Je to oštara, keď učiteľovi národov padá parochňa. Čo keď sa mu celé generácie žiactva budú smiať? ZDENĚK SVĚRÁK alias Jan Amos Komenský to na pódiu zažíva na vlastnej koži. Jeho druhé ja, LADISLAV SMOLJAK, sa tým na striedačku trápi tiež. Nič lepšie sa im však nemôže diať – zlepšuje to ich obraz ideálnych strojcov zábavy.
S Cimrmanom to aj tentoraz myslia smrteľne vážne. Hrou České nebe, ktorá má dnes v Prahe premiéru, vzdávajú hold svojim dejinám. A patrí do nich aj vznik Československej republiky.
Járu Cimrmana tak veľmi zaujímali českí velikáni, až o nich napísal hru. Ako je to možné? Bol predsa vychýrený svetobežník.
ZDENĚK SVĚRÁK: „Áno, bol svetobežník, ale aj veľký vlastenec. Sám sa chcel stať jedným z takých velikánov a presláviť nás vo svete. Čo sa mu, bohužiaľ, nepodarilo.“
V Českom nebi sa z velikánov smejete, ale zároveň cítiť, že ich postavy milujete. Čo je to za lásku?
Z. S.: „Snažili sme sa najmä ukázať, že je to možné - robiť si žarty z niekoho, koho máte radi.“
LADISLAV SMOLJAK: „Koho si vážite.“
Z. S.: „Kto by si nevážil Husa alebo Havlíčka? Ale keď poskytujú príležitosť na humor, prečo ich šetriť?“
Ako sa na velikánoch hľadajú humorné drobnosti? V školách sa o nich učíme len samé ušľachtilé veci.
L. S.: „Vezmime si napríklad Husa, ten je ukážkový. To bola historická postava, ktorá prežila veľký príbeh. Tragický ako hrom. Ale dnes, po tých všetkých storočiach, už žije ako legenda.“
Z. S.: „Ako učebná látka.“
L. S.: „A tá legenda sa podáva z generácie na generáciu, z jednej školy na druhú. Už je to teda učebná látka, z ktorej si môžete robiť žarty. No a učebná látka s názvom Jan Hus má zvláštny atribút. Všetko, čo sa týka zápaliek alebo ohňa, v nej zahrá. Veď ste videli, ako ľudia tlieskali pri akejkoľvek zmienke. Pritom keby došlo na nejakú debatu o Husovi a jeho dobe, o cirkvi a kostnickom koncile, nikto by sa nesmial. Hovoril by vážne. Lenže čím sú tie udalosti vzdialenejšie, tým viac vnímame Husa ako legendu a menej ako reálneho človeka.“
Z. S.: „Medzi ním a nami je časová vrstva, tá nám umožňuje robiť si žarty. Z upálenia Jana Palacha si žarty robiť nemôžeme, pretože pri ňom taká vrstva ešte nevznikla.“
L. S.: „Bolo by to veľké šliapnutie vedľa. Predsa sa nedá smiať na niekom, na koho pohrebe sme boli.“
Najstarší vo vašej hre je praotec Čech a ten to aj zo všetkých najviac schytal, pretože ste z neho spravili vskutku primitíva. To je už takmer útok na českú hrdosť.
L. S.: „On nie je historickou postavou, skôr bájnou. Veľkú slávu si neužil ani počas národného obrodenia, keď sa český ľud pozeral na velikánov takmer ako na svätých. Palacký bol svätý, Žižka bol svätý, aj Havlíček. Jemu dala dokonca Božena Němcová na hrob tŕňovú korunu. A keby sme žili v tom čase, takéto divadlo by sme vôbec nemohli hrať. To by nám ani nenapadlo.“
Z. S.: „To by nás hnali!“
L. S.: „To by nás skutočne hnali.“
Z. S.: „To by bolo znesväcovanie!“
Keď ste hru České nebe uvádzali, vraveli ste, že sa budeme pozerať na českú pseudohistóriu. Čo ste tým mysleli?
L. S.: „Veľa vecí pokladáme za historický fakt, hoci nie sú ničím iným ako ľudovou tradíciou. K tomu zmätku prispievajú aj veľkí duchovia, napríklad Jirásek. Bežne sčítaný človek vám preto povie, že proti Janovi Husovi sa sprisahala celá cirkev a že kostnický koncil sa zišiel len preto, aby ho upálil. A kráľ Žigmund žije v našich predstavách ako líška ryšavá. Pritom on sa postaral o to, aby sa na koncile zišiel výkvet európskej kultúry, najlepší univerzitní profesori. Spolu mali bojovať proti najväčším cirkevným výtržnostiam. Ako diplomat sa dal porovnávať so svojím otcom, Karolom IV. Ibaže nemal také priaznivé podmienky. Problémy v jeho časoch boli nad jeho sily.“
Z. S.: „Keď do našej hry prepašúvame Cimrmana, tiež tým vlastne vytvárame pseudohistóriu. Nás však nezaujímajú skutočné historické postavy, také, aké naozaj boli. Nás zaujímajú ich legendy. Zaujíma nás obraz, aký o nich dostávame v čítankách. Napríklad slávny 28. peší pluk (cez prvú svetovú sa dal zajať ruskou armádou, pozn. redakcie). Pravdou je, že jedna rota sa ticho, bez hudby, dala zajať. Ale traduje sa, že prišla pompézne, s hudbou. Česi na to radi spomínajú: Akí sme my dobrí! Predstav si, prišli s hudbou!
„Dejová línia vašej hry sa zastaví pri Masarykovi, teda pri začiatku našich spoločných dejín...
Z. S.: „A teraz príde tá otázka!“
A teraz príde tá otázka: Zvažovali ste, či príbeh ešte splietať ďalej a spomenúť aj Slovákov?
Z. S.: „Uvažovali sme o tom. Ale potom sme si povedali, že by sme mali zostať pri takej histórii, ktorú naše publikum pozná. Napokon, z Cimrmana sme chceli urobiť naivného človeka - veril, že by sa ešte dalo obnoviť České kráľovstvo. Ešte netušil, že Česi sa budú musieť spojiť so Slovákmi, aby v tom kráľovstve nebolo príliš veľa Nemcov.“
L. S.: „Takýmito súvislosťami by sa naša hra veľmi skomplikovala. A okrem toho, ani sme necítili potrebu vás do toho zaťahovať. Myslím si, že vy Slováci zrod Československa veľmi necítite.“
Z. S.: „Neprežívate ho.“
L. S.: „Bohužiaľ. Pritom história vie, že keby nevzniklo Československo, Slováci by samostatný štát nikdy nemali. Tak, ako nikdy nebolo Slovenské kráľovstvo. To len Kvietik si myslí, že Samova ríša bola slovenská ríša. Viem, že záujem o politiku všeobecne upadá, ale my, predsa len, aspoň ten 28. október oslavujeme. Vážime si našu spoločnú vlajku - vy ste ju v začiatkoch samostatnosti pálili.“
A nechýbajú Slováci vo vašej hre preto, lebo si myslíte, že my by sme také žartovanie neprijali?
Z. S.: „Vy ste mladý národ, ešte prežívate dozvuky obrodenia. To slovenské je zatiaľ pre vás sväté. My už vieme, že medzi Čechmi sú tiež presne takí istí gauneri ako medzi Nemcami.“
L. S.: „Ty si mi raz spomínal jeden rozhovor zo slovenskej krčmy. Akýsi muž ti tam vravel, že osobne pozná Mečiara. Ženu vraj dobil do krvi, je to teda hnusný človek – ale ako Slovák je výborný!“
Z. S.: „Niečo také my nechápeme.“
L. S.: „My si všetok ten humor môžeme dovoliť práve preto, že obyčajný človek už nacionalizmus nevyznáva.“
Z. S.: „Akurát náš prezident.“
L. S.: „To som chcel práve povedať, že až na túto malú výhradu. Ale ak hovoríme o obrodeneckom nacionalizme, tak ten neodsudzujeme. Vtedy sme chceli získať svoje miesto na slnku, vymaniť sa spod Rakúšanov, kriesili sme český jazyk. To je hodné úcty a obdivu. A keď uctievame Cimrmana, je v tom akýsi naivný, hlúpy nacionalizmus. Je síce pochopiteľný, ale nie moderný. V moderných dejinách už nacionalizmus vždy viedol k vojne, nenávisti, xenofóbii. A keďže ten Česi nepestujú, humornú hru o českých velikánoch si môžeme dovoliť. To, myslím si, vy Slováci ešte nemôžete.“
Z. S.: „Ale vy k tomu čoskoro dospejete. Zistíte, že všetko zlé si zavárate sami a z národného poblúznenia vytriezviete.“
Čo je teda to dobré na českej hrdosti?
L. S.: „Nemám to premyslené. Ale keď čítam v novinách, že nejaký Čech objavil liek, pred ktorým padá aj Amerika, som pyšný.“
Z. S.: „To je náš človek!“
L. S: „Keď na olympiáde v Pekingu oštepárka Barbora Špotáková porazila Rusku, to nám lahodilo. Nikdy by sme sa však nepripojili k zvolaniu Kto neskáče, nie je Čech!“
