Rádioaktivita a život
Rádioaktivitu zväčša automaticky vnímame ako škodlivú. Lenže tak ako pri alkohole (osobitne vo forme napríklad červeného vína) a niektorých psychotropných látkach (napríklad marihuane), závisí kladný či záporný zdravotný účinok na type, veľkosti dávky a jej rozložení v čase.
Vysoká dávka rádioaktivity je zaiste ničivá. Naše bunky, presnejšie mechanizmy, ktorými si opravujú poškodenú DNA (práve poškodenie DNA je biologicky najničivejší účinok silnej rádioaktivity, popri priamych poškodeniach ako sú popáleniny), vysokú rádioaktivitu nezvládajú.
Podľa všetkého je to nevyhnutná daň za veľký genóm (genetický základ) organizovaný v chromozómoch, ktorý vyžaduje zložitá stavba tela mnohobunkových živočíchov. Jednobunkové baktérie oproti tomu majú DNA zväčša iba ako jeden kruhový chromozóm a niekedy ešte ako jeden či niekoľko oddelených segmentov, tzv. plazmidov.
Vďaka tomu sa niektoré dokážu vysporiadať s priam neuveriteľnými dávkami rádioaktivity a ňou poškodenú DNA si vedia opraviť. Vysokú rádioaktivitu napokon znášajú tiež viaceré mnohobunkovce, ako kôrovce a pavúkovce. Aj pri nízkej rádioaktivite však môže byť dlhodobé vystavenie jej účinkom smrtonosné - ak na ňu predtým organizmy neboli zadaptované.
Deficit rádioaktivity?
Ako by na ľudí pôsobilo krátkodobé kontrolované vystavenie nízkej rádioaktivite? Túto otázku aktuálne znovu položil Donald Luckey z Missourijskej univerzity v St. Louis (USA). Meno si získal ako odborník na výživu a výskum črevného traktu. Robil aj konzultanta počas misií Apolla 11 až 17, pilotovaných výprav na Mesiac, ktoré na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia uskutočnila americká kozmická agentúra NASA.
Donald Luckey sa už dlho zaoberá vzťahom nízkej rádioaktivity a ľudského zdravia. Tvrdí, že tak ako môže organizmus trpieť deficitom niektorých vitamínov či kľúčových živín, ako sú stopové prvky, zvlášť kovy, môže trpieť aj deficitom rádioaktivity. Preto patrí k hlavným svetovým proponentom tzv. radiačnej hormézy.
Popri existencii radiačného deficitu hlása, že chronické vystavenie nízkym dávkam rádioaktivity - na úrovni prírodného pozadia, ale v niektorých verziách sa uvažuje aj o bezpečných hodnotách desaťnásobne, ba vyše stonásobne vyšších - stimuluje a „trénuje" imunitný systém. Treba povedať, že zatiaľ nejde o ucelenú teóriu, je to skôr predbežná hypotéza. A aj to kontroverzná.
Skóre: 3,5 : 0,5
Zo štyroch popredných vedeckých rád, ktoré sa k nej zatiaľ podrobne vyjadrili, ju dve americké považujú prísne za nedoloženú, jedna pri OSN za takisto nedoloženú, ale s miernejším verdiktom. Všetky tri sa ďalej držia tzv. lineárneho bezprahového modelu, totiž že rádioaktívne žiarenie znamená potenciálne riziko už od najmenšej dávky, teoreticky jedinej častice. (Áno, čo len jediná častica môže v citlivej oblasti vyvolať mutáciu, vedúcu ku zhubnému bujneniu.)
Štvrtá rada, francúzska, síce takisto vydala všeobecne zamietavé stanovisko, ale azda aj kvôli tomu, že jej posudok je najnovší, iba spred 3 rokov, konštatovala, že okolo 40-percent laboratórnych výskumov radiačnú hormézu podporuje. Táto štúdia bezprahový model neuznáva. Uvádza, že ľudská bunka nepohlcuje a nehromadí rádioaktivitu pasívne, ale že mnohorako reaguje.
A cituje výsledky - od pokusov s myšami a potkanmi, až po kultúry ľudských buniek a testy s jednotlivými ľuďmi. Navyše sú tu sugestívne príklady ľudských populácií, žijúcich očividne bez škôd v oblastiach s prirodzene či umelo zvýšenou rádioaktivitou. Najväčšiu váhu má sedemročná štúdia z východu USA, ktorej výsledky boli uverejnené v tomto roku. Takých štúdií by však bolo treba viac - jedna na akceptáciu hormézy nestačí. Celkovo vedecky korektnejší je stále bezprahový model.
Ako jednotlivé osoby sa obyvatelia moderného sveta so silnou rádioaktivitou najčastejšie stretávajú pri cielenom medicínskom ožarovaní v rámci liečby rakovinových ochorení. Foto: Oregon Health Sciences University.
Rádioaktivita a medicína
Princíp radiačnej hormézy - že slabá rádioaktivita „trénuje" imunitný systém - až tak veľmi neprekvapuje. Čosi podobné sa zistilo napríklad pri nebezpečnom ťažkom kove, kadmiu. To spôsobuje vážne genetické následky. Prvá malá dávka ale výrazne zefektívni reakciu organizmu na neskoršiu veľkú. Napokon na liečebnom využití rádioaktivity sa dodnes zakladá aj časť kúpeľníctva.
V období od objavu rádioaktivity v závere 19. storočia až po koniec 2. svetovej vojny, keď účinky rádioaktivity boli stigmatizované obrovskými tragédiami po atómových bombardovaniach Hirošimy a Nagasaki, sa skúšala v rámci mainstreamovej medicíny na všeličo. K odklonu od nej prispel aj vtedajší nástup používania antibiotík.
Dnes sa využíva najmä silná pri cielenom ničení rakovinových buniek, také ožarovanie ale máva neželateľné vedľajšie účinky. Iné medicínske profesie nasadenie rádioaktívneho žarenia v liečbe veľmi neuznávajú a v duchu bezprahového modelu sa k nemu stavajú odmietavo. Luckey tvrdí, že je to na škodu pacientov. Podľa poznatkov vyše tritisíc vedeckých článkov, ktoré zanalyzoval, má totiž celotelové ožarovanie cicavcov vrátane človeka rádioaktívnymi zdrojmi pri nízkych dávkach viacero prospešných účinkov.
Nová úloha pre jadrový odpad?
Nízkoúrovňové rádioaktívne žiarenie je prirodzenou účasťou prostredia, v ktorom sme sa vyvinuli a naše telo s ním „ráta". Pokusy, ktoré vykonal sčasti sám Luckey, v súhrne naznačujú, že vystavenie slabej rádioaktivite znižuje na minimum výskyt infekčných chorôb, ďalej počet rakovinových ochorení mladých ľudí a výrazne zväčšuje priemernú dĺžku života.
Horšie hodnoty týchto ukazateľov v iných populáciách vysvetľuje radiačným deficitom. Luckey argumentuje vyše stovkou štúdií iných bádateľov o zdraví ľudí, ktorí žijú v prostrediach s nadpriemernou úrovňou prírodnej rádioaktivity. Radiačný deficit treba podľa neho riešiť a navrhuje prísne kontrolované a zabezpečené biomedicínske pokusy s malými vzorkami sčasti odtieneného rádioaktívneho odpadu z jadrových elektrární alebo zbraní. Mali by viesť k optimálnemu určeniu dávky a jej časového rozloženia.
Poučiť sa možno už dnes zo zdravotného stavu populácií, žijúcich v prirodzene zvýšenej rádioaktivite. Slabá rádioaktivita zvyšuje aktivitu a počet bielych krviniek a protilátok v imunitnom systéme, povzbudzuje cytokrínovú (prenos látok vylučovaných špecializovanou bunkou do iných, ako zrniek pigmentu z melanocytov do buniek pokožky pri opaľovaní) a enzýmovú aktivitu, čím klesá riziko infekcií, lepšie sa hoja rany a telo ľahšie odoláva silnej rádioaktivite.
Stále nezodpovedanou otázkou jadrovej energetiky je, čo by sa malo urobiť s rádioaktívnym odpadom. Nie je to problém, ktorý by nemal riešenia, ide o to zvoliť najoptimálnejšie. A už na začiatku plánovať technické vybavenie tak, aby sa vyhorené palivo dalo prepracovať pre ďalšiu generáciu reaktorov, eventuálne využiť inak. Foto: World Nuclear Association.
Žiarenie z prostredia
Väčšina prostredí na Zemi je rádioaktívna. Žiarenie pochádza z troch hlavných zdrojov. Po prvé, z minerálov a hornín, odkiaľ preniká aj do vody a rastlín a živočíchov, ktoré tvoria súčasť ľudskej stravy. Po druhé, z kozmických lúčov, zo Slnka a z výbuchov vzdialených hviezd. Po tretie, z ovzdušia, sčasti ide o radón unikajúci z geologických vrstiev, ktorý sa vo vzduchu rozpadá, sčasti o výsledok zrážok kozmických lúčov s atómami vzduchu.
Tri percentá rádioaktívneho pozadia vyžarujú umelé zdroje - od jadrových elektrární cez skúšky jadrových zbraní po komerčné rádioaktívne materiály (ako svietiace farby) a spaľovanie fosílnych palív, najmä uhlia. Ironicky pôsobí, že trebárs Rakúsko, silne protijadrová krajina, produkuje viac rádioaktivity prevádzkou tepelných elektrární, ako by ho produkovala nesprevádzkovaná jadrová elektráreň Zwentendorf, ktorú tieto tepelné nahradili.
Vážnejší pre reálnu perspektívu je fakt, že podľa výpočtov spôsobuje rádioaktivita z tepelných elektrární celosvetovo vyše päťkrát viac úmrtí ročne, ako sa za 22 rokov zaznamenalo priamych úmrtí zavinených černobyľskou jadrovou haváriou. Jednotliví ľudia dostanú priemerne 15 percent celoživotnej dávky z vyšetrení a liečebných postupov.
Celosvetový priemer ožiarenia jedného človeka z prostredia je 2,4 milisievertu ročne. Pre porovnanie: z umelých technických a vojenských jadrových zdrojov je to 0,01 milisievertu ročne, z medicínskych 0,04 až 1 milisievert ročne. Prírodné žiarenie sa samozrejme mení podľa miesta. Najvyššie hodnoty sú známe z Iránu, Brazílie, Indie a Číny. V iránskom Ramsare je to údajne až 260 milisievertov ročne, vyše stonásobok svetového priemeru. A ľudia tam žijú.
Pravidelnou súčasťou geologických prieskumov i hygienických kontrol prostredia sú merania rádioaktivity hornín. Foto: New England Geophysical.
Popravde nejde o horúcu aktualitu, skôr o menšinový vedecký evergreen, ktorý ale nové výsledky vracajú na scénu. Využitie slabej rádioaktivity dnes medicína neuznáva. Minimálne ho však treba ďalej dôkladne skúmať, lebo náznakov o možnom úžitku pre zdravie v odbornej literatúre pribúda.
O to väčší význam majú súhrnné analýzy, ako tá, ktorú teraz Donald Luckey uverejnil v júnovom čísle časopisu International Journal of Low Radiation. Je už emeritný profesor, no predmetné otázky skúmal desaťročia. Vyšli mu o nich i dve knihy (1980, 1991). V druhej dokonca vyhlásil, že celková medicínska bilancia katastrofy v Černobyle môže byť kladná. To je neortodoxný záver a viedol k polemike s mnohými oponentami. No získal mu aj zástancov. Nestrieľa totiž len tak od boka.
