Klávesové zkratky na tomto webu - rozšířené
Preskočiť hlavičku portálu
Sme.sk | Škola a rodina | Týrané deti potrebujú pomoc zvonku

Pri podozrení nie je vždy dobré snažiť sa zasiahnuť najskôr u rodičov
Týrané deti potrebujú pomoc zvonku

Nie všetky deti dostávajú od blízkych to najlepšie. Týrané deti si zaslúžia pozornosť – nielen 19. novembra, ktorý je Svetovým dňom prevencie týrania detí.

BRATISLAVA. Zranenia, ktoré sa nedajú vysvetliť či ktoré neboli vhodne ošetrené. Popáleniny od cigariet, uhryznutia - aj takto môžu vyzerať príznaky syndrómu týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa.

Niektorí rodičia deťom nevedia poskytnúť stravu, bezpečnosť či oblečenie. Zanedbané deti sú viditeľne podvyživené či špinavé. Oveľa horšie sa zisťujú prípady psychického týrania, často veľmi rafinovaného.

„Väčšina týraných detí zdôrazňuje chaotické a nepredvídateľné pravidlá, niektoré však opisujú vysokoorganizovaný spôsob trestania a donucovania. Hovoria o trestoch, aké sa používajú vo väzniciach pre politických väzňov,“ píše Judith Lewis Hermanová v knihe Týranie detí, ktorá u nás vyšla v roku 2005. „Často ide napríklad o nútenie do jedla, hladovanie, zavádzanie klystíru, odopieranie spánku, dlhodobé vystavovanie teplu či chladu.“

Medzi agresormi sú aj vážení členovia spoločnosti, šikanujú sa aj rovesníci. Obeťami mučenia bývajú aj postihnuté deti, ktoré ani nedokážu vypovedať .

Príznakom týrania môže byť extrémna agresivita aj poslušnosť dieťaťa. Niektoré sa mykne už pri bežnom dotyku či skrýva ruky v dlhých rukávoch aj v lete. Týrané deti bývajú náladové, nedôverujú, odmietajú pochvalu. Často utekajú z domu a boja sa vrátiť. Nechcú, aby škola oslovila rodičov.

Hovor, hovor, zaujímaš ma

Európska únia Slovensko kritizuje, že o týraní detí nerobí prieskumy. Prieskum, ktorý v roku 1999 na vzorke 5 230 detí od 15 do 16 rokov robilo združenie Slonad ukázal, že až štvrtina zažila od rodičov telesné týranie ako bitie, kopanie či rezanie.

Viac ako 12 percent detí hovorilo, že boli obeťami pohlavného zneužívania, a agresorom bola osoba blízka či známa.

Tretina týraných povedala, že zážitok ju stále traumatizuje, tretina, že sa ešte nikomu nezdôverila. Aj štandardná otázka však môže týraného povzbudiť, aby pomenoval svoj problém.

Deti sú aj sekundárnymi obeťami týrania žien, vtedy majú pocit bezmocnosti a výčitky, že nezasiahli. „Byť svedkom násilia je vysoko traumatizujúca skúsenosť,“ hovorí Eva Sopková z občianskeho združenia Pro Familia v Humennom.

Deti neraz týranie popierajú, bagatelizujú, berú si ho za vinu, utiekajú sa do vymyslených svetov. Násilie zastaviť nemôžu, potrebujú pomoc zvonku. Okolie musí byť preto citlivé na signály volania o pomoc.

Zasiahnuť treba diskrétne

Ešte ťažšie ako týranie odhaliť je kvalifikovane zakročiť. „Medializácia prípadu nie je ideálnym riešením, bezpečnosť detí musí stáť pred záujmom potrestať útočníka,“ hovorí Sopková. Ak sa niekto domnieva, že tyranmi sú rodičia, nie je dobré ich kontaktovať skôr ako orgány sociálnej ochrany, políciu či linku detskej záchrany. Dôležité je robiť si o všetkom, čo sa stalo, detailné datované záznamy.

Na rozsudok sa často čaká roky, a tínedžera proces môže opäť traumatizovať. Sopková si myslí, že pri vyhľadávaní a trestaní týrania v rodinách by mala byť aktívnejšia štátna správa.

Medializácia prípadu nie je ideálnym riešením, bezpečnosť detí musí stáť pred záujmom potrestať útočníka.

Eva Sopková, združenie Pro Familia
Bitá Mária sa najskôr chcela vrátiť

NITRA. Mária musela ešte pred dvomi rokmi pre svoju rodinu žobrať po dedine, dnes žije u náhradných rodičov.

„Zo všetkého mala veľký strach,“ opísala chudučké desaťročné dievčatko, ktoré pred dvomi rokmi priviedli do centra Slniečko v Nitre, jeho riaditeľka Mariana Kováčová.

Doma sa Mária musela starať o troch súrodencov, prvý ročník musela opakovať aj pre početné absencie. Žila v jednej izbe spojenej s kuchyňou s hlinenou podlahou. Na dvoch posteliach spali šiesti.

Horšie však boli bitky a nadávky, ktoré doma zažívala. Mama jej raz zlomila ruku. Napokon sa zdôverila učiteľke.

V krízovom centre najskôr tiež všetko odmietala, každú hračku odhodila, aj na pochvalu reagovala s nedôverou. Chcela sa vrátiť domov za súrodencami, napísala mame, nech si po ňu príde. Odpoveď neprišla, nikto ju nenavštívil pol roka. Stalo sa tak až deň pred súdom, ktorý rozhodol, že dieťa zveria ústavu.

Rok trvalo, kým sa Mária čiastočne zotavila. Prijala aj to, že domov sa vrátiť nemôže. Dnes je v pestúnskej starostlivosti, náhradnú mamu začína volať mama. „Má veľmi dobré výsledky v škole, je spokojná a sebavedomá. Má úžasných náhradných rodičov, ktorí ju prijali so všetkými jej trápeniami,“ hovorí Kováčová.

(zu)
Deti väčšinou trýznia vlastní rodičia

O násilí na deťoch sme hovorili s MARIANOU KOVÁČOVOU, riaditeľkou centra Slniečko v Nitre. Nezisková organizácia včera začala v 42 mestách informačnú kampaňa zbierku s názvom Bez modrín.

Pochádzajú týrané deti častejšie zo sociálne slabších vrstiev?

„Týrané deti pochádzajú zo všetkých spoločenských vrstiev. Niekedy môže byť síce spúšťačom agresívneho správania voči dieťaťu zlá ekonomická situácia, ale rovnako aj nezáujem rodičov či priveľké nároky na dieťa v dobre situovaných rodinách.“

Ubúda či pribúda takýchto prípadov?

„Myslím si, že situácia sa za posledných 10 rokov zlepšila, najmä v oblasti informovanosti detí a ich účinnejšej legislatívnej ochrany. Stále nám však chýba ucelená širokospektrálna prevencia na všetkých úrovniach. Z mojich skúseností viem potvrdiť, že sa stretávame s čoraz rafinovanejšími praktikami týrania či zneužívania a to práve v lepších rodinách.“

V rozprávkach býva negatívne vykresľovaný nevlastný rodič, macocha. Je to tak aj reálnom živote?

„Môžem vychádzať len z vlastných dlhoročných skúseností. Jednoznačne mi z nich vychádza, že deti sú najčastejšie týrané vlastnými rodičmi.“

Ktorá forma týrania je pre deti najškodlivejšia?

„Fyzické týranie býva spojené s psychickým a naopak. Obe formy ale zanechávajú na dieťati trvalé následky. Ten, kto ich má ľúbiť, poskytovať ochranu a bezpečie, ich bije, páli, ponižuje, znevažuje.“

Dá sa týranie detí označiť aj za istú duševnú chorobu či úchylku?

„Nie každý, kto týra či zneužíva, je duševne chorý.“

Môžeme „bežné“ bitie označiť už za týranie?

„Myslím si, že pri postavení fyzických trestov mimo zákona ide predovšetkým o odmietnutie telesných trestov ako formy uplatňovanie moci nad slabším, ktorý sa nevie brániť. Ak vidím na pracovisku kolegu robiť niečo zlé, nevylepím mu facku. Prečo by som teda mal mlátiť svoje dieťa? Stane sa, že človek nevie nájsť v niektorej situácii iné riešenie či východisko. Nemal by ale aj tak konať impulzívne, radšej všetko predýchať, porozprávať sa s dieťaťom. Každého normálneho človeka mrzí, ak dá dieťaťu výchovnú po zadku a má tendenciu sa potom dieťaťu ospravedlňovať. Fyzické trestanie detí je podľa môjho názoru zlyhanie dospelých.“

Zuzana Uličianska

piatok 21. 11. 2008 | Zuzana Uličianska
Článok bol uverejnený v tlačenom vydaní SME. (Predplaťte si SME cez internet.)
© 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Z trpiacich detí sa stávajú labilní dospelí, čím sa trauma presúva do ďalších generácií.

Z trpiacich detí sa stávajú labilní dospelí, čím sa trauma presúva do ďalších generácií.

Foto: ILUSTRAČNÉ – REUTERS

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
  • PLATENÉ