u legendárny.
Vedenie klubu systematicky pracovalo, aby United prelomil kontinentálnu hegemóniu Realu Madrid. Na zápas do Belehradu si najalo súkromné lietadlo. Išlo o jeden z prvých špeciálov britského mužstva. Na palube boli okrem hráčov novinári, funkcinárske špičky ManU, žurnalistické esá.
Rodil sa nový ManU
Nezvyčajný i nákladný ťah tvoriaceho sa moderného manažmentu v roku 1958 bol logický. Manchester čakala odveta štvrťfinále Európskeho pohára majstrov (dnes Liga majstrov) proti vtedy mimoriadne silnej Crvenej zvezde Belehrad, o tri dni hral zápas Premiership s lídrom súťaže Wolwehapton Wanderers.
Doma vyhrali Angličania 2:1, vonku zvládli zápas s Juhoslovanmi výborne – 3:3.
Tréner Matthew (Matt) Busby, pred vojnou záložník Manchester City a FC Liverpool, prišiel do United v roku 1945. Mal vrátiť klubu lesk zašlej slávy. ManU vyhral posledný titul v roku 1911.
Prerušená vízia
Busbymu sa dlho sa nedarilo. V päťdesiatom prvom získal titul, potom znovu nič. Prerobil stratégiu. Začal budovať. Stavil na mladých hráčov. Dvadsiatnikov s predpoveďou – budúce esá. V rokoch 1955 – 1957 získal ManU dva tituly.
Tím tvorila drvivá väčšina futbalistov vo veku 21 – 25 rokov, ale ich cena bola na tie časy astronomická – 350tisíc libier. Anglický klub veril, že môže ohroziť výsadné postavenie Realu Madrid. Letecká katastrofa po medzipristátí v Mníchove víziu na prvý pohľad zničila. Čas ukázal – prerušila.
Hornoplošník typu Ambassador G–ALZU bol spoľahlivý stroj, mal luxusnú výbavu. Šiesty február sa začal pre futbalistov United výborne. S postupom vo vrecku bezproblémovo odleteli z Belehradu do Mníchova. Tam v mizernom počasí lietadlo dotankovali.
Začiatok čierneho štvrtka
„Hrali sme karty, pili kávu. V Mníchove bola ukrutná zima. Po prvom neúspechu vzlietnuť sme sa vrátili do haly. Zbadal som – časť výpravy znervóznela,“ citujú internetové stránky o udalostiach čierneho štvrtka 1958.
Kľúčovo o nich rozpráva kapitán mužstva William Antony „Bill“ Foulkes. V knihe Kena Ferrisa – Manchester United: Tragedy, Destiny, History i v dokumente BBC: Tí, ktorí prežili.
„Keď nevyšiel ani druhý pokus dostať sa do vzduchu, už na karty nikto nemyslel...Všetci napäto očakávali, ako dopadne tretí štart. Sedel som uprostred. Matt Busby bol za mnou,“ rozpráva Foulkes.
Hornoplošník nevedel nabrať potrebnú výšku. Posledný pokus sa začal o 15.03 h.
„Konečne sa zdalo, že je všetko v poriadku. Zrazu som si znovu všimol kolísavosť rýchlosti. Raz bola 105 km/h, inokedy 117, potom opäť 105. Kenneth začal kričať: Nezvládame to, vidím dom... Pozrel som sa pred seba. Videl som sneh, dom a strom vedľa letiska. Potom som vnímal už len veľký náraz,“ opisuje, čo bolo aj v čiernej skrinke, kapitán lietadla James Thain, ktorý prežil.
Druhý pilot Kenneth Rayment, tiež kapitán, zahynul.
Piloti na vine neboli
Verejnosť i súdy najprv obviňovali Thaina. Vraj urýchľoval vzlet v nepriaznivom počasí. Viny ho zbavili po desiatich rokoch (1968).
Svedomie môže ťažiť vtedajší personál mníchovského letiska, ktorý nedostatočne vyčistil vzletovú dráhu.
Lietadlo narazilo do domu, v ktorom boli sudy s palivom. Akoby zázrakom, tie nevybuchli. Foulkes o minútach po: „Zadná časť lietadla úplne zmizla. Bežal som a bežal. Otočil som sa. Pochopil, že lietadlo sa nevznieti. Rýchlo som utekal späť pomáhať. S dvoma spoluhráčmi sme držali pri živote ťažko zraneného Matta Busbyho. Sanitky lietali ako divé.“
Počasie bolo skutočne mizerné. Striedal sa dážď so snehom. Thain i Raymant boli špičkou v British Airways.
Sestrička povedala: Neprežili
Zranení ležali v mníchovskej nemocnici Rechts der Isar.
„Vošli sme do izby. Edwards bol na tom hrozne. Doráňaný Matt Busby nevnímal. Bobby Charlton mal obviazanú hlavu. Ken Morgans a John Berry bez slova ležali v posteliach. Podišli sme k Frankovi Taylorovi, jedinému novinárovi v izbe. Tiež bol ticho. Pred odchodom sme sa spýtali – kde sú ďalší? Sestrička mi povedala, že nikto ďalší neprežil. Až vtedy som si uvedomil rozsah tragédie. Busby Babes prestali existovať,“ opisuje návštevu Bill Foukes. Neskorší kapitán Manchester United sa v poslednej vete, našťastie, zmýlil.
Otec Busby
Matt Busby, nezlomný Škót z vrchoviny, vyrastal prakticky bez otca. Zahynul v 1. svetovej vojne.
Prísny a láskavý Sir Matt sa nevzdal. Busby vyšiel po mesiacoch z nemocnice. Torzo, ktoré prežilo tragédiu, dokonale doplnil.
Manchester získal titul už v rokoch 1965, 1967 (predtým 1951, 1956, 1957). Vo Wembley 29. mája 1968 vyhral finále Európskeho pohára majstrov v predĺžení nad Benficou Lisabon 4:1.
Bobby Charlton dal dva góly, ostatné pridali ďalšie veľké Busbyho objavy – George Best a Brian Kidd. Krásne športové dielo nezlomnosti ducha bolo na svete. United hral v červenobieločiernej kombinácii.
Červeno–bielo–čierna
Zmena klubových farieb má krásnu históriu. Na prvý zápas po mníchovskej tragédii prišlo na zápas ManU – Sheffiled Wednesday (3:0) 60tisíc fanúšikov. Takmer všetci boli oblečení v čerevenobieločiernej kombinácii. Manchester hral 80 rokov v červenobielom. Päťdesiat rokov má v trikolóre aj farbu smútku. Minimálne na hornom leme štulpní.
Šport zbližuje. Pomocnú ruku, aby United vôbec dohral ligový ročník 1968 mu podali jeho najväčší konkurenti FC Liverpool a Nottingham Forest.
Leteckú katastrofu výpravy futbalistov Manchester United 6. februára 1958 neprežilo 23 zo 44 pasažierov.
Z hráčov zahynuli
Geoff Bent (25).
Roger Byrne (28), 33násobný reprezentant Anglicka.
Eddie Coleman (21).
Duncan Edwards (21), 18násobný reprezentant Anglicka. Zomrel 15 dní po katastrofe na následky zranení.
Mark Jones (24).
David Pegg (22),raz reprezentoval Anglicko.
Tommy Taylor (26), 19–násobný reprezentant Anglicka.
Liam Whelan (22), 4násobný reprezentant Írska.
Prežili a vrátili sa k futbalu – tréner: Matt Busby. Hráči:Bobby Charlton, Bill Foulkes, Harry Gregg, Kenny Morgan, Albert Scanlon.
Edwards bol na tom hrozne. Doráňaný Matt Busby nevnímal. Bobby Charlton mal obviazanú hlavu. On ani ostatní nehovorili. Spýtali sme sa, kde sú ďalší? Sestrička povedala: Neprežili.
Duncan Edwards
(*1. 10. 1936 - † 21. 2. 1958)
Najväčšia športová strata. O život bojoval až do 21. februára. Mal dvadsaťjeden a v kronike 18 štartov za anglickú reprezentáciu. Dal v nej päť gólov.
Za United odohral 175 stretnutí (21 gólov), dvakrát vyhral Premiership. Považovali ho za najväčší talent svetového futbalu svojej doby. V roku 1957 hral v Bratislave v drese anglického výberu do 23 rokov.
Tommy Taylor
(*29. 1. 1932 - † 6. 2. 1958)
Sedel na mieste najprudšieho nárazu. Bol na mieste mŕtvy. Vtedy najdrahší hráč sveta. Za prestup z Barnsley zaplatili United 29 999 libier. Nechcel byť prvý na svete, ktorý prekročí 30tisícovú hranicu. Milánsky Inter núkal 65tisíc, ale nepochodil. Za Anglicko odohral 19 zápasov, dal 16 gólov. Bilancia v United je tiež úžasná: 166 stretnutí, 112 gólov.
Frank Swift
(*26. 12. 1913 - † 6. 2. 1958)
V štyridsiatych rokoch najlepší anglický brankár. Titul v Premiership získal v roku 1937. Chytal za Manchester City, rivala United. Na palube bol jedným z ôsmich novinárov. Pracoval pre svetoznámy časopis News of the World. Vo výprave bol aj neskorší, už zosnulý šéf medzinárodnej asociácie športových novinárov Frank Taylor. Ten katastrofu prežil.
Matt Busby
(*26. 5. 1909 - † 20. 1. 1994)
Nezlomný Škót sa vystrábil z monžstva zranení, prežil klinickú smrť. Šťastie v nešťastí pre futbal. V roku 1968 zdvihli jeho Busby Babes nad hlavu pohár pre najlepší európsky klub. Základ tvorilo torzo hráčov, ktorí prežili. Bol pre nich otcom. Objavil Charltona i Besta. ManU trénoval 26 rokov (1945 – 1969, 1970 – 1971). Sir Matt bol prezidentom ManU až do smrti.
Bobby Charlton
(*11. 10. 1937)
Busby už v roku 1960 povedal, čo neskôr uznal celý svet: „Bobby je najlepším anglickým hráčom.“ Za United hral v rokoch 1953 – 1973. Nastúpil zaň v 752 zápasoch. Prvý raz, keď mal šestnásť. Dal 247 gólov. Reprezentoval 106-krát, čo bol dlho anglický rekord. Skóroval 49 ráz. Dvakrát v semifinále MS 1966 proti Portugalcom. Angličania získali titul. Dnes je riaditeľom ManU.
Bill Foulkes
(*5.1.1932)
Práve od neho prevzal kapitánsku pásku Bobby Charlton. Obaja vyhrali vo Wembley Európsky pohár majstrov. Záber na objatie s Busbym a Charltonom dojímal k slzám. Bill bol klasický Busby Babes. Spoľahlivý obranca hral iba za United. V rokoch 1952 – 1970 nastúpil dovedna 566–krát. Viac štartov v ManuU zaznamenali iba Charlton a Giggs.
