Chytili ma policajti 18. januára v Hlohovci, keď som išiel autom z domu pre kamoša Romana a chystali sme sa na kávu ako každý iný deň. Smiešne je, že keď som si sadol do auta, ešte som mu pripomenul, aby si vzal pás, pretože tam isto budú stáť policajti. A už nás zastavovali. Klasika: „Dobrý deň, pán vodič, cestná kontrola, predložte doklady...“ Policajt si sadol do Lady Combi a začal ma lustrovať. Bolo jasné, že je vymaľované, ale bol som pokojný. Roman vystúpil a dali sme si cigaretu. Policajt sa spýtal, či mu zverím auto, pretože ma berie na obvod k „podaniu vysvetlenia“. Európa ma hľadá sedem rokov, ja si zatiaľ jazdím do Rakúska, Chorvátska, po celom Slovensku a čapnú ma päťsto metrov od domu v Hlohovci...
Vitajte v Leopoldove
Po noci v cele predbežného zadržania prišiel presun do Leopoldova. Obaja sprevádzajúci policajti boli mladší než ja, boli normálni a ja som sa spýtal, či ma nechajú, aby som si zafajčil. Zastavili sme asi 30 metrov od vchodu do väznice. Vystúpili sme, policajt mi odopol putá z jednej ruky a pricvakol ma k zábradliu. Podal mi cigarety a ja som ich ponúkol. Dal si len šofér, v škatuľke zostali dve, tak som mu ich nechal za to, že boli ku mne slušní.
Šli sme na príjem. Najskôr šacovačka, opretý o stenu s rukami od seba, potom detektor kovu. V kancelárii vyzliecť donaha, vizuálna kontrola. Zasa obliecť a spísať všetky osobné veci. Dostal som pár zákerných otázok typu: Policajti vás nezbili? Usmial som sa a vravím: „Nemali prečo!“
Šok
Keď sme vstúpili na blok A, zažil som šok. Vyzeralo to tam ako v starom filme Alcatraz. Tri poschodia, 10 - 15 ciel na každej strane. Drôtené siete namiesto stropov medzi poschodiami, zima. Dozorca ma zaviedol k skladu. Boli tam nahádzané balíky z diek, jeden som si vzal. Postavil som sa čelom k stene pred celou číslo 9, dozorca otvoril ťažké dvere a poslal ma dovnútra. Druhý šok: 19. storočie. Cela meter osemdesiat krát 3,5 metra, dve postele nad sebou, železné, už na pohľad odporné. Pri dverách neudržiavaný špinavý a polámaný záchod, oddelený murovanou priehradkou asi meter širokou. Umývadlo v rovnakom stave ako záchod.
Oproti dverám staré okno, malé, s drevenými starými rámami a z oboch strán zamrežované. Snažil som sa ho zavrieť, nie príliš úspešne. Oproti záchodu bol malý osemčlánkový radiátor, dúfal som, že tú kobku vykúri.
V balíku s dekou bol ešte štvrťlitrový hrnček a železná lyžica, pyžamo, rovnako škaredo žlté, ako bola vymaľovaná cela. Nechali mi moje osobné veci, ktoré mi priateľka nabalila, tak som si obliekol vlastné. Sadol som si na spodnú posteľ a zapálil si. Popol som odklepával do umývadla, tak ako tisícky väzňov predo mnou. Keď som to chcel spláchnuť, zistil som, že odpad neodteká. Nemôžem sa ani umyť.
Kolega
O dve hodiny sa otvorili dvere a priviedli ďalšieho. Chlap ako hora, brada prešedivelá. Volal sa Miro a mal 45 rokov. Vyzeral na skúseného „basmana“ a mal som trochu rešpekt, strach nie. Bol tam však prvýkrát ako ja. Otec dvoch detí a dedo vnúčaťa. Živnostník, robil montéra, raz prišiel domov opitý ako sviňa, žena mu začala nadávať, tak jej dal dve facky, ona zavolala policajtov a už je tu. Mal len 10 cigariet, tak už o chvíľu fajčil moje, ale neprekážalo mi to. Bol slušný a „normálny“.
Tárali sme o všetkom možnom, rozprávali si príbehy a mali sme celkom dobrú náladu. Zhaslo svetlo a ozval sa krik: „VEČIERKA!“ Snažil som sa zaspať, ale Miro neskutočne chrápal.
Bežný deň
Na druhý deň ráno sa otvorilo okienko na dverách, dozvedel som sa, že sa mu hovorí bufetka, a podali nám raňajky. Každému dva necelé krajce chleba a po paštéte.
Zazvonil som na dozorcu a oznámil mu, že nefunguje odpad na umývadle a že sa nemôžeme umyť. Povýšenecky odpovedal, že sa to môže riešiť až v pondelok (bola sobota), a odišiel.
Na obed nám nasunuli štyri ešusy: dve polievky a niečo neidentifikovateľné, čo sme vyhodili do záchodu, bolo to niečo ako omáčka s cestovinami, úplne studené. Polievka bola akýsi vývar z kuracieho vývaru. Skrátka, voda, ale aspoň teplá. Za desať minút už chceli ešusy naspäť. Deň vôbec neutekal, bavili sme sa o nezmysloch.
Večer prišiel dozorca a čudoval sa, že nám nehrá rádio. Pozrel som sa nad dvere, kde bola zavesená biela umelohmotná škatuľa značky Tesla a s úsmevom som oznámil dozorcovi, že tam nie je reproduktor. Neveril mi, zložil ho zo steny a rozosmial sa tak ako ja s Mirom: „Doboha, aj v base všetko pokradnú!“
Autor: Pavel Nejman
