s nasadením vlastného života. Pomohli totiž odvrátiť haváriu v Jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach, ktorú komunistický režim roky tajil.
Ako k havárii v roku 1976 došlo?
„Rizikom prvého bloku elektrárne A1 bolo, že palivo sa vymieňalo počas prevádzky. Pri výmene jedného článku došlo k poruche. Článok vystrelil do výšky, trafil žeriav a rozbil sa. Do reaktorovej sály začal unikať chladiaci plyn – oxid uhličitý. Kolegovia, ktorí článok vymieňali, museli zo sály okamžite utiecť, pretože by sa zadusili. Pri vystrelení článku zostal technologický kanál otvorený a unikal ním do ovzdušia oxid uhličitý. Ozýval sa hukot ako z lodnej sirény, objekt sa triasol. Hneď sme vedeli, že je zle. Keby sa kanál nepodarilo utesniť, za pol hodinu alebo hodinu by všetok plyn unikol do vzduchu a nebolo by čím chladiť reaktor.“
VIDEO: Opis nehody v Jadrovej elektrárni v Jaslovských Bohuniciach
KAMERA: Eugen Korda
Hrozil by potom výbuch?
„Ak by reaktor prišiel o chladenie, bolo by to podobné, ako keď v aute vyvrie voda, motor sa zadrie a skončí. S tým rozdielom, že v reaktore by reakcia pokračovala a teplota by stúpala do takej výšky, že by sa palivové články začali taviť. Potom by mohol hroziť podobný scenár ako v Černobyle.“
VIDEO: Známi o nehode vedeli, v televízii sa o nej nehovorilo
Čo ste robili v čase havárie?
„Našťastie bol čas obeda, takže väčšina ľudí bola mimo hlavného bloku. Len pol hodinu predtým tam bola delegácia Slovenského zväzu žien. Už sme sa tiež chystali na obed, keď sme zrazu počuli obrovskú ranu. Vybehli sme z kancelárie, ktorá bola hneď pod sálou, a bežali sme k mostíku, kadiaľ sa do sály vozilo palivo. Na mostíku sme už videli závoj hustej hmly, unikajúci CO2. Ozval sa výkrik – chlapi utekajte, tak sme sa rozbehli. Na konci chodby ma však niečo zastavilo, hovoril som si, preboha, sú tam moji kamaráti, určite sa im niečo stalo. Dobre som ich poznal, s niektorými som chodieval na ryby. Zahol som teda na schodisko vedúce hore k reaktorovej sále, no ako som tam vstúpil, v polovici nádychu mi zrazu zovrelo hrdlo. Bola tam taká silná koncentrácia oxidu uhličitého, že sa nedalo nadýchnuť. Hore na schodoch som však zbadal kolegu, ktorý bol dezorientovaný a dusil sa. Vrátil som sa na chodbu, nadýchol sa, vybehol k nemu a odviedol ho do bezpečia.“
VIDEO: Je tomu 32 rokov a stále sa mi o tom občas sníva
Kolegovi ste pravdepodobne zachránili život. Pri havárii však dvaja ľudia zahynuli.
„Boli to likvidátori jadrového odpadu. Mali nešťastné pracovisko, pracovali pod zemou, pod reaktorovou sálou. Keď zacítili unikajúci CO2, snažili sa vybehnúť hore, aby mu unikli, bežali však tam, kde to bolo najhoršie.“
Jedného údajne našli pred únikovým východom, ktorý vraj zamkli pre krádeže?
„Únikový východ boli vlastne dvoje lietacie dvere, ktorých rukoväte boli omotané reťazou. Dali sa však rozbiť sklá. Oni sa však snažili utiecť inakade, cez vlečkový koridor. Keď sme oboch našli, už sa im nedalo pomôcť.“
Ako sa podarilo haváriu zastaviť?
„Keď som sa dostal do šatne, bol tam už Vilo Pačes v chemickom odeve s kyslíkovým prístrojom a povedal, že ideme do sály. Najskôr sme tam išli bez meracích prístrojov, ja ako dozimetrista som sa vrátil po prístroj, aby som odskúšal, aká je tam aktivita. Pri hlavnom vchode bola rádioaktivita taká vysoká, že merací prístroj ju nebol schopný odmerať. Museli sme preto použiť iný vchod. Na reaktore sme zbadali rozsypaný palivový článok, ktorý bolo treba upratať, aby sme sa mohli dostať nad otvorený kanál a zavážacím strojom ho utesniť, aby sa zabránilo ďalšiemu úniku oxidu uhličitého.“
Čo rozhodlo, že ste riskovali život?
„Neskôr som rozmýšľal, čo ma viedlo k tomu, že som tam vôbec išiel a nedokážem si to vysvetliť inak, ako že to bol strach. Z toho, čo sa môže stať. V tom čase som mal tri malé deti, mladú ženu, ja som mal 28 rokov. Bál som sa aj o priateľov, o známych. Nebolo v tom žiadne hrdinstvo.“
VIDEO: K záchrane ho viedol strach
V ďalších dňoch ste asi museli absolvovať vyšetrenia. Báli ste sa ?
„Strach som mal len z počiatočného nadýchania sa CO2. Neskôr som už mal ochranný oblek a merací prístroj, takže som vedel, kadiaľ môžem ísť. Najhoršie, čo sa môže stať, je vnútorná kontaminácia, keď sa človek nadýcha otráveného vzduchu. Rádioaktívne prvky ostanú v tele a ukladajú sa do orgánov. O pár dní som bol na vyšetrení. Dostal som asi týždňovú dávku kontaminácie, takže následky, našťastie, neostali žiadne.“
Štátne médiá o havárii mlčali. Ako ste to vnímali?
„Všetci sme vedeli prečo. Jednoducho nebolo možné, aby zlyhala sovietska technológia. Aj keď nás neskôr vyšetrovala ŠtB a kriminálka, všetky otázky smerovali k hľadaniu vinníka. Tlačili to do polohy nájsť sabotéra, aby haváriu mohli označiť za úmyselný čin. Bolo nepredstaviteľné povedať, že havaroval ruský reaktor.“
O rok a mesiac došlo na A1 k ďalšej havárii. Čo sa stalo?
„V tomto prípade na rozdiel od prvej havárie zlyhal ľudský faktor. Na jednom z článkov sa roztrhlo vrecúško s takzvaným silikagélom, ktorý sa používa na odstránenie vlhkosti. Časť granúl zostala v článku a nepodarilo sa ich všetky povysávať. Cez článok tak nemohlo dostatočne pretekať chladivo. Jeho spodná polovica sa preto úplne roztavila. To bol koniec reaktora.“
Postupne sa o reaktore A1 začalo otvorene hovoriť ako o sovietskom experimente a o Československu ako pokusnom králikovi. Vnímali ste vtedy svoju prácu ako súčasť experimentu?
„Nie. Výroba elektriny normálne bežala, neboli žiadne problémy. Práca bola pohodová, až do toho osudného dňa. Až po havárii v Černobyle o desať rokov neskôr sme si začali naplno uvedomovať, čo sa mohlo stať.“
VIDEO: Po Černobyle hodnoty asi desaťnásobne prevyšovali normál
Boli ste v práci, keď ste sa dozvedeli o havárii v Černobyle?
„Mal som voľno. S kolegom sme pestovali zeleninu a išli sme ju vtedy predávať do Čadce na trh. Odchádzali sme z domu ráno o tretej, a keď sme prišli na trhovisko, nebolo tam nikoho. Nechápali sme, čo sa deje, až okolo obeda sme sa dopočuli, že buchol Černobyľ. Hneď sme nasadli do auta a ponáhľali sa domov. Po ceste som sa zastavil ešte u nás v elektrárni a tajne si požičal merací prístroj. Prišiel som domov a meral som záclony, koberec, deťom vlasy. Hodnoty asi desaťnásobne prevyšovali normál, tak som deti hneď nahnal do vane a sprchoval ich.“
Zažili ste dve havárie, vedeli o Černobyle. Nikdy ste neuvažovali, že zmeníte zamestnanie?
„Nikdy. S ľuďmi zo zmeny sme sa o tom, samozrejme, rozprávali. Ale, po prvé, sa tam celkom dobre zarábalo, a po druhé, sme si vtedy ani neuvedomovali skutočné nebezpečenstvo, aké nám hrozilo. Dnes sú už reaktory omnoho bezpečnejšie ako bol A1.“
Ani po tých haváriách ste nezanevreli na jadrovú energiu?
„V žiadnom prípade. V Bohuniciach som pracoval celý život, až do odchodu do dôchodku pred piatimi rokmi. Stále si myslím, že je to najefektívnejší spôsob získavania energie, dokonca si dovolím tvrdiť, že aj pre zdravie ľudí. Viete koľko rádioaktívnych látok uniká z tepelnej elektrárne spaľovaním hnedého uhlia? Minimálne desaťkrát viac ako ide do vzduchu z atómovej elektrárne. Iného východiska niet, ropa a uhlie sa vyčerpajú, nároky sú čoraz väčšie a už dnes je v Európe energetická kríza.“
Prezident Ivan Gašparovič vám pred pár dňami udelil vysoké štátne vyznamenanie. Jedno ste už za tú istú udalosť dostali aj predtým.
„V roku 1987 som dostal vyznamenanie za zásluhy o rozvoj a výstavbu socialistickej spoločnosti. Po revolúcii však všetky vyznamenania z čias bývaleho režimu zrušil nový prezident Václav Havel.“
Ako ste to vnímali?
„Zdalo sa mi to od človeka, ktorý bojuje za pravdu a spravodlivosť, pre pár ľudí, ktorí dostali vyznamenania za prácu a činy, veľmi nespravodlivé. Cítil som sa urazený, v prvej chvíli som bol rozhodnutý, že to zabalím a pošlem späť na Hrad, nech si ho pán prezident zavesí nad posteľ. Potom mi manželka povedala, kašli na to, nechaj si ho, vieš za čo si ho dostal, a to je dôležité.“
Ktoré z vyznamenaní si viac vážite?
„Vtedy to bol stupienok víťazov na spartakiáde, teraz na olympijských hrách.“
Dostali ste niekedy aj inú odmenu?
„Ani korunu.“
Čo vám hovorili prezidenti, keď vám triasli rukou?
„Za komunizmu mi ho odovzdával Lubomír Štrougal. Nebol schopný ani slova. Bol spotený, neviem, či sa bál, že sme ožiarení, triasla sa mu ruka, keď nám ju podával. Pán prezident Gašparovič pri odovzdávaní úprimne poďakoval, potom ešte aj osobne na slávnostnom prípitku. Bolo to nádherný zážitok, ktorý ostane do smrti.“
VIDEO: Štrougal sa potil, od Gašparoviča to bolo úprimnejšie
Autor: Michal Piško Eugen Korda
