i finalistami ceny Anasoft litera. Chodila som dva dni celá pyšná,“ vraví ZUZANA CIGÁNOVÁ.

Ste, alebo boli ste predovšetkým herečka. Kde ste sa naučili tak neotrepane písať?

„Ja mám pocit, že netreba nič obkecávať. Jednotlivé vety už majú byť také, aby presne navodzovali dojem, pocit, náladu, atmosféru. Odjakživa som bola zamilovaná do Scotta Fitzgeralda. Vedel zachytiť nezachytiteľné. Napríklad pár vetami zaznamenať tú chvíľu, keď sa narodí láska. Teraz to už, žiaľ, nie je tak, ale voľakedy sme nerobili nič iné, len čítali. To bolo to, čo sa nám chcelo robiť. Čítali sme úplne všetko. Ja píšem len vtedy, keď sa mi chce a len to, čo sa mi chce. Nemám v tomto smere žiadne vzdelanie, píšem to jednoducho tak, ako sa mi to žiada.“

A nemáte problém dať to, čo cítite, na papier?

„Pri tejto knihe – Šampanské, káva, pivo – som sa asi prvých desať strán morila. Nevedela som to napísať ináč, lepšie. Ale potom to už šlo ľahunko. Potom to už bola pasia.“

Nemáte zábrany, že sa písaním obnažíte?

„To je akoby ste povedali Shakespearovi, či on je Lady Macbeth.“

V dialógoch nepoužívate klasickú priamu reč, ale rozprávate všetko netradične, „v kuse“, pričom používate veľmi veľa výkričníkov a otáznikov. Tým ste docielili, že text je veľmi dynamický, dobre sa číta. Ako vám to napadlo?

„To asi súvisí s tým, že som herečka. Prvoradé je, ako tí ľudia rozmýšľajú, ako a čo potom povedia, čo to urobí s ich dychom... Mne dokonca trochu záleží aj na tom, ako sú usporiadané riadky. Dávajú rytmus. A samozrejme záleží aj na tom, čo vtedy ‘rozpráva‘ telo. A aj na tom, že keď hovorím, alebo táram... – ako teraz ja – myslím už na niečo celkom iné. A tak si ten človek len vzdychne a pozrie von oknom. Súvisí to s herectvom. To, ako píšem. Neviem to dobre vysvetliť.“

Ale aj obsahom sú vaše vety veľmi prirodzené, také, ako si ich človek niekedy pomyslí.

„To je veľmi pekné, že to vravíte. Nemám pocit, že sa človek písaním odkryje alebo neodkryje – sme dospelí, nehanbíme sa za to, čo si myslíme, stojíme si, ako vládzeme, za tým, čo žijeme, akí sme. Nemyslím si však, že píšem autobiograficky.“

Skôr som mala na mysli to, že písať knihu nie je povinná činnosť, človeka musí niečo hnať, motivovať, aby si sadol a dal myšlienky na papier. Nemusíte sa do písania nútiť?

„Viete, prečo som s tým začala? Bola jedna expedícia Tatra kolem světa. Dva prázdninové mesiace sme s nimi cestovali – po Argentíne, Brazílii, Peru. Pred osemdesiatym deviatym. Dovtedy sme chodili len trochu na dovolenky a trochu na zájazdy s divadlom. A tak mal človek na tej neuveriteľnej ceste pocit, že nemá dosť veľké oči, aby sa mu do nich všetko zmestilo. A že si to v žiadnom prípade nemôže všetko zapamätať. Takže som si začala písať denník. Ale ešte dlho predtým sa mi raz podarilo napísať list, ktorý všetko napravil. To je úžasné, to funguje, to písanie má silu, pomyslela som si vtedy.“

V knihe veľmi sugestívnevykresľujete príbeh lásky medzi štyridsaťročnou ženou a jej o dosť mladším novým kolegom. Miestom ich častých stretnutí je výťah.

„Láskové výťahy sú všade.“

Zápletku - štyridsiatnička a mladý muž - ste si zvolili zámerne?

„Ja som túto novelu napísala z dvoch podnetov. Ukazuje sa, že existujú medzi nami takí, ktorí si trúfajú skrúcať životy svojich najbližších tak, aby sa oni mali dobre. Isto to robia aj muži, ale ja si to, pochopiteľne, u žien trúfam odhadnúť lepšie.“

Máte na mysli Zitu, ktorá v prvom príbehu zničí svojmu synovi vzťah?

„Napríklad. To je predsa veľká drzosť, nenápadne dirigovať ľudí, ktorí sú od vás závislí, ktorí vám dôverujú, tak, aby vám v živote bolo čo najlepšie. A druhá vec, čo mi nedala pokoj... Raz som začula v rozhlase, že jeden človek v nejakej psychiatrickej inštitúcii stretol pána, ktorý sa nemal s kým rozprávať. A tak si začal písať slovíčka na papieriky, aby ich nezabudol. Nedalo mi, našla som redaktorku tej relácie a poprosila som ju, aby mi povedala, kde mám toho pána hľadať. Vravela som: Sem-tam kúpim dva banány a porozprávam sa s ním. Ale tá redaktorka povedala, že to nemôže, že je to proti predpisom. Tá relácia už neexistuje, aj to rádio je už niekoho iného... Možno by bol ten pán rád.“

Takže ste sa tým inšpirovali. Teraz je reč o treťom príbehu, nazvanom Pivo. Ale vráťme sa k láske vašej štyridsiatničky. Zažili ste niečo také, o čom píšete?

„Samozrejme. Alebo aspoň semienko, púčik z toho.“

Držali ste svojej hrdinke palce?

„Z celej sily. A nemôžem za to, že to dopadlo tak, ako to dopadlo.“

Neopomínate ani „intímne veci“. Píšete, že „milovací ston“ je najobľúbenejší zvuk na svete. Občas aj prekvapíte - váš mladý hrdina je matkou aj eroticky priťahovaný?

„Niektoré ženy, mamy, síce neprekročia hranicu, ale robia ‘svojich mužov‘ od seba závislými všetkými možnými spôsobmi.“

Vaša kniha je o láske a láska je vraj najvyššia hodnota. Tiež to tak vnímate?

„Ktosi povedal, že láska je výzva dosiahnuť svoje najvyššie možnosti. Americkí vedci zaznamenali lásku na prístrojoch a tvrdia, že je podobná pocitu hladu a smädu. A je vraj odlišná od sexuálneho pudu. Ja sa v mojej knižke pokúšam písať napríklad aj o láske otcovskej, synovskej... Áno myslím, že láska má v ľudskom živote kardinálnu úlohu.“

„Knihu Šampanské, káva, pivo som písala v Sydney. Je útla, lebo tam bola moja hlavná práca toto,“ hovorí Zuzana Cigánová (na snímke s vnukom Teodorom). FOTO – ARCHÍV Z. C.