Klávesové zkratky na tomto webu - rozšířené
Preskočiť hlavičku portálu
Sme.sk | Jozef Klucho: Vyhnúť hanbe na kolonoskopii sa dá pamperskami

ROZHOVOR KAROLA SUDORA
Jozef Klucho: Vyhnúť hanbe na kolonoskopii sa dá pamperskami

Spýtajte sa pacientov, ako reagujú, keď odmietnem úplatok, tvrdí v rozhovore pre SME.sk gastroenterológ Jozef Klucho. 

Vtipy o gastroenterológoch asi neexistujú, či áno?

 

Asi nie, na žiadny si nespomínam. Ale môžete tam dať môj vlastný aforizmus: Slovenskí politici sa pred voľbami správajú, ako keby boli gastroenterológmi. Pchajú sa nám do zadku, len aby na tom zarobili.  

Ak niekto o vašej profesii tvrdí, že nejde o povolanie, ale o poslanie, má pravdu?

Samozrejme, že to je aj poslanie, pretože keby lekár robil medicínu len z komerčných dôvodov, tak to nie je pravá medicína. Zvlášť na Slovensku musia byť lekári tak trochu aj altruisti.

Musia nimi byť alebo aj skutočne sú? Mnohí pacienti taký optimizmus nezdieľajú. 

Otázka na telo. Ťažko môžem hovoriť za všetkých, ale poznám dosť takých, ktorí nimi sú. Keď potrebujem vybaviť nejakého pacienta čo najlepšími vyšetreniami, aby som bol spokojný ja i pacient, mám také kontakty, že to jednoducho dokážem zabezpečiť. Inými slovami - mám dosť kolegov, ktorí sa snažia robiť medicínu poctivo ako ja.

Solženicyn tvrdil, že lekári sú len takými prievozníkmi - keď ich ľudia potrebujú, utekajú za nimi, a keď vystúpia z plte, len im ukážu chrbát. Dokážu slovenskí pacienti poďakovať za dobrú prácu?

Určite to neplatí paušálne, ale dovolím si povedať, že s 99,9 percentami mojich pacientov nemám žiadne problémy. Ten zvyšok nebude spokojný, ani keby som sa rozkrájal. Nie je to však len doména pacientov, večne nespokojní ľudia sú v každej oblasti. Určite by som to teda nezužoval len na medicínu. Obligátne „ďakujem" počujem bežne, ale logicky existujú aj takí, ktorým by nestačilo, ani keby som im zniesol modré z neba. Ide o Gaussovu krivku, voči ktorej je človek bezbranný.

Nestačí mať v hlave, musíte mať aj v rukách

Čo je na gastroenterológii také fascinujúce? Nie je pozeranie sa do žalúdka či čriev pacientov nudné?

Medicína nikdy nie je nuda. Na gastroenterológii je krásne aj to, že nestačí mať v hlave, treba mať aj v rukách, inak je dotyčný odpísaný. Na inštrumentárne výkony, ktoré robíme, treba istú šikovnosť. A kto nie manuálne zručný, nikdy túto prácu nezvládne.

Čiže gastroenterológom v zásade nemôže byť nikto, kto si doma nezvládne vymeniť žiarovku, aj keby získal titul?

(smiech) Asi tak. Viem si predstaviť, že bez mimoriadnej manuálnej zručnosti by lekár teoreticky zvládol gastroskopiu, lebo tam ide najmä o rutinu. Vždy je to prakticky rovnaké, len málo pacientov je takých, že to dá skúsenejšiemu lekárovi zabrať. Ale kolonoskopia... to už je drina. Pri nej nikdy nevieme, do čoho ideme.

Možno by ste laikom mohli osvetliť, kto je to gastroenterológ.

Je to odborník - špecialista, ktorý sa zaoberá ochoreniami tráviaceho traktu, najmä tráviacej trubice a priľahlých orgánov - pečene, žlčníka, podžalúdkovej žľazy a podobne. Zjednodušene, stará sa o časti tela, ktorými prechádza potrava.

Existujú príznaky, pri ktorých si môžem jasne povedať, že „aha, potrebujem práve takéhoto lekára?"

Jasné, pri gastrointestinálnych (žalúdkovo-črevných, pozn. autora) ochoreniach sú isté varovné príznaky, pri ktorých netreba mať ani vysokú školu, ani žiadneho odborníka k tomu, aby človek pochopil, kam jeho problémy patria.

Konkrétne?

Niektoré príznaky sú vyslovene alarmujúce, teda také, ktoré nepatria ani tak do ambulancie ale rovno do nemocnice. Napríklad náhle vzniknutá bolesť brucha spojená s nafukovaním, vracaním, kolikovitou bolesťou brucha a podobne. To sú stavy, ktoré skôr či neskôr skončia na gastroenterológii alebo rovno na chirurgii.

Video: Jozef Klucho o príznakoch, kedy treba ísť za gastroenterológom:

autor: Dana Salajová

VIDEO

Lekár Jozef Klucho o tom, kedy treba vyhľadať pomoc gastroenterológa
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Video: Dana Salajová

Ten chirurg je ako pravdepodobný?

Dosť. Ale napríklad pri krvácaniach, či už z hornej alebo z dolnej časti tráviacej trubice, máme dnes už také endoskopické možnosti, ktorými sa akútne stavy dajú veľmi úspešne riešiť aj bez toho, aby do pacienta niekto zasahoval nožom.

Čo ak niekoho bolí brucho len preto, lebo sa prejedol?

To sa nedá pomýliť, lebo varovným príznakom, kedy treba vyhľadať doktora je to, že bolesť je úplne neznesiteľná. Keď pri nej človek vracia, nebodaj ešte aj krv, nie je o čom, tobôž, ak sa pacient s ničím takým predtým nestretol. Ide teda o zmenu zdravotného stavu v takej miere, že človek nie je schopný myslieť na nič iné, len na tú bolesť.

Do veľkej miery nám prihráva pacientov civilizácia 

Aká je najčastejšia príčina takých stavov?

3.jpgPríčiny bývajú rôzne. Môžu za tým byť priamo choroby, súvisiace s tráviacim traktom, ale tiež iné ochorenia, napríklad tie, ktoré sa vyznačujú poruchou metabolizmu. Bežne sa teda stáva, že na prvý pohľad ide o problém pre gastroenterológa, v skutočnosti to však patrí do rúk onkológa, kožného lekára a podobne. Existuje napríklad choroba, zvaná porfýria (porucha enzýmov zodpovedných za tvorbu hému, štrukturálnej zložky krvných farbív, pričom sa v organizme hromadia medziprodukty hému - porfyríny), ktorá za určitých okolností dokáže vyvolať takú akútnu bolesť brucha, až to imituje vred alebo zauzlenie čriev. Pritom ide len o príznak toho, že puríny sa v tele zle metabolizujú.      

Do akej miery prispieva k počtu vašich pacientov dnešná civilizácia?

Povedal by som, že mimoriadne. Rapídne pribúdajú funkčné poruchy (poruchy činnosti tráviacich orgánov bez organického podkladu) - diagnózy, ku ktorým veľmi prispieva stres. Napríklad sa vám zle vyprázdňuje žalúdok, ale keď sa urobí gastroskopia, prakticky žiadny zápal alebo vred sa v tom žalúdku nenájde. Na škole sme mali veľmi múdreho internistu, ktorý už v tom čase používal jeden termín - manažérska choroba. U niekoho proste stres prinesie tak tlaky na hrudníku, nepravidelný tlkot srdca, ako aj tráviace problémy - bolesti žalúdka, vracanie, nafukovanie, hnačky, zápchy a podobne.

Znamená to, že väčšina pacientov tohto typu sú vyššie postavení manažéri?

Paušálne sa to povedať nedá, ale faktom je, že ľudia, ktorí sú vystavení stresu, tvoria vyššie percento pacientov s funkčnými poruchami tráviaceho traktu.

Nestresujte sa a raňajkujte

Ak v živote nechcem stretnúť Klucha a jemu podobných, čo mám robiť?

Človeka Klucha a jemu podobných stretnúť môžete, vyhýbajte sa len „doktorovi" Kluchovi. (smiech) V zásade sa o tom všetkom, čo treba robiť, veľmi ľahko hovorí, ale veľmi ťažko sa to dodržiava. Pokiaľ vieme, že stres je jedným zo spúšťacích faktorov, je jasné, že sa mu treba vyhýbať. Poruchy hybnosti tráviaceho traktu majú sčasti príčinu práve v ňom. Čiže je to jednoduché - nestresujte sa.

Ako však stres ovplyvňuje tráviace záležitosti?

Jednoducho - vplýva na vegetatívny nervový systém, teda autonómny systém, ktorý inervuje orgány hrudnej a brušnej dutiny. Pacient si teda darmo bude nahovárať, že je v pokoji, kľudný, že sa mu nič nemôže stať, činnosť autonómneho nervového systému to nijako neovplyvní. Veď aj preto sa volá autonómny, lebo nereaguje ani na povely z mozgu. Robí si sám, čo chce.

Ďalšia vec, ktorej sa treba vyhnúť?

Zlá životospráva. Ale tá tiež súvisí so stresom - taký človek sa poriadne nenaje, neraňajkuje, fajčí, pije kávu, alkohol a podobne. V krajinách, v ktorých sa alkohol pije výhradne k jedlu, je takýchto ochorení oveľa menej.

Pravdou je, že obrovské množstvo ľudí neraňajkuje a deň začína nalačno, prípadne rovno s kávou a cigaretou. Ako dôležité sú raňajky?

Sú maximálne dôležité a za týmto dajte niekoľko výkričníkov. Nielen vo svojom súkromnom živote, ale i pacientom zdôrazňujem, že z domu sa nesmie bez raňajok spraviť ani krok. Do slova a do písmena! Aj v ľudovom prísloví sa hovorí, že „raňajky zjedz celé, obed si rozdeľ s priateľom a večeru nechaj nepriateľovi".

spol.jpg

Čiže vynechávanie raňajok treba vymeniť s vynechávaním večere?

Áno. Lebo potom to končí tak, že manažér príde domov o desiatej večer a - s prepáčením - „vyšrotuje" celú chladničku. Po dvoch až troch rokoch má zrazu sto kíl, ani nevie prečo. Potom sa sťažuje, že nevie schudnúť. Samozrejme, že nevie, keď má úplne otočenú životosprávu.  

Čo sa deje v tele človeka, keď ráno vstane a nalačno pije kávu popri cigaretke?

Nikotín aj kofeín jednak zvyšujú tvorbu kyseliny, čo je jasná predispozícia k vredovému ochoreniu a jednak zvyšujú pohyblivosť tráviaceho traktu. To znamená, že takýto pacient nemá v žalúdku prakticky nič, ale ešte aj to nič mu prejde do hrubého čreva tak rýchlo, že si to ani nevie predstaviť. Keď sa vôbec nenaje a takýmito stimulmi si začne vylučovať kyselinu, skôr či neskôr dospeje k vredu.

Možno teda povedať, že neraňajkujúci fajčiaci kávičkár má žalúdočné vredy isté?

Isté nie, ale veľmi pravdepodobné. Ovplyvňujú to totiž aj iné faktory. Niektorí ľudia majú takú životosprávu roky a nič sa im nestane. Môže to byť aj v génoch alebo v tom, že cez deň už praktizujú zdravší spôsob života. Väčšina však dospeje k vredu alebo k ešte závažnejším chorobám.

Na základe vašich skúseností možno povedať, či sú Slováci raňajkujúci národ?

Ani nie. Je dosť takých, ktorí fungujú rovnako, ako som hovoril vyššie. Tvrdia, že ráno do seba nevedia dostať žiadne jedlo a že za to nemôžu.

Video: Jozef Klucho o potrebe raňajkovať:

autor: Dana Salajová

VIDEO

Gastroenterológ Jozef Klucho o potrebe raňajkovania
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Video: Dana Salajová

To je častá výhovorka. Ak však majú taký subjektívny pocit, ako ho zmeniť?

Dá sa to naučiť. Tak ako pacientom so zápchou hovorím, že črevo sa dá naučiť poslušnosti, rovnako sa dá naučiť poslušnosti aj žalúdok. Ak niekto neraňajkuje, nech začne jogurtom, pohárom mlieka, čaju, čohokoľvek. Ak sa ráno naučí piť čaj, postupne k tomu môže pridať nejaké sušienky, ovocie... až sa postupne dostane k normálnej životospráve. Moje skúsenosti hovoria, že to funguje.

Vyzerá to tak, že pacientov vám prinášajú najmä civilizačné neduhy, trebárs nedostatok času.

Veď preto sa hovorí, že ide o civilizačné choroby. Ťažko sa im dá úplne vyhnúť, ale ich počet vieme znížiť serióznou životosprávou. Okrem vredu, ktorý som už spomínal, sem patrí aj rakovina rôznych orgánov tráviaceho traktu. Tam je však veľký problém, lebo mnohí ľudia, hoci vedia, ako predísť rakovine hrubého čreva, životosprávu jednoducho nedodržiavajú.

Zlyháva systém aj lekári

Nebude to aj zlyhávaním lekárov v osvete? Koľkí z nich pacientovi trpezlivo povedia o správnej životospráve? V koľkých ambulanciách o nej nájdem letáky?

Ja sa snažím vysvetľovať to. Rozumiem, že nie vždy je na to dostatok času, ale ak to aj nespravím pri prvom vyšetrení, určite si s pacientom pohovorím pri kontrolnom. Súhlasím, že mnohým lekárom sa nechce nič vysvetľovať, ale takí sú aj niektorí pacienti. Osobne takých poznám. Základným problémom však ostáva fakt, že dnešný lekár na pacienta jednoducho nemá čas.

Kto je tomu na vine? Lekári alebo systém?

Lekári aj systém. V iných krajinách západnej Európy, napríklad vo Francúzsku, pripadá na jedného gastroenterológa osem až desať pacientov denne. U nás je to dvadsať, tridsať, niekde aj viac.

Naznačujete tým, že máme málo gastroenterológov?

To je ťažko povedať, veď aj Ministerstvo zdravotníctva vypustilo „hlášku", že nevie, koľko máme na Slovensku ambulancií. A ak ten, kto riadi zdravotníctvo, nevie, koľko máme špecializovaných ambulancií, pochybujem, že by vedel, ako fungujú.

Ako konkrétne však má štát prispieť k tomu, že lekár XY bude mať na mňa ako pacienta dostatok času? Nebude primárne chyba v lekároch, že si nevedia zorganizovať svoj deň?

Nemôže to byť len chyba lekárov. Napríklad v takom novozámockom okrese sme v gastroenterológii ako malé Japonsko, toľko nás tam je. Na strane druhej - keď tam bol v roku 1990 len jeden gastroenterológ špecialista, posedávali u neho možno dvaja pacienti, urobili sa jedna až dve gastroskopie za týždeň. Také niečo si dnes neviem predstaviť. Keby to tak malo fungovať, mladých do tridsať rokov asi nevyšetrujeme vôbec. Funkčné poruchy, ktorých je vo vekovej skupine od 18 do 30 rokov minimálne 60 percent, ak nie viac, by sa k lekárovi snáď ani nedostali.

V Anglicku je trebárs čakacia doba na gastroenterológa dva mesiace. Prečo sa všetci naši pacienti, ktorí fungujú v zahraničí, nechávajú ošetrovať na Slovensku? Lebo čakacia lehota je maximálne dva týždne, aj to len pri prípadoch ako sú kolonoskopie, ktoré sa nerobia každý deň. Sú však aj prípady, kedy sme schopní urobiť ich do 24 hodín. Hovorím však za náš okres, možno sú také, kde sa čaká trochu viac.

Lenže čakacia doba vo vašej ambulancii môže byť kratšia aj preto, lebo ste súkromný lekár.

Isteže. Ale aj tým, že je nás v Nitrianskom kraji relatívne dosť.

Vráťme sa k tomu, v čom zlyháva systém.

Poisťovňami bodované výkony taxatívne vymedzujú, že pri prvom vyšetrení u špecialistu by mal mať lekár na 6.jpgpacienta vyhradených tridsať minút a viac. Vtedy si môže dotyčný zadať výkon a čakať na úhradu. Pri druhej a ďalšej návšteve to má byť dvadsať minút a viac.

Na strane druhej si vezmite, koľkých pacientov denne by lekár vybavil, keby naozaj robil takýmto spôsobom. Má tých ostatných poslať domov, aby prišli nabudúce? Pritom, keď niekto príde prvýkrát, musíte urobiť anamnézu, fyzikálne vyšetrenia, gastroskopiu, občas aj sonografické vyšetrenie, a na to potrebujete minimálne hodinu. Denne by som tak vybavil len osem ľudí. Stále si myslíte, že ak na vás doktor nemá dostatok času, zlyháva len on?

Do akej miery v tom zohráva úlohu motivácia zárobkom?

Kým bude ekonomika na takej úrovni ako je a cena bodu bude stále 50 halierov, dokopy sa nič nezmení. To sú spojené nádoby. Keby mal štát záujem lekárov zaplatiť trochu na úrovni, cena bodu by musela byť korunu až korunu päťdesiat. Aj to sa dostaneme len na hranicu, aby sa ten lekár ako tak uživil. Vyše 90% všeobecných lekárov je dnes neštátnych, u špecialistov je to minimálne 70 až 80 %, zvyšok je v nemocniciach. Gro pacientov teda chodí k nám, nie do nemocnice. Tam idú až takí, ktorých my nevieme zvládnuť.

Na prežitie ambulancie treba mesačne 80 tisíc korún

Konkrétne - koľko dostávate ako súkromný lekár od poisťovne za gastroskopiu alebo kolonoskopiu?

Za prvé vyšetrenie je 350 bodov, vynásobte si to približne päťdesiatimi haliermi. Všeobecná zdravotná poisťovňa nám dáva 54 halierov. Za gastroskopiu máme 1646 bodov, čiže cca polovica z toho je suma, ktorú dostaneme v korunách. Pri kolonoskopii, v rámci ktorej vyšetríme celé hrubé črevo, ide o približne 3100 bodov. Jediná poisťovňa, ktorá dáva za bod až 90 halierov, je relatívne nová a malá, v našom okrese má mizivé percento pacientov a z biedy nás teda nevytrhne. 

K tomu však máte príjmy za iné, nadštandardné služby.

Budem hovoriť len za seba - jediné poplatky pacienta mám za potvrdenia do práce, prednostné vyšetrenia a podobne. S tým sa však nedá počítať ako s paušálnym zárobkom. Takéto peniaze sú len na prilepšenie. Mne to robí sumu, akú som stratil zrušením dvadsaťkorunáčok, teda asi 4 až 5 tisíc mesačne.    

Aká suma je potrebná, aby ambulancia prežila?

Na gastroenterologickú ambulanciu treba mesačne minimálne 80 tisíc korún na drevo, teda na účet. Takúto sumu možno dosiahnuť pri počte pacientov dvadsať až dvadsaťpäť denne. Lenže pozor - toto je suma na prežitie, teda so slučkou na krku.

Aké sú teda náklady?

Mesačne mi z tých 80 tisíc odchádza preč 55 až 60 tisíc korún tak, že ich ani nevidím. Ale nechcem o tom konkrétne hovoriť, bude to vyzerať, že sa sťažujem.

Ľuďom to treba vysvetliť.

Budem teda hovoriť všeobecné čísla, platné na Slovensku. Nájomné za ambulanciu - cca 60 metrov štvorcových - býva okolo 15 tisíc mesačne. Plat zdravotnej sestry aj s odvodmi okolo 20 tisíc. Lízing na prístroje 25 tisíc, ostatné veci ako telefón, internet, teda náklady na beh ambulancie cca 5 tisíc. To sú základy. Ak sa vám do toho pokazí nejaký prístroj a nemáte finančnú rezervu, musíte si požičať peniaze u niekoho iného. 80 tisíc je teda pre ambulanciu gastroenterológa životné minimum, lebo z tej sumy mu ostane okolo 20 tisíc.

Môj gastroskop je vzhľadom na cenu Mercedesom

Koľko stoja prístroje?

5.jpgSvoj gastroskop nazývam Mercedesom, lebo stojí 1,5 milióna, hoci voziť sa na ňom nedá. (smiech) Gastroenterologické ambulancie sú všeobecne jedny z najnákladnejších ambulancií, čo sa prístrojového vybavenia týka. Do toho pritom nerátam také veci ako počítače, ale len prístroje, bez ktorých nemôžem vyšetrovať.

Ak vezmem bežný štandard, na základné vybavenie treba 2 milióny. Tie buď zložíte alebo splácate, lebo samotné vybavenie predpisuje legislatíva. A ak chcete byť dobrý, potrebujete ešte aj sonograf, ktorý stojí ďalších 500 tisíc. Mám kolegu, ktorý má sonograf za niekoľko miliónov, lebo chce poskytovať kvalitu.

Ľudia majú strach tak z gastroskopie ako aj z kolonoskopie. Vyvrátite ho? Niektorí to vnímajú ako bolestivé vyšetrenie s hadičkami, zavádzanými do tela.

Najskôr si vysvetlime pojmy, aby im rozumeli aj laici - gastroskopia aj kolonoskopia sú zložené z dvoch slov - skopia znamená pozerať sa, gastro žalúdok, kolono črevo. Ide teda o pozeranie sa do žalúdka a do čreva.

Kedy treba pozerať do žalúdka?

Keď máme poruchu prehĺtania - potravín, neskôr aj tekutín. Vtedy ide o alarmujúce príznaky a gastroskopiu treba spraviť čím skôr, lebo je tam podozrenie zo zúženia pažeráka. Ďalej - vracanie v relatívne krátkom odstupe po jedle. Ak pacient vracia krv, gastroskopia je superurgentná, ale vtedy treba ísť rovno do nemocnice, kde posúdia čo s tým. Často treba najskôr urobiť výplach žalúdka, lebo ak je plný potravy, gastroenterológ nič neuvidí. Ďalší príznak - bolesť brucha, najmä v nadbrušku, pokiaľ je pálivá a bolí v noci aj cez deň.  

Pri akejkoľvek endoskopii hrozí poškodenie zdravia, ide však o promile

Som pacient a bojím sa gastroskopie. Sú pri nej nejaké riziká?

4.jpgPri akejkoľvek endoskopii - a to treba povedať otvorene - hrozí poškodenie zdravia. Lekár totiž môže prederaviť tráviacu trubicu alebo vyvolať krvácanie. Ale ľudia sa nemusia plašiť, stáva sa to len v promilových prípadoch. Je to teda nízke číslo, týka sa možno jedného pacienta na 20 tisíc prípadov. Pri kolonoskopii ide o jedného až dvoch pacientov na 10 tisíc prípadov. To sú svetové štatistiky renomovaných pracovísk. U nás ich síce nemáme, ale ak vychádzam z vlastnej praxe, doteraz som urobil asi 10 tisíc gastroskopií a takú komplikáciu, že by pacient musel ísť na operáciu, som zatiaľ nemal.

Čo konkrétne ma čaká v ambulancii?

Celé vysvetľovanie, ako na to, má na starosti sestrička. Je k tomu spísaný aj návod, aby ľudia vopred vedeli, čo sa bude diať. Prehĺta sa gumená hadica s priemerom asi centimeter, ktorá má na konci kameru. Je to teda nič, ide o asi takú hrúbku ako má prst.

Ďakujem pekne.

Sú aj väčšie, keď už o to ide. (smiech) A prehltnúť to nie je ťažké. Z mojich dvadsaťročných skúseností môžem povedať, že kedysi sa dávali injekcie proti bolesti, proti slineniu, sprej... dnes sa to dáva už len málokomu. Dostanete len sprej na znecitlivenie hrdla, ľahšia sa to potom hltá, ale aj ten dávame len tomu, kto si ho želá.

To ste dosť necitlivá ambulancia.

(smiech) Nie sme. Nedávame to každému, lebo ten sprej pomôže len do hĺbky 20 centimetrov. Keď sa gastroskop dostane hlbšie, nepomôže vám žiadne znecitlivenie, lebo v tom čase už sme v pažeráku. Netreba sa báť, je to ďaleko znesiteľnejšia metóda ako kolonoskopia.

Pacient môže cítiť maximálne jednu nepríjemnosť - že ho bude napínať na vracanie alebo bude pociťovať mierny tlak v nadbrušku. Totiž - keď sa zavádza akýkoľvek endoskop, logicky sa musí tráviaca trubica nafúknuť vzduchom. To si reguluje samotný endoskopista tak, aby bol čo najlepší obraz, súčasne odsáva zložky, ktoré tam zavadzajú a bránia v normálnom vyšetrení.

Ako vyzerá zvnútra zdravý žalúdok a ako chorý?

To sa ťažko opisuje. My, v Nových Zámkoch, sme takí priekopníci, ja prevádzkujem virtuálnu ambulanciu a kolega zase endoatlas. Choďte na túto stránku a tam si môžete pozrieť priamo fotografie a video, dokonca nielen žalúdka. Ide o nekomerčnú stránku predovšetkým pre lekárov, ale i laikov.

Video: Jozef Klucho o tom, ako sa dá vyriešiť hanba pri kolonoskopii:

autor: Dana Salajová

VIDEO

Gastroenterológ Jozef Klucho o kolonoskopii
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Video: Dana Salajová

Hanbiť sa na kolonoskopii nie je nutné

Čo kolonoskopia? Tej sa mnohí vyhýbajú aj po päťdesiatke, napriek tomu, že pomáha odhaliť rakovinu hrubého čreva už v počiatočnom štádiu. Ľudia bojujú s hanbou, s predsudkami a s tým, že je to bolestivé vyšetrenie. Sú tie mýty pravdivé?

Hanba, myslím, nie je problémom, pretože ak sa niekto až tak hanbí, môže mať pampersku, do ktorej sa vzadu vystrihne otvor a kolonoskopia môže prebehnúť aj takto.

Využívajú ľudia túto možnosť?

Áno. Keď o nej vedia, žiadny problém. Tú možnosť priamo ponúkame. Vyšetroval som tak už aj pacientov, ktorí sú verejne známi. Pri kolonoskopii sa do čreva zavedie hadička, ktorá je o niečo hrubšia ako pri gastroskopii, ale to nevadí, lebo priemer hrubého čreva je dva až tri centimetre.

Bolí samotné zavádzanie hadičky?

Môžem povedať z vlastnej skúsenosti. Ja osobne som to absolvoval bez akéhokoľvek znecitlivenia, dá sa to vydržať aj bez injekcií, ale je jasné, že každý máme iný prah bolesti.

Aká konkrétne je tá bolesť?

Kolikovitá, človek cíti nafukovanie, niekedy má pocit, že ho ide roztrhnúť. Bez anestézy alebo znecitlivujúcej injekcie je to naozaj nie veľmi príjemné vyšetrenie. Ak sa vyšetruje do hĺbky 20 až 30 centimetrov, nie je znecitlivenie príliš potrebné, ale pri celom hrubom čreve sa to robí bežne.

Koľko také vyšetrenie trvá?

Záleží na tom, či ide o diagnostické alebo terapeutické vyšetrenie. Diagnostické stanovuje diagnózu a trvá približne desať až tridsať minút. Terapeutické rovno lieči a môže trvať aj hodinu. Každopádne, kolonoskopia môže z hľadiska prevencie zabrániť mnohým problémom, preto je mimoriadne dôležitý skríning. Rakovina konečníka alebo hrubého čreva nie sú práve najpríjemnejšie choroby a ak im vieme predísť, nie je o čom.

Ako prebieha skríning?

Pacient, starší ako 50 rokov, bez akýchkoľvek príznakov príde za svojím všeobecným lekárom, ktorý mu vyšetrí krvácanie zo stolice. Ak je pozitívne, pošle ho ku gastroenterológovi na kolonoskopiu.

Peniaze sa vyhadzujú na neefektívne preventívne vyšetrenia

Niekto má po päťdesiatke a chce si dať preventívne spraviť kolonoskopiu. Hradí mu to poisťovňa?

Nie, respektíve len vtedy, ak patrí do rizikovej skupiny, teda napríklad má v rodine dedičné rakovinové ochorenie čreva. Inak až vtedy, keď bude mať pozitívny nález na okultné krvácanie zo stolice alebo aspoň nejaké príznaky.

Ak si vezmem náklady na liečbu rakoviny, nie je katastrofou, že kolonoskopiu si musí človek hradiť sám aj vtedy, keď už výskyt rakoviny tohto typu stúpa, pričom skoré odhalenie by ušetrilo neskutočné peniaze? Je toto normálne?

9.jpgNie je to normálne, ale tu sa vyhadzujú peniaze na iné neefektívne preventívne programy, pričom je dokázané, že preventívna kolonoskopia dokáže zachrániť oveľa väčšie množstvo životov, ako si vie ktokoľvek predstaviť. Rakovina totiž na začiatku nebolí, polypy na čreve tiež nie a zväčša sa zistia, až keď je neskoro. Bolo by to smiešne, keby to nebolo smutné. Preventívne vyhľadávanie kolorektálneho karcinómu sa robí doslova na kolene. Pre pacienta je pritom obrovským prínosom, ak príde preventívne rok aj dva predtým, ako sa u neho objavia skutočné ťažkosti. Vtedy je totiž úspešnosť liečby vynikajúca.

Prichádzajú naši ľudia neskoro?

Pomerne často. Je to dané aj osvetou, ktorej síce pribúda, ale stále je nedostatočná.

Stalo sa, že zomrel pacient po vašej chybe?

Ťažko povedať. Mal som určité komplikácie pri kolonoskopii, ktorým sa zrejme nedalo zabrániť - jeden pacient ešte v časoch, kedy som začínal, zomrel asi po polroku na komplikácie, spojené s chorobou, pri ktorej sa udialo prederavenie hrubého čreva.

Miloš Bubán mi spomínal, že medicína je preto ženského rodu, lebo je taká nevyspytateľná.

Áno, to sedí. Hovorí sa to aj priamo o gastroenterológoch. Jednoducho sú veci, ktoré nie je možné predvídať a nedokáže to ani ten najlepší lekár.

Spýtajte sa pacientov, ako reagujú, keď odmietnem úplatok

Atakujú vás pacienti ponukami na úplatok?

Pomerne často, ale treba brať do úvahy, čo za ten úplatok považujete.

Nemyslím bonboniéry a fľašu za dobre vykonanú prácu, pokiaľ nie sú vyžadované, ale trebárs peniaze pred výkonom.

Súhlasím. Takých prípadov s veľkými peniazmi je však málo. Skôr sú také prípady, že vám niečo dajú po výkone a chcú sa poďakovať nejakou maličkosťou.

Ako na to reagujete?

Zaujímavejšie by bolo opýtať sa pacientov, ako reagujú oni, keď ten úplatok odmietnem. Minule som mal taký prípad - pred rokom som vyšetroval pacienta. V hrubom čreve sa mi jeho nález nezdal, nakoniec sa aj ukázalo, že bol zhubný, vtedy som si však myslel, že sa to bude dať ošetriť endoskopicky. Poslal som ho teda ku kolegovi, ktorý sa tým zaoberá, ale nedalo sa s tým nič robiť. Nakoniec ho operovali, diagnóza bola veľmi zlá.

Ja som už na neho aj zabudol, keď sa asi po trištvrte roku zjavil s tým, že sa mi chce poďakovať za to, na aké super pracovisko som ho poslal. Že keby tam nešiel, možno by neprežil. Chystal sa totiž na prácu v zahraničí a ja som ho od nej odhovoril - chcel som, aby to odložil, kým ho nevyšetria a neukáže sa, že je v poriadku. Veľmi sa potom čudoval, keď som jeho tučnú obálku odmietol s tým, že takých pacientov mám toľko, že brať to pravidelne, dnes mám príjem ako americký lekár.

Pracujete ako lekár - špecialista. Je podľa vás normálne, že keď sa chcem u vás nechať vyšetriť, najskôr musím zabíjať čas u svojho „obvoďáka", ktorý mi dá na to papier? Nie je v tomto naša legislatíva úplne nezmyselná šikana?

Pravdu majú obe strany, teda aj tí, ktorí tvrdia, že niekto musí zdravotnú starostlivosť koordinovať. Na strane druhej si vezmite úroveň, aká tu panuje. Tie výmenné lístky môžem pripodobniť k vysokej škole - keď sme mali dobrého prednášajúceho, nemusel robiť žiadnu prezenciu, aj tak mal v sále nabité. Keď niekoho prednášky nestáli za nič, musel robiť prezenciu, aby mu tam aspoň niekto došiel.

Tým chcem povedať, že so všeobecnými lekármi je to rovnaké. Ak je lekár dobrý a má záujem starať sa o pacienta, systém výmenných lístkov mu musí byť proti srsti. Niektorí k nám pošlú pacienta, pričom na lístok napíšu len „prosím o GE vyš." a nič viac. Pacient nemá žiadnu dokumentáciu, z lístka sa nič nedozviem a je mi teda... viete na čo.

Keď už sme spomínali tie rady, ako sa vyhnúť gastroenterológovi, žijete tak aj vy sám?

Jednoznačne. Nefajčím, raňajkujem, ráno vypijem minimálne pol litra mlieka, kakaa alebo čaju, alkohol pijem výhradne pri jedle. Nikdy sa mi nestane, že by som pil viac, možno cez leto si dám jedno malé pivo, to vám môže potvrdiť ktokoľvek. Mojej žene to dokonca niekedy vyslovene lezie na city. (smiech) Ale nemôžem predsa pacientom radiť to, čo sám nedodržiavam.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Jozef Klucho v prepise nič nezmenil. 

Medzititulky: Redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

pondelok 18. 2. 2008 10:43 | Karol Sudor | FOTO - Samo Trnka
© 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Súvisiace články:

Narodil sa v roku 1960 v Hurbanove. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor Všeobecné lekárstvo (1978 – 1984). Začínal na internom oddelení. Druhú atestáciu (1992) mal z gastroenterológie a tomuto odboru sa venuje dodnes. V roku 1996 si otvoril súkromnú prax. Je ženatý, má dve deti (dcéra má 10 a syn 13 rokov), žije a pracuje v Nových Zámkoch. Medzi jeho záľuby patria internet, hudba sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Publikuje na blogu SME a prevádzkuje tiež online poradňu gastroenterolog.com.

Narodil sa v roku 1960 v Hurbanove. Vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor Všeobecné lekárstvo (1978 – 1984). Začínal na internom oddelení. Druhú atestáciu (1992) mal z gastroenterológie a tomuto odboru sa venuje dodnes. V roku 1996 si otvoril súkromnú prax. Je ženatý, má dve deti (dcéra má 10 a syn 13 rokov), žije a pracuje v Nových Zámkoch. Medzi jeho záľuby patria internet, hudba sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Publikuje na blogu SME a prevádzkuje tiež online poradňu gastroenterolog.com.

Foto: Samo Trnka

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
  • PLATENÉ