Čo prežívame

Keby som Odchádzanie Václava Havla videl v komornej atmosfére, bez vstupov samotného autora, mám obavy, že by ma bavilo oveľa, oveľa menej. Havel však, myslím si, pochopil či vytušil, že s jeho „aurou“ je to v týchto končinách všelijak. Hru zaplnil rôznymi významami, metaforami či alegóriami, aby sa mohol podľa potreby za ne skryť pred kritikmi, ktorí si radi „kopnú“ do ikony. A práve to ma na Odchádzaní zaujalo.

Havlove poznámky, ktoré akože usmerňujú postavy na javisku, ktoré akože osvetľujú, ale i sebaironizujú tvorivé útrapy autora, teda jeho samého, znejú z reproduktorov a vytvárajú dojem monumentálnosti. My v hľadisku navyše vieme, že sú to slová exprezidenta, váženého intelektuála, miláčika Západu, slovom, hrdinu revolúcie, čo dojem monumentálnosti len zvyšuje. V kontraste k tomu je to, čo sa odohráva na javisku, len viac či menej vydarený výplod autora, ktorý sa vám počas hry stále pripomína. Viditeľný je však aj ďalší kontrast: oproti monumentálnemu Havlovmu hlasu „malosť“ hercov umocňuje aj veľkosť javiska SND a scéna, ktorá sa nesnaží tento kontrast zakryť. Usudzujem, že ide o zámer režiséra.

Havlovo Odchádzanie v SND je podľa mňa bábkovým divadlom pre dospelých so živými hercami. Interaktívna hra, hra na viacvrstvovú manipuláciu. Kto má zmysel pre hry, neodíde z divadla znudený.