Začiatkom septembra odišiel žijúci symbol úspešného podnikania, Tomáš Baťa. Neoddeliteľnou súčasťou jeho myšlienky bol premyslený architektonický program. Už roky sa mu venuje architektka ALENA KUBOVÁ, ktorá v sedemdesiatych rokoch odišla z Bratislavy do Paríža. Výskumy architektúry bývalých priemyselných miest ju postupne opäť privádzajú späť.

Pracujete na výskume architektúry starších priemyselných miest, nedávno ste zorganizovali v Paríži aj veľké sympózium na tému ich revitalizácie. Priemyselné mesto nemusí byť na prvý pohľad veľmi vábne. Z čoho pramení váš záujem?

Začalo sa to baťovskými mestami v bývalom Československu, keďže moje výskumy sa zameriavajú na modernú architektúru a 20. storočie. Baťovské mestá ma potom nasmerovali aj na mestá v iných štátoch. Na sympóziu ich bolo šesť, a špecifikom podujatia bolo, že sa na ňom zúčastnili nielen architekti a výskumní pracovníci, ale aj mestskí činitelia, ktorí o osude architektúry spolurozhodujú. Takže každé mesto bolo zastúpené primátorom, hlavným architektom a podľa možnosti aj architektom, ktorý v danom meste stavia niečo nové. Sympózium sa konalo pod záštitou slovenského veľvyslanectva vo Francúzsku v spolupráci s francúzskym ministerstvom kultúry a kultúrnymi inštitútmi z krajín V4.

U nás sa architektúre, o ktorú sa v minulosti zaslúžili architekti Tomáša Baťu, síce pripisuje veľký význam, ale nie je to prakticky cítiť. Prečo ste začali práve pri nej?

Vo všeobecnosti všetky priemyselné mestá fungujú tak, že mestská štruktúra je podmienená vzťahom k priemyselnej výrobe. Takže mesto funguje na iných princípoch ako predtým historické mestá. Baťovské mestá sú však výnimočným, veľmi dobrým a ojedinelým zjavom vo svetovom kontexte plánovania miest. Sú vlastne predobrazom moderného funkčného mesta. Ak cudzí architekti ovplyvnili našu architektúru, tak práve baťovská nás núti hovoriť o tom, že to môže byť aj naopak. Je to jeden z najlepších príkladov na svete, ako vymyslieť plánované mesto. V Česku je to predovšetkým Zlín, na Slovensku jednoznačne Partizánske, na ktorom pracovali predstaviteľ českej avantgardy Jiří Voženílek a architekt Vladimír Karfík.

Vraj chcete túto architektúru dostať na zoznam Unesco.

Táto myšlienka padla, ale je veľmi vágna. Zhodou okolností to bolo pri bratislavskej návšteve Jeana-Luisa Cohena, bývalého riaditeľa inštitútu francúzskej architektúry a profesora na Institut of Fine Arts na newyorskej univerzite. Odjakživa sa zaujíma o modernú architektúru, a to aj na území bývalého Československa. Už dávno navrhoval, aby sa Unesco začalo zaujímať o priemyselné mestá, lebo boli veľkou príležitosťou na architektonické experimenty. Spolupracoval na kandidatúre podávanej mestami, ktoré navrhoval Le Corbusier na zápis do zoznamu Unesco, a keďže ten projektoval aj plány Zlína, ponúkla sa myšlienka dostať na zoznam baťovské mestá. Je to však zložité, minimálne preto, že nie všetky baťovské mestá to zaujíma.

Prečo?

Vyplýva z toho aj veľa nevýhod. Ďalší vývoj týchto miest by začali ovplyvňovať pravidlá, ktoré treba dodržiavať. Tie by mohli obmedziť možnosti oživovať mesto. Baťovské priemyselné mestá sú veľmi dotiahnuté, len ich treba dostať do nového kontextu.

Mnoho emigrantov sa vracia na Slovensko s rôznymi pocitmi, vy ste tu v poslednom čase veľmi často. Je to pre vás úplne prirodzené?

Nie som emigrant, vydala som sa do Francúzska, odišla som hneď po škole, v roku 1972. Dlho som sem chodila iba za známymi a priateľmi, bez oficiálnych pozvaní. V posledných rokoch sa to postupne začalo meniť. Začala som spolupracovať s tunajšími architektmi a teoretikmi. Dnes chodím na Slovensko väčšinou z pracovných dôvodov, a popritom som tu stále rada aj zo súkromných dôvodov. A dosť veľa mojich návštev vyplýva aj zo spolupráce fakulty architektúry v Lyone s bratislavskou fakultou architektúry.

Prečo ste sa vlastne pustili na teoretickú dráhu?

Vždy ma zaujímali popri architektúre aj dejiny umenia. Skočila som na prvú príležitosť, aby som sa mohla venovať výskumu a robila som všetko pre to, aby som v tom mohla pokračovať.

Nemali ste na začiatku problém uchytiť sa v Paríži?

Moja aprobácia inžinier-architekt bola v tom čase vo Francúzsku asi dosť vzácna, lebo architektúra v kombinácii s technickým zameraním sa tam neštudovala. Najprv som pôsobila v projektantských kanceláriách, istý čas som pracovala aj u architekta Taillerberta. To je ten, čo robil olympijské hry v Montreale. Potom som začala postgraduálne študovať dejiny umenia. Veľa aktivít som zameriavala, a stále zameriavam, na českú architektúru 20. storočia. No a teraz som takmer každý mesiac aj tu na Slovensku.

Ako vzniklo partnerstvo francúzskych a slovenských architektov?

Je to asi jedenásť rokov. Robila som expertízu v súťaži Europan na mesto Bratislava, pozvaného do súťaže francúzskymi organizátormi. Porota vybrala veľmi veľa návrhov, ja som podporovala práve návrh talianskych architektov.

Prečo?

Poukázali na dôležité veci v súvislosti s bratislavským Podhradím a časťou Vydrica. Som rada, že sa tento taliansky tím po rokoch znova vrátil do súťaže na projekt bratislavskej Vydrice. Aj ich návrhy sú súčasťou projektov novej podoby tejto historickej časti Bratislavy. Pred štyrmi rokmi sa zase v Paríži robilo sympózium o mestách na brehu rieky. Za Dunaj si Francúzi zvolili práve Bratislavu, na túto tému vznikli aj veľmi zaujímavé diplomovky na našej fakulte.

Čo je Europan?

Architektonická súťaž, ktorú rozbehli Francúzi, takže v ich kontexte je veľmi dôležitá. V príslušných krajinách majú svoje výbory a krajiny ponúkajú svoje mestá do súťaží. V tom roku 1996, keď sa tam ocitla aj Bratislava, sa všetko ešte len rozbiehalo. Dnes je to už architektonická súťaž na európskej úrovni, zúčastňujú sa na nej aj študenti. Zaujímavé však je, že v nej nejde o utopické návrhy. Mestá dávajú do hry reálne pozemky a zaväzujú sa aj, že budú na nich stavať.

Je záujem zo strany vašich francúzskych študentov o štúdium u nás?

Zo začiatku sem chcel ísť málokto, teraz to už celkom dobre funguje. Aj keď tunajší život a školský systém vnímajú študenti rozdielne. Niektorí sú úplne nadšení, niektorí majú výhrady. Ale nie k Bratislave ako mestu. Myslím, že sa zmenila k dobrému. Bratislava naozaj priťahuje. Napriek tomu, že rýchlo rastie, je stále veľmi prijateľná.

To je devíza?

Oproti normálnemu francúzskemu mestu určite.

Čo vás ešte zaujalo na projekte talianskych architektov pred tými jedenástimi rokmi?

Položili otázku mestskej mierky a mestskej štruktúry. Upozornili, že Vydrica je odtrhnutá od mesta a od Dunaja. Europan bola vtedy ideová súťaž, v ktorej oni poukázali na dôležité veci, že Vydrica je odtrhnutá od mesta, od Dunaja. Ich myšlienka sa odvolávala na bývalé historické mesto, no nie na imitáciu bývalých budov. Podstatné bolo zachovať mestskú štruktúru a uličné priehľady, nie stavať izolované prestížne objekty.

Záujem verejnosti však medzitým ukazoval, že ľudia by radšej videli obnovu historickej architektúry.

Iste. Vydrica je dôležitým problémom vzťahu k verejnému priestoru. Ide však najmä o to, ako je organizovaný. Existuje určitá objemová súvislosť medzi jednotlivými objektmi, ktoré vám umožňujú zorientovať sa. Nie v každej mestskej štruktúre to tak funguje. Viacerým mladým architektom sa podarilo zreprodukovať nepravidelnosť starého mesta, ktorá nie je náhodná. Budovy sa zároveň prirodzene vinú po vrstevniciach hradného kopca. Imitácia konkrétnych budov by bola násilným riešením.

Ako hodnotíte projekt Vydrica?

Je to jeden zo zásadných projektov Bratislavy, takže rôzne mienky sú namieste. Určuje základný panoramatický obraz Bratislavy pri pohľade z petržalskej strany. Ako hlavné mesto ležiace na rieke je Bratislava mimoriadne exponovaná, preto je aj zaujímavá pre zahraničných architektov a investorov.

Riešite architektúru 20. storočia, ktorá časom získava historickú hodnotu. Kde sú hranice toho, čo treba zbúrať a čo nie?

Vyhodnotiť treba objekt po objekte. Určiť nekonečné množstvo vzťahov architektúry k okoliu, k svetu.

Na úkor novej výstavby v hlavnom meste sa postupne búrajú priemyselné budovy z minulého storočia. To naozaj nestoja za reč?

Nie je to len problém Bratislavy, podobne s tým zápasia mnohé európske mestá. Znamená to, že historický výskum nestíha. Deje sa to veľmi rýchlo, a tak nie je čas určiť, čo áno, čo nie, a prečo. Ťažko niečo doháňať, keď budovy skúpili súkromníci a pravidlá hry sa neurčili na začiatku. Zbúranie budovy je chirurgickým zásahom. Na Slovensku má človek stále dojem, že niečo padlo, lebo sa to nechalo zostarnúť a neexistuje iné riešenie.

Ako je to v prípade celých priemyselných miest?

Zásadnou otázkou je, ako vymedziť novú funkciu už nefunkčnej budovy alebo areálu k mestu a jasne definovať pravidlá rozhodovania. To sa však dá, len ak o objekte rozhoduje aj mesto. Mesto je živý organizmus a vy ho nemôžete dať pod sklenený zvon. O to je situácia v Partizánskom zložitejšia. Úžasné priestory výrobných hál patria súkromníkom.

Vo Francúzsku sú k priemyselnej architektúre citlivejší?

Tiež to nie je bez problémov. Ale dobrým príkladom, ako riešiť priemyselné dedičstvo, je napríklad mesto Saint Etienne. Je to priemyselné mesto, vyrábal sa tam ťažký aj ľahký priemysel, ktorý v 70. rokoch začal upadať. Verejné priestory sa takmer 15 rokov strategicky prehodnocovali a vzniklo viacero veľkých nových stavieb, ktoré menia funkciu a obraz mesta. Tak vzniklo napríklad Centrum dizajnu. Je zasadené do pôvodnej architektúry tak, že berie na ňu ohľad a je s ňou prepojené, hoci pre to musela padnúť časť starej architektúry. Bol to zásadný zásah, vyvolal veľké protesty a ovplyvnil aj mestskú politiku.

V akej fáze je váš výskum v Partizánskom?

Partizánske sa stalo veľkou inšpiráciou našim študentom. Preprojektovali výrobné haly na výstavné či obchodné priestory či takzvané lofty - istý čas bolo aj v Paríži veľmi módne kupovať si opustené remeselnícke dielne alebo úplne maličké továrenské haly, často vo vnútorných dvoroch mesta, a robiť z nich neštandardné byty. Pán Primátor je nápadom veľmi otvorený. Partizánske bolo aj jedným z pozvaných miest na sympoziu v Paríži.

Čo na baťovskej architektúre najviac oceňujete?

Navonok ide o celkom obyčajné mesto, no zaujímavá je práve mestská štruktúra a verejný priestor. Preto je vzácne Partizánske, kde zatiaľ ostalo veľa zachovaného z pôvodného návrhu.

Ako možno sfunkčniť nefunkčný funkcionalizmus?

Zmeníte mu program. Hovoríme o mestách, ktoré sú vymyslené na základe programu. A väčšina z nich je dobre vymyslená, priestor je natoľko flexibilný a variabilný, že môžu dobre fungovať aj v inom programe. To sme sa snažili riešiť aj na parížskom sympóziu. Ale je to zložitý proces a stojí veľa námahy.

Keby sa zachovala štruktúra a vymenili budovy, bolo by to v poriadku?

Nie, jedno ide s druhým. Štruktúru tvorí aj rytmus fasád, výška budov a podobne.

Budovy na Vydrici neboli v tomto smere určujúce?

Tam už dávno nič nestojí, ostalo len vedomie toho, čo tam stálo. Preto nie som za imitáciu pôvodných objektov. Rozumiem však verejnej mienke, ktorá by rada cítila dotyk histórie. Pamätám si, ešte počas štúdia sme aj my zameriavali niektoré budovy na Vydrici, už vtedy boli v strašnom stave a bolo dosť neskoro A čo sa týka identity, nemôžeme sa predsa hrať na obnovu Varšavy. To má inú logiku.

Bude v tejto časti Bratislavy obmedzená napríklad výška budov?

V roku 2003 prisľúbil primátor občanom, že mesto to bude mať pod kontrolou. Takže spolu s pamiatkarmi sa vypracoval územný plán, v ktorom je navrhnutá maximálna výšková regulácia, ktorá je neprekročiteľná. Vizualizácia projektu, ktorý sa dosadil do daného prostredia, dokazuje, že sa to rešpektuje.

Čím sa dnes vlastne líši taká Vydrica od priemyselnej zóny na pobreží Dunaja?

Podľa toho, ako je mesto vnímané. Kedysi bolo samozrejmé, že mesto sa končí Dostojevským radom a priemyselné štvrte za ním nemajú hodnotu. Tam sa nechodilo na prechádzky, nežilo sa tam, areály poznali len tí, čo tam chodili do práce. Nemajú hlbšiu históriu, na ktorú sa môžete odvolávať. To, že ide "len" o výrobné jednotky, zľahčuje ich búranie. Dnes sú to však podobne lukratívne miesta ako Vydrica.

Ale priemyselné budovy na rozdiel od tých z Vydrice stáli, a to, čo sa stavia teraz na ich mieste, o histórii nič nehovorí.

Bohužiaľ. V prípade Vydrice funguje kolektívna pamäť, udržiavaná už aj literatúrou, médiami a celkovým obrazom Bratislavy. Je to zároveň ojedinelý prípad. Všetko sa nemôže zachovať a nemôže sa ani všetko zbúrať. Veď inak by z gotických miest nevznikli renesančné. Problém je výber. A k tomu sa nedá dospieť zo dňa na deň systémom, že v sobotu padne komín a na druhý deň sa o tom rozpráva.

Platí, že architekti, ktorí lepšie poznajú históriu mestskej architektúry, poskytnú aj lepšie projekty?

Určite to platí u tých, ktorí vychádzajú z typo-morfologickej analýzy existujúceho mesta.