Stĺpček o infantilizácii
Milučkejší ľudia

Všetci starneme, iba na Slovensku sa mladne. Aspoň čo sa týka jazyka. Keď občas zavítam do rodnej krajiny, cítim sa tu tak dôverne doma, akoby som vhupla naspäť do detstva. Vo verejnom priestore sa ujímajú zdrobneniny.

Kaderníčka sa pýta: Umyjeme vlásky? Kozmetička mi hodlá vyčistiť tváričku, trénerka pilates volá: „Stiahnuť bruško, super.“ A keď idem na obed s intelektuálom, znie to, akoby sa prihováral svojej dvojročnej dcérke: Pôjdeme sa napapkať? Čašník sa pýta: Dáte si mäsko so zeleninkou a zemiačikmi?

Žila som 40 rokov v nemecky hovoriacej krajine v predstave, že zdrobneniny má slovenčina ako i iné slovanské jazyky na to, aby sa v súkromí odstránil odstup, ktorý si na verejnosti dodržiavajú dospelí.

S detičkami sa od vekov ihruškáme. Keď napomenieme rozkošné chlápätko: Utri si nos a nie noštek, hneď vie, že to myslíme naozaj vážne. Ale prečo dospelí (odhliadnuc od milencov v intimite) nedokážu zniesť odstup neutrálneho slova? Čo znamená táto jazyková infantilizácia? Žeby sa ľudia stali milučkejší? Nie je to skôr zo strachu žiť bez zdrobnenín?

Taký život je totiž prísna a tvrdá záležitosť, kde treba brať zodpovednosť za svoje slová a skutky. Zato nejaké to slovko sa predsa len dá odpustiť.