Recenzia/divadlo
Prešovský Nosorožec ide na vec správne

Pevný javiskový tvar vie vyvolať v hľadisku aj úprimný smiech, aj mrazivé mlčanie. Ballekov Nosorožec pripomína slávnu Plešatú speváčku, ktorú tiež uviedli v Prešove.

Akoby sa u nás s inscenáciami absurdnej dramatiky vrece roztrhlo. Ionescove jednoaktovky Lekcia a Improvizácia na Alme v ŠD Košice a Genetov Balkón v Trnave režiséra Viktora Kollára, i Ballekov zápas s Mrožkovým Tangom v martinskom SKD priniesli vlani viac, než sa očakávalo. Zhodou okolností obaja režiséri ohlásili pre novú sezónu Ionescovho Nosorožca, čím ponúkajú vzácny dialóg.

Herecký súbor Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove sa považuje na Slovensku za jeden z najkvalitnejších. Aj preto, že učebné osnovy kyjevského divadelného inštitútu Karpenka-Karého, ktorý absolvovala prevažná časť jeho členov, sú oveľa komplexnejšie ako na našich umeleckých školách.

Prvý „svojho“ Nosorožca uviedol v Prešove Rastislav Ballek. S dramaturgom a prekladateľom Valerijom Kupkom pomerne rozsiahly text výrazne skrátili, uvedomujúc si zmenu reálií oproti obdobiu zrodu hry (1959). Hyperbolu konformizmu, pre ktorú Ionesco „vymyslel“ nosorožcov, zachovali. Zje­d­nodušili iba mechanizmus manipulácie, lebo veria, že s tou­to témou máme veľa skúseností.

Scéna sa zbavila popisností predlohy. Tom Ciller rozdelil javisko do troch plánov. Na sklenenej stene v pozadí je od začiatku načrtnutá silueta nosorožca, ktorú Jean namiesto predpísaného monológu „vyfarbí“ – pôsobivý výtvarno-dramatický efekt. Autorovmu strie­daniu prostredí to plne vyhovuje. Treba však treba priznať, že konanie na scéne nie je vždy jasné (napríklad používanie mikrofónu). Výborné sú divadelne nenápadné kostýmy Anny Simkovej, rovnako aj pôsobivá hudba Norberta Bodnára.

No najväčšou lahôdkou predstavenia sú herci. I keď nik z nich neprekračuje svoje zvyčajné „hranice“, minimalistickými prostriedkami s pôžitkom hrajú absurdné situácie. Žiadne veľké či prázdne gestá, zdanlivo pozvoľný rytmus, ale jemne štylizované charaktery i vnútorným napätím nabité situácie. Vari iba v záverečnom monológu hlavného hrdinu nesvedčí prílišná patetickosť a moralizovanie. Ľubomír Mindoš však túto drobnosť isto dokáže prekonať.

Rastislav Ballek tentoraz vytvoril pevný javiskový tvar, ktorý vie vyvolať v hľadisku aj úprimný smiech, aj mrazivé mlčanie. Pripomína trochu slávnu Plešatú speváčku, ktorú v DAD režíroval v roku 1996 Christian Ioan.

Ďalšie odkazy:

• Viac správ z kultúry nájdete na kultura.sme.sk