Fero Hora: Elvis Presley nebol kvalitnejší od iných súputníkov

Keď počúvate iné vtedajšie liverpoolské skupiny, musíte uznať, že mnohé boli na minimálne takej úrovni ako Beatles, tvrdí v rozhovore známy dídžej Fero Hora.

Narodil sa v roku 1948 v Rimavskej Sobote. Maturoval v roku 1967, na vojne v českom Rychnove nad Kněžnou robil manažéra, textára aj koncerenciéra skupiny Flowers Group. Už vtedy organizoval diskotéky, dokonca vydával samizdatový časopis o hudbe. V roku 19Narodil sa v roku 1948 v Rimavskej Sobote. Maturoval v roku 1967, na vojne v českom Rychnove nad Kněžnou robil manažéra, textára aj koncerenciéra skupiny Flowers Group. Už vtedy organizoval diskotéky, dokonca vydával samizdatový časopis o hudbe. V roku 19 (Zdroj: foto: archív F. H. (štylizácia na Jima Morrisona))

Prakticky všetci ľudia z generácie mojich rodičov, ktorým som spomínal, že s ním idem robiť rozhovor, reagovali slovami: „Je to legenda, na jeho diskotéky som chodil aj ja." Robí ich dodnes, akurát sa im hovorí „oldies", keďže moderné „bum-čvach hity" nehrá.

Keď počúvate iné vtedajšie liverpoolské skupiny, musíte uznať, že mnohé boli na minimálne takej úrovni ako Beatles, tvrdí v rozhovore známy moderátor a dídžej Fero Hora.

Začnime dobrým vtipom.

Poznám síce samé neslušné, ale skúsim aj nejaký normálny. Blondínka telefonuje na informácie a pýta sa: „Prosím vás pekne, koľko trvá cesta z New Yorku do Tokia?" Pani jej hovorí: „Momentík..." Blondínka: „Ďakujem".

Čím boli vaši rodičia?

Otec bol kapitalista, narodil som sa priamo nad jeho obchodom. No nad jeho... potom mu ho zhabali komunisti a skončil vo výrobe, hoci ho mal len na kauciu a teda nesplatený. Bol pomerne ostro sledovaný, mama ani tak nie, pracovala v krčme. Najskôr ho nechali pracovať v obchode, nakoniec skončil na dlhé roky ako robotník v huti. Začiatkom 60. rokov prišlo isté uvoľnenie a povolili mu robiť vedúceho železiarskeho obchodu.

Po takom niečom človek iste cíti „lásku" k režimu.

(smiech) No, to iste, ale divoko bolo aj tesne pred nástupom komunistov. Mal som totiž krstného otca, ktoré ešte za prvej republiky skončil Karlovu univerzitu ako magister farmácie. Za ženu si vzal najškaredšiu dcéru jedného veľkopodnikateľa, takže ako svadobný dar dostal drogériu. Vzali mu ju na základe Benešových dekrétov, lebo bol Maďar. Keďže si z vlastného obchodu odložil nejaký tovar, a pár rokov ho sledovali eštebáci, nakoniec mu našili ohrozovanie socialistickej ekonomiky a pekne šiel „bručať" na dva roky do Jáchymova.

Minulotýždňový diel relácie Fera Horu na SME.sk nájdete tu.

Vnímali ste politiku od mladosti?

Jasné, veď krstný po návrate z Jáchymova nemohol mať deti, došiel nejaký ožiarený. Okolo neho sa schádzala taká diskusná smotánka, v rámci nej aj moji rodičia. Otec počúval Hlas Ameriky, naše spravodajské relácie, odoberal Pravdu. Volal som ho politológ - amatér. Tá diskusná partia mi „vymývala mozog", takže som vedel všetko o fungovaní prvej republiky, a aj to, čo si kto myslí o režime. Je logické, že som bol celý život naladený antikomunisticky. Dnes som pomaly tiež v opozícii, lebo kapitalizmus som si predstavoval naozaj úplne inak. Podľa mňa skončil už v 80. rokoch. Myslím, samozrejme, ten poctivý.

Prečo ste potom vstupovali do strany?

Keď ma dva roky lámali, iné mi neostávalo, pokiaľ som chcel aj naďalej robiť v rozhlase. To bolo buď - alebo. Otec mal doma pri dverách - obrazne povedané - sekeru na komunistov, ale hovoril mi, aby som vstúpil, že aj tak ma tam neprerobia. Ani neprerobili. Čudujem sa inak, že ma tam ťahali, z kádrových materiálov im muselo byť jasné, z akej rodiny pochádzam. Výsledkom bolo, že už šesť rokov po prijatí do KSČ som mal problémy s ŠtB. V strane som však bol až do roku 1989.

fero_hora_zakovic.jpg

Čo chcela ŠtB?

Dokopy nič, bol som pre ňu obyčajný protištátny živel, vyšetrovaný na Februárke. Rozhlas mal za ŠtB na starosti istý pán Kukla, bohužiaľ, vždy sa našlo dosť takých, ktorí mu udávali ostatných. V roku 1978 sme boli so ženou normálne v zahraničí na devízový prísľub, keď sme chceli rok na to ísť loďou do Passau, šéfredaktor Igor Dibák mi povedal, že to nejde, lebo už vopred to zamietli „tí a tí".

Kto?

Bolo to nejaké oddelenie kdesi hore, jeho názov si už nepamätám. Nevedel som, čo sa deje, akurát niektorí úprimnejší kolegovia spomínali, že boli vyšetrovaní na ŠtB, pol roka som zachytával tieto informácie, ale nič podrobnejšie. Nikto nič konkrétne nepovedal, všetci boli rozklepaní, až si napokon zavolali aj mňa. Nedošiel som, tak si po mňa prišli osobne. Musím však povedať, že boli slušní. Mali pripravených tuším osem otázok, bľabotali čosi o mojich stykoch so Západom a podobne. Bodaj by som ich nemal, keď som si odtiaľ pravidelne a vo veľkom objednával platne.

Bežne som telefonoval napríklad so speváčkou Evou Mázikovou, ktorá sa legálne vydala do západného Nemecka. Nosila mi single, ďalšia známa v Koblenzi detto. V Opuse robil Olino Horák, ktorý mal na starosti licencie. Vďaka nemu u nás vychádzali relatívne dobré albumy zo Západu, napríklad Abba. Nakontaktoval ma na jedného pána v Polydore v Hamburgu, ktorému som napísal, ktoré veci chcem, a on mi ich poslal. Zaplatil som clo tri koruny za singel, desať korún za LP a bolo. Keďže to všetko bolo písané na moje meno, niekomu som asi prekážal, hoci šlo o totálnu blbosť.

f1.jpg

Udávanie ma mrzí viac ako toho, čo ma udával

Udával vás vraj Ľuboš Zeman, šéf hudobnej produkcie v rozhlase a textár Grigorova aj Elánu. Údajne nahlásil niečo takéto: „Verejne vystupuje proti socialistickému spoločenstvu a ZSSR rôznymi ironickými narážkami."

No... tak nejako. ŠtB ma síce sledovala už predtým, on do toho ešte pridal. Začal s nimi spolupracovať pravdepodobne v roku 1978, predtým to bol úplne normálny človek, super, dlho som neveril, že to bol on, čo donášal. Rodina aj niektorí kolegovia v rozhlase mi vraveli, že je za tým práve on, podozrievali ho, mne sa to nezdalo. Ešte aj dnes sa mi to zdá čudné, dokonca ma to mrzí viac ako jeho samotného. Čo už s ním, nezabijem ho preto. Na udávanie síce človek nezabúda, ale čo sa s tým budem trápiť, nepomôžem si, takže je to jedno. Film svojho života nevrátite a čo bolo, bolo. Mrzí ma to viac ako jeho a tým to môžeme uzavrieť.

V tých rokoch ma tam už eštebáci aj tak nebili, 80. roky boli v tomto relatívne OK. Vyšetrovali ma štyria či piati ľudia, striedali sa, prikývol som im zväčša, že „jasné, máte pravdu", lebo som chcel ísť domov. Večer som mal totiž hrať diskotéku. Aj tak ich trápili len kraviny, pýtali sa, či počúvam Slobodnú Európu po maďarsky. Jasné, že som počúval, keď som vedel ten jazyk. Doobeda v rozhlase v redakcii som potom dával kolegom politické školenia popri pití koňaku. Teda, ak ho doniesol nejaký spevák, inak sme sedeli pekne pri kávičke. (smiech) Keďže sme tam mali ploštice, ani sa nečudujem, že o tom ŠtB vedela. Vyčítali mi tiež protisovietske vtipy, ako keby šlo o neviem čo. Nakoniec dali nejaké veci na prokuratúru, to už mi trochu "lepilo", ale inak pohoda.

V čase vášho detstva začínal Elvis Presley. Počúvali decká hudbu tak, ako je to dnes?

Vtedy ešte nie, aj plagáty spevákov na stenách prišli až v 60. rokoch. Vyrastal som na slovenských popových hitoch tých čias. Keď si vtedy dospelí v mojom okolí vypili, človek by čakal, že budú hulákať ľudovky. Kdeže, vyspevovali si veci od Dusíka, Olláryovej, Hermélyovej a podobne, čo boli hity vtedajšej popmusic. Rádiá hrali najskôr samé častušky, neskôr sa polepšili.

U starej mam som na rádiu Philips z prvej republiky objavil stanicu RIAS, čo bola americká stanica okupačných vojsk v Nemecku. Na nej som začul prvé rockenroly Presleyho. Neskôr začali pribúdať českí interpreti ako Pavel Sedláček, Pavel Bobek, pomaly sa rozbiehal Olympic, čo už znamenalo aj fungovanie plagátov, a teda idolov, ako ich poznáme dnes. Tobôž, keď prišiel Beatles. Na stredných vlnách sme chytali stanice, ktoré „mastili" západnú muziku, dokonca som k tomu prinútil aj mamku. Tak som ju zblbol, že sa sama zbláznila do Presleyho.

V 60. rokoch sa už ale objavili aj dobré slovenské kapely.

No jasné, napríklad Beatmen s Dežom Ursinym, Prúdy a ďalší. V Banskej Bystrici, kde som chodil na priemyslovku, som videl Beatmen v amfiteátri, neskutočný zážitok. Keďže pomery boli uvoľnenejšie, chodili sem aj nejakí zahraniční speváci, videl som trebárs Johna Holidaya. Dostal som sa dokonca ku kúsku jeho košele, ktorú si roztrhal na konci vystúpenia. Bolo na ňom 10 tisíc ľudí, revali sme tam ako tury. Môj najväčší zážitok však prišiel, keď som bol live na kapele Manfred Mann na bratislavských Pasienkoch. Vtedy to bola nová hala a skoro ľahla popolom, rozbíjali sa na nej okná... neskutočný koncert, ešte aj policajti nás mastili ako žito.

Kedy sa u nás zjavili prví dídžeji?

Na Slovensku niekedy v druhej polovici 60. rokov, teda okolo roka 1968.

f3.jpg

Existovali aj revolučnejší speváci ako Elvis

Keď mladých baví hudba, často chcú byť na pódiu skôr ako interpreti, nie púšťať hudbu z gramofónov. Vy ste sa gitary zbavili. Prečo?

No, zbavil... Kúpili mi ju rodičia ako každému decku počas strednej školy. Hrával som podľa akordov, ktoré sa objavovali v týždenníku Beseda v rubrike Dedina spieva. Na nejakom výlete s kamošmi som však tú gitaru prepil. Doma síce bola aj bitka, ale... Neskôr som šiel na brigádu a zarobil si na prvý gramofón. Hral dokonca stereo, pekná skladačka, dodnes ho mám doma.

Čo vlastne komunistom prekážalo na západnej hudbe?

Všetko, ale oficiálne to nijako nezdôvodňovali. Jednoducho nechceli, aby sme obdivovali Západ, preto im prekážala tak hudba ako aj vtipy, oblečenie alebo účesy. Keďže hudba nepozná hranice, mohli síce robiť, čo chceli, ľudia sa k nej však aj tak dostali. Hudba má proste veľkú moc a žiadni politici na tom nič nezmenia.

Dá sa vysvetliť, prečo prerazil práve Elvis Presley? Čím bol iný?

To je otázka šťastia, pokojne mohol preraziť niekto iný. Veľakrát som nad uvažoval, ale presné príčiny sa nedajú pomenovať. Veľa spravil aj výborný manažment okolo neho. Elvisa „kúpil" od firmy RCA Victor za pár šupov a potom na ňom zarobil „majland".

Naozaj priniesol revolúciu v hudbe?

Existovali vtedy aj revolučnejší speváci, trebárs Chuck Berry. Nedá sa vysvetliť, prečo je známejším Elvis, je to súhra okolností rovnako, ako napríklad u Beatles. Keď dnes človek spätne počúva iné vtedajšie liverpoolské skupiny, musí uznať, že mnohé boli na minimálne rovnakej úrovni ako Lennon a spol. Možno mali trochu iný repertoár, vedeli si aj dobre vyberať skladby od černochov z Ameriky. Elvis nebol príliš iný alebo kvalitnejší od ostatných svojich súputníkov, koniec koncov, rockenroll hral pred ním už Bill Haley. Mal však úžasne široký záber, čo v kombinácii s manažmentom dávalo veľké šance osloviť celý svet.

f4.jpg


Štúdio som mal v miestnosti politrukov

Zaujímavé, že o revolúcii v hudbe sa hovorí najmä v súvislosti s Elvisom a Beatles. Odvtedy takpovediac nič, hoci boli aj iné skvelé kapely.

Áno, hovorí sa len o tých dvoch, ale revolúciu nepochybne priniesli napríklad aj Led Zeppelin, Black Sabbath a Abba. Beatles však bol skvelý, mal úžasný autorský potenciál, takže na vrchole je právom. Keby som mal vybrať najväčšiu kapelu všetkých čias, určite by som vybral práve Beatles. Rolling Stones boli úžasní, ale na Beatles nemali, hoci sa to nedá vysvetliť logickými argumentmi. Chrobáci boli jednoducho dobrí, niečo z nich vyžarovalo, akési fluidum. Pritom napríklad Ringo Starr bol najskôr pomerne slabým bubeníkom, prvé veci za neho na platne dokonca nahrávali iní. Vypracoval sa až časom, ale nikdy nebol oslňujúcim muzikantom. Do kapely sa však skvele hodil svojím imidžom.

Kde ste hrali prvú diskotéku?

V kultúrnom dome v Tisovci v roku 1966, nahnal som tam svojich susedov, zišlo sa ich okolo 25. Mal som tam jeden gramofón a pomedzi pesničky som tam všetkým niečo kecal. To som robil ešte zadarmo. Poriadne som s tým začal až na vojne v Čechách. Rodičia mi na prísahu doniesli časopisy aj platne, boli tam celkom uvoľnené pomery - v miestnosti politrukov som mal štúdio, v ktorom som pripravoval útvarovú hitparádu. Keď sa lampasáci vytratili, začínal sa nám raj. Dokonca som tam vydával trojfarebný samizdat „My and Beat", škoda, že som ho zabudol doma (smiech). Popritom som každú stredu robil diskotéky v Klube mládeže, v tamojšom kulturáku sme tiež hrávali na nedeľných čajoch so skupinou Flowers Group. Viete inak, kedy začali prvé diskotéky na Slovensku, ktoré sa už hrávali každý deň?

Nie.

V piešťanskom hoteli Magnólia v roku 1978. To bola zlatá baňa, chodili na ne samí Arabi. Za noc sa tam dalo zarobiť aj na „devizák", teda okolo 120 dolárov. Stačilo hrať pesničky na želanie. Zlaté časy.

Len na odľahčenie - najmladší si už platne príliš nepamätajú. Ihlou bolo treba trafiť do drážky medzi dve skladby. Darilo sa v tej tme?

(smiech) To sa človek časom naučí, cvik je cvik. Nebol s tým žiadny problém. Väčšinou som síce púšťal single, takže na platni bola len jedna skladba, ale zvládal som v pohode aj LP, kde sa bolo treba naozaj triafať medzi dve pesničky.

f5.jpg

Promiskuitu nerozpitvávajme, našťastie som nič nechytil

Muzikanti a promiskuita fungovali vždy ako dvojica. Niet pochýb, že u dídžejov to nebolo inak.

No... Bývalá manželka ešte, chvalabohu, žije, dnes máme vzťah ako brat so sestrou, takže by som to príliš nerozpitvával. Proste to bolo, také niečo je asi choroba z povolania. Všeličo sa dialo, našťastie som nič nechytil. (smiech)

Čo alkohol a drogy?

Hm... no, aj to bolo. Z drog som len raz vyskúšal jednu tabletku LSD, ale nič to so mnou nerobilo. Stačili mi naše domáce drogy, teda cigarety. S alkoholom to bolo inak, ja som bol vždy na víno, otcovi som niekedy - obrazne povedané - vypil aj celú pivnicu. Raz boli rodičia niekde preč, niekde som si zohnal druhý album Led Zeppelin, popri tom „zmákol" tri litre vína, až som sa dostal do tranzu. Došli rodičia a našli ma ležať nahého, vyzeral som ako mŕtvola. To musel byť pohľad pre bohov. Viackrát som sa tak nespil.

Ani na diskotékach?

Nie, veď som na nich pracoval. Pil som buď striky, prípadne keď si niekto vybral pesničku a chcel mi niečo objednať, povedal som mu, že nech donesie „gruziňák". Čašníci mi však po dohode pripravovali kolu so sódou alebo čajíček, malo to rovnakú farbu. Ušetrené peniaze mi šli do vrecka. Vyzerali sme teda ako strašní opilci, hoci v skutočnosti sme veľa nevypili. No..., niekedy áno. Takto sme si vedeli privyrobiť aj 250 korún, za čo sme zase mohli hýriť s babami. To už som bol rozvedený, takže to môžete uviesť. (smiech)

Čo sa hrávalo v 70. rokoch? Zrejme ešte živá hudba, neboli umeliny typu techno, dancefloor, hause a podobne.

Jasné, vtedy bola samá dobrá muzika - Abba, Boney M, Bee Gees, ale ku koncu aj funky kapely ako Kool and the Gang, Imagination a podobne.

Čo dobré kapely z „ostbloku"?

V Maďarskú bola skvelá Omega, neskôr Lokomotiv GT, v NDR napríklad Puhdys, u nás český Olympic, neskôr možno Modus, Elán viac menej len vznikal. Špičkou v 60. rokoch na Slovensku určite boli Beatmen, Soulman, Prúdy a Buttons a ďalší, niektorí z nich doslova búrali „Véčko". Na diskotékach sa však hrala najmä západná hudba, až v 80. rokoch prišla aj naša - Team, Elán, ale trebárs aj Beáta Dubasová, ktorá vtedy mala celkom dobré veci.

f7.jpg

Nebol som komunista, len "u komunistov"

Dlho ste hrávali s rozhlase. Vždy len podľa vášho vkusu, alebo vás dokázali ovplyvňovať aj muzikanti - kamaráti, aby ste uprednostnili ich veci?

Vždy len podľa vkusu to, čo sa páčilo mne. Samozrejme, existovali istí muzikanti, ktorí sa nás snažili uplácať koňakmi, ale boli pomerne neschopní, takže sme nič od nich nehrali. Koňaky sme však vypili. (smiech)

Kto napríklad?

Nebudem ich menovať, nebláznite. Poviem vám ich len off record. Človek v rozhlase musí vždy hrať podľa svojho cítenia, takto som nepriamo „urobil" Zlatého slávika Mekymu Žbirkovi. Pravidelne a často som totiž v poludňajšej obľúbenej relácii To je náš rytmus hrával jeho skladbu Ako obrázok, snáď tri alebo štyri mesiace. Potom som vybral z jeho albumu ďalšiu pesničku, ale nie protekčne, proste sa mi páčila. Vyrábal som teda single v praxi, dokonca som neskôr v relácii Hudobný glóbus používal aj západné džingle typu „number one" a podobne. Bežne nám chodilo od poslucháčov pár tisíc korenšpodenčných lístkov. Oficiálne sa mohlo vysielať 10 percent západnej hudby, 30 percent socialistickej, zvyšok musel byť československá produkcia. Lenže súdruhovia to nedomysleli, tie čísla museli sedieť v globále, takže pokojne sme hrali viac západnej muziky v jednej relácii a vyvážili to potom nejakou čisto slovenskou reláciou. Niekedy sme to robili tak, že socialistické skladby sme hrali iba minútu a západné celé, v štatistike sa to totiž vykazovalo ako jedna k jednej.

Až vás v roku 1981 vyrazili.

Áno, skombinovalo sa veľa dôvodov, ale oficiálne som odišiel sám, takže ma akože nevyhodili. Médiá mi nakoniec zakázali úplne, ale diskotéky nie, takže som nemusel ísť robiť kuriča. Dokonca ma ani nevyhodili zo strany, dostal som len pokarhanie s výstrahou. Ja som vlastne ani nebol komunista, bol som akurát „u komunistov". (smiech) To je rozdiel.

Na diskotékach ste preferovali akú hudbu?

Vždy komerciu, bol som odchovaný na hitparádach, takže alternatívu by ste tam hľadali márne. Moja zlatá éra začala niekedy v roku 1976, prezentoval som najmä overené hity, občas som však mal nos na novinky a nejaký hit som vytiahol aj ja. Prím hrali Boney M, ľahké funky, v 80. rokoch už prišli Michael Jackson alebo Madonna, tých považujem za špičku. Bolo toho veľa, všetko dobre urobená komercia. Zaujímavé je, že dnes sa už v rámci diskoték prakticky nehrávajú takzvané „ploužáky". Zmenila sa teda dramaturgia takýchto akcií, ja hrávam z princípu len oldies a po slaďákoch tam nikto netúži. Prím hrajú 80. roky, trochu sedemdesiate, šesťdesiate nezaujímajú už ani starých.

To vážne? Na tej hudbe vyrastali.

Áno, na hudbu 60. rokov dnes netancuje v globále ani moja generácia. Ani ja by som na ne netancoval. (smiech) Hrať treba najmä overené šlágre, ktoré vždy zaberú.

f8.jpg

Hráme za 20 tisíc

Keď sa hrá dokola to isté, nezíska dídžej averziu ne mnohé z nich?

Iste, takto sprofanovaný je napríklad Rivers of Babylon od Boney M. Keď som hrával v 80. rokoch v Panoráme, liezli mi na nervy skladby z Jacksonovho albumu Bad. Chodievali tam veksláci a vagabundi na čele so Žaluďom, a tí ich chceli aj desaťkrát za večer. Tie skladby mi sprotivili, ale hral som ich, lebo inak by ma asi zmlátili, možno aj odstrelili, ktovie. Na strane druhej boli vďační, vždy čo to poplatili. V rámci zvýšenia mojej životnej úrovne som im teda zahral, čo chceli.

Koľko dnes stojíte, keď chce niekto vašu diskotéku?

To je rôzne. Robím to s jedným kamošom, audio aj video, máme projekčné plátno, šesťhodinová akcia stojí okolo 20 tisíc. Neviem, či je to veľa alebo málo, ale máme dobrú aparatúru, cestujeme, takže pýtame toľko. Retrodiskotéky dnes fičia.

Hráte len z originálnych nosičov?

Samozrejme, žiadne napálené. Také ani nemám. A ak, tak jedine také, ktoré som si vytvoril sám z tých originálnych ako nejaké mixy.

Chodil to niekto kontrolovať?

Jasné, najmä na udania, fungovalo to vtedy, keď chcela konkurencia niekoho odstaviť. Zväčša však za socializmu len prišla polícia a kontrolovala, či sa hrá dosť domácej produkcie a nielen samé západné veci. S jedným takým som bol aj kamarát. Ja som mu zaplatil dva koňaky, on mne dva striky a bolo po kontrole.

f_h.jpg

Dnešné hudobné texty sú zúfalstvo

Kto sa vám pozdáva z dnešných slovenských interpretov?

Najmä baby, chlapi ma moc nezaujímajú, všetci od Hexu až pod IMT Smile mi pripadajú na jedno kopyto, ani neviem, kto je kto, vôbec ich nerozoznávam, dobrý je možno Polemic, tých človek spozná hneď, snáď aj Para, B3, kedysi bol dobrý Made 2 Mate. Výborná je Jana Kirschner, Zuzana Smatanová, Tina a Katka Knechtová. Najhoršie na dnešnej hudbe sú texty, to je úplné zúfalstvo.

Asi nebude ľahké vymenovať top rebríček skladieb Fera Horu za celé obdobie.

No, to už je len nápad. Ale skúsme - určite tam musí byť La Isla Bonita od Madonny, Billie Jean od Michaela Jacksona, Another Brick in the Wall od Pink Floyd, niečo od Abby, No woman no cry od Boba Marleyho, The Night Chicago died od Paper Lace, Can´t Buy Me Love od Beatles, niečo od Rolling Stones, Hey Joe od Jimiho Hendrixa a povedzme... To sa nedá, potom vynechám veľa skvelých skladieb.

Zaujímavé je, že keď sa niekoho zo staršej generácie spýtam na mená vtedajších dídžejov, všetci povedia len vaše meno. Prečo?

To keby som vedel. Príčiny nepoznám, možno je to tým, že som pracoval aj v médiách, teda v rozhlase aj v televízii. Tam som mal hitparádu Našich deväť, režíroval ju Janko Roháč. Dobrých dídžejov bolo vždy veľa, prvým slovenským bol napríklad Števo Anderko. Neskôr emigroval a pracoval v Hlase Ameriky. Dobrí boli aj Rasťo Lehotský, Julo Loderer, Dušan Marušák a ďalší. Možno mi pomohlo to, že som hral diskotéky úplne všade, v celom Československu, na niektorých bolo aj dvetisíc ľudí.

Ukončime to Bratislavskou lýrou, čo bol medzinárodný festival, ktorý po revolúcii úplne zakapal. Chodili ste naň služobne. Stál za to?

Áno, pretože sme mohli vidieť umelcov zo Západu, ktorých inak nebola šanca stretnúť. Chodil som tam ako redaktor Besedy, neskôr rozhlasu, ale aj ako obyčajný divák. Mal som ich rád kvôli tomu, že som na nich mohol robiť rozhovory so zahraničnými umelcami, ktorých sme tu bežne nevideli. Počas Lýry sa relácia To je náš rytmus venovala iba jej, pripravovali sme ju s Ľubošom Zemanom. Polovica rozhovorov musela byť „socialistických", polovica „západných".

Takto som sa dostal napríklad k rozhovoru s Cliffom Richardom v hoteli Devín. Objednal mi whisky a kecali sme, pozeral som naň ako na pána Boha. Rovnako som si podebatoval s Liz Mitchell z Boney M, Ritou Pavone alebo s Drupim, a keďže som vtedy nemal služobné auto z rozhlasu, z PKO som s ním šiel do rozhlasu na Jakubovom námestí električkou. Ak niečo ľutujem, tak to, že tie pásy sa nearchivovali a dnes na tie časy nemám žiadnu pamiatku. A keďže mi nenapadlo ani robiť si fotky... čo už, v tomto som bol vždy idiot. (smiech) Prvé fotky som si začal odkladať až vtedy, keď som bol po revolúcii v Liverpoole na stretnutí priaznivcov Beatles, kde som sa stretol s Tonym Jacksonom - basgitaristom Searchers a prvým manažérom Beatles Allanom Williamsom.

Rozhovor bol autorizovaný, Fero Hora v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 534
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 532
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 796
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 009
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 947
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 621
  8. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 6 728
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu