Recenzia/kniha
Podľa trnavských konkretistov poézii netreba úplne rozumieť

Program trnavskej skupiny básnikov, ktorí dostali názov konkretisti bolpodľa dobovej ideológie viac literárnoestetickýnež kultúrnopolitický.

V jedenástom zväzku edície Knižnica slovenskej literatúry editorka podrobne vysvetľuje proces vzniku Trnavskej skupiny, keď od jesene 1957 pripravovala svoje programové vystúpenie a manifest Bude reč o poézii. „Zomkol ich nesúhlas so schematizmom v poézii, odmietali neosobnú poéziu rokov 1949 – 1953, splošťujúcu a zjednodušujúcu život.“

Proti schematizmu postavili konkrétnosť, zmyslovosť a imaginatívnosť. Programovým vystúpením malo byť štvrté číslo časopisu Mladá tvorba, ale „bolo zadržané a predložené na posúdenie ÚV KSS. Boli z neho vypustené básne Jána Stacha a poviedka Jozefa Mihalkoviča.“

K čitateľom sa tak nedostala naozajstná podoba programu skupiny, ktorý bol podľa komunistickej ideológie viac literárnoestetický než kultúrnopolitický.

Ten sa dotýkal troch oblastí: poézie, literatúry pre deti a umeleckého prekladu (u nich je rovnocenný s pôvodnou tvorbou). „Presunuli pozornosť z témy (ktorá sa dá najľahšie ideologicky zneužiť) na básnický tvar. Menej ich zaujímalo to, o čom báseň je, než to, prečo je dobrá. Do tvorby vrátili obrazotvornosť,“ píše editorka.

Bokníková-Tóthová člení his­tó­riu skupiny na tri vývinové etapy. Začiatkami a rozbehmi pomenúva obdobie 1957 – 1958, vtedy došlo k jej vzniku. V skutočnosti sa jej história začína v roku 1956, keď do literatúry vstúpil Ján Ondruš. V rokoch 1961–62 sa objavili výrazy konkrétnosť, konkrétna obrazotvorná pamäť, konkrétna poé­zia a od nich bol už len krok k označeniu Trnavskej skupiny názvom konkretisti.

Toto obdobie pomenúva editorka ako fázu rekapitulácie, v ktorej sa konkretisti posúvali k surrealizmu, k snovo-halucinačnej obraznosti. Rozvíjajú sa individuálne štýly, k skupine ako „spriaznená poetka“ pribúdajú Lýdia Vadkertiová a Jozef Šimonovič svojimi formuláciami o poézii a jej metóde.

Roky 1964–1973 predstavujú isté dozvuky a náznak rozpadu. V tejto fáze retrospektívy došlo aj k polemike s Osamelými bežcami. Konkretisti začínajú skúšať nové polohy, vyhýbajú sa priamemu vyjadreniu emócií, pozornosť venujú zvukovej výstavbe básní, kombinujú tradíciu s modernosťou, voľný verš s viazaným.

Zhruba tretinu knihy tvorí teória, čo poskytuje hĺbkový prienik do podstaty a kvality tvorby členov skupiny. Hoci o Trnavskej skupine vzniklo dosť textov, tu sa prvý raz ocitli spolu básne a úryvky z článkov a vyjadrení členov skupiny, v Medailónoch sú aj doposiaľ nezverejnené životopisné fakty a skutočnosti. Výber všetkých textov, vrátane básnických je precízny, mnohorozmerný, s podrobnými vysvetleniami.

Andrea Bokníková-Tóthová hľadá, čo básnikov spája, v čom sú odlišní. Skúma miesto skupiny v slovenskej poézii, uvádza, že časť kritiky jej poškodila, keď konštatovala sťaženú komunikatívnosť, tajomnosť, ba niekedy až nezrozumiteľnosť.

Konkretisti popierali názor, „podľa ktorého poézii treba úplne rozumieť a bezo zvyšku ju vysvetliť.“ V ich antológii ide o rozsiahly a objektívny obraz postojov literárnej vedy k tomuto zoskupeniu.

Ďalšie odkazy:

• Viac správ z kultúry nájdete na kultura.sme.sk