Klávesové zkratky na tomto webu - rozšířené
Preskočiť hlavičku portálu
Sme.sk | TV OKO | Dodo Kopold: Pri lezení sa nedá myslieť na aplauz

Rozhovor pre SME.sk
Dodo Kopold: Pri lezení sa nedá myslieť na aplauz

Tvrdí, že skúsenosti z hôr sa dajú preniesť aj do bežného života, najmä trpezlivosť, pokoj a rozhodovanie sa v správnom momente. Pri lezení neriskuje a vždy sa snaží o takzvaný prvovýstup, teda objavenie novej cesty na vrchol. Člen slovenskej horolezeckej reprezentácie Dodo Kopold.

Kde a ako začína v detstve láska k horám?

Vzťah k nim som si vybudoval vďaka rodičom. Neskôr prišla puberta, kedy človek fajčí, pije, vyskúša si život veľkomesta a chuligánstva, ale keď to odznelo, znovu som sa vrátil k prírode, teda k tomu, čo je pekné.

A ako k lezeniu?

Hľadal som v sebe výkony, v turistike som ich príliš veľa nevidel a tak som si povedal, že začnem liezť.

S kým? Lebo človek nezačne úplne sám.

Spojil som sa so skupinou lezcov, ktorí ma vzali do Vysokých Tatier. To boli pekné začiatky.

Prečo vám nestačili Tatry? Ako vzniká ambícia pokoriť väčšie vrchy?

Celé to začalo knižkami, dokonca ešte v čase, kedy som ani neliezol. Dostupnej literatúry bolo dosť a keď si človek prečíta nejaký dramatický príbeh, hneď ho to očarí. V tom lezení som si potom určil ciele, chcel som sa pozrieť do Himalájí, Álp a postupne sa to rozširovalo.

Čo je na lezení také fascinujúce?

Najkrajšie na ňom je samotné dobrodružstvo. Nie je to halový šport, o mnohom rozhoduje počasie a čím viac sa mu človek venuje, tým viac v ňom objavuje aj akúsi filozofiu. Mnoho skúseností z hôr sa dá preniesť do bežného života. Ja sa vždy snažím o takzvané prvovýstupy, čiže o nájdenie nových ciest na daný kopec. Musím si preto naštudovať jeho históriu, povrch, nájsť si svoju líniu... a to je na tom to krásne. Hľadám cesty na vrchol, ktorými nikto nešiel.

Ako však viete, že danou cestou ešte nikto nešiel?

To je práve o tom študovaní kopca. Musíte ho veľmi dobre poznať ešte predtým, ako k nemu prídete. Na lezenie nestačí byť trénovaný, treba mať aj hlavu, aby človek tú líniu, po ktorej polezie, vôbec našiel.

Ktoré veci z lezenia sa dajú preniesť do bežného života?

Trpezlivosť, pokoj a rozhodovanie sa v správnom momente. To všetko je dôležité tak pri lezení, ako aj v normálnom živote. V horách človeku zachraňuje život aj správne rozhodovanie sa - kedy ešte liezť ďalej, kedy sa už treba vrátiť. A keď sa to človek naučí, pomôže mu to aj pri banálnych veciach.

Keď spomínate pokoj - nie je to skôr naopak, že keď človek lezie, je v ňom vyburcovaný adrenalín?

To sa strieda. Ja sa však vždy snažím ostať v pokojovej fáze, lebo inak človek robí zbrklé pohyby a množstvo iných chýb. Radšej mať všetko pod kontrolou.

Lezenie nie je kolektívny šport. Musí byť teda lezec individualista?

Ani nie, lebo naše výkony už pomaly prechádzajú aj do médií, i keď nie sme v halách a na štadiónoch. Sme však v krajšom prostredí.

Je to vôbec šport?

Určite áno.

Nechýbajú vám potom pri ňom diváci?

No, naozaj by som bol rád, aby žiadni diváci do hôr nechodili. Masovosť im neprospieva. Navyše, človek pri lezení musí myslieť na niečo úplne iné ako aplauz, takže pochybujem, že by vôbec obecenstvo vnímal. Bolo by zbytočné.

Mávate pri lezení strach o život?

Každý človek ho má posunutý inde. Niekto ho cíti, už len keď uvidí ten kopec. My ho vnímame inak.

Dá sa natrénovať odolnosť voči nemu?

Určite áno, ale je to aj o danosti samotného človeka. Koľkokrát máme pri lezení pocit, že áno, toto je už strach, naozaj sa bojíme, potom zleziem dole a v krčme zistíme, že to nebolo až také zlé.

Neprichádza časom posúvaním hranice strachu k podvedomému pokúšaniu rizika?

Nie, skôr by som povedal, že nikdy neriskujem. Eliminujem nebezpečenstvo už vopred. Nebudem liezť tam, kde padajú lavíny, kde je nebezpečný svah a podobne. Keď sa tomu všetkému vyhnem, tak neriskujem. Hovorí sa síce, že risk je zisk, ale v tomto prípade sa to nevypláca.

Video: Jozef Kopold o tom, či už má spísanú záveť:

autor: Samo Trnka

VIDEO

Horolezec Jozef Kopold o tom, či už má záveť
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Vaša manželka je tiež horolezkyňa. Na jednej strane vás síce viac chápe, na strane druhej pozná aj nástrahy hôr. Nebojí sa o to viac?

Práveže iba laik to vníma tak, že ide o nebezpečný šport, lebo tak o tom píšu noviny. Ale nie je to tak. Moja žena pozná, ako to tam vyzerá, že som istený, že je to v podstate bezpečné. Iste, vo veľkých kopcoch je to inak, tam sa človek neistí a každý v tej veľkej výške lezie na vlastnú päsť. Ale dôveruje mi a vie, že na to mám.

Prejdime si podrobne, ako vzniká taká expedícia.

1.jpgO tom, kam poleziem, sa rozhodne v krčme. (smiech) V nej sa rozhoduje o 99 percentách všetkých lezeckých akcií, tam to všetko začína. Keď je jasné miesto, začína komunikácia s agentúrami v Pakistane, Nepále alebo v Indii. Dnes sa už totiž málokedy chodí na vlastnú päsť. Zväčša sa objedná agentúra, v ktorej sa zaplatí kompletný servis - od kuchára, cez šerpov až po základný tábor. K tomu sa platí takzvané „povolenie na kopec". Oni nám dajú cenu a my si určíme termín.

Koľko stojí taký servis?

Nie je drahý, okolo 1500 až 3000 dolárov na hlavu pre nižšie kopce. K tomu je ten prirátať poplatok za kopec a letenka. Za tých 1500 dolárov sa už teda dá liezť na nejakú šesťtisícovku, kde sa platí trekové povolenie (povolenie pre kopec do 6000 m, pozn. autora), čo je asi sto dolárov. Napríklad Everest stojí okolo 50 000 dolárov.

Niekto to musí zaplatiť. Ide to z vášho vrecka?

Expedície z nízkym rozpočtom si pokojne zaplatím sám, lebo potom nemám žiadnu zodpovednosť voči sponzorom a leziem si len pre svoju radosť. Keď však leziem na najvyššie kopce, už potrebujem budget aj od nich. Nestačí byť teda iba dobrým športovcom, ale aj manažérom. Treba presvedčiť firmy, že je to zaujímavé a oplatí sa to podporiť.

Čo požadujú sponzori ako protislužbu?

Je to rôzne. Vždy, keď vám niekto niečo dá, niečo si aj žiada. Jeden chce vyniesť vlajku na vrchol, druhý fotky z vrcholu, niekomu stačí, aby sme sa zdraví vrátili domov. Stáva sa však aj to, že niektorí sponzori nepochopia, prečo som nevyšiel na vrchol a nezapichol tam ich vlajku. Vtedy má človek v hlave tlak, že jednoducho musí ten kopec vyliezť, lebo to sľúbil a dostal na to od niekoho peniaze.

Znamená to, že horolezec v záujme uspokojenia sponzora lezie ďalej, i keď rozum mu vraví, že sa treba vrátiť?

Povedal by som, že keď sa mu to stane raz, je to v pohode. Druhýkrát je to zlé a ak neuspeje ani tretíkrát, má problém. Vie, že ďalší sponzor sa mu bude zháňať ťažšie a pod tlakom toho všetkého môže riskovať. Len kvôli takej blbosti, ako donesenie kusa látky na vrchol. Väčšina kopcov, našťastie, nemá na vrcholoch bordel. Na rozdiel od Everestu, kde by sa už zišiel odpadkový kôš.

Aká je vôbec istota, že horolezec naozaj bol až na vrchole? Nemôže klamať?

4.jpgTo je zložitá otázka aj pre samotného horolezca. Vo výške nad 8 000 metrov človek máva akési skraty. Ja som tam mal tiež viackrát kameru i fotoaparát a neurobil som ani jedinú snímku. Stačí, že je tam zima, fúka a necítite sa tam dobre. Vtedy prídete na vrchol, otočíte sa a idete naspäť. Môžete tam ako dôkaz niečo nechať, môžete mať GPS, ktoré zaznamenáva výšku, je viac možností.

Ale ak aj nič také nespravíte, zväčša na ten kopec lezú v daný rok aj ďalšie expedície. A tie nájdu stopy, či som tam bol alebo nie. Neviem si predstaviť, čo by som povedal ľuďom, ktorí tam naozaj boli, keby som tam nevyliezol. Veď by som ani nevedel, o čom sa baviť. Stačí, že sa ma spýtajú, čo som videl na druhej strane, ja nebudem vedieť odpovedať a bude to strašná hanba.

Čiže horolezci v tomto nezvyknú klamať?

Existuje čosi ako horolezecká česť. Ak ju raz niekto stratí, už nikdy je nezíska späť.

Boli také prípady?

Bolo ich strašne veľa, typickým príkladom sú Číňania. Tým stačí slovo horolezca, že naozaj vyliezol až hore. Netreba mu žiadny dôkaz a nikto do neho nerýpe. Na Čo Oju som zažil, že sme zišli dole a nejaký chlapík nám tam chcel napísať certifikát, že sme ho zliezli. Nepotreboval som to, ale krásne bolo, že sa na to spýtal aj chalanov, ktorí tam so mnou neboli. Čiže za pár dolárov sa dá získať certifikát, ktorý slúži ako dôkaz. Funguje to teda rôzne. 

Koľko stupňov býva tam hore?

Extrémy, ktoré som zažil, boli okolo mínus 35 stupňov.

Zaujíma ma to z dôvodu, či sa človek, ktorý vydáva zo seba takú námahu, v tak nízkej teplote potí.

Človek sa začne potiť, až keď niečo začne cítiť, nejaké emócie, trebárs, keď je na vrchole. Inak vôbec nie. Keď stojíme, je nám, napriek dobrému oblečeniu, zima. Ale niekto raz povedal krásnu vetu - horolezectvo je umenie trpieť.

Chodíte pred expedíciou na lekársku prehliadku?

horolezec_02.jpgJa osobne nie. Na ňu by mal chodiť ten, kto cíti nejaké zdravotné problémy. Najväčšou chybou je chcieť liezť aj vtedy, keď je človek chorý. V tých výškach totiž človek nikdy nevie, ako sa to prejaví.

Takže - ste natrénovaný, máte vybraté miesto, nájdeného sponzora... čo sa deje ďalej?

Prídeme do príslušného mesta, privíta nás agentúra, dáme si večeru a posledné pivo, a ideme liezť. Niekedy je pod ten kopec nutný presun lietadlom alebo džípmi.

Čo všetko si beriete so sebou zo Slovenska?

Lezeckú výstroj a nejaké tie domáce maškrty typu slanina a klobása.

To sú vitamíny?

(smiech) Presne. Alebo kalórie. Proste energia.

Nemalo by to byť niečo zdravšie? Zelenina, ovocie a podobne?

Nebláznite. Ešte to by mi chýbalo.

Džípy vás teda odvezú kam?

Do poslednej možnej dediny a odtiaľ už ideme peši do základného tábora.

Základný tábor treba laikom vysvetliť.

Je to miesto, kde ešte máme aký taký komfort. Čiže je tam kuchyňa, kuchár, pomocník na umývanie riadov, proste akési štartovacie miesto.

Býva sa v stanoch?

Presne tak.

Vykúrených?

(smiech) Áno. Od osemdesiatych rokov to pokročilo. Ide teda o miesto, kde sa dá ešte oddýchnuť, zložiť počítač a podobne. Nachádza sa zväčša vo výške od 4000 do 5600 metrov. Pár dní sa v ňom človek aklimatizuje, hýbe sa... Nie je totiž dobre, ak si tam ľahnete a spíte, inak je to pre organizmus problém.

horolezec_08.jpgOdtiaľ vyštartujete kam? Rovno na vrchol?

Do tábora číslo 1, kde si postavíte malý stan, môžete tam prespať a vrátiť sa do základného tábora. Málokedy sa totiž stáva, že prídete pod kopec a hneď vyleziete na úplne hore.

Čo všetko si vlečiete so sebou?

Ak je ten cieľ jednoduchý, stačí vám krátke dvadsaťmetrové lano. Ak sa lezie tri dni, vezmeme si jedlo na dva dni. K tomu jeden spacák a malý stan. Vždy je to o dohode v tíme, lebo každá vec niečo váži.

Čo máte oblečené?

Zo začiatku je teplo, pri výškach do 6 500 metrov sa dá liezť aj bez páperia, takže máme na sebe strečové veci, termoprádlo, bundu proti vetru a rukavice. Od tejto výšky sa oblečieme komplet do páperia. K tomu si berieme varič a hrniec, aby sme si mohli roztopiť sneh a niečo uvariť.

A čo tam jedávate?

Niečo, čo sa dá veľmi rýchlo pripraviť, teda zaliať horúcou vodou, prípadne konzumujeme energetické tyčinky a nápoje. Tie batohy majú od päť do dvadsať kíl podľa toho, akým štýlom lezieme.

Čo býva najčastejším dôvodom zranení alebo smrti horolezcov?

Podcenenie situácie, lezenie ďalej za každú cenu. Stačí podceniť možnosť padnutia lavíny a nešťastie je na svete.

Padnutie lavíny sa dá odhadnúť vopred?

Vďaka skúsenostiam áno. Napríklad v Tatrách sú miesta, kde keď vyhlásia štvrtý stupeň, tak stále sa dá nájsť miesto, kde si dobre, a hlavne v bezpečí, zalezieme. Je to rôzne a veľakrát je to len o skúsenostiach. Stáva sa však aj to, že padne storočná lavína a môžete byť hocijako skúsený, nič vám nepomôže.

Video: Jozef Kopold o tom, či býva na vrcholoch kopcov neporiadok:

autor: Samo Trnka

VIDEO

Horolezec Jozef Kopold o tom, ako to vyzerá na vrcholoch kopcov
video
Ďalšie videá nájdete na tv.sme.sk.

Tento rok ste zvládli tri osemtisícovky z piatich pokusov. Z jednej výpravy sa však nevrátil váš kamarát Marek Hudák, ktorý zahynul. Tesne pod vrcholom sa otočil a začal zostupovať, vy ste šli ďalej na vrchol. Pri návrate sa vám stratili jeho stopy a dodnes sa nenašiel. Sú ľudia, ktorí vám to vyčítajú - prečo ste nešli späť spolu s ním?

Keď sme s Marekom začali liezť ešte v Tatrách, našim hlavným cieľom bol práve vrch Šiša Pangma. Už vtedy sme si dohadovali, ako sa správať v krízových momentoch. Tam sme spravili dohodu, že keď budeme liezť a niekto z nás vypadne, tak sa proste vráti do tábora, z ktorého sa vyrážalo, a ten druhý pokračuje. Ten terén nebol taký, aby bolo treba istiť sa lanom. Každý si teda liezol na vlastné triko a občas sme sa čakali a vzájomne kontrolovali. Keby som napríklad nevládal ja a Marek by chcel ísť na vrchol, tak by som mu v tom nebránil.

V čom teda nastal problém?

Marek tu šiel veľakrát na doraz, ale nevedel mi to povedať. V tej výške totiž mozog naozaj trochu skratuje, človek sa pretvaruje, nechce ani sám pred sebou priznať pravdu. Šiel na obrovský doraz, až kým prišiel na miesto, v ktorom si uvedomil, že to nemá význam a zostúpi dole. Dokonca som videl, ako zostupuje. Chvíľku som ho pozoroval, šiel dole priamo, nijako sa nemotal, inými slovami, nevyzeralo to na situáciu, že by potreboval pomoc. Tesne predtým sme spolu z termosky pili čaj, nebadal som na ňom známky toho, že by bolo zle.

Takže ste pokračovali smerom na vrchol.

Keď som videl, že Marek krásne zostupuje a nepotrebuje pomoc, nevidel som dôvod, prečo nedotiahnuť tých päťdesiat metrov na vrchol.

Mal možnosť dať vám najavo, že je zle?

Vysielačky nenosíme, takže tie by nám nepomohli. Pravdou je, že z Bratislavy sme si ich vzali, ale cestou nám ich odobrali na letisku. Na to teda slúžia naučené signály, ktoré značia, že človek nejde ďalej. Ale tu som nevidel žiadne známky, že potrebuje pomoc.

Keby kričal, počuli by ste to?

horolezec_15.jpgUrčite. Neboli sme od seba tak ďaleko, aby sme sa nepočuli. Keď som sa vracal, po určité miesto som videl jeho stopy, potom som našiel jeho čakan a tam stopy skončili. Vôbec som si však neuvedomil, čo sa mohlo stať, myslel som, že si sadol na zadok a šmykol sa dole. To je bežná vec pri zostupe, že človek sa šmýka a čakanom brzdí. Ten terén bol síce dosť strmý a tak mi aj napadlo, že to asi nemohol urobiť, ale hovorím - v tej výške človek skratuje a nechápe, že sa mohlo stať niečo zlé. Ešte som si hovoril, že mám jeho čakan ako suvenír, ktorý mu donesiem a poviem mu, že je môj, lebo som si ho našiel.

Zostupoval som teda nižšie, ale stále som nevidel žiadne stopy. Časovo sme pritom boli od seba možno pätnásť minút až pol hodinu. V tej chvíli mi bolo jasné, že keby šiel naozaj normálne dole, jeho stopu musím vidieť. Nesnežilo a bolo by ju vidno.

Kedy ste si uvedomili, že sa naozaj musela stať tragédia?

Keď som našiel jeho rukavicu. Stále však bola nádej, že sa rozhodol zostúpiť do ešte nižšieho tábora. Pripadalo mi to čudné, lebo dohodnutí sme boli inak. Až cestou dole som pochopil, že sa niečo stalo. Musel som však na to prestať myslieť, lebo ten zostup nebol jednoduchý. Cesta dole je strmá, na mnohých úsekoch je ľad a tak som sa musel sústreďovať na svoj zostup. Nesmel som spanikáriť.

Ako si dnes vysvetľujete to, čo sa stalo?

Pravdepodobne sa pri zostupe šmykol, lebo v mieste, kde som našiel čakan, bol ľad. Tým, že si jeden čakan položil a druhý mal zrejme zapichnutý niekde v lezeckej sedačke, v tom momente sa musel šmyknúť. Ak si nemohol vytiahnuť druhý čakan, nevedel zabrzdiť. Keby ho mal, pravdepodobne by sa mu to podarilo. S lavínou sa pravdepodobne neodtrhol, lebo žiadnu som nevidel.

Mali ste ohľadne toho všetkého výčitky svedomia?

Urobil som maximum, čo bolo v mojich silách. Urobiť niečo iné sa nedalo, ani keby som bol meter od neho. Nemal by som ho ako zastaviť. To, že sme neliezli s lanom, bolo svojim spôsobom šťastie, inak by strhol aj mňa. A ťažko by niekto z nás zastavil.

Čo je najväčším snom horolezcov?

To je rôzne. Niekto si lezie pre radosť, niekto sa chce iba ukazovať verejnosti.

Tak aký je váš sen?

Mojim snom je prežiť a vždy sa vrátiť zdravý. 

Sú vás ochotné poistiť poisťovne alebo sa vám vyhýbajú ako rizikovým klientom?

V mnohých poisťovniach máme takzvané výluky, teda pri lezení nad 8 000 metrov nás odmietnu. Ale sú aj také, ktoré nás poistia.

Koľko to stojí?

Pätnásť až dvadsaťtisíc za jednu expedíciu.

Vy sa poisťujete?

2.JPGNie. Peniaze na také vysoké kopce nemám. Jediní, ktorí mi vedia v tých výškach pomôcť, sú kamaráti, ktorí ma v prípade, že sa niečo stane, znesú do základného tábora, kam príde vrtuľník a odvezie ma do nemocnice. Keby sa mi malo stať niečo také, viem, koľko stojí vrtuľník, samotné liečebné náklady už nie sú také vysoké. Najdrahšie na tom všetkom by bolo, keby sa museli zorganizovať šerpovia na expedíciu a ísť pre moje telo. V zásade však leziem v takom tíme, v ktorom je znesenie zraneného človeka dole prioritou.

Z čoho vlastne žijete?

Som členom reprezentačného družstva SR a dostávam na horolezeckú činnosť určitú dotáciu.

Dokonca ste viacnásobne ocenený ako Horolezec roka (2002, 2003, 2005 a 2006, pozn. autora).

Áno, to je anketa čitateľov, vybraných horolezcov a športových novinárov. Z toho sa však nedá vyžiť. (smiech) Žijem z festivalov, prezentácií, publikovania v zahraničných horolezeckých časopisoch, som členom niektorých svetových tímov, pričom každý z nich má určitý rozpočet, z ktorého dostávam niečo aj ja. Pracujem tiež pre jednu firmu.

Kam sa chystáte najbližšie?

Mám projekt na niekoľko rokov dopredu, v rámci ktorého by som chcel vyliezť pár hodnotných ciest na najvyššie kopce. Ide o veľmi náročné výstupy, už teraz si zháňam sponzorov, lebo najťažšie je dostať sa pod samotný kopec. Potom je to už len lízanie smotany, malina oproti tomu, kým sa človek dostane na miesto, odkiaľ chce liezť.

Poznáte nejaký horolezecký vtip?

Nie, ale hovorí sa, že keď príde v základnom tábore toaletný tábor, končí akákoľvek expedícia. Nám došiel na K2 rum a mysleli sme si to isté. (smiech)

Koľko ho tam vypijete?

No, ešte nikdy som ho nedoniesol naspäť domov. V základnom tábore sa expedície vzájomne pozývajú a tam sa to vždy minie. Keď si vezmete aj dvadsať fliaš tvrdého, neznamená to, že ho tam vypijete sami. Na to je tam dosť ľudí.  

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Dodo Kopold v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

štvrtok 3. 1. 2008 | Karol Sudor | FOTO - Samo Trnka a archív D.K.
© 2008 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Je členom slovenského reprezentačného družstva. V Karakorame, Himalájach, Tatrách a v Alpách preliezol množstvo náročných ciest. Absolvoval prvovýstup na šesťtisícovky Great Trango, Uli Biaho Tower, Mt Mahindra alpským štýlom a tiež prvé opakovanie americkej cesty na Shipton Spire. Je víťazom ankety Horolezec roka 2002, 2003, 2005, 2006 a držiteľom niekoľkých ocenení za výstupy v Alpách, Himalájach a v Karakorame. V roku 2007 zliezol tri osemtisícovky.

Je členom slovenského reprezentačného družstva. V Karakorame, Himalájach, Tatrách a v Alpách preliezol množstvo náročných ciest. Absolvoval prvovýstup na šesťtisícovky Great Trango, Uli Biaho Tower, Mt Mahindra alpským štýlom a tiež prvé opakovanie americkej cesty na Shipton Spire. Je víťazom ankety Horolezec roka 2002, 2003, 2005, 2006 a držiteľom niekoľkých ocenení za výstupy v Alpách, Himalájach a v Karakorame. V roku 2007 zliezol tri osemtisícovky.

Foto: Archív D.K.

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
  • PLATENÉ