Čo čítame

„A tak dál. Putoval jako štafetový kolík z ruky do ruky, jako by to bylo někde domluveno, dobře zařízeno, pokaždé někoho našel.“ Hlavná postava Abel Nema z knihy Den co den od Terézie Mory sa začína veľakrát nanovo – new, nieuw, nouvelle, nuovo. Priťahuje ľudí. No zhodnú sa – niečo je na ňom zvláštne, akoby ani nebol človek, nezaujíma ho, čo sa deje, mizne im zo života, akoby nepoznal zodpovednosť.

Začalo sa to hľadaním, ale to už bolo dávno. Dnes najmä mlčí. Nie je to v jeho hlave – veď ovláda desať jazykov. Baviť sa s ním je niekedy „k uzoufání, stejně jako se slepým o barvách“. Nedokáže cítiť – ľútosť, prekvapenie, nič. Dotyky? Dotyky áno. Mužské áno. Je to šťastie alebo smola byť v niečom nadpriemerný? Lebo – čisto pre rovnováhu hemisfér – niekde to musí sklznúť dole. Ako námet na román o tejto hysterickej dobe má Abel magickú príťažlivosť. Terézia Mora patrí k mladej nemeckej generácii. Vlastne k migračnej, lebo Mora pochádza z Maďarska, jej rodina tam patrila k nemeckej menšine, ona však už takmer 20 rokov žije v Berlíne. Píše vecne o tom, že „někdy věci houstnou jako hnis“. O tom, že medzi životom a smrťou je predsa len niečo – trhliny, ničotnosť. Abel Nema sa do nej ponára a strčí vám tam hlavu tiež.