SME

Henrich Krejča: Cit strácame v chlade Auparku či Polusu

Afrika je najnižší level sveta, takú beznádej inde nevidno, tvrdí cestovateľ Henrich Krejča. (vnútri aj súťaž o tri DVD s dokumentmi o Afrike)

Narodil sa v roku 1973. Vyštudoval Národohospodársku fakultu na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Kým sa stal novinárom, vystriedal množstvo zamestnaní. V roku 1996 nastúpil do novovznikajúcej televízie Markíza. Bol redaktorom spravodajstva, zahraničnýNarodil sa v roku 1973. Vyštudoval Národohospodársku fakultu na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Kým sa stal novinárom, vystriedal množstvo zamestnaní. V roku 1996 nastúpil do novovznikajúcej televízie Markíza. Bol redaktorom spravodajstva, zahraničný (Zdroj: Dana Salajová)

Precestoval 65 krajín sveta, pre TV nakrúcal reportáže po teroristickom útoku v New Yorku v roku 2001, po tsunami v Indonézii či zemetrasení v Pakistane. Tvrdí však, že ho zmenil až pobyt v Afrike. Podľa neho ide o najnižší level sveta, pretože takú biedu, choroby a beznádej nemožno vidieť nikde inde.

Spolu s kolegom Matúšom Sirotom v nej v roku 2007 strávili sedem mesiacov, pričom ju prešli zo severu na juh. Zvládli 35 tisíc kilometrov a trinásť afrických štátov. Po jeho profilovom rozhovore vám prinášame ďalší, tentokrát práve o čiernom kontinente. Novinár a cestovateľ Henrich Krejča.

Prečo ste si ako cieľ vybrali Afriku?

Bolo to splnenie detského sna. Inšpirovali ma Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka (v rokoch 1947 - 1950 s automobilom Tatra 87 podnikli výpravu do Afriky a Latinskej Ameriky. Ako prvým na svete sa im podarilo prejsť autom naprieč Afrikou, pozn. autora), ich zápisky boli mojou cestovateľskou Bibliou. Vopred sme však vedeli, že nepôjdeme východnou cestou, lebo tá sa dnes dá prejsť po asfaltke od severu až na juh za možno päť dní.

Stala sa komerčnou?

Jednak to, jednak najmä od Kene smerom na juh pre mňa osobne nebolo príliš čo objavovať. Bol som tam totiž už v minulosti. Zvolili sme si teda menej prechodené krajiny, možno nebezpečnejšiu, zato zaujímavejšiu cestu - západnú. Tá vedie cez obe Kongá, kde sme skoro, ako Česi hovoria, „zařvali". O to viac nás však všetky tie prekážky motivovali. Touto cestou prejde len málokto, nám sa to nakoniec podarilo. Nechcem, aby to znelo namyslene, ale za posledné roky to nezvládol prakticky nikto.

Prečo je Kongo problémové?

Lebo ide o nebezpečné a vojnou zničené územie, z ktorého sa môžete, ale nemusíte vrátiť. Dnes sa už na tom smejem, ale pri plánovaní cesty mi nebolo všetko jedno. Expedícia sa rodila ťažko. Asi dva roky pred odchodom sa mi stala nepríjemná vec. Napísal som pánovi Zikmundovi, a poprosil ho, aby mi urobil akýsi tutoriál a povysvetľoval isté veci, keďže chceme absolvovať cestu, inšpirovanú práve ním a jeho kolegom Hanzelkom. O dva týždne mi prišla odpoveď, že nemáme šancu, načo sa do toho púšťame, vraj sa to jednoducho nedá dokázať, lebo ide o krajiny plné chorôb a vojen, že oni boli jediní a tak ďalej.

Ješitnosť?

Ťažko povedať. Ja som urobil jednu zásadnú chybu - napriek tomu, že jeho knihy som mal prečítané krížom-krážom, ako meno som mu tam uviedol Zigmund a nie Zikmund. Vtedy, keď to najmenej chcete, tak sa pomýlite. Pomýlil som sa, a dosť ho to urazilo. Dole v liste mi veľkými písmenami napísal, že ak tvrdím, že mám naozaj naštudované jeho knihy, mám si všimnúť, ako sa volá. Dodnes mám ten list odložený, bol akousi prvou výstrahou. A dodnes ma to veľmi mrzí.

Bolo ich viac?

Druhou bolo to, že pri odchode nám posledný Slovák, s ktorým sme sa náhodou stretli, povedal, že nemáme šancu, že sa odtiaľ nevrátime živí. O to viac sme chceli dokázať opak.

36.jpg

Sedem mesiacov Afrike je ako päť rokov v bežnej cudzine

Ako ste sa pripravovali?

Ťažko a dlhodobo. Je to o neuveriteľnom zháňaní informácií, kontaktov, overovania si ciest, či vôbec existujú, zostavovaní plánu, príprave liekov a ostatých vecí. V neposlednej miere bolo dôležité, aby sa pre takú cestu našiel sponzor. Sponzor, ktorý dostane priestor aj v televízii, lebo jeho vklad nie je len nejakých stotisíc korún, ale oveľa vyššia suma. Veľmi si vážim tých, ktorí s nami šli do rizika a verili, že to zvládneme. Nielen sponzori a moji riaditelia, ale šlo o bežných ľudí, ktorí od začiatku bez pochýb verili tomuto projektu a presadili to u svojich nadriadených, u majiteľov firiem. Bez nich by žiadna expedícia nebola. Všetkým patrí moja veľká vďaka.

Sponzori vždy očakávajú protislužbu, minimálne v podobe reklamy. Určite ste chceli cestu v istých momentoch vzdať. Nešli ste ďalej, a často aj do rizika len preto, aby ste dodržali svoje záväzky voči nim?

Nemožno to brať tak, že kvôli peniazom budeme ochotní ísť do všetkého. Každý cestovateľ si musí uvedomiť, kde je jeho strop a neriskovať vtedy, keď to už proste nejde. Samozrejme, že po celý čas som mal v hlave záväzok voči sponzorom, ale vždy som to bral len ako morálnu povinnosť voči ľuďom, ktorí mi verili, nie voči peniazom, ktoré do toho investovali. Ak by sme sa vrátili v polovici cesty, jednoducho by sme tie peniaze splácali. Priveľa ľudí doplatilo na to, že chceli ísť ďalej za každú cenu. Keď tam máte pre záväzky voči sponzorom prísť o život, neostane vám nič iné, len na ne zabudnúť.

Po prezretí dokumentov, ktoré ste natočili, je jasné, že ste sa stretávali s neuveriteľnou chudobou a problémami. Vrátil sa z takého „rautu" iný Krejča?

Kto strávi sedem mesiacov na ceste v Afrike, akoby strávil päť rokov v bežnej cudzine. Človeka mení prakticky každá cesta do sveta, hoci si to možno neuvedomuje. Toto však bol naozaj extrém. Prechádzali sme rôznymi pásmami a takú biedu, choroby a beznádej, na aké sme natrafili, neuvidíte nikde inde. Zažili sme totálne dno, demotivovaných ľudí, a keď to človek vidí na vlastné oči, materiálne hodnoty pre neho prestanú hrať rolu. Dnes už je pre mňa dom alebo auto len prostriedkom, nie cieľom, dôležitosť materiálnych vecí u mňa podstatne klesla. Pre mňa sú bohatstvom zážitky, tie vám nenahradia ani vily, autá, drahé hodinky či topánky. Mám v sebe obrovský príbeh, ktorý je sám o sebe na jeden samostatný život.

11.jpg

Prehliadame aj ranné pohladenia partnerov

Chceli ste naplniť slová vášho otca, ktorý povedal: „Keď budeš umierať, mal by si o sebe vedieť povedať príbeh, inak si žil zbytočne"?

Áno. Verím, že to už pre mňa aspoň trochu platí. Svojim deťom budem môcť dlhé roky každý deň povedať niečo, čo som zažil. Afrika vás naučí pokore, v nej si človek uvedomí, že malé poznanie je pýcha a veľké skromnosť.

Kedy sa život stáva príbehom?

Keď doň vložíte celé svoje srdce, keď sa otvoríte a vnímate malé detaily života. Ľudia v dnešnej uponáhľanej, agresívnej a arogantnej dobe detaily prehliadajú. Vezmite si, koľkí prehliadajú ešte aj ranné pohladenia partnerov v posteli, kvetinku, ktorú možno priniesť partnerke alebo len obyčajné napísanie pár slov typu „šťastnú cestu, vráť sa domov, teším sa na teba".

Prečo to prehliadame?

Ženieme sa za bohatstvom, málo chodíme do prírody, málo sa túlame po horách, viac nám záleží na drahom aute či dome, na značkovom oblečení než na tom, akí sme pod ním, vo svojom vnútri. Cit sa nám stráca v konzume, v chladných priestoroch typu Aupark či Polus. Všetko je z kovových konštrukcií, plastu či skla, veľa by urobilo už to, keby tie budovy mali farebné interiéry, alebo by boli kombinované s drevom. Tých zopár historických budov, čo nám zostali, sme si zatienili komunistickými monštrami a developerskými kolosmi. Architektúra nás vychováva a sterilné či chladné priestory, v ktorých žijeme alebo pracujeme, tomu všetkému len napomáhajú. Ľudia menej vnímajú detaily, jeden druhého. Ignorujeme sa, sme k sebe agresívni či arogantní. Viac sa tešíme z nešťastia druhého, než z jeho úspechu. Prestali sme si vážiť jeden druhého, nemáme k sebe navzájom úctu. Možno aj preto, že v spoločnosti postrádame skutočné osobnosti. A tie, ktoré máme, majú malý vplyv.

13.jpg

Sme vypnutí ľudia a zapnuté stroje

Za zachmúrené ranné tváre v MHD predsa nezodpovedajú priestory, ale ľudia. Večer slzia pri Pošte pre teba a Modrom z neba, aby ráno opäť stvrdli.

Takí jednoducho sme, je to v našej podstate. Správame sa ako stádo, spoločnosť z nás robí typy, pre ktoré je hanbou povedať citlivé slovo či byť džentlmenom. Také správanie sa je dokonca pomaly neprípustné. Stále sa na niečo hráme, niekomu musíme stále niečo dokazovať. Nevieme byť k sebe ľudskí, to však z nás robí táto spoločnosť. I keď by sme chceli byť iní.

Nie je to výhovorka? Spoločnosť tvoria práve ľudia.

Sme spoločnosťou, v ktorej bežne počuť vulgárne nadávky ministrov, politikov, ale aj spoločnosťou, v ktorej nevieme "prežuť" skutočný úspech druhého. Okrem toho mnohí mafiáni chodia voľne po ulici a podnikajú. A normálny podnikateľ sa musí stále báť, či ho nebude niekto vydierať. Toto všetko sú dôvody, ktoré z nás vytvorili zvláštnych ľudí, spoločnosť, na ktorú nemôžeme byť hrdí. Žijeme nešťastnú dobu. Pozostatok komunizmu. Ale na to sa už musíme prestať vyhovárať. Pozrite sa na napríklad do Francúzska - tam neplatí principiálne to, že niekto sa ide pýšiť veľkým drahým autom, pretože pýšiť sa dá len tým, čo viete. U nás doma chcú byť niektorí niekým len preto, lebo niečo majú. V normálnej spoločnosti je niekto niekým vtedy, ak niečo vie. V tom je podstatný rozdiel, a práve to z nás robí tie vypľuté stroje, ktoré vídavať ráno v MHD. Povedal by som, že „vypnutí ľudia, zapnuté stroje". Pred Afrikou som bol možno strojom aj ja. Až po dvoch mesiacoch strávených v nej som všetko začal vnímať inak.

V čom?

V tom, že som ju konečne začal vnímať skutočnými ľudskými očami. Cestujem pritom celý život, ale najviac ma asi poznačilimesiace v Afrike, hoci som predtým prešiel desiatkami krajín. Ale to sú už filozofické debaty, ktoré nechcem rozvíjať.

17.jpg

Západná civilizácia je pre Afričanov vzorom

Dám teda filozofickú otázku - ako vonia Afrika?

Ako obrovská záhrada. Je to krajina tisícov farieb, korenín, parfumov. Afričania sú emocionálni ľudia, keď sa usmievate, usmieva sa na vás celá dedina, všetci začnú tancovať. Keď sa hneváte, správajú sa rovnako. Ak ste agresívni, oni budú ešte viac. Realitou je, že sa od nás učia, sme pre nich vzormi. Aj preto by sme tam nemali nič viac pokašľať, lebo v Afrike sme už toho pokašľali dosť.

Západná civilizácia je pre nich vzorom? Nie je to prehnané?

Nie je. Pre tých vzdelanejších a rozumnejších to určite platí. Mnohí vidia v televízii, ako žijeme, mnohí vedia čítať, takže si uvedomujú, že sa dá žiť aj lepšie. Najhoršie je to asi v Kongu. Najnižšia sociálna vrstva tam svoj ťažký život považuje za osud, ktorý sa nedá zmeniť, žijú v totálnej beznádeji, odvolávajú sa na svojich bohov, ale v zásade žiadnu zmenu k lepšiemu nečakajú.

Nie sú však vo svojej podstate šťastní? Mnohí, ktorí boli v Indii, vraveli, že napriek obrovskej chudobe sa tam ľudia usmievajú, a určite sa nepovažujú za nešťastných.

Afričania na to pozerajú trochu inak. Vidia nás, ktorí tam chodíme autom, s hodinkami, učesaní, oholení, navoňaní... a aj oni chcú byť takí. Akurát nevedia, ako to dosiahnuť. Šťastie pre nich predstavuje už holý fakt, že žijú v jednej rodine, komunite, že od nej nie sú odtrhnutí. Len ťažko znášajú, ak ich niekto zradí, alebo im niekto umrie.

Kto by však bol šťastný, keď vidí, že mu tri štvrtiny blízkych ľudí umrie na maláriu, AIDS či iné choroby? Ak k tomu pripočítame vojny, dostávate obraz absolútneho utrpenia. To, čo sa v niektorých krajinách deje po odchode kolonizátorov v 60. rokoch, je neuveriteľné. Kongo je dokonalým príkladom nešťastného národa, nikde na svete som nevidel tak strašne smutných a demotivovaných ľudí. Je tam snáď 250 kmeňov, tie sa medzi sebou neznášajú, zrazu žijú v jednom štáte bez ciest a infraštruktúry... Kongo je krajina, v ktorej sme dokázali niekedy prejsť len štyri kilometre za deň, pretože sme museli neustále bojovať s policajtmi a armádou. Práve tam si uvedomíte hodnotu všetkého, čo doma máte.

24.jpg

Afričanov musíme naučiť rozmýšľať aspoň trochu tak, ako rozmýšľame my

Otázkou je, či do typickej africkej kultúry je možné implantovať tú našu, či tým nezlikvidujeme tamojšiu identitu.

Ťažko povedať, ale podľa mňa sa ten proces nedá zastaviť. Mám dva príklady. Jeden mexický majiteľ telekomunikácii povedal slová, ktoré považujem za úplne opodstatnené: „Afrike nepomôžeme, keď do nej budeme pchať peniaze a robiť v nej charitu. Treba ju celú od základu prekopať, dať jej vzdelanie a motiváciu žiť." Druhý príklad - keď som bol u jedného pastora v Nigérii, ktorý obliekal nahých domorodých obyvateľov z kmeňa Koma, vynadal som mu, že tým ničí jeden z posledných autentických kmeňov. Odpovedal mi, že ak to neurobí on, urobí to niekto iný, akurát ich už nebude sedemsto, ale možno len päť.

Chcem tým povedať, že je nemysliteľné zastaviť proces civilizovania Afriky, keď existuje vyspelý svet. Čo iné chcete robiť v nejakom čiernom centre, v ktorom dominujú vojny, choroby, bieda a negramotnosť? Afričanov musíme naučiť rozmýšľať aspoň trochu tak, ako rozmýšľame my. K tomu musíme budovať cesty, školy, nemocnice, fabriky, aby sme ich inšpirovali. Príkladom je Botswana - pred dvadsiatimi piatimi rokmi šlo o jednu z najchudobnejších krajín Afriky, dnes je tamojším tigrom a druhou najvyspelejšou krajinou kontinentu.

Ako to dokázali?

Tak, že vo vláde majú ľudí, ktorí študovali v zahraničí, napríklad v anglickom Oxforde. Vzdelanie dostali na Západe, vrátili sa a vtlačili svojej krajine punc lepšieho života. Ľudia v tomto štáte sa majú relatívne dobre.

31.jpg

Obchod je nám prednejší ako životy Afričanov

Lenže svet nedokáže zmeniť fakt, že na čele mnohých tamojších štátov sú diktátori.

A kto je na vine? Podporuje ich predsa práve ten spomínaný okolitý svet. Napríklad peniazmi, ktoré tam pumpujeme. Kde končia? Mnohé v rukách diktátorov a vojenskej junty. Mnohí ľudia z tej pomoci nemajú takpovediac nič. Teraz poviem niečo ťažšie stráviteľné - diktátorov a vojenské režimy podporujeme aj tým, že im neustále dodávame zbrane, a berieme si za to diamanty, či ropu. Obchod je nám prednejší ako životy tamojších ľudí. Ak som hovoril o prekopaní prístupu k Afrike, myslel som tým to, že je to jediný spôsob, ako odstaviť tamojších gangstrov a hrdlorezov. Botswana je jasným príkladom toho, že sa to dá.

Nechytajú cestovateľa filantropické záchvaty, keď neustále naráža na hladné deti s vydutými bruchami, muchami na tele a podobne?

Človeka to dostane. My to doma vidíme len z tepla našich obývačiek, a tak je nám Afrika veľmi vzdialená. Pohodlne si pustíme vodu v umývadle, použijeme bidet, zapneme plyn, uvaríme si kávu, čaj, otvoríme si vínko, v chladničke máme rezne, a pritom pozeráme na africké deti, hovoriac si, že „ach, to je strašné". Keď to však vidíte naživo, keď sám nemáte vodu, pohodlie, ste špinavý, chýba vám jedlo, nafta, pričom ste ikstýkrát zapadli v bahne, je to iné. Nechcem tým povedať, že všetci by teraz mali ísť do Afriky, aby pochopili tamojšie utrpenie, len to, že kým tam nie ste, nepochopíte. Tam sú ľudia, ktorí musia žiť z ničoho. A keď vravím z ničoho, myslím to doslovne. Prázdna plastová fľaša tam má pre nich obrovskú hodnotu, a budú ju mať celý život. Indiu som precestoval dvakrát, videl som mnohé iné chudobné krajiny, ale Afrika je naozaj najnižším levelom celého sveta.

38.jpg

Na zrušenie ženskej obriezky musia vidieť alternatívu

Ženská obriezka je už na ústupe?

Je stále prítomná, najmä v celom pásme Sahelu, v podstate od Senegalu až po Etiópiu. Ide o dôsledok tamojších dogiem, tradícií a nevzdelanosti. Staršie ženy do obriezky mladé ženy doslova nútia, a dokážu ich tak zmanipulovať, že osem až deväťročné dievčatá to považujú za prejav vážnosti a dôvery. Keby totiž muž zistil, že žena má pohlavné orgány v poriadku a také, s akými sa narodila, jednoducho by ju odvrhol. Vysvetľovali nám, že neobrezané ženy sú nečisté, môžu byť nositeľkami infekcií ako aj to, že by mohli byť neverné, teda stále mať chuť na sex. Je to strašné. Ale ak to chceme zmeniť, musíme pochopiť tamojšiu históriu.

Ľudia v tých kmeňoch premýšľajú inak ako my, nevnímajú to ako problém, hoci ten úkon vykonávajú nožíkmi, kúskami skla čí plechu bez akejkoľvek anestézie, a hoci tým mnohé mladé dievčatá zmrzačia, či dokonca zabijú. Násilne to však nezmeníme, jedinou cestou je vzdelanie. Kým totiž neuvidia alternatívu a nepochopia, že je nezmyslom zbavovať dievčatá ich ženskosti, neuspejete. Som si istý, že nový vietor v týchto veciach prinesie nová generácia, ktorá zisťuje, že žiť sa dá aj inak.

Ako je to s hierarchickým postavením medzi mužmi a ženami?

Sú kmene, kde muži celý deň premýšľajú o tom, o čom budú premýšľať zajtra, kým ženy robia tú najťažšiu prácu od rána do večera. Samozrejme, ak sú muži zamestnaní, tak pracujú, trebárs pri výstavbe ciest alebo v baniach. V domácnosti sa však nechytia pomaly ničoho, a všetko od narúbania dreva, založenia ohňa, opratia, chodenia po vodu, varenia až po starostlivosť o deti, je na ženách. Tie bežne chodia po vodu celé kilometre, a potom tie ťažké bremená ťahajú do sedemstometrovej výšky.

Deti zrejme pracujú tiež.

Áno, pretože zaplatiť školu je pre rodiča nesmierne finančne náročné, pokiaľ má príjem nejakých desať dolárov mesačne. A taká škola je pritom ešte stále lacnejšia, ako samotná cesta do nej, uniforma, či pomôcky. Okrem toho, ak je dieťa v škole, chýba doma na roli, pretože nepracuje. Ak štvorročné dieťa dokáže udržať v rukách motyčku, hneď ho aj zapriahnu. Aj preto tam mnohí školu odmietajú, pretože dve ruky im v domácnosti jednoducho chýbajú.

40.jpg

Západná civilizácia Afriku vyciciava

Spomínali ste, že západná civilizácia už toho v Afrike pokašľala dosť. Čo ste tým mysleli?

To, že ju už dlho vyciciava, ale prakticky nič jej nevracia. A ak, tak jedine zbrane, pôžičky a charitu. Neustále zasadajú medzinárodné konferencie, ale stále nevieme pomôcť. Skutočne pomôcť s dlhodobým efektom. Akoby sme si neuvedomovali, že raz nás tá Afrika môže pohltiť. Bieda aj choroby sa dajú znášať len po určitý bod. Pozrite sa na neustálu snahu Afričanov emigrovať do Európy, pričom si s tým nevedia rady ani krajiny ako Nemecko, Anglicko či Francúzsko.

Dá sa to zmeniť?

Vezmite si, že ani my sme tu kedysi neverili, že raz padne komunizmus, a podarilo sa. Takže zmeniť sa dá aj Afrika. To by sa však musel spojiť celý bohatý svet s cieľom pomôcť. Takéto niečo je cesta na dlhé desaťročia až stáročia, nikto nič nevyrieši v priebehu pár rokov. Zaujímavé je, že v tých miestach Afriky, v ktorých je kresťanský svet, pokrok napreduje trochu rýchlejšie, ako v moslimskom. Vidno to na juhu Afriky, kde boli britské kolónie, tam sú na tom lepšie - v Keni, Tanzánii, Zambii, Botswane, v Južnej Afrike, a keby nebolo Mugabeho, tak aj v Zimbabwe. Na severe Afriky dominuje skôr islam, a hoci nechcem povedať, že brzdí rozvoj, realitou je, že tie trendy sú horšie.

Poďme k samotnej vašej ceste.

Ak chcete pochopiť Afriku, musíte odbočiť z hlavných ciest, ponoriť sa do Konga a vydať do hôr okolo Kamerunu a Gabunu, kde žijú Pygmejovia, či Nigérie, kde žije kmeň Koma. Tam sme našli ešte aj predkolonizačné stopy, a videli, ako Afrika dokázala žiť v neuveriteľnej harmónii s prírodou. Ide o panenskú Afriku s ešte nezničenou džungľou. Stred toho kontinentu je pritom absolútne neprebádaný. Všetky tie choroby a nebezpečné zvieratá totiž dosť odrádzali bielych ľudí od toho, aby sa tam zdržiavali. Prejsť také Kongo peši je nemysliteľné, podľa mňa sa to vôbec nedá.

51.jpg

Mauretánia je krajina Mercedesov, na hašiši fičia snáď všetci

Cestu ste však začínali v Maroku. Aké je?

Ide o jednu z tých vyspelejších moslimských arabsko-berberských civilizácii severu. Majú tam nádhernú kultúru, krásne mešity a paláce, zároveň tu v početnosti nájdete typických šmelinárov a podvodníkov, ktorí vás „ogabú" hneď, ako čo len na sekundu pozriete niekam inam. Kto chce perfektne spoznať arabsko-africký svet, Maroko je preň ideálnym príkladom. Tam pochopíte, ako fungovali staré trhy, ako prichádzali púštne karavány, celá krajina dýcha históriou. Hneď vedľa je Alžírsko, ktoré je nebezpečnou a veľmi nestabilnou krajinou, kde stále prepadávajú turistov, a s výnimkou turistických oblastí s historickými vykopávkami tam nie je možné spoznať typickú kultúru.

Posuňme sa južnejšie, do Mauretánie.

Tá je krajinou piesku, vetrov a Mercedesov, podľa mňa tam končia všetky autá tejto značky z celého sveta, ktoré mali už aspoň desiateho majiteľa. Iné auto tam vlastne nevidíte. Je to územie plné dobrosrdečných a príjemných ľudí, ktorí sa venujú pestovaniu plodín a chovu kôz.

Ako trávia voľný čas mladí Afričania?

V moslimskom africkom svete všeobecne platí, že pojem zábava je tabu. Neprichádza to do úvahy, rovnako ako alkohol. Pijú veľmi silný mätový čaj a mnohí fajčia hašiš. Na ňom snáď fičia všetci. Pomáha im prežiť pod horúcim slnkom a v monotónnej krajine, bez vody a práce.

Vyskúšali ste?

Áno, v presvedčení, že ide o normálnu cigaretu. Ale to už pred šiestimi rokmi, keď som tam bol prvýkrát. Kamarát si tam vtedy pofajčil s jedným Kanaďanom, a následne mu bez problémov prekladal do angličtiny básne Jána Kostru. (smiech) Hašiš je pre tamojších ľudí bežná súčasť života, bez neho si nevedia predstaviť deň.

52.jpg

Dogóni sa zabávajú, Mauretánci sa tomu akoby vyhýbali

Čo zábava v nemoslimskej Afrike?

Ani nie tak v nemoslimskej, ako nearabskej či nesaharskej. Černosi si každý deň užívajú „tanečky", potlieskavanie, spev. Búchajú na všetko, čo vydáva nejaký zvuk, tešia sa zo života. Je to iný svet, začína od Mali na juh. Z tých ľudí cítiť radosť, rytmus, farby. Dogóni, ktorí kedysi žili v jaskyniach v Mali, sú jedným z najmenej civilizáciou dotknutým kmeňom. Každý večer vytiahnu všetko možné a začnú na tom brnkať, oblečú si čo najpestrofarebnejšie šaty, jednoducho sa zabávajú. Takí Mauretánci zase naopak - chodia oblečení v monotónnych bielych alebo blankytných habitoch, zábave sa akoby vyhýbali. Berberi si večer radi sadnú a zahrajú na gitary, či bandasky namiesto bubnov. Nie je to však nejaký emocionálny prejav, skôr taký pokojný a bez tanca, pripomína to rozlúčku so slnkom, ktoré práve zapadá.

Koľko ste po ceste minuli na úplatky? Policajti a vojaci vás asi všade nepustili zadarmo.

To nie, šlo o stovky dolárov, 80 percent z nich sme však nechali v Kongu. Na kraji istej rieky si nás postupne brala do parády armáda, polícia, tajná služba, riečna polícia, trvalo to dva dni v jednej dedinke. Prešli sme na druhú stranu a všetko odznovu, lebo tam začínal nový obvod. Motiváciou sú pre nich len peniaze. Začínali na požiadavke 2 tisíc dolárov, postupne zľavovali, až skončili len pri piatich. Do smrti si tiež budem pamätať všelijakých tých banditov, ktorí na nás mierili kalašnikovmi. Stalo sa aj to, že som sa na jedného z nich usmial a povedal mu, že ma musí najskôr zabiť, ak chce moje financie. Nechápal, niekoľko sekúnd bol ticho, potom sa rozosmial, zložil hlaveň a už sme boli kamaráti. Veľa vecí je tam otázkou taktiky. Do smrti si zapamätám aj momenty, keď sme štyri kilometre išli autom celý deň, keď sme stále zapadali po pás v bahne, keď nás zavreli do hotela, vzali pasy a prehľadávali auto.

Iní Afričania boli zase neuveriteľne udivení, už len tým, že zbadali naše čudné auto. V pohode nás dokázali dvanásť hodín z metrovej vzdialenosti pozorovať bez toho, aby sa čo len priblížili, a ak to urobilo nejaké malé dieťa, ktoré sa chcelo dotknúť nálepky na aute, hneď mu struhli facku, aby sa zaradilo naspäť.

53.jpg

Príbehy považujem za môj najcennejší majetok

Ako sa africké kmene správajú k cudzincom?

Je pre nich neuveriteľnou poctou, ak sa dočasne stanete súčasťou ich domu. Tí chytrejší však vedia, že za to niečo aj dostanú, takže s tým vopred počítajú. Najvyššiu cenu majú síce peniaze, ale veľmi ich potešia aj drobnosti ako nožíky, zrkadlá, hrebene, korálky pre deti, dokonca aj plastová fľaša. Znie to čudne, ale keď si vezmete, že na vodu tam majú len tie rôzne, pracne vyrobené hlinené nádoby... Návštevou sú teda poctení, každému o nej rozprávajú, všetci im závidia, že prespala práve u nich, o tom je celý klasický vidiek.

Bolo vám ľúto, keď ste sa odtiaľ vracali domov?

Bolo, hoci som sa už aj tešil na domáce pohodlie, že si dám sprchu, konečne budem spať v posteli a podobne. Tešil som sa na kačicu s kapustou a zemiakovými knedľami, ale to všetko si dáte, a po dvoch dňoch to už neoceníte. Priznám sa, že sa mi príliš nechcelo vrátiť, a smutno mi je stále. A to aj napriek tomu ťažkému Kongu, či mnohým ťažkým situáciám a pohľadom na biednych či chorých. Chcel by som sa vrátiť do Zambie, kde sme s nemeckým pilotom lietali nad Viktóriinmi vodopádmi a riekou Zambezi. Je to už náš kamarát, žije tam, má starú tridsaťročnú Toyotu, domček, slony mu tam ráno obhryzávajú stromy, okolo behajú zebry, každý večer si tam robí malú grilovačku s miestnymi obyvateľmi, popíja pivko... Pravdou však je, že má stále pobalenú tašku, lebo situácia sa tam môže hocikedy zmeniť, a bieli budú musieť odísť. Ja som tam však cítil harmóniu a tie príbehy, ktoré som prežil, považujem za najcennejší majetok, aký mám.

Ak má niekto záujem dozvedieť sa o tej ceste viac, čo mu viete ponúknuť?

Vznikol osemdielny dokumentárny film, ktorý sa vysielal v televízii, dá sa kúpiť aj na DVD, snažím sa o tom všetkom dopísať knihu, mali sme tiež viaceré výstavy a prednášky po školách, niektoré dokonca tie dokumenty používajú ako učebnú pomôcku. Práve záujem škôl je pre mňa najväčšou satisfakciou, hoci som musel viaceré akcie odmietnuť, nebolo totiž v mojich silách zvládnuť ich všetky.

Kam pôjdete najbližšie?

Aktuálne plánujeme ročnú cestu, začneme na Blízkom východe, pokračovať chceme cez Indiu a Čínu až po Kamčatku. Budeme sa teda snažiť prejsť v podstate celú Áziu. Štartujeme v roku 2010, nepôjdeme jedno, ale dve autá, a plánujeme dokonca zmiešané posádky. Inými slovami, radi by sme to absolvovali aj so ženami. (smiech)

Súťažte o tri DVD s dokumentárnymi filmami o Afrike a podpisom Henricha Krejču
logo.jpg

Do stredy 15. októbra 2008 do 16.00 hod. zašlite mailom na karol.sudor@smeonline.sk správnu odpoveď na otázku:

Koľko dielov má dokumentárny film Henricha Krejču o Afrike?

Nezabudnite, prosím, uviesť svoje celé meno, priezvisko, adresu a telefónne číslo. Mená troch výhercov zverejníme pod pondelkovým rozhovorom.

Odmeny za súťaž v minulom rozhovore:

Knihy Post Mortem Katyň s podpisom autora Andrzeja Mularczyka posielame týmto dvom výhercom:

Jana Macáková, Šaľa

Radoslav Šály, Bratislava

Rozhovor bol autorizovaný, Henrich Krejča v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 124
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 9 264
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 720
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 784
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 726
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 507
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 2 986
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Richarda Sulíka nahradil Branislav Gröhling.


a 2 ďalší
Čísla politických subjektov kandidujúcich v júnových voľbách do Európskeho parlamentu.

Oficiálne vyhlasovanie výsledkov volieb sa môže konať až v pondelok.


TASR
Ranný brífing SME

Prečítajte alebo vypočujte si najdôležitejšie správy.


Diskusia Petra Pellegriniho s Ivanom Korčokom v televízii Markíza pred prvým kolom prezidentských volieb.

Diskusia bola predposlednou pred moratóriom


a 1 ďalší

Sportnet

Momentka zo zápasu Washington - Calgary.

Jeff Skinner strelil siedmy hetrik v kariére.


Oh my Hockey
Brankár Košíc Dominik Riečický oslavuje triumf.

Vypočujte si utorňajšiu časť denného športového podcastu portálu Sportnet.sk, v ktorom si zhrnieme to najdôležitejšie, čo sa udialo v športovom svete.


Na snímke tréner slovenska Francesco Calzona

Reprezentantov vyradili zranenia.


TASR
Na snímke gólová radosť hráčov Slovana v prvom zápase štvrťfinále play off hokejovej Tipos extraligy medzi HC Košice - HC Slovan Bratislava 18. marca 2024 v Košiciach. FOTO TASR - František Iván

- S

Košice hrali veľmi dobre takticky, povedal Samuel Takáč.


TASR
SkryťZatvoriť reklamu