BRATISLAVA. Dodnes nevieme, aký vplyv na ľudí a okolie mali nehody a havárie jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniach. Prvé dve sa stali v čase komunizmu, posledná v roku 1991.
Hygienici priznávajú, že na epidemiologické štúdie o skutočnom vplyve prevádzky na výskyt rakoviny alebo leukémie, teda chorôb, ktoré sa s ožiarením najčastejšie spájajú, nemajú peniaze.
Podľa Úradu jadrového dozoru informovanie verejnosti a spôsob vyšetrovania havárií „bol poplatný danej dobe a adekvátny politickej klíme“.
Objektívne svedectvá nie sú
František Hezoučký, ktorý v čase prvej nehody pracoval na A1 ako vedúci oddelenia technického rozvoja, pred časom v českom denníku Právo napísal, že podobný scenár ako v Černobyle u nás nikdy nehrozil. „Bohužiaľ, zvyky tých čias neuverejňovať neúspechy dnes vedú k tvorbe legiend. Odborníci, ktorí skúmali príčiny a následky havárií, dlhujú o nich verejnosti objektívne svedectvá,“ napísal.
Aktivisti z mimovládnej organizácie Energia 2000, ktorí predvlani o záťažiach havarovanej A-1 spracovali stostranovú štúdiu, sú presvedčení, že dôsledky havárií znášame dodnes. „Kontaminácia podzemných vôd postupuje v smere toku povodí a ohrozuje potravinový reťazec,“ napísali.
Ľubica Kupke-Šipošová zo združenia tvrdí, že úrady nehody bagatelizujú.
Ochranárske združenie Za matku Zem na svojej stránke píše, že po nehodách „boli na viacerých miestach riečky Dudváh zistené hodnoty porovnateľné s dávkami nameranými v priebehu evakuácie Černobyľa“.
Únik rádioaktivity do prostredia podľa úradov nepresiahol povolenú radiačnú záťaž.
„Merateľné hodnoty sa zistili predovšetkým bezprostredne po udalostiach v atmosferických prašných spádoch, v aerosóloch, vo vode odpadového kanála, v riečnych sedimentoch kanála a Dudváhu, vo vodných rastlinách a porastoch na brehoch. Najmä v období po havárii v Černobyle boli namerané kontaminácie aj v mlieku,“ hovorí Dušan Viktory z Úradu verejného zdravotníctva.
Experiment, prvá nehoda
A-1 sa ako prototyp stavala od roku 1958 takmer 16 rokov. K sieti ju pripojili v roku 1972, no už v januári 1976 ju pre vážnu nehodu museli odstaviť.
Pri výmene palivových článkov počas prevádzky bol nový článok vymrštený z reaktora. Z otvoreného kanála sa valil chladiaci oxid uhličitý, ktorý zamoril elektráreň. Neriadenej reakcii sa podarilo zabrániť iba so šťastím. Pri nehode sa však dvaja zamestnanci udusili plynom.
„Došlo aj k ožiareniu zamestnancov na úrovni limitov a k vypusteniu rádioaktívnych látok do životného prostredia. Zistili sa zvýšené hodnoty v areáli elektrárne,“ hovorí dnes o následkoch nehody Dušan Viktory z Úradu verejného zdravotníctva. V čase nehody však úrady mlčali.
Druhá – najhoršia havária
Najvážnejšia havária sa stala 22. februára 1977. Bola klasifikovaná ako havária 4. stupňa na sedemstupňovej škále.
Spôsobila ju chyba personálu. Z palivového článku neodstránili silikagél používaný na pohltenie vlhkosti. Po zasunutí článku do aktívnej zóny sa kanál reaktora upchal a prehrial. „Poškodením došlo k vniknutiu ťažkej vody do chladiaceho okruhu. Prudké zvýšenie vlhkosti spôsobilo poškodenie všetkých palivových článkov,“ opisuje nehodu štátna spoločnosť JAVYS, ktorá elektráreň likviduje.
Pri tejto havárii priznávajú zdravotníci vážnejšie následky. „Rádioaktívne látky unikli do atmosféry aj do povrchových vôd. Pri vypustení rádioaktívnych látok do odpadového kanála bola nameraná aktivita aj v riečke Dudváh,“ hovorí Viktory. Dodáva, že vážnejšiemu úniku radiácie zabránilo, že k nehode došlo v zime, keď je „vegetačný pokoj, minimálny pohyb obyvateľov v okolí vodných tokov a voda sa nepoužíva na zavlažovanie pôdy“.
Režim sa napriek vážnemu poškodeniu snažil elektráreň opraviť. „V dôsledku toho sa vyprodukovalo ďalšie veľké množstvo vysokorádioaktívneho odpadu,“ hovorí Kupke-Šípošová.
Tretia nehoda odstavenej
Po dvoch rokoch márnej snahy vláda od záchrany A-1 upustila. Kritický stav elektrárne a hromadiaci sa rádioaktívny materiál však vyústili do tretej vážnej nehody 12. mája 1991. V tom čase bola už 14 rokov odstavená.
Pri vyťahovaní zničených článkov bola kontaminovaná hala reaktora a aj okolie. „Nehoda spôsobila aj zvýšenie dávkovej záťaže personálu odstraňujúceho jej následky,“ hovorí dnes Miroslava Pirožeková z Úradu jadrového dozoru.
Likvidácia 34, nová 100
Niekdajšia výkladná skriňa komunistického režimu, elektráreň A1 v Jaslovských Bohuniciach ostáva po troch vážnych nehodách stále nočnou morou.
Jej kompletná likvidácia je naplánovaná až do roku 2033. Dodnes jej odstránenie stálo 11 miliárd korún a podľa Úradu jadrového dozoru ešte zaplatíme ďalších 23 miliárd korún.
Vláda minulý týždeň schválila výstavbu novej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Ministerstvo hospodárstva tvrdí, že na Slovensku je málo výrobných kapacít a musíme energiu dovážať.
Výstavba novej elektrárne by mala stáť asi 100 miliárd korún. Zatiaľ sa nerozhodlo, či elektráreň postaví štát, súkromný investor, alebo budú spolupracovať.
5. január 1976 – palivový článok správne nezapadol, začal unikať jedovatý oxid uhličitý.
22. február 1977 – znečistený palivový článok spôsobil prehriatie reaktora. Elektráreň musela byť odstavená.
12. máj 1991 – pri vyťahovaní zničených článkov došlo k zamoreniu reaktorovej haly.
Havárii elektrárne A1 v roku 1976 zabránil technik VILIAM PAČES, ktorému sa podarilo uzatvoriť kanál reaktora.
Ako k nehode došlo?
„Spolu s dvoma kolegami sme dostali príkaz na výmenu palivového článku v reaktore. Starý sme vybrali a pri zasúvaní nového do jeho aktívnej zóny zrazu vystrelil a zranil kolegu. Otvoreným kanálom sa do sály valil rádioaktívny chladiaci plyn – oxid uhličitý. Začali sme sa dusiť a museli sme rýchlo opustiť reaktorovú sálu.“
Čo sa stalo?
„Vtedy sme vedeli, len čo sa stalo, nie prečo. Dôležité bolo zastaviť únik plynu z reaktora. Palivové články nemalo čo chladiť. Od ich roztavenia nás delili dva stupne. Mali sme obrovské šťastie, hrozilo zamorenie okolia.“
Ako ste zabránili havárii?
„S dozimetristom sme šli v kyslíkových prístrojoch späť a mali sme strojom uzavrieť kanál, aby sa zabránilo ďalšiemu úniku plynu. Muselo sa to spraviť na desatinu milimetra presne, čo bol cez masku problém, lebo som nevidel, ale na druhý pokus sa mi to pošťastilo.“
Boli ste ožiarený?
„Musel som skontrolovať ústie kanála, či nie je poškodené a dá sa uzavrieť. Ako som sa nahol nad aktívnu zónu, plyn ma zasiahol priamo do tváre a na ruky. Neskôr mi povedali, že som dostal asi ročnú dávku. Zatiaľ som, našťastie, zdravý.“
Ako sa o vás postarali?
„Večer ma doviezli domov a na druhý deň som šiel do roboty. Hoci som bol ožiarený a nemal som vstupovať do kontaminovaného pásma, po čase ma poslali vyberať poškodené články z reaktora.“
Dostali ste po nehode inštrukcie mlčať?
„Naznačili nám, aby sme o tom vo vlastnom záujme nehovorili. Aj v novinách sa to len okrajovo spomenulo, hoci zomreli dvaja ľudia. Bola tendencia ututlať to.“
O rok došlo k ďalšej nehode. Mali ste k jadrovej energetike ešte dôveru?
„Pracoval som v elektrárni celý život, pred dvoma rokmi som po štyridsiatich rokoch odišiel do dôchodku. Ale ďalej jej držím palce.“
Desiatky obcí v tieni elektrárne vypadli zo zóny ohrozenia. Bezpečnejšie sa však necítia.
Osemdesiat obcí Trnavského, Trenčianskeho a Nitrianskeho kraja bude od budúceho roka chudobnejších o státisíce korún z dane za jadrové zariadenie. Tú im ako kompenzáciu za ohrozenie v prípade havárie platili prevádzkovatelia jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach.
Od januára tohto roka však Úrad jadrového dozoru zúžil oblasť ohrozenia jadrovou elektrárňou V-2 z 30 na 21 kilometrov. Tieto obce tak už za tento rok nebudú môcť Slovenským elektrárňam vyrubiť daň a elektrárne tak ušetria milióny.
Najvážnejší výpadok z rozpočtov pocíti 35 obcí, ktoré prišli o desať miliónov korún už tento rok. Od januára 2007 totiž úrad zúžil polomer zóny ohrozenia z 30 na 25 kilometrov aj staršej elektrárni V-1 a tieto obce tak od budúceho roka nedostanú za riziká života v blízkosti elektrárne už ani korunu.
„Slovenské elektrárne investujú veľké prostriedky do zvyšovania bezpečnosti a spoľahlivosti blokov. Požiadali sme preto o prehodnotenie oblasti ohrozenia okolo V-2,“ vysvetľuje hovorca elektrární Juraj Kopřiva. Rovnako rok predtým postupoval aj prevádzkovateľ V-1 spoločnosť JAVYS.
„Rozhodli sme po dôkladnom preskúmaní dokumentácie predloženej žiadateľmi,“ povedala hovorkyňa úradu Miroslava Pirožeková.
Rozhodnutie kritizujú dotknuté obce a zvažujú jeho napadnutie na súde. „Bol to podraz, rozhodli o nás bez nás,“ tvrdí Jozef Čič, starosta obce Čataj, ktorá je od elektrární vzdialená asi 26 kilometrov a od budúceho roka príde o štvrť milióna.
Pirožeková tvrdí, že „úrad schvaľuje veľkosť oblasti ohrozenia na základe žiadosti držiteľa povolenia a ten je jediným účastníkom konania“.
Podobný osud pravdepodobne čaká aj obce v blízkosti novšej elektrárne v Mochovciach. Slovenské elektrárne už zadali spracovanie analýzy na prehodnotenie oblasti ohrozenia, ktorá je v súčasnosti 20 kilometrov a je v nej 101 obcí.
Užšie zóny ohrozenia majú aj novšie české elektrárne, v Temelíne je to 13 kilometrov.
