SME

František Mikloško: Boh žiarli

Verejné omše za Tisa sú totálne chybné, Vojtaššák by nemal byť blahorečený, burky áno, mešity nie, tvrdí v rozhovore pre SME.sk František Mikloško.

Narodil sa v roku 1947 v Nitre. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej Akadémie vied, neskôr sa dobrovoľne zamestnal ako robotník. Za socializmu bolNarodil sa v roku 1947 v Nitre. Vyštudoval matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po škole pracoval v Ústave technickej kybernetiky Slovenskej Akadémie vied, neskôr sa dobrovoľne zamestnal ako robotník. Za socializmu bol (Zdroj: Karol Sudor)

Po Ivanovi Šimkovi a Dagmar Bollovej pokračujeme v sérii rozhovorov s už známymi kandidátmi na post prezidenta a odhaľovaní ich hodnotového sveta. Hovorili sme o jeho živote za socializmu, o tom, prečo sa vtedy neoženil, o koreňoch nechuti k modernej technike, prečo robil robotníka, prečo po Novembri neodstavili komunistov, o slovách Budaja, že Havel konal poza ich chrbát, o apatii Slovenska, Jozefovi Tisovi, arcibiskupovi Sokolovi, blahorečení biskupa Vojtaššáka, embryonálnych výskumoch, islame, o tom, prečo pred štyrmi rokmi v boji o prezidenta neuspel, či aj teraz nebude len štatista a či nie je po toľkých rokoch v politike vyhorený.

Verejné omše za Tisa sú totálne chybné, biskup Vojtaššák by nemal byť blahorečený, burky áno, mešity nie, tvrdí v rozhovore pre SME.sk František Mikloško z KDS.

Za socializmu ste si vybrali pozíciu disidenta. Prečo?

Bol to kontinuálny proces. Detská duša je absolútne otvorená a citlivá, formujú ju priatelia a rodinné zázemie. Vnútorné dispozície dorastajúceho človeka sú kultivované prostredím, v ktorom sa pohybuje. Hovorí sa, že „aký išiel, takú našiel", čiže človek je vnútorne nastavený na istý typ ľudí, ktorých keď stretne, drží sa ich. V mojom živote zohrávala obrovskú rolu najmä matka - profesorka francúzštiny a slovenčiny. Bola veľmi aktívna, v roku 1948 korigovala samizdatové texty pre rehoľníkov, prekladala, zažívala domové prehliadky, otec pri nej vždy verne stál. Z nášho okolia bol stále niekto vo väzení, v rodine sa o tom veľa rozprávalo. Ten vplyv ma nemohol obísť.

Kto vás formoval mimo rodiny?

Tajomné osudové stretnutia. V prvom ročníku vysokej školy ma najstarší brat v električke zoznámil s Vladom Juklom. Ako dvadsaťštyriročného ho odsúdili na 25 rokov väzenia, z nich 14 si odsedel, je to doslova „montecristovský" príbeh. Rovnako ma ovplyvnil biskup Korec, celé študentské prostredie tajných kňazov, jezuitov, počúvanie Hlasu Ameriky, ale aj disidenti, ktorí vôbec nepatrili do cirkevnej sféry. Vždy som totiž potreboval nejaké vyvažovanie, a tu boli výtvarníci, literáti, chartisti a ďalší.

Stál život pod neustálym dohľadom ŠtB za to?

Rok som učil na škole, potom ma vyhodili. Kolegyňa sa ma tiež pýtala, či mi takýto život stojí za to - samé výsluchy a podobne. Odpovedal som, že áno, lebo sa stretávam s elitou národa. Stretávanie sa s krásnymi ľuďmi, s intelektuálnym a charakterovým výkvetom, predsa nemôžem ľutovať.

Ak boli ľudia v tajnej cirkvi a disidenti výkvetom, čím sú pre vás tí, ktorí s komunistami nepaktovali, ale ani sa nijako neangažovali, pretože nechceli mať problémy?

Nesmierne si ich vážim, dokonca som sa po roku 1989 snažil, aby bola zaplnená pamäť tohto národa - stále som mnohých ľudí nabádal, aby napísali čosi práve z tejto zóny, v ktorej človek nekolaboroval a zároveň žil slušný život. Som presvedčený, že títo ľudia mali obrovský význam, veď nebolo možné, aby sme všetci fungovali len v jednej polohe. My sme boli hlas volajúceho na púšti, zápasili sme, boli sme akousi hranou, za ktorú sa už nemalo ísť, ale život sa odohrával najmä v tej šedej zóne, ktorá sa síce neangažovala, ale ani nekolaborovala. Je škoda, že práve táto časť nie je nijako literárne spracovaná.

miklosko_frantisek.jpg

Nerád by som to zveleboval

V roku 2004 sa na portáli Pravé spektrum objavil text, podporujúci vašu kandidatúru na prezidenta. Bolo v ňom napísané aj toto: „Debata o tom, že Mikloško nemá „prvú dámu" je absurdná. Každý, kto pozná praktiky ŠtB, vie, že práve cez svoje rodiny boli odporcovia režimu najzraniteľnejší. Jednému českému disidentovi ešte v 80. rokoch takto pozvali na výsluch jeho tehotnú ženu. Následkom výsluchu potratila a zomrela. Je naozaj Mikloškovou slabosťou, že nechcel vystavovať takémuto životu nijakú ženu?" Bola to naozaj pravá príčina, prečo ste žili sám?

Nerád by som niečo absolutizoval a tlačil sa do pozície obete. V našom okruhu sme mali na starosti všetko - študentov, samizdaty, podávanie správ, v druhej polovici osemdesiatych rokov sme sa raz až dvakrát týždenne stretávali u biskupa Korca. Tlak na jeho osobu bol obrovský, trikrát sa niekto pokúsil spáchať naňho atentát - raz mu narezali pneumatiku, raz brzdovú hadičku, raz uvoľnili kardan, dostával vyhrážky od satanistov, že ho zlikvidujú... Vtedy sa nedalo vedieť, nakoľko je to žart a nakoľko psychický nátlak. Zápas vrcholil, veľa priestoru na rozhodovanie sme nemali. Svadba by znamenala akési vycúvanie z toho všetkého. Poznal som však jednu rodinu, ktorá to niesla statočne, nevidel som tam jediné zaváhanie.

Kto to bol?

Čarnogurskí. Marta Čarnogurská bola hrdinská žena, rovnako to znášali aj ich štyri deti. Jano bol vtedy v tomto štáte naozaj na okraji, rodina to pretrpela. Lenže viete, ako to je - ženy ako také sú z princípu v polohe niekoho, kto chce chrániť svoje mláďatká, rodinu, takže...

Takže ste sa neoženili zámerne.

Áno, ale nerád by som to teraz nejako zveleboval.

miklosko_funtal_sme.jpg

Robotníkom som sa stal dobrovoľne

Odmietate používať modernú techniku - počítač, mobil, televízor. Vyštudovali ste však matematiku a pracovali na Ústave technickej kybernetiky, kde ste sa počítačmi stretli v čase, keď o nich mnohí ani nechyrovali.

Je to pravda, pracovali sme s jedným z prvých počítačov na Slovensku. Brat bol numerický matematik a vtiahol ma do kolektívu, ktorý robil numerické metódy. Dostal som sa do skupiny základného výskumu, ktorá robila takzvané „rýchle metódy". Tie boli šlágrom. Zaoberali sme sa výpočtom lineárnych rovníc, pričom rýchlosť mala obrovský význam pre využitie v kozme. Bolo to fantastické - spájala sa v tom technika s poéziou a krásou. Koncom 70. rokov som však videl, že sa nám nedarí, párkrát som bol dokonca v Blumentálskom kostole a ďakoval Pánu Bohu za „objav rýchlej metódy", ale na druhý deň sme to vyskúšali a zistili, že som sa pomýlil. Počítače slúžili na overovanie toho, čo sme vymysleli na papieri. Keď mi nič nevyšlo ani na ďalší pokus, niečo sa vo mne zlomilo a dobrovoľne som zo SAV odišiel robiť robotníka.

Prečo nie niečo iné?

Hoci som bol pod dohľadom ŠtB, pokojne som mohol ísť pracovať do nejakého výpočtového strediska, vzali by ma. Ale práve vnútorné sklamanie a poblúdenie z toho, že som nedokázal uspieť, vo mne vyvolalo taký odpor, že som už s počítačmi nechcel mať nič spoločné.

Tu sú teda korene odporu voči novým technológiám?

Presne tak. Potreboval som radikálne zmeniť spôsob života, lebo som bol vo vnútornej kríze. A som veľmi rád, že som bol robotníkom, hoci som to nevedel poriadne robiť. Taká práca nie je maličkosťou, treba byť na ňu stavaný.

Čo ste robili?

Najskôr celkom romantickú vec - viseli sme na lanách, špachtľami čistili skaly a inštalovali siete nad koľajami, aby skaly nepadali dole. Neskôr som bol stavebným robotníkom, to už bolo ťažšie - na to treba adekvátny organizmus, príliš ma to nebavilo. Bol som myšlienkovo zacyklený v akademickom svete. V tom čase som čítal knihu od Ladislava Hanusa Kultúra a kultúrnosť. Tvrdil v nej, že človek, ktorý do štyridsiatky sedel v kancelárii, by mal ísť robiť manuálne, teda radikálne zmeniť život, ak sa nechce zacykliť a vnútorne degenerovať.

Z ideálov Novembra vytriezvievam až teraz

Koľko času po novembri 1989 ste potrebovali, aby ste vytriezveli z jeho ideálov a naivity, že teraz bude už len dobre?

Budete sa diviť, ale ja vytriezvievam až teraz.

To zaváňa neschopnosťou objektívne vnímať realitu.

Pozrite - v novembri boli plné námestia, VPN bola neskutočne silná, ľudia na jeden povel Kňažka dokázali vytvoriť koridor. V januári 1990 však už bol najpopulárnejším politikom Milan Čič (minister spravodlivosti za socializmu a šéf vlády Národného porozumenia po jeho páde, pozn. autora). Keď si to tak vezmete, šlo o obrovské prelomy. Zrazu sme boli slobodomurári a zapredanci, do toho prišli SNS a Matica slovenská, vykrikujúc na námestiach čudné heslá akejsi novej vlny. Zjavil sa tiež Vladimír Mečiar, ktorý svojím populizmom strhol väčšinu ľudí. Neustále sme teda museli zápasiť.

Dlho neúspešne.

Nie. Ten zápas prebiehal do roku 1998, ale neprehrali sme ho, hoci Mečiar suverénne vyhrával a pre Slovensko bol fenoménom.

Prečo vás na hlavu porážal? Fedor Gál mi spomínal, že aj preto, lebo ľudia revolúcie boli naivní politickí amatéri.

Tak by som to nepovedal. Pre úspech by sme sa však museli strašne prispôsobovať tomu obrovskému populizmu Mečiara, čo si ani neviem predstaviť, lebo to nebolo v nás. A možno by sme dopadli ešte horšie.

miklosko_funtal_sme2.jpg

Slovensko smeruje do apatie, voláme po priemernosti

Znamená to, že populizmus je neporaziteľný?

Je poraziteľný len veľmi ťažko. Populizmus je vlna, ktorú keď chytí nejaké médium typu Mečiar alebo Fico, môže na nej veľmi dlho pohodlne surfovať. Mečiar navyše chytil takú vlnu, že voľby neprehral ani v roku 1998, na jeho porážku sme museli vytvoriť úplne neprirodzený blok a spojiť sa aj s SDĽ. Všetci pochopili, že je zle, až keď nám hrozilo, že vypadneme zo smerovania na Západ. Rovnaký problém máme s Ficom. Vzhľadom na to, že sme už integrovaní do európskych štruktúr, až teraz nastáva hodina pravdy. Na ľuďoch sa totiž zračí únava a začína im byť všetko jedno. Zjavila sa tá typická slovenská pasivita, že „nech sa o nás niekto postará, len nám už dajte pokoj". Ľudia jednoducho stratili veľké ideály. Slovensko smeruje do totálnej apatie, môže sa stať predmetom zneužívania tými, ktorí sú v pozadí.

Kým konkrétne?

Lobistickými a silnými ekonomickými skupinami či silami západnej civilizácie. Myslím tým bohaté krajiny, ktoré budú určovať úplne všetko. Vôbec tu necítiť potrebu tomu vzdorovať.

Otupenosť ľudí predsa spôsobili najmä politici. Voliči už totiž ikskrát zažili, že aj keď sa ozvú, sú ignorovaní. Nečudo, že radšej mávnu rukou.

Problém je, že tu chýba veľký ideál, za ktorý by sa bolo možné vypäť.

Kto ho má priniesť?

Hm, ťažká otázka. Najviac sú k tomu povolaní asi politici. Obvykle by malo byť počuť aj silný hlas intelektuálov, ale tí u nás akoby neexistovali. Jednoducho tu chýba niekto, kto by prorocky hovoril niečo, čo by prinieslo väčšiu diskusiu.

Čakal som, že spomeniete aj cirkev.

Mám pocit, že vo videní budúcnosti sú politici ďalej ako cirkev. Tá si žije svojím konzervatívnym životom, v mapovaní problémov a vízií za politikmi zaostáva. Ani nemá ľudí, ktorí by tieto veci dokázali vysloviť. Hodina pravdy, ktorá práve prichádza, teda spočíva v tom, či sa podarí pred Slovensko položiť nejaký hlboký ideál.

Ideálov v tomto štáte bolo množstvo, pošliapali ich práve politici. Nemyslím si, že dnes by to bolo inak.

Áno, pošliapali, ale zároveň ich dobíjali. Zápasy o demokraciu, EÚ, NATO a tak ďalej boli predsa veľkou výzvou. Dokonca aj zápas o vznik samostatnej Slovenskej republiky, tomu sa nechcem vyhýbať, hoci sme z istých dôvodov mali iný postoj. Tie výzvy tu teda vždy boli, teraz prestávajú existovať. Prvým januárom sa tie doterajšie symbolicky zavŕšia a začne sa život, ktorý nás bude tlačiť do neuveriteľnej priemernosti, tú však akoby sme sami chceli. Národ je unavený, chce mať vyšší životný štandard, čo už je náznak konzumu, ale to je v poriadku. Za nebezpečné však považujem práve volanie po priemernosti.

Václav Havel je sebestačný

Vráťme sa do obdobia, keď ste boli predsedom parlamentu. Človek, ktorý bol dovtedy na okraji, si zrazu podával ruky s Margaret Thatcherovou, Françoisom Mitterrandom a ďalšími. Niekomu by z takej zmeny preskočilo. Vám nie?

Neviem, či sa budem touto odpoveďou chváliť alebo haniť, ale so mnou to nespravilo absolútne nič. Bol to obrovský zážitok, na ktorý v živote nezabudnem, pretože za tie dva roky nás navštívili predstavitelia všetkých krajín sveta. Praha z toho bola aj trochu nervózna, návštevy chodili najmä do Bratislavy. Západní politici si tu podávali kľučky, jeden týždeň prišiel Mitterrand, druhý Thatcherová, keď padla, prišiel John Major, a to ani zďaleka nespomínam všetkých. Helmutovi Kohlovi som vtedy možno trochu nevhodne povedal, že „jediný, kto tu snáď ešte nebol, je kráľovná Alžbeta". Divne na mňa zazrel, čo tým chcem povedať. (smiech) Svet nás sem prišiel najmä povzbudiť, ale do istej miery sa aj pozrieť, ako do nejakej rezervácie.

Neboli debaty so svetovými politikmi vyprázdnené, bez obsahu, s frázami, ktoré prednášajú kdekoľvek, kam prídu?

Určite nie, boli nesmierne zaujímavé a ľudské. Koniec koncov, s bývalým maďarským prezidentom Arpádom Gönczom vtedy vzniklo priateľstvo, pretrvávajúce dodnes.

Ten je pre vás dokonca väčším prezidentským vzorom ako Václav Havel. Kedysi ste to poznamenali pre Korzár.

Václav Havel je legendou postkomunistického vývoja a aj teraz, keď som sa s ním stretol na Pohode, videl som, že v sebe stále nesie charizmu, hoci je už unavený a chorý. Stále sa s ním dá veľmi osobne porozprávať. Göncz však mal v sebe tú uhorskú dobroprajnosť, po Lacim Szigetim nás vždy nechal pozdravovať, čo sa Václavovi Havlovi nestalo, keďže bol bohatým dieťaťom z buržoáznej rodiny. Ten bol a je sebestačný. (smiech)

miklosko_sita.jpg

Tvrdenie Jána Budaja o Havlovi je úplne mimo

Ján Budaj v relácii Na výsluchu povedal, že komunisti sú dnes úspešní aj preto, lebo Havel s nimi poza chrbát VPN handloval o post prezidenta.

To vôbec nie je pravda, jeho tvrdenie je úplne mimo. VPN ani Občianske fórum, pri ktorom bol vždy aj niekto od nás, vôbec nevedeli, kam to všetko bude smerovať.

Realitou však je, že vo vysokej politike ste ponechali komunistov - Mariána Čalfu, Milana Čiča a ďalších.

To bol prirodzený proces. Nezabúdajte, že ľudia Novembra nemali žiadne politické skúsenosti, teoreticky mohli viesť krajinu do zmätku a nakoniec prehrať voľby.

Ako potom vnímať slová Jána Budaja?

Sú úplne mimo, vie to aj on. O tých komunistoch sme všetci vedeli, jeho nevynímajúc. Bol to všeobecný konsenzus, sám Budaj bol predsa na jednom plagáte s Čalfom. Nikto proti tomu neprotestoval. Pre pravdu však treba povedať jedno - Budaj protestoval voči Čičovi, kým my sme ho tam dávali kvôli kontinuite. To mu treba uznať.

Nebolo chybou, že ste komunistov neodstavili?

Bolo to mocensky aj politicky nereálne. Najväčšiu silu sme mali 27. novembra 1989, keď bol generálny štrajk. Následne začali námestia rednúť a 10. decembra na Deň ľudských práv, keď sme šli robiť míting na podporu Rumunov (ktorých terorizoval Ceausescov režim a jeho tajná služba Securitate, pozn. autora), prišlo len sto alebo dvesto ľudí. Bolo to tristné, vnútorná sila vyprchala. V januári bol zrazu najpopulárnejší Čič, minister v časoch, keď súdili Čarnogurského a iných, v ľuďoch sa to teda úplne premenilo. Okrem toho - v novembri 1989 tu bolo 583 tisíc komunistov, členov strany. Boli všade - na súdoch, prokuratúre, v polícii, v podnikoch. Keď sme ich jemne začali vytláčať zo súdov, prišiel za mnou minister spravodlivosti Košťa a povedal, že ak s tým neprestaneme, podá demisiu. Vtedy už začali byť lukratívne miesta advokátov a jednoducho nemal kto súdiť.

Čiže tvrdšie sa s komunistami vysporiadať nedalo?

Presne tak. My nie sme Srbi, ktorí sú schopní ísť do ulíc a dva až tri roky bojovať. Nemáme to v povahe.

Súdnictvo je najohrozenejšia zložka demokracie

Ak sa to nedalo urobiť naraz, mohlo sa postupovať kontinuálne. Eštebáci a komunisti sú však vo verejnom živote prítomní doteraz, táto krajina ešte nemala nekomunistického prezidenta.

Všimnite si, že keď Boris Jeľcin zakázal komunistickú stranu, najbližšie voľby vyhral komunista Zjuganov. Správanie ľudí býva iné, ako by si niekto mohol myslieť. S komunistami sa nedokázala vysporiadať žiadna krajina - Rumuni sa s tým trápia dodnes, Maďari tiež, v katolíckom Poľsku dokonca Kwasnievski vyhral voľby po tom, čo si robil srandu z pápeža. Ľudia sa nie vždy správajú racionálne. Treba tiež povedať, že do súdnictva dnes prichádzajú mladí ľudia, nezaťažení minulosťou. Práve tento rezort však vnímam ako najohrozenejšiu zložku demokracie u nás. Mám z nej najväčší strach.

Prečo? Kvôli Harabinovi?

Nie. Kvôli povahám ľudí v tejto krajine, kvôli známostiam a financiám. Nemám na to dôkazy, ale môj pocit je taký. Všimnite si, ako sú politici denne v médiách napádaní za korupciu a klientelizmus, dokonca už za ich náznaky.

Tak to má byť.

Nepochybne. Ale nikdy sa v nich nepretriasa súdnictvo. To si prežíva v pokoji, sudcovia sú dokonca na rozdiel od politikov neodvolateľní a nie je celkom jasné, ako táto zložka spoločnosti funguje.

Na zmene predsa mohli popracovať aj vaši ľudia - Ján Čarnogurský aj Daniel Lipšic.

Ak dovolíte, teraz hovorím skôr o médiách. Tie sa do súdnictva príliš nechcú púšťať, tobôž nie s takou vehemenciou, s akou sa púšťajú do politikov.

Súdnictvo podľa vás degraduje morálku spoločnosti?

Otriasa ňou. A to už nie je dôsledok komunizmu, ale atmosféry, ktorá tu vládne. S neodstavením komunistov po revolúcii to vôbec nesúvisí.

miklosko_sita2.jpg

Tiso mal jediné správne riešenie - mučenícku smrť

Eugen Gindl o vás svojho času napísal: „Aj on väzí jednou nohou v minulosti. Jeho zhovievavosť k pobožným fašistom slovenského štátu pripomína (napriek verejnému ospravedlneniu sa za ich činy) rozpoltenosť komunistov, ktorým neraz nechuť dištancovať sa od zločinov červenej totality vyčíta."

Niečo podobné o mne povedal aj Martin Bútora, Eugen Gindl to potom len zdôraznil. Ich slovami som ostal veľmi zaskočený, hoci som to pred nimi v rozhovoroch nikdy neotvoril. Bol som nemilo prekvapený. V týchto otázkach mám totiž úplne jasno. Na rozdiel od mnohých, ktorí mi niečo vyčítajú, som urobil konkrétne kroky, z ktorých jasne vidieť moje postoje.

Napríklad?

V roku 1987 nikto nevedel, že komunizmus padne. Židovstvo tu bolo potlačené, ľudia sa k nemu pod tlakom komunizmu neodvážili prihlásiť. Bol som to práve ja s Čarnogurským, kto pripravil ospravedlnenie židovským občanom. Zohnali sme signatárov, na ten čas šlo o reprezentačné zloženie. Boli sme to my, ktorí potom museli chodiť na výsluchy, na ktorých sme nikdy nič neodvolali, dokonca nás obviňovali v novinách. V tom vyhlásení sme jasne povedali, že Slováci majú zodpovednosť za prijímanie zákonov a výkon deportácií. Ako šéf parlamentu som bol zase ja tým, kto navrhol Mečiarovi, aby sme urobili prvé vyhlásenie slobodného parlamentu, v ktorom by sme sa ako najvyšší orgán ospravedlnili za deportácie.

Ako hodnotíte Jozefa Tisa?

Treba ho opísať kontinuálne. Do roku 1938 to bol vážený politik, minister československej vlády, potom bol riadne ustanovený za predsedu tej autonómnej. Následne nastala jeho tragédia a zodpovednosť. Parlament splnomocnil vládu na dekréty, ktorými sa začali deportácie. Vtedy do toho Tiso nemohol zasiahnuť inak, ako verejne vystúpiť. Nevystúpil a treba povedať, že voči každému zlu sa dá bojovať len na začiatku. Keď sa rozbehne, už je to veľmi komplikované. V pozícii kňaza a prezidenta mlčal. Potom bol prijatý ústavný zákon o deportáciách, podpísali ho Tuka, Sokol a Tiso. Všetci traja teda nesú zodpovednosť. Výnimky, ktoré boli udelené, sú morálne problematické, lebo jedného žida z vlaku zobrali a druhého doň dali.

Tiso teda z pre mňa nepochopiteľných dôvodov vystupoval protižidovsky a nemôžem si pomôcť, tu sa politická zodpovednosť za deportácie mení aj na morálnu. Problém stál zrejme takto - Slovensko bolo ohrozené, zdola ho chceli obsadiť Maďari, zhora Poliaci, pravdepodobne by niečo pripadlo aj českému protektorátu. Politici na čele s Tisom sa teda rozhodli tak, že obetujú Židov, aby zachránili Slovákov. Deportácie prebiehali za neľudských a ponižujúcich podmienok, Židia boli pozbavení majetku, odvážali ich v dobytčákoch, je to neospravedlniteľné.

Na ťarchu slovenských politikov treba tiež povedať, že Hitler bol šialenec a tým, že mu boli daní do rúk židia, je ich zodpovednosť neodškriepiteľná. Čo mal teda Tiso robiť? Keby bol odstúpil, morálne ani politicky by mu to nepomohlo, vyčítalo by sa mu, že tam mal ostať a postupovať inak.

Čiže v jeho prípade neexistovalo správne riešenie?

Existovalo - ísť z tej zúfalej situácie do zápasu s veľmocou, ktorý by sa preňho skončil mučeníckou smrťou. Jediné riešenie, ktoré by dnes bolo ohodnotené, žiadna iná alternatíva nebola. Čosi podobné sme za komunizmu zažívali s eštebákmi. Dalo sa proti nim postaviť zoči-voči, ale akékoľvek taktizovanie a ustupovanie bolo bez šance. Šlo o premyslenú mašinériu, ktorá by vás zničila. Jeden známy mi hovoril, že „nemysli si, že sa dá s ŠtB hrať veľká hra. Takého človeka som nenašiel." Tým chcem povedať, že ani s Hitlerom sa nedala hrať veľká hra.

Názor cirkvi na Tisa sa odvíja od traumy, spôsobenej jeho obesením

Daniel Lipšic tvrdí, že popieranie holokaustu by nemalo byť trestné. Čo si o tom myslíte v kontexte toho, čo ste hovorili doteraz?

Popieranie holokaustu ako trestný čin je problematická vec. Otázne je, či vôbec má nejaký výchovný dôsledok. Holokaust nemožno popierať, zločiny stalinizmu však áno. Som teda za to, aby sa to nestíhalo. Alebo nech sú potom trestným činom popierania všetkých genocíd v histórii. Takto ide o dvojaký meter a výlučnosť, ktorá neprináša požadovaný efekt.

Ako pozeráte na neschopnosť katolíckej cirkvi vysporiadať sa s vojnovým štátom? Mám na mysli glorifikáciu Tisa, odhaľovanie tabúľ na jeho počesť, arcibiskupovo požehnávanie šéfa Slovenskej pospolitosti, ktorá ten štát velebí, a tak ďalej.

Treba vedieť, že obesiť na Slovensku kňaza je niečo, čo sa nedá zvládnuť. Katolícky kňaz totiž vychádza zo židovského pomazaného. V prvej knihe Samuelovej stojí Dávid nad Saulom a chce ho zabiť kopijou. Zastaví sa však a neurobí to, lebo Saul je pomazaný Boží. Chcem tým povedať, že toto sa jednoducho nerobí - kňaz nemôže byť popravený, v cirkvi je to veľmi silno zakorenené. Keď sa v Klariskách v roku 1914 obesil kňaz, až pápež musel dať povolenie na opätovné vysvätenie.

Vnímate to teda ako dôsledok traumy z Tisovho obesenia?

Presne. Je to trauma, ktorú nevedia všetci zvládnuť. Kedysi, pred koncilom, nebolo možné dať kňazovi dokonca ani zaucho, človek bol za to exkomunikovaný. Obesenie Tisa bola chyba, ktorá vytvorila večný problém.

Lebo z neho spravila mučeníka?

Nie celkom. Tá poprava však narušila pomazaného Božieho, ide o to isté, ako keby dal niekto zabiť židovského rabína. Na pomazaného Božieho sa proste nesiaha. To neznamená, že sa nemohol v živote dopustiť vážnych chýb, prípadne aj zločinov. Siahnutie na jeho život je však tabu práve preto, že je pomazaný Boží.

Ak by ho teda len posadili do väzenia, mala by k nemu katolícka hierarchia kritickejší postoj?

Samozrejme. Obesením to dostalo úplne iný rozmer. Problém je aj v tom, že sa k tomu všetkému cirkev nechce otvorene vyjadriť, do tohto tabu sa nechce pustiť.

miklosko_vladimir_simicek_sme.jpg

Verejné omše za Tisa sú naprosto chybné

Je to správne?

Také je cítenie katolíckej cirkvi, a preto je správne. Možno by však mala pomenovať, v čom spočíva Tisova zodpovednosť. Ľudia by to podľa mňa prijali. Netreba zamlčiavať jednu - tú horšiu - stránku veci, treba ju opísať. Cirkev na to premeškala výbornú príležitosť v roku 2000, keď sa pápež všetkým ospravedlňoval. Slovenskí biskupi sa mohli pridať a prijať jedno veľmi úprimné ospravedlnenie. Bola to historická chvíľa celej cirkvi, mohli sa pridať do zástupu Jána Pavla II. Treba však povedať, že vyhlásenie, ktoré sme v roku 1987 prijali my, podpísal aj Korec.

Čo si myslíte o arcibiskupovi Sokolovi a jeho omši za Tisa?

Verejné omše za Tisa považujem za absolútne chybné. Sú totiž vždy demonštratívne, ide o politický akt. Ak by boli slúžené súkromne, nech sa páči, v tom nikto nikomu nemôže brániť. Ale tak, ako to prebehlo, to bolo zbytočné.

Sokol je obviňovaný aj zo spolupráce s ŠtB. Nechcem riešiť, či naozaj donášal alebo nie, zaujíma ma, či z vášho pohľadu reagoval adekvátne - nechal totiž celú kauzu „vyhniť".

Treba povedať, že je na zozname spolupracovníkov, hoci neexistuje jeho podpis, ktorý by to potvrdzoval. V tomto smere je to teda nejasné. Raz som sa o agentoch zhováral s človekom, ktorého nebudem menovať. Povedal mi vetu, ktorú považujem za pravdivú: „Nikto sa nedá obviniť z toho, že spolupracoval, ale každý z týchto ľudí mal vo svojom živote slabú chvíľku, keď k niečomu došlo." Kontakty arcibiskupa sú teda zrejme pravdivé, dnes ich už ani on nepopiera. Ja som sa nenechal zatlačiť vďaka biskupovi Korcovi. Povedal mi totiž, že „nič nesmieš podpísať, nič nesmieš povedať, nesmieš odpovedať na žiadnu otázku v žiadnych kaviarňach a podobne."

Zaujímalo ma skôr, ako by sa mal zachovať človek, ktorý chce ostať etalónom mravnosti.

Keby povedal „áno, som na zozname agentov, je to zrejme dôsledok toho, že som sa s ŠtB stretol, nespolupracoval som však a ak tvrdíte, že áno, ukážte mi, v čom a komu som ublížil", môže v pohode ostať na svojom poste, nevidím v tom žiadny problém. Cirkev sa nikdy nedá dotlačiť do situácie, že iní jej budú odstreľovať ľudí. Podľa mňa urobil správne, že ostal, že sa nevzdal. Mediálne však nezvládol odpovede na otázky, ktoré boli vznesené.

Treba tiež povedať, že so Sokolom som za komunizmu trochu spolupracoval, bolo to v čase, keď sa k nemu dostávali tajné knihy. O tom málokto vie, šlo o desať plných vriec kníh z Ríma. Keby ho vtedy chytili, nepochybne by šiel do väzenia.

Vojtaššák by nemal byť blahorečený

Cirkev chce blahorečiť biskupa Vojtaššáka. Je to kontroverzná postava, na jednej strane neprotestoval proti deportáciám Židov, podľa stenografického záznamu z rokovania Štátnej rady jedného dokonca udal, na strane druhej postulátor tohto procesu Ján Duda s týmito tvrdeniami nesúhlasil, v rozhovore mi vravel, že aj keby v jeho živote bolo nejaké zaváhanie, dosť si odpykal v komunistickom väzení. Čo vy na to?

Blahorečenie Vojtaššáka, Buzalku a Gojdiča „skomplikoval" Ján Pavol II. Veľmi dobre si pamätám, ako toto želanie vyslovil na Mariánskej hore v roku 1995. Bol som tam. Výrok pápeža je vždy absolútnym impulzom k tomu, aby taký proces začal. Od prvej chvíle som však vedel, že blahorečenie Vojtaššáka bude problematické. Poznal som totiž prácu historika Kamenca z čias komunizmu, na základe ktorej sme sa rozhodli urobiť to ospravedlnenie v roku 1987. To so Štátnou radou by som teoreticky mohol brať ako nejaké Vojtaššákovo zaváhanie a nezorientovanie sa v probléme, keď však potom Mach verejne vystúpil v médiách, že Štátna rada aj cirkev súhlasia s deportáciami, mal na to verejne reagovať, dementovať to. Neurobil tak, preto jeho morálny podiel na tom, čo sa dialo, je len ťažko poprieť.

Tieto informácie nemal pápež k dispozícii?

Zrejme nie, a tak spustil niečo, čo je psychologicky strašne komplikované. Viete, ako to je, keď vás pápež k niečomu vyzve a vy to nezačnete robiť. Cirkev sa teda dostala do komplikovanej situácie, aj preto je celý prípad odložený.

Aby sme to uzavreli - mal by byť blahorečený človek, u ktorého je čo len náznak temnej minulosti ako u Vojtaššáka?

Také niečo je pre blahorečenie veľmi vážna prekážka. Vojtaššákov postoj za komunizmu však bol heroický a úžasný, s Gojdičom niesli obrovskú ťarchu. Keby sa zlomili oni, psychicky by sa mohla zlomiť celá cirkev. O Vojtaššákovom utrpení vo väzení hovorí každý s úctou a uznaním, ale vždy treba pripomenúť aj ten úsek života, o ktorom bola debata. Blahorečené majú byť nespochybniteľné osoby, určené na povzbudenie, nie na večné roztržky. Keby sa tak stalo, prinesie to večný spor so židovskou obcou. Potom to však nemá význam, veď to nesplní svoj účel. Takýto proces predsa nie je politický zápas, donútenie niekoho ku kapitulácii, ale čosi, čo nás má zjednocovať.

Boli chvíle, keď ste o svojej viere zapochybovali?

Nie. Dostal som od matky takú silnú vieru, že som nezapochyboval ani raz.

Dá sa definovať, kedy viera prechádza do fanatizmu?

Samozrejme. Keď utláča druhého človeka. Viera musí byť niečo, čo priťahuje ľudí, vytvára pokoj, atmosféru pohody, nie násilia. Sú síce situácie, keď musíte ísť v mene viery až na doraz, obyčajne však ide o prípady konfrontácií práve s fanatikmi, bláznami a diktátormi.

miklosko_vladimir_simicek_sme2.jpg

Európa siaha na Božie zákony, Boh je na to žiarlivý

Je prienik islamu do Európy nebezpečenstvom, ako to tvrdia Vladimír Palko alebo Peter Gabura, hoci každý z iných dôvodov?

Táto otázka má veľa spektier, ale treba povedať, že súčasťou islamského radikalizmu je aj terorizmus. A keď sa k nemu ako politik jasne nepostavím, musím za to niesť zodpovednosť.

Len či nebojujete proti niečomu, čo sa ani zastaviť nedá. Prienik iných kultúr do Európy je proces, ktorý beží už dlho.

Za to, že je ťažko zastaviteľný, si môže Európa sama. Tým, že vymiera, že stratila vnútornú koncentráciou, tým, že ju konzum priviedol do polohy, že sa chce s každým dohodnúť. Ján Pavol II. jasne povedal, že buď sa Európa znovu stane kresťanskou a vráti sa k svojim koreňom, alebo jednoducho nebude.

Tá téza však nemusí byť pravdivá, znie ako strašidelná, ale prázdna floskula.

To nie je prázdna floskula, ale čosi veľmi vážne. Európa totiž začína siahať na Božie zákony, tváriť sa ako Boh. Neuznáva tabu, ktoré bolo v raji dané Adamovi a Eve. Isté veci sa jednoducho nerobia, sú vecami Božími.

Čo máte na mysli?

Absolútny výbuch najnovšej technológie a vedy - embryonálne výskumy. Siaha sa tu na Božie zákony a na tie je pán Boh veľmi žiarlivý. Nechcem byť v polohe kresťanského fundamentalistu, ale tieto experimenty skončia veľmi zle. Pán Boh je na seba naozaj žiarlivý. Nedovolí, aby niekto robil také veci.

Bohu prisudzujete pýchu?

Áno, v tejto veci je pyšný. Cez embryonálne výskumy sa chce niekto zapasovať do stvoriteľskej moci Hospodina.

Pre oponentov je to však spôsob, ako pomôcť ľuďom, ktorým sa inak pomôcť nedá.

Otázkou je, či môžeme nejakú menšinu použiť na to, aby sme zachránili väčšinu. Už sme o tom hovorili - presne toto bol predsa problém vojnového slovenského štátu.

Dávate do jednej roviny embryá a živých ľudí?

Ide síce o rôzne veci, ale z každého embrya môže vzniknúť človek. Je to o morálke a otázke, či mám právo manipulovať s bezbrannými tvormi kvôli tomu, aby som zachraňoval väčšinu. Podľa mňa nie.

Nikto nemôže byť prezidentom všetkých občanov

Vždy to bude vec názoru, v tomto nikdy nebude panovať všeobecná zhoda. Ako však môžu embryonálne výskumy deklasovať Európu?

V civilizácii, ktorá siaha na prirodzené zákony, sa také veci začnú ako rakovina prenášať do jej vedomia. Začne sa morálne rozkladať. Tak sa predsa rozpadli všetky veľké ríše. Zatiaľ sa síce zdá nepredstaviteľné, že by sa západná civilizácia so svojou technológiou, poriadkom, korektnosťou a slušnosťou mohla rozpadnúť, ale ak sa nespamätá, bude to spieť k horšiemu. Prvý príkaz, ktorý dal Hospodin človeku, znel: „Máš všetko k dispozícii, ale tohto stromu sa nedotkneš." Mnohí sa ho dotýkajú.

Práve ste povedali niečo, čo popiera tézu, že by ste mohli byť prezidentom všetkých občanov.

Ak by mal existovať prezident pre všetkých občanov, nesmel by sa nikdy k ničomu vyjadriť.

Touto frázou sa predsa zaštiťujú všetci kandidáti.

Je to však absolútne prázdna floskula.

V roku 2004 ste ju pri svojej kandidatúre použili aj vy.

No, ale zrejme tak, že som k tomu povedal aj iné vety a v nich jasne predstavil svoj program. Byť prezidentom všetkých občanov? To si neviem predstaviť. Iná vec je, že ako prezident chcem byť ku každému rovnako spravodlivý, každému byť priateľom, teda - obrazne povedané - podať každému ruku. Názorovo však nemôžem byť prezidentom všetkých občanov. To sa nedá. Sú totiž situácie, keď prezident nesmie stratiť svoju tvár.

miklosko_vladimir_simicek_sme3.jpg

Burky na školách áno, mešity nie

Odbehli sme od islamu. Zhodneme sa na tom, že islam nerovná sa terorizmus?

Áno.

Prečo sa ho potom báť?

Nesie v sebe jeden ťažký problém. Prirovnal by som ho k situácii, v ktorej sa kresťanstvo a cirkev nachádzali v čase nastupujúceho Hitlera. Islam nemožno spojiť s terorizmom rovnako, ako nebolo možné spojiť kresťanstvo s nacizmom. Všetkým však vadilo, a dodnes vadí, že cirkev sa v istých chvíľach nezachovala tak, ako mala. A presne toto sa dnes týka islamu. Ani pokojné islamské školy nie sú schopné verejne povedať: „Prestaňte s krviprelievaním a terorizmom."

To nie je pravda, mnohé islamské autority k tomu vyzvali.

Mnohé a nie raz, ale celkovo sa k tomu islamský svet stavia pasívne. Bojí sa.

Ľavicový publicista Rado Geist tvrdí, že ak povolíme nosiť deťom do školy krížik, nemali by sme zakazovať ani burku, inak je to diskriminácia.

Toto tvrdenie je úplne v poriadku a súhlasím s ním.

Aj ak sa to týka stavania kostolov verzus stavania mešít? Lebo principiálne ide o to isté.

V tomto smere by som bol opatrnejší. Som proti stavaniu mešít na Slovensku.

Potom ide o upieranie rovnakých práv, aké majú kresťania.

Nie. Mešity sú svätyne a treba si postaviť otázku, či nemôžu byť zneužívané, či za nimi stoja náboženské a nie iné spoločenstvá.

Ak by šlo moslimom o to, aby spriadali plány na útoky v mešitách, ako argument to neobstojí, môžu ich totiž plánovať kdekoľvek inde.

Pozor - mešita je miesto, na ktoré nemôžete vkročiť len tak. Ak by do nej vtrhli kukláči a rozmetali to tam, bola by to urážka svätyne. To nie je rovnaké, ako keď vtrhnú do nejakého bytu. Inými slovami - do mešity nevstúpite len tak ľahko, aj keby ste mali podozrenie. Boli by s tým spojené veľké problémy.

Ak hovoríte, že nejde o diskrimináciu, porovnajme si to - katolíci, evanjelici, pravoslávni a ďalší svätostánky stavať môžu, moslimovia nie. Kde tam sú rovnaké práva?

Nezabúdajte, že islam na Slovensku nie je registrovaná cirkev. Cirkvi, ktoré ste menovali, a spolu s nimi aj ďalšie, sú tu desaťročia až stáročia, sú teda čitateľné, vyrástli tu prirodzene, v prirodzenom prostredí. Štát však musí byť opatrnejší, ak sa tu objaví nové spoločenstvo, ktoré sa vydáva za cirkev, pričom ňou nemusí byť, zato však nesie isté problematické črty siekt a podobne. Potom nejde o diskrimináciu.

Islam rešpektujem

František Šebej otvorene hovorí, že k islamu necíti žiadnu úctu. A vy?

Hm... To je ťažké len tak povedať.

Predsa viete, či si ho vážite alebo nie.

Rešpektujem ho. Keď vidím celú jeho kultúru a architektúru, tak si ho vážim. Na druhej strane vidím, že v iných umeniach dokázal vytvoriť len neveľa.

Myslel som hodnotovo.

Nemám dostatočné vedomosti o rôznych islamských školách a iných fajnovostiach, takže ostanem pri tom, že ho rešpektujem.

Keď som robil rozhovor s katolíckym kňazom Pavlom Pakošom, povedal mi, že katolícka cirkev je perla, ostatné sú bižutéria. Stotožňujete sa s ním?

Takéto niečo by som nikdy nevyslovil. Určite nie.

miklosko_vladimir_simicek_sme4.jpg

Minule som neuspel aj kvôli slabej podpore Hrušovského a Maďarov

Prejdime k vašej kandidatúre na prezidenta - vyzerá to tak, že si ako matematik neviete spočítať vaše skutočné šance. Musíte predsa vnútorne cítiť, že nie sú väčšie ako pred štyrmi rokmi.

Vo svojom živote som nerobil len veci, ktoré zaručovali úspech, ale najmä také, ktoré mali zmysel.

V čom teda spočíva zmysel vašej kandidatúry?

Určite nie v zviditeľňovaní KDS, ako hovoria niektorí kritici, to by bolo veľmi povrchné. Že sa pri tom zviditeľní aj strana, je iná vec, to ale ani nikto nepopiera. Ponechám na iných, či môj životný príbeh, ktorý spomínal Vladimír Palko, bol alebo nebol niečím zaujímavý. Bude to znieť trochu provokatívne - myslím si, že Ján Čarnogurský a ja sme po roku 1989 vniesli na Slovensko rozmer kresťanskej politiky, ktorý sme následne dlhé roky symbolizovali. Popri nás vyrástli zaujímaví ľudia ako Dzurinda, Figeľ, Palko a ďalší. Niečo sme tu teda vytvorili, kresťanská politika je tu pojmom. To isté trochu platí aj o prezidentských voľbách. Kresťania si musia postaviť otázku, či majú na to, aby niekoho kandidovali na post hlavy štátu alebo nie. My sa proste nedáme zatlačiť do polohy, že na to nemáme, že sa máme len modliť a upratovať trebárs domovy dôchodcov.

Právo postaviť kresťanského kandidáta nespochybňuje nikto, bavíme sa o tom, či je vhodné poslať do hry štatistu, ktorý ním už raz bol.

No, štatistu...

Nemyslím to pejoratívne, ale minulé výsledky aj súčasné preferencie nenasvedčujú, že to bude inak.

Musím povedať, že pri minulých voľbách som za sebou nemal silnú podporu svojej strany.

KDS nie je o nič silnejšie ako KDH pre štyrmi rokmi.

Ten silný postoj, ktorý mám teraz za svojím chrbtom, teda postoj Vlada Palka, som predtým nemal. A to hovorím bez toho, aby som sa chcel nejako dotknúť pána Hrušovského. On vtedy moju kandidatúru nevzal tak vážne, aby sa za ňu bil, získal som dokonca menej hlasov, ako KDH po voľbách. Vlado Palko to na rozdiel od neho berie smrteľne vážne. V minulých voľbách navyše zlyhali aj maďarskí voliči. Ak som získal 10 tisíc hlasov z ich 500 tisícovej menšiny, tak je to veľa. 20 rokov som kvôli nim - obrazne povedané - trpel, lebo som ich menšinu vždy bránil, nakoniec ma však nepodporili, neprejavili žiadny záujem.

Vnímate to ako ich nevďačnosť?

Skôr nezáujem. Maďarskí voliči vnímajú najmä maďarských politikov, pre slovenský príbeh sa nevedia až tak zapáliť. Bol som teda štatista, ale neboli splnené niektoré predpoklady.

Chýba mi v tom sebakritika. Hrušovský, maďarskí voliči... vy sám ste nezlyhali?

Samozrejme, že áno, to je logické, hovoril som však o pozadí. To, že som zlyhal, som pochopil už počas kampane. Chodil som po uliciach, rozdával svoje noviny a videl som, že som nezabral, že to bude zlé. S tým, čo som predstavoval, som napriek svojmu príbehu nezaujal.

Radičovú buď porazím, alebo ju nemôžem ohroziť

Čo sa však zmenilo, že teraz veríte v úspech? Každá volebná kampaň si žiada aj riadnu dávku populizmu, a buďme úprimní - na lacné populistické predávanie sa jednoducho nemáte, nikdy nebudete oslovovať ľudí ako kedysi Mečiar a teraz Fico.

Áno, na to nemám ani povahu, ani mentalitu.

Lenže bez toho ostanete mimo hry. Prezidenti ani víťazi parlamentných volieb u nás nevznikajú na základe programov, ale sympatií k tváram.

Keby to hneď malo byť takto, aj tak do toho idem. (smiech)

Nie je to skôr o tom, že Palko vás ku kandidatúre dotlačil napriek vašej nevôli?

Vyzval ma k tomu, a ja som v jednej chvíli pochopil, že to, čo dnes predstavujeme on, ja, Minárik a Bauer, je istý spoločný príbeh. Ja som sa v ňom rozhodol, že Vlada Palka v tom nenechám samého.

Prehováral vás dlho?

Opakovane sa k tomu vracal, ale nešlo o nejaké lámanie. Snažíme sa v slovenskej politike udržať idealizmus. Teda to, čo mi chýbalo v KDH. Ideme do príbehu, ktorý bude hop alebo trop.

Komentátor Peter Schutz k tomu všetkému napísal: „Mikloško by bol veľmi dobrý prezident, ale bude mizerný kandidát. Všetky uštipačné a banálne komentáre k tomuto kroku KDS, akože ide len o zviditeľňovanie strany, že vezme len percentá (percento) Radičovej, takže pomáha Gašparovičovi (a podobne), budú mať pravdu. Ignorovať realitu nie je konzervatívna cnosť, ale výstrelok. Voľba prezidenta nie je olympiáda, kde sama účasť sa vie tváriť ako víťazstvo. Mikloško nebude v súťaži s Gašparovičom a Radičovou, ale Dagmar Bollovou a planktónom iných exhibicionistov, čo sa v kampani ešte vynoria. Toto je cieľ, vízia, bodka kariéry pre muža novembra? Zhostiť sa roly pajáca...?" Znie to tvrdo, ale reálne.

V niektorých veciach sa naprosto mýli, ako skoro všetci, aj predstavitelia KDH. Tvrdia totiž, že budem brať hlasy Ivete Radičovej, je to však úplný nezmysel. Ak by to bola pravda, tak ju predsa porazím a pôjdem do druhého kola. Spektrum pravicových hlasov sa pravdepodobne bude deliť medzi Radičovú a mňa. A ak mám skončiť ako Bollová, teda s dvomi percentami, Radičovú predsa nemôžem obrať o hlasy. Ide teda o úplne nezmyselné politologické úvahy. Radičovú alebo porazím v prvom kole, alebo ju nemôžem ohroziť v jej postupe do druhého kola. Takto stojí pravda. Schutza si vážim, ale tu úplne uletel a nedomyslel základné videnie.

Čarnogurský povedal, že ak by bolo druhé kolo o Gašparovičovi a Radičovej, radšej pôjde na výlet do hôr. Vy urobíte čo?

Pôjdem voliť seba. (smiech)

S Dzurindom by som nediskutoval

Výhrady KDS voči Radičovej boli vystavané na téze, že nie je striktne za ochranu nenarodeného života. Je to síce legitímne, ale stačí to na vyhranenie sa postavením vlastného kandidáta?

Nie je to tak, ide len o logickú niť, ktorú ste si zámerne doviedli tam, kam ste chceli.

Nie, veď práve ľudia z KDS, a najskôr aj KDH, ju verejne odmietali kvôli postoju k interrupciám.

To je absurdné ako to, čo som vyvracal pred chvíľou v súvislosti s odoberaním hlasov Radičovej. Postoj KDH bol bezradný, strana nevedela, čo má urobiť, bola vnútorne nejednotná, ako aj v minulých voľbách, vedela však, že nemôže ostať bez názoru. KDH je tu dvadsať rokov, chce byť vo vláde a nevie postaviť vlastného kandidáta, respektíve zaujať stanovisko k cudziemu? Potom sa začalo motať, aby vyšlo aspoň s nejakým svojím názorom. Pritom vyžadovať od Radičovej zmenu názoru k ochrane života bolo od KDH neseriózne, dokonca absurdné, keďže poznalo jej postoj.

Samotnú Ivetu Radičovú mám rád, poznám ju dvadsať rokov, sme kamaráti, vážim si ju, takže prosím rešpektujte, že sa nebudem vyjadrovať priamo k jej osobe. SDKÚ sa však stala mediálnou stranou, Dzurinda o všetkom rozhoduje podľa preferencií. Tak si podľa mňa aj určili Radičovú ako protihodnotu voči Gašparovičovi. Postaviť ju však len preto, lebo jej popularita je najväčšia, je síce „dzurindovské", ale zároveň smiešne. Na tomto sa zlomila aj výhrada vo svedomí, dokonca celá naša vláda - Dzurinda si totiž povedal, že vsadí na Martinákovej voličov a ukáže sa tvrdý voči kresťanom, keď už tých zatvrdnutých kádehákov aj tak nedostane. Ja by som s Dzurindom odmietol o tom čo len diskutovať. Takáto je pravda okolo celého príbehu. Kresťanskí demokrati sa v žiadnom prípade nemali vzdať ambície uchádzať sa o post prezidenta.

Čo prinesiete, keď vyhráte? Morálny životný príbeh a postoje za socializmu či mečiarizmu sú síce hodné ocenenia, ale v politike ste pomaly dvadsať rokov. Dosť na to, že už môžete byť vyhorený.

To je legitímny argument. Čo som však priniesol Slovensku za dva roky na poste šéfa parlamentu? Ani vtedy som predsa nevedel, aké situácie ma čakajú.

V politike ste však boli nováčikom, bol v tom elán a porevolučná eufória.

A čo som priniesol Slovensku zápasom s mečiarizmom? Dovolím si povedať, že som bol v prvej línii toho zápasu. Čo som priniesol zápasom s Klepáčom alebo Dzurindom? Tam som bol tiež v prvej línii. Dokonca aj vtedy, keď sme odišli z vlády, lebo Dzurinda sa zachoval vierolomne. Všetko teda bude záležať od situácií, ktoré nastanú. Ak budem vyhorený, jednoducho ma to zmetie. Ale nemyslím si to.

Rozhovor nebol autorizovaný, František Mikloško to nepožadoval.

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 25 104
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 680
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 544
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 934
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 326
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 241
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 881
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 668
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers: ONLINE prenos zo zápasu základnej časti NHL. Hrá aj Juraj Slafkovský.

Sledujte s nami ONLINE prenos zo zápasu zámorskej NHL: Montreal Canadiens - Philadelphia Flyers.


Tomáš Záborský a František Gajdoš v zápase štvrťfinále play off hokejovej Tipos extraligy medzi HK Poprad - HK Nitra.

Pozrite si prehľad športových udalostí v piatok 29. marca. Aký je program dňa?


Viliam Čacho.

Vypočujte si piatkovú časť denného športového podcastu portálu Sportnet.sk, v ktorom si zhrnieme to najdôležitejšie, čo sa udialo v športovom svete.


Slovenský stredopoliar Stanislav Lobotka v zápase proti Nórsku.

Futbalisti odohrali prvé zápasy v príprave na EURO.


SkryťZatvoriť reklamu