Maňo Huba napísal knihu o príbehu bratislavského ochranárstva
Tatarkove slzy alebo už nás naháňajú skoro ako vás

Bratislavskí ochranári predstavovali najvýznamnejší ostrov vzdoru proti režimu i najširšiu bázu revolučného procesu v roku 1989.

Jeseň 1987. Maňo Huba, vo svojich Kristových rokoch už vtedy symbol ochranárskeho hnutia, gniavený nepríjemnosťami po vydaní publikácie Bratislava/nahlas, stretáva vari ešte ubitejšieho Dominika Tatarku. Na jeho otázku „Ako sa máte?“ odpovedá v snahe utešiť prenasledovaného spisovateľa: „Už nás naháňajú skoro ako vás.“ Reakcia je však opačná, Tatarkovi vyhŕknu slzy.

Odvaha vyslovovať nahlas protest proti režimu

Zaradenie tejto príhody do knihy spomienok, úvah a dokumentov o príbehu bratislavského ochranárstva, príbehu jeho celospoločenského významu i privátnych osudov, priateľstiev či hľadania a nachádzania zmyslu života, nie je náhodné. Toto takmer dvojtisícové spoločenstvo si svojou činnosťou od polovice 70. rokov vyslúžilo nielen nevôľu oficiálnej komunistickej moci, ale súčasne aj vysoký mravný kredit.

Ochranársku opozičnosť oceňoval jednak početne úzky slovenský politický disent, ako aj ľudia z umeleckej, najmä alternatívnej scény, vedci, príslušníci katolíckeho disentu, bývalí komunisti perzekvovaní po šesťdesiatom ôsmom roku a ďalšie vrstvy obyvateľstva. Všetci, ktorí túžili po politickej zmene.

Schopnosť a odvaha vyslovovať nahlas protest proti režimu, ako uvádza Juraj Flamik, priťahovali aj osobnosti, u ktorých nedominovalo čisté ochranárstvo, ale jeho prostredníctvom dostávali možnosť ten režim hodnotiť, kritizovať a obviniť.

Celoslovenský rozmer

Navyše, ochranári sa opierali o spontánnu podporu tisícok ľudí na celom Slovensku, ktorým konkrétne pomohli pri záchrane stavieb ľudovej architektúry, pozemkov či celých dedín alebo štvrtí pred spustnutím či demoláciou. A tak príbeh bratislavského ochranárstva získal už od začiatku aj rozmer celoslovenský. Dodnes sa zachovali takmer všetky drevenice v desiatkach lokalít od Podšípa po Michalcov, zostal mlyn v Kvačianskej doline, čiernobalocká železnica, dom č. 207 v Banskej Štiavnici, kláštor v Marianke, depo na bratislavskom Východnom nádraží a mnohé ďalšie zachránené pamiatky.

„A zostal pocit zodpovednosti za všetko, na čo sme kedy položili ruku,“ zdôrazňuje Huba. Patria sem aj ochranárske aktivity v oblasti Podunajska, Tatier, či boj o Ondrejský cintorín, ktorý znamenal začiatok tvrdého zápasu so štátnou administratívou. Jeho vyvrcholením bola v roku 1987 publikácia Bratislava/nahlas, predstavujúca prvú skutočne široko koncipovanú a dôsledne formulovanú kritiku režimu od konca 60. rokov.

Ako neskôr povedal Fedor Gál, štúdia jasne pomenovala fakt, že za zdevastovanou slovenskou krajinou sa skrýva zdeformovaná slovenská moc.

Happening ako generálka

Knihu sa vďaka osvedčenému triku podarilo vydať v tisícovom náklade ako prílohu k zápisnici členskej schôdze ochranárov, no jej druhé vydanie o pár dní neskôr v náklade dvestisíc kusov už ŠtB zhabala. Na jej tvorbe sa pod editorstvom Jána Budaja podieľalo spolu takmer sto ľudí a okrem kritiky ponúkla aj vyše 300 konkrétnych návrhov na riešenie problémov vtedajšej Bratislavy.

S publikáciou je spojené aj meno istej neexistujúcej Dany Piskorovej, podpísanej pod článkom v Pravde, ktorý odštartoval represívnu kampaň proti tvorcom Bratislavy/nahlas. Ešte v júni 1989, na ochranárskom happeningu Deň radosti na dnešnom Hlavnom námestí v Bratislave, sa táto neslávna postava vynorila v podaní Stana Štepku. Happening za účasti viacerých špičkových osobností umenia či športu sa spätne javí ako vydarená, hoci neplánovaná generálka na novembrové revolučné námestia vrátane aktérov na tribúne.

Ochranári už vtedy predstavovali najvýraznejší z ostrovov pozitívnej deviácie, ostrovov vzdoru a občianskej odvahy. Neprekvapuje, že vyše polovica protagonistov revolúcie či účastníkov prvých otvorených televíznych a rozhlasových dialógov a okrúhlych stolov pochádzala práve z ochranárskeho hnutia.

Ďalšie odkazy:

• Viac správ z kultúry nájdete na kultura.sme.sk