Rakúšanka Tanja Frinta žije v Barcelone a spievať príde aj do Žiliny
Hudba pre všetkých, ktorí ešte nestratili dušu

Mladá speváčka TANJA FRINTA cestuje hudobným svetom pod názvom Lonely Drifter Karen. Nie však osamelo, ale v spoločnosti dvoch muzikantov a ľudí, ktorým sa do uší dostal jej hravý debutový album. Vyšiel len nedávno a presne o týždeň ho budete môcť počuť naživo aj v kultúrnom centre Žilina-Záriečie. Zatiaľ nám venovala niekoľko minút svojho príjemného hlasu cez telefón.

Nie je Lonely Drifter Karen trochu zvláštny názov pre trojčlennú skupinu?

„Názov pochádza z filmu Larsa von Triera, kde je pasáž, v ktorej jedna z postáv hovorí, že Lonely Drifter Karen opäť niečo hľadá. Ja som našla dvoch muzikantov (smiech).“

Trierov krutý realizmus má dosť ďaleko k poetickému svetu vašich pesničiek.

„To je pravda. Zapáčilo sa mi vlastne iba toto spojenie slov. Je v ňom melanchólia a zároveň pohyb, čo asi najlepšie vystihuje moju hudbu.“

Mnohí vás radia k novej vlne ženských pesničkárok, ako sú napríklad Joanna Newsom alebo Hanne Hukkelberg. Cítite sa byť súčasťou tejto scény?

„Obe považujem za skvelé a veľmi si ich vážim. Ale myslím, že ony to robia trochu inak. Možno mi neuveríte, ale Hanne som objavila, až keď sme dona­hrávali album. Ona viac ex­perimentuje, Joanna hrá zase virtuózne na harfu. Ja vychádzam skôr zo sveta kabaretov a cirkusu. Myslím si, že viac mi je bližší Tom Waits.“

S hudbou ste začínali v indie-popovej dievčenskej skupine. Ako sa to skončilo?

„Už od detstva som rada spievala. Keď som bola tínedžerka, začala som sa učiť hrať na gitaru a počúvala som metal s punk­rockom. Tak som sa dostala do indie-popovej skupiny. Ale dnes si to neviem celkom predstaviť. Aj ostatné dievčatá už robia niečo iné.“

Bol dôvodom opustiť Rakúsko aj rozpad kapely?

„V mojom prípade skôr zvedavosť. Chcela som si vyskúšať, ako sa žije v iných krajinách. Vo Švédsku som mala sestru a priateľov, tak som tam išla študovať. Ale Göteborg je až príliš dokonalé mesto, trochu pripomína Viedeň. Viac sa mi zapáčilo v Barcelone. Ľudia sú tam oveľa uvoľnenejší, z mesta máte pocit väčšej pestrosti a takej milej uletenosti.“

S klaviristom Marcom Meliá Sobreviasom a bubeníkom Giorgiom Menossim ste sa spoznali v Barcelone?

„Áno. Najskôr som hrávala sama, ale mala som pocit, že tomu stále niečo chýba. Marco mal predtým kapelu, s ktorou hral podobné kabaretné kúsky. Do nálady mojich piesní na demonahrávke sa trafil okamžite a urobil všetky aranžmány. Rovnako rýchlo k nám zapadol aj Giorgio.“

Ako vznikajú vaše pesničky?

„Mnohé nápady som nosila v hlave už roky. Teraz som ich vlastne iba oprášila, vďaka tomu, že som stretla tých správnych ľudí. Nie som virtuózka, väčšinou mi napadne nejaká melódia, ktorú si začnem pískať a vymýšľam si k nej slová. Potom sa s tým pohrávame na skúškach, až sme spokojní.“

Svet je šibnutý, spievate v prvej pesničke albumu. Je pre vás hudba únikom z drsnej alebo sivej reality?

„Niektorí pesničkári spievajú o tom, čo sa deje vo svete, ja mám svoj vlastný svet. Ľudia nepotrebujú iba protestsongy, ale aj pohladenia. Preto môžu niekomu moje texty pripomínať skôr akési moderné rozprávky. Ale úprimne povedané, za najdôležitejšiu na slovách považujem atmosféru a pocit, aký z nich ide. Zaujímajú ma viac po hudobnej stránke.“

Len máloktorá hudba sa dokáže páčiť deťom, ich rodičom aj starým rodičom, ako tá vaša. Chodia vám rôzne generácie aj na koncerty?

„Nemám nejakého typického poslucháča. Moja hudba je pre všetkých, ktorí ešte nestratili dušu. A takých je rovnako dosť medzi deťmi aj medzi dôchodcami.“

Ďalšie odkazy:

• Viac správ z kultúry nájdete na kultura.sme.sk