Prejdite sa po východoslovenských dedinách a zistíte, že v mnohých z nich je päťdesiat percent obyvateľov nezamestnaných. Keby sa razila politika lokálnej potravinovej sebestačnosti, väčšina z nich by mohla byť zamestnaná v domácom poľnohospodárstve.
Ako vzniká záujem o problematiku biopotravín?
Odmalička som mal vzťah k záhrade, rád som v nej robil rôzne experimenty. Už ako osemročné decko som si vysadil vlastné kvietky, mal som svoju hriadku, proste ma to bavilo.
Z čoho to vyplývalo?
Možno z toho, že sme mali pomerne veľkú záhradu a trávili sme v nej veľa času. Ako dvanásťročného ma jeden ujo z košického spolku kaktusárov pochválil, že mam jednu zo štyroch najväčších domácich zbierok kaktusov.
Kedy sa to otočilo smerom k „bio"?
V tom čase ešte nebola v potravinách prakticky žiadne chémia, tá prišla až neskôr. Potom sa všetko zmenilo. „Bio" súviselo zrejme s tým, že u nás v rodine sa „príchod" chémie do potravín bežne komentoval. Spomínam si, ako sa mamka sťažovala, že „tá ryža už nie je ako za mojej mladosti". Kedysi sa z nej totiž piekli voňavé koláče.
Jedlo kedysi chutilo lepšie
Z ryže?
Presne tak. Boli podobné ryžovému nákypu, posypané voňavým škoricovým, respektíve iným korením. Ľudia začali mať subjektívny pocit, že sa to zhoršuje, predtým im jedlo viac chutilo. Aby bolo jasné - bavíme sa o dobe spred štyridsiatich rokov. Postupne sa vo veľkom začali chovať kurčatá na rôznych múčkach a mamka i susedky vraveli, že kurčatá sú cítiť rybacinou. Prekážalo im, že sa z nich už nedá spraviť taká chutná a voňavá polievka ako predtým.
Nebola to skôr akási rozmaznanosť?
Kdeže, ani náhodou. To by ste museli ochutnať jedlo kedysi a dnes.
Hydinu mohli ľudia predsa chovať aj doma a bez tých múčok.
Iste, naša rodina to aj istý čas robila, ale postupne sa to nevyplácalo, pretože lacnejšie bolo kúpiť ako dochovať. Áno, mohli sme to robiť z nostalgie, ale nie vždy sa to dá.
Keď mi prekáža kupované a mám možnosť chovať vlastné, ktoré mi chutí viac, rozhodnem sa pre to druhé, nie?
Súhlasím, lenže kupovanie je pohodlnejšie ako mať domáce sliepky, chovať ich, zarezať, ošklbať, zbierať vajcia a podobne. Okrem toho, mamka nechodila do práce približne do mojich desiatich rokov, neskôr už nastúpila. Kým bola doma, viac sa varilo, potom už sa stravovala skôr v práci, otec tiež, súrodenci so mnou v škole a v družine. A keď sa doma menej varí, vzniká aj menej odpadkov, pomyjí, ktorými je možné kŕmiť domáce zvieratá. Rovnako sa preorientovali aj príbuzní, ktorí nám poskytovali trebárs pšenicu. To bol postupný prerod, človek si to priamo neuvedomoval.
Keďže to bol všeobecný trend, a zdroje - predtým zadarmo - bolo treba zrazu kupovať, vytratila sa aj finančná efektivita. Navyše, nakupovaním kurčiat v obchode sa začal šetriť čas - v nedeľu už nebolo treba zabíjať sliepku osobne, šklbať ju a pripravovať.
Čiže pohodlnosť.
Určite. Keď sme však zašli na návštevu k príbuzným na dedinu, ktorí aj naďalej robievali polievku trebárs z kohúta na dvore, cítili sme ten kvalitatívny rozdiel. Toto všetko asi vo mne formovalo záujem o ekologické potraviny.
Mnohí záhradkári tvrdia, že úplne bez chémie sa pestovať nedá
Čo je to biopotravina?
Potravina, pestovaná bez, respektíve s minimom cudzorodých látok a chémie. Chémiou sa myslia jednak umele hnojivá, jednak ochranné prostriedky, používané napríklad pri monokultúrach. Dnes už totiž existujú preparáty, schopné jediným zásahom zlikvidovať všetky druhy rastlín, ktoré prekážajú v raste tej, ktorú chceme pestovať.
Ak hovoríte, že pri biopotravinách sa pripúšťa aj isté minimum cudzorodých látok a chémie, nie je to len hranie sa na „bio"?
Určite nie. Na to sú určené presné normy, ktoré sa musia dodržiavať. Jedná sa o promile.
Pojem „bio" je ale v takom prípade zavádzajúci, nie?
Mnohí záhradkári dnes tvrdia, že úplne bez chémie sa to robiť nedá. Podľa mňa sa však dá, svet sa predsa za posledných päťdesiat rokov nemohol až tak zmeniť. Ľudia však prestali rozumieť prírode, a z tohto dôvodu sa robia 
radikálne zásahy výhradne jednosmerne. To je ako pri holistickom prístupe k liečbe človeka - keď prejav choroby potlačíme chémiou, ostanú v orgánoch nejaké rezíduá. Organizmus sa s tým buď vysporiada alebo sa objavia nejaké vedľajšie následky. Lekár je ten, ktorý rozhodne, čo chce potlačiť a za cenu akých následkov. Občas musíme amputovať ruku, aby sme zabránili otrave celého tela.
Podobný prístup volia aj záhradkári. Zmizla kontinuita určitého obehu odpadov na dedinskom dvore. Tým, že kedysi na dvoroch existovali sliepky, svine a podobne, zbytky potravín sa posúvali im. Z produkcie sliepok ste potom okrem iného mali aj trus, perie, kosti a ďalšie veci, ktoré sa dali skompostovať. To bol prirodzený kolobeh, ktorý zabezpečoval výživu pre pôdu. Zelenina čerpá živiny z nej, pričom dnes je o takéto veci ochudobnená. Výsledkom je, že ich umelo dodávame chémiou. Ľudia jednoducho nemajú zdroje kvalitne prerobeného organického materiálu.
Nie je však ilúziou myslieť si, že sa ďalšie generácie vrátia k činnostiam, ktoré by ich oberali o čas? Pre pestovateľov je primárny zisk a je im ukradnuté, či peknú zeleninu dosiahnu s chémiou alebo bez nej, volia pohodlnejšiu cestu. Nebude celá snaha o zmenu len sizyfovským bojom?
Určite nie. Sú tu určité disproporcie, ktoré sa môžu využiť. Prejdite sa po východoslovenských dedinách a zistíte, že v mnohých z nich je päťdesiat percent obyvateľov nezamestnaných. Keby sa razila politika lokálnej potravinovej sebestačnosti, väčšina z nich by mohla byť zamestnaná v domácom poľnohospodárstve. Len tu, v okolí Košíc, bolo pred rokom 1989 vyše tritisíc hektárov zeleninových plantáží. Dnes ich je sotva stopäťdesiat. To o niečom svedčí!
Záujemcovia nech zverejnia požiadavky a dediny zareagujú
Ako by to teda malo fungovať?
Na to môže existovať úplne efektívny mechanizmus. V súčasnosti neexistuje funkčná komunikácia medzi ľuďmi na vidieku a v mestách. Aj kvôli tomu som zorganizoval jednu iniciatívu - aby sa prihlásili ľudia, ktorí majú záujem o biopotraviny.
Nech záujemcovia o „nechemické" potraviny zverejnia svoje požiadavky a ľudia na vidieku, ktorí majú kúsok role, ovocné stromy, stajňu, chliev, zajačinec a podobne, môžu zareagovať. Zhodnotia si, že ak chce nejaká rodina pravidelne dostávať kozie mlieko, možno sa im oplatí zaopatriť si kozu, chovať ju a privyrábať si jeho predajom. Pre nezamestnaných na vidieku to predsa nie je zlé riešenie. Majú k dispozícii svoj vlastný dvor, priestory, staré nevyužité chlievy, políčka, tak prečo sa s tým nepopasovať a nezmeniť to? Človek v meste chovať doma zviera nemôže, ale čo ak má záujem o domáce vajcia, zeleninu ?
Otázkou je, či by o to naozaj bol záujem. Okrem toho - chovateľstvo predpokladá, že človek sa celý rok nemôže pohnúť z domu na viac dní.
Iste, ale to, či je záujem, sa dá zistiť prieskumom. Navyše, nezamestnaní na dedinách sú k dispozícii po celý rok, lebo mnohí nemajú na to, aby cestovali niekam na dovolenky. Odpadá teda problém toho, kto sa im postará o pole či chov počas ich neprítomnosti.
Celé je to teda o tom, že ľudia na dedinách potrebujú motiváciu, aby vedeli, že to, čo dopestujú a dochovajú, aj niekomu predajú. Som si istý, že by si to vedeli spočítať a prejavili by záujem.
Niekto zabije prasa a produkty mu skonfiškujú príbuzní
Vyzerá to jednoducho, ale keby to tak bolo, už by sa toho asi chytili viacerí.
Mnohí ľudia tomu neveria, lebo na prvý pohľad to vyzerá zložito, akoby s tým boli spojené samé problémy. Majú strach z toho, či by to neznamenalo úplnú zmenu režimu dňa, či nebudú mať problémy s odbytom produkcie, či to neskončí v chlieve alebo v miske pre psa. Vezmite si, ako to funguje dnes - niekto chová prasa, zabije ho a miesto toho, aby mal pre mäso, klobásy, oškvarky, tlačenku, jaternice a podobne nejaký odbyt za peniaze, prídu mu to skonfiškovať príbuzní. Potom je samozrejmé, že chýba motivácia robiť to vo väčšom.
Lenže keby aj na začiatku zafungoval dopyt, ceny domácej produkcie by boli zrejme privysoké a zrazili by ho. Väčšina ľudí si totiž kúpi vajcia alebo mlieko radšej v hypermarkete, ako by preň malo cestovať na dedinu a platiť k tomu aj vyššiu základnú cenu.
Ceny by časom vyriešila špecializácia - človek nebude chovať jedno, ale viac prasiatok naraz. Strata času pri jednom a pri desiatich je totiž podobná. Neplatí, že ak sa chovu jedného prasaťa denne venujem hodinu, pri desiatich strávim desať hodín. Ďalšia vec - odbyt musí byť riešený seriózne, teda nie tak, že príde príbuzný a vezme si z tej produkcie zadarmo, lebo sa patrí mu niečo dať.
V Anglicku sa predaj bioproduktov rieši na lokálnej úrovni
Ďalší problém - kto bude garantovať hygienickú a zdravotnú neškodnosť takýchto produktov? Nikto netúži kúpiť si s mäsom trebárs aj svalovca. A tu už narážame aj na bariéry európskej legislatívy. Vieme, v akých podmienkach sa občas chovajú a zabíjajú domáce zvieratá.
Pred rokom Slovensko iniciatívne zaviedlo povinnosť odovzdávať vzorky zo zabitej svine ešte predtým, ako sa dajú produkty z nej do obehu. Urobilo to napriek tomu, že iné krajiny sa s tým neponáhľali. Ďalšia vec - ako poľnohospodár síce nesmiete predávať mäso, ale sviňu predať môžete. Tak sa to dá celkom jednoducho vyriešiť. Nikto vám predsa nemôže zabrániť v tom, že si kúpite sviňu a chováte ju na dedine u niekoho cudzieho. A ak je vaša, mäso vám de facto nikto nepredáva, lebo patrí priamo vám.
Pochodil som množstvo ekologických fariem v Anglicku. Tieto veci sa tam riešia na vyslovene lokálnej úrovni. Tam sa s vami môžem dokonca dohodnúť, že budete podielnikom chovania nejakej kravičky. Potom odpadá problém toho, či by som vám mohol alebo nemohol predať trebárs nepasterizované, domáce kravské mlieko.
Video: Štefan Bačo o vzťahu medzi predajom bioproduktov a dôverou ľudí:
Video: Veronika Kročková
Aby sme to zhrnuli - navrhujete, aby sa spravil prieskum, ktorý by definoval, aký je dopyt po biopotravinách, na základe neho by sa do práce pustili ľudia na dedinách, ktorí by si tak mohli privyrobiť, prípadne sa tým aj živiť.
Presne tak. V tomto momente by som ale ešte príliš nezabiehal do produkcie mäsa a mliečnych výrobkov. Problematika týchto komodít je trochu komplikovaná a veľa záleží na dôvere ľudí. Ak sa s vami dohodnem, že si na vašom pozemku budem chovať kozu, vy sa mi o ňu budete starať a ja si len prídem po mlieko, tak mi ho predsa nikto nemôže zakázať piť. To je o osobných vzťahoch ľudí a presne takéto niečo chceme sprostredkovať. Pri ovocí a zelenine tento problém nie je, veď sa dajú oficiálne nakúpiť aj na trhoviskách.
Okolie Košíc je posiate záhradami, v ktorých sú vysadené parádne ovocné stromy. Iste, už končí ich optimálne obdobie, lebo zaniklo aj také to mičurinovské hnutie, ktoré tu bolo v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Vtedy sa pestovali odolné odrody, až následne prišla umelá éra takzvaných chuťových balansov, šľachtených odrôd a tak ďalej, spojených aj s chémiou. Ale prečo tie ovocné sady nevyužiť? Prečo si z nich nemôžete kúpiť to, čo v nich vyrastie? Lebo majiteľ sadu o vašom záujme ani nevie, a čo sám nespotrebuje, možno vyhodí.
V Nemecku taký systém normálne funguje
Netlačíte príliš na pílu, keď to ľudia možno ani nechcú?
Je mi ľúto, ak sa nevyužívajú zdroje, ktoré sú k dispozícii. Keďže v roku 2007 väčšina ovocných stromov pomrzla v kvete, je predpoklad, že oddýchnuté teraz zarodia nebývalo. Takže len pripomínam túto situáciu v predstihu.
Okrem toho - nevravím, že pestovanie bez chémie všetko vyrieši, ale nejako začať treba. A mne dáva veľkú logiku, že prepojením dopytu z mesta sa vyprovokuje aj ponuka od pestovateľov. Okrem toho, pre agitáciu je zima najlepší čas - trochu v predstihu možno urobiť dohodu o budúcich obchodoch. Preto ma láka možnosť vyskúšať inzercie cez internet, čo nie je finančne náročné. A možno už aj existujú dobré skúsenosti na Slovensku, stačí ich len spropagovať.
Vami opísaný systém už niekde funguje?
Nedávno som sa stretol s jedným pánom z malého mestečka pri nemeckom Dortmunde a hovorili sme práve o podobných iniciatívach. On sám je jedným z niekoľkých stoviek ľudí, ktorí si chodia nakupovať bioprodukty na konkrétnu farmu, prípadne si ich dávajú posielať v škatuliach priamo domov. Je tam farmár, u ktorého si objednajú, akú zeleninu chcú a on im každý týždeň pošle domov škatuľu za pätnásť euro. Ľudia si to predplácajú na začiatku roka a majú tak počas celého obdobia zabezpečený prísun kvalitnej a zdravej zeleniny. Osobne som bol na takýchto farmách aj v Nemecku a v Rakúsku, dokonca som tam zažil aj mnoho našich brigádnikov.
Ľudia úplne prestali komunikovať
Nemálo ľudí tvrdí, že celý boom okolo biopotravín je len záležitosť módy, ktorá, ako každá, nakoniec odíde. V čom sú ekopotraviny lepšie oproti tým v Tescu? Teda okrem toho, že sú drahšie.
Vezmite si brojlera z Číny alebo z nášho rýchlochovu - v nich asi veľký rozdiel nebude. Ale zájdite na dedinu, urobte si polievku z domácej sliepky a zistíte, o čom to je. Okrem toho - dnes už nie je zvykom predajcov, dokonca ani na trhovisku, rozrezať ponúkaný produkt, trebárs kúsok ovocia alebo zeleniny, a dať z nich ochutnať. Človek len príde, ohmatá ho, maximálne tak ovonia a podľa vzhľadu sa rozhodne.
To vyplýva zo strachu, že ľudia by ochutnávali a nakoniec by si to nekúpili, lebo by sa im to nezdalo ono?
Nie. Vyplýva to z toho, že ľudia prestali komunikovať. Trhy sú úplne frigidné, predajcovia tam len stoja, okolo chodia kupujúci a keď vidia väčšiu kopu ľudí, idú pozrieť, či tam nie je niečo výhodné z hľadiska ceny, zľavy. Tak nás „zmagorili" obchodné siete.
Predvlani som mal úrodu pekných hrušiek, nemal som šancu všetky ich spotrebovať. Tak som vzal nejaké štyri debničky, šiel som na trh, každému som dal ochutnať a ľudia boli šokovaní už z toho, že niekto môže na trhu tak hlasno rozprávať a pozývať k nákupu.
Video: Štefan Bačo o tom, že trhy sú frigidné:
Video: Veronika Kročková
Dnešný predaj je sterilný a nudný
Čiže ste robili takéto typického trhovníka, ako ho poznáme z minulosti?
Presne tak, ako keby ste videli sváka Ragana. A túto vec som chcel zaviesť aj na biojarmoku, ktorý som organizoval v Košiciach. Lenže predajcovia už dnes nemajú pocit radosti z tej hry, z komunikácie s ľuďmi všeobecne, predaj je sterilný a nudný.
Na trhu temer nepočuť kupujúceho sa pýtať, či je to ovocie striekané alebo nie. Ľuďom akoby to bolo jedno, alebo sa dokonca boja klásť takéto otázky. A naopak, tá babka, predajkyňa, ani nevie, že sa tým nestriekaným ovocím môže pochváliť - že ak je bez chémie, tak ponúka vlastne niečo výnimočné.
Prevalcoval to biznis. Ale existujú vôbec ešte pestovatelia, ktorí ovocie a zeleninu vôbec nestriekajú?
Samozrejme, že áno. Na Slovensku dokonca existujú celé dediny, v ktorých sa zemiaky pestujú výhradne bez chémie.
Biopotraviny musia byť zdravšie
Ak však hovoríte o komunikácii predajcu s kupujúcim na spôsob ochutnávania, hlasného lákania a podobne, nie je to len zbytočná nostalgia za minulosťou? To je snáď problém predajcov, že pre presviedčanie zákazníka nerobia viac.
Ale veď o to práve ide. Že pri tom všetko ochutnám, potom urobím to isté vedľa a podľa svojich senzorických vnemov posúdim, ktoré sa mi zdá lepšie pre moje chuťové poháriky. Niekomu viac pasuje banánová chuť jablka, pre mňa sú napríklad jonatánky príliš kyslé. Je pravda, že je to na predajcoch, a tí ktorí sa odvážia znovu to robiť, budú žať úspechy. Trhová ekonomika predajcov naučí.
Neodpovedali ste na otázku, v čom sú biopotraviny lepšie oproti ostatným.
Napríklad v tom, že majú výraznejšiu chuť ako tie striekané a pestované na umelých hnojivách. Výborne to cítiť najmä pri mäkkých plodoch ako jahody či maliny.
Sú aj zdravšie?
(Úsmev) Musia byť, lebo ak tento svet podľa židovského kalendára existuje 7500 rokov, tak 7450 rokov ľudský organizmus konzumoval výhradne potraviny bez chémie. Myslíte, že by sa za posledných päťdesiat rokov tak aklimatizoval, že by tú chémiu vedel zvládať?
Logika je jedna vec, iná vec je, či je to empiricky overené.
To je ťažké - ubehol príliš krátky čas na to, aby to niekto adekvátne vyskúmal. Neexistujú totiž ideálne vzorky ľudí, ktorí by konzumovali len čisté biopotraviny, i keď osobne poznám niekoľko takých fanatikov v Anglicku. Navyše, nemožno porovnávať trebárs ľudí z brazílskeho pralesa, žijúcich len na biopotravinách, s ľuďmi, žijúcimi v meste, lebo zloženie strany je principiálne iné.
Dá sa teda vychádzať len z logiky a indícii - alergológovia dnes tvrdia, že dve tretiny detskej populácie majú nejakú alergiu. Iste, môže to byť tým, že parametre niektorých chorôb sa v minulosti tak podrobne nesledovali, ale v každom prípade sa niečo deje a trend je jasný.
Vylučujete teda, že celé haló okolo biopotravín je len marketing šikovných podnikateľov s cieľom predať svoje produkty drahšie?
Marketing musí byť, aby sa predmet spopularizoval. Neopomínal by som však ľudí, ktorí to robia s vedomím, že pestovaním biopotravín prispievajú k záchrane malého kúska planéty. Pre väčšinu je principiálnou vecou, že produkuje potraviny výhradne bez toho, aby znehodnocovala pôdu, zabíjala chémiou mikroorganizmy, vypúšťala odpady niekam do spodných vôd.
Akú mám garanciu, že potravina, na ktorej je nápis bio, je ňou aj v skutočnosti?
Potraviny tak môže označovať len ten producent, ktorý si ich dá certifikovať, takže garancia tam je. Iste, vždy sa môže nájsť niekto, kto robí podvody, ale takýchto producentov nečaká svetlá budúcnosť. Požiadavky trhu ich eliminujú, to je prirodzený vývoj.
Vysoké ceny možno eliminovať vynechaním medzičlánkov
Prečo sú biopotraviny také drahé? Ľudia ich často ignorujú a radšej si kúpia klasických chlieb za tridsať ako ekologický za osemdesiat korún. V Nemecku som v biopredajni natrafil na pivo, ktoré bolo trojnásobne drahšie ako obyčajné. Nie je teda nezáujem ľudí daný prehnanými cenami?
Produkcia lokálnych biopotravín sa deje v oveľa menšom merítku než masová produkcia. Je v nej viac lásky, princípov a práce ľudských rúk. Chýbajú mechanické systémy, ktoré umožňujú produkciu ton, produkciu za minimálnu cenu. Biopotraviny sú drahšie, pričom často majú oveľa nižšiu maržu ako tie umelo vypestované. Ide aj o to, že príliš lacné veci pre ľudí nie sú až také atraktívne. Musia mať pocit, že si zaplatili za kvalitu.
Takto to predsa nefunguje, je množstvo ľudí, ktorí sú na nízke ceny odkázaní.
Nezovšeobecňujem. Je síce pravdou, že u Slovákov nie je žiadna veľká motivácia nakupovať biopotraviny, ale skôr ako cenami, to je dané tým, že takým trendom neveria.
Ak klasická múka stojí povedzme 20 korún a biomúka 80, pre väčšinu to znamená kúpiť štyri kilá normálnej. Každý tiež vie, že olivový olej je zdravší ako nejaký Raciol. Lenže ak sa cena pollitra olivového šplhá k dvom stovkám a liter Raciolu je za 60 korún, je jasné, ktorý si vezmú.
Vysoké ceny možno eliminovať systémom, o ktorom som hovoril vyššie. V prípade, že by sa bioprodukty nepredávali cez obchodné siete, ale vo vzťahu dvoch medzi sebou dohodnutých ľudí, tie ceny prehnane nenarastú. Ak človek z mesta osloví niekoho na dedine, aby mu dopestoval zeleninu, ktorú potom odkúpi, je logické, že nepôjde o cenu, za ktorú biopotraviny predávajú obchody. Nenabaľuje sa na to totiž marža pre jednotlivé medzičlánky medzi predajcom a kupujúcim.
Treba kopírovať dobré vzory
Čím chcete motivovať ľudí, že sa oplatí ten systém vyskúšať?
To je len otázka kopírovania dobrých vzorov. Pamätám si, že kedysi sa vo východoslovenských dedinách udialo toto - niekto si na bráničku zavesil plastový pätník, aby sa do neho dali vkladať noviny. O dva mesiace bol ten pätník na úplne každej bráničke. Inými slovami - vzory fungujú, lebo sú zadarmo. Niekto s tým jednoducho začne a keď ďalší uvidia, že to funguje, tak sa pridajú. Toho sa vôbec neobávam.
Lenže nejako treba začať.
Jedným zo spôsobov, ako to môže fungovať, je to, že záujemca o biopotraviny si podá inzerát a ozve sa mu ten, ktorý ponúka ním požadovanú komoditu. Keď bude takých inzerátov veľa, niekto na dedine pochopí a povie si: „Ak 
budem pestovať zeleninu pre piatich odberateľov, pričom každý z nich odoberie ročne produkty za desaťtisíc, spolu mám päťdesiattisíc, čo sa mi už ako invalidnému dôchodcovi oplatí." Netreba zabúdať na to, že ľudia na dedinách v tých záhradkách tak či tak trávia množstvo času. Teraz by to pre nich malo aj ďalší, hmatateľný efekt.
K tomu sa môže pridružiť vidiecka turistika a celkový výsledok bude oveľa väčší. Niekto sa trebárs rozhodne stráviť pár dní na dedine, zavariť alebo nasušiť si tam to, o čo má záujem, popritom chodiť na výlety. Okrem samotnej dovolenky to bude mať aj praktický dopad v tom, že si niečo donesie do domácej špajze. Koľkí v mestách ani netušia, ako sa varí lekvár, zavára ovocie a podobne?
Ako k tomu všetkému môže prispieť biojarmok, ktorý ste minulý rok organizovali v Košiciach?
Tiež ako vzor, ako miesto, kde sa dajú také veci dohadovať medzi ľuďmi. Veď je to jednoduché - prídem na biojarmok, kúpim si tam vynikajúci domáci lekvár od nejakej babky a priamo s ňou sa môžem dohodnúť na jeho pravidelnom odbere. Inak by kupujúci takú babku možno nikdy nestretol.
Chcel som, aby biojarmok ponúkal atmosféru minulosti
Konal sa počas košického maratónu. Bol to zámer?
Áno. Ľudia, ktorí chceli vidieť bežcov, tak mali šancu vidieť aj niečo naviac. Jednoducho som chcel spojiť dve veci a zistiť, či o to bude záujem.
Bol?
Medzi divákmi samotného maratónu veľký nával nebol, viac sa o biojarmok zaujímali tí, ktorí šli práve z kostola, pretože v okolí sa počas neho konali tri bohoslužby. A títo ľudia boli mimoriadne spokojní. Prišlo štrnásť predajcov so zeleninou a ovocím, k tomu sedemnásť vystavovateľov, predávajúcich ľudovoumelecké výrobky. Tým som dal takmer akoby podmienku - aby si so sebou priniesli tovarišov, ktorí budú chodiť medzi ľudí, lanáriť ich, proste robiť akúsi šou. Chcel som totiž, aby ten jarmok ponúkol atmosféru minulosti, keď bolo všetko bezprostrednejšie, osobnejšie.
A to sa nepodarilo.
Žiaľbohu, nie úplne. Postrádalo to teda efekt starého jarmoku, napriek tomu to bolo iné, lepšie ako klasický trh. Väčšina predajcov mi hovorila, že by chceli prísť znovu, lebo videli, že to má význam, a je to jeden zo spôsobov ich marketingu - ľudia sa dozvedeli, že produkujú potraviny bez chémie.
Ak hovoríte, že spokojných predajcov bola väčšina, znamená to, že boli aj nespokojenci?
Z predajcov boli nespokojní v podstate iba dvaja rezbári, ktorí toho veľa nepredali, ale aj tí povedali, že takéto akcie sú potrebné. Štyria predajcovia to hodnotili ako pre nich osobne neúspešnú akciu, ostatní prejavili spokojnosť.
Ceny ovocia a zeleniny boli vyššie ako inde?
Boli v podstate rovnaké. Ľuďom treba ukázať, že je výhodnejšie otáčať peniaze priamo v našom regióne ako chodiť do Tesca a nakupovať biopotraviny, transportované zo zahraničia.
Ako sa k akcii postavili Košice?
Dohadovalo sa to na poslednú chvíľu, ale Staré mesto nám vyšlo v ústrety a predajcovia nemuseli za svoje predajné miesta platiť žiadny prenájom. To bola, okrem maratónu, ktorý láka ľudí, teda potenciálnych kupujúcich, prakticky jediná motivácia, aby prišli. Propagácia sa robila rozdávaním letákov, chcelo by to masívnejšiu a skoršiu reklamu.
Synergia s maratónom sa dá pritom využiť aj inak - prichádzajú k nám bežci z celého sveta, tak prečo im neponúknuť aj niečo slovenské, ľudové a iné, ako nejakú pizzu, ktorú nájdu prakticky všade inde? Aj takto sa dá propagovať táto krajina. Každý región sa usiluje o to, aby šiel za veľké peniaze robiť svoju propagáciu do Bruselu, miesto toho, aby sme využili chvíle, keď sa svet nasťahuje k nám.
Nie sú jarmoky iba hrou na nostalgiu?
Nie. Čo sa týka trhov a jarmokov, nie je to len nostalgia či atrakcia pre turistov. Je to aj obnovenie kreativity pre ľudí, vrátenie života do vzájomnej komunikácie, možnosť porozprávať sa aj pre bežných ľudí, zahrať divadielko - dohodnúť si cenu, otvárať nové témy. Veď ako vyzerá dnešné nakupovanie v samoobsluhách? Sme len konzumenti, a mnohí sa realizujú až keď sa sťažujú. Kedy ste videli sa niekoho rozprávať s predavačom?
Keby to fungovalo, zlepšil by sa životný štandard dedín na východe
Keby začal fungovať vami navrhovaný projekt predaja biopotravín medzi pestovateľom a kupujúcim, čo by to urobilo s lokálnou ekonomikou?
Nebudem hneď hovoriť o poklese nezamestnanosti. Predovšetkým by sa však zlepšil životný štandard ľudí vo východoslovenských dedinách. Pokiaľ nejaká babka bude mať odbyt svojej komodity, logicky sa jej oplatí z prezretého ovocia predvariť si lekvár a nečakať, kým príde niekto z mesta iba so záujmom o ovocie. Sú receptúry, ako robiť vynikajúce šťavy, mušty, to všetko treba využiť.
Môj brat napríklad vymyslel svoj vlastný - dvesto kíl jabĺk pustí cez drtičku, podobnej tej na konáre, vyžmýka to v klasickej nerezovej žmýkačke na prádlo, naplní tým plastové fľaše a vznikne z toho nápoj, ktorý vám bez pokazenia vydrží trištvrte roka. Ostávajú v ňom všetky vitamíny, pričom celý pracovný proces trvá možno dve hodiny. Potom to celý rok pije. A robí to z odpadu, ktorý by iní vyhodili. Pozrite sa pritom, koľko stojí obyčajný džús v obchodoch - za pol litra, zriedeného s vodou, pýtajú tridsať korún.
Myslíte, že takéto argumenty na dnešných ľudí zaberajú?
V rozvinutejších častiach Európy to sú fakty. Tieto argumenty sa však u nás musia ešte udomácniť. Ľudia časom pochopia ich hodnotu, ba čo viac, mnohí ju už chápu, trendy ukazujú jasne. Segmenty trhu reagujú rôzne a čoraz viac ľudí a obchodníkov naskakuje na rozbiehajúci sa vlak.
Keď toto nikto ľuďom nevysvetlí, nikdy nepochopia význam naturálnych živín. Vždy si budú predstavovať, že s tým je spojená len kopa roboty. Potom sa však nečudujme, že keď je niekto smädný, miesto toho, aby si dal niečo naozaj zdravé a výživné, ide do Tesca a kúpi si najlacnejšiu dvojlitrovú fľašku nealka za päť korún. To, že ide len o cukor a chémiu, mu ani nenapadne.
Príslušné české ministerstvo minulý rok vyčlenilo okolo 50 miliónov korún na propagáciu ekologického poľnohospodárstva. A u nás? Škoda hovoriť.
Automaticky sa vynára aj otázka, či toto všetko robíte nezištne alebo na tom zarábate.
Hm, ako by som na tom mohol zarábať? Šírim tieto myšlienky ako normálny človek, pretože ich považujem za dobré. Zjednodušene možno skonštatovať, že v otázkach biopotravín som občiansky aktivista. Raz o mne ktosi povedal, že mám v sebe nejaký spasiteľský syndróm. Niekto sa predsa musí obetovať. (smiech)
Foto z košického biojarmoku (október 2007):
Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Štefan Bačo mierne dovysvetlil niektoré myšlienky bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.
Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
