prísnu optiku, aby určil ich správnu diagnózu. Sociológa a právnika, lektora troch univerzít, ktorý pracoval v službách OSN na poste riaditeľa Európskeho centra pre sociálnu politiku, nedostane do úzkych žiadna z tém, ktoré laikom zväčša vyrážajú dych. Aj preto bolo zaujímavé vedieť, pred čím stojí v údive práve on.
Na základe vedeckého poznania dokážeme predpovedať mnohé, ale je to len zlomok z neznáma, čo leží pred nami - akoby vstupovanie na "terra incognita" poháňalo ľudstvo dopredu. Stanislaw Lem však varoval pred stropom našich možností, za ktorý sa nedostaneme. Nie je to frustrujúce?
Aj pri najlepších úmysloch a najkrajších ideáloch: meradlom ľudského úsilia zmeniť svet sú predstavy o dokonalosti. A tie sú nedokonalé ako my sami. Dokonalosť nie je vlastnosť sveta, je to ideál nedokonalého človeka. Antiutópie a katastrofické príbehy zobrazujú apokalyptické následky úspešného úsilia dosiahnuť to najlepšie. Čo, ak človek nie je ovocím na vrchole stromu evolúcie, ale iba sprostredkujúcim článkom na ceste k vyššej bytosti? Keď Homo sapiens splní svoju úlohu pri jej konštrukcii - aký bude vzťah vyššej inteligencie k človeku? Lem nepokladá osud človeka za dielo bohov ani sudičiek antickej tragédie, ani za dôsledok charakteru jednotlivca ako Shakespeare. Príčinou tragikomédie ľudstva je príroda, jej zákony ovládajú človeka zvonka aj z jeho vnútra. Civilizáciu, kultúru, techniku, všetku našu smiešnu pýchu vytvorila príroda, výhražne mlčiaca kdesi hlboko v nás. Príroda ľahostajne používa človeka ako nástroj na dosiahnutie svojich vlastných cieľov.
Arthur C. Clarke v poviedke 9 miliónov božích mien pripomína princíp, že ak spoznáme Boha, a teda definitívne spoznáme všetko doteraz nepoznateľné, prestane mať život význam a vesmír zanikne. Ale nie je to príliš domýšľavé? Prečo by mal zaniknúť svet aj pre veľryby, klokany, stromy, rieky a mikróby?
To nie je princíp, to je upozornenie na ľudskú krátkozrakosť a trúfalosť. Clarke konfrontuje ázijskú mystiku s európskym racionalizmom a ukazuje, ako mylne sa ľudia domnievajú, že ich poznanie je neobmedzené. Ničivé následky v poviedke (aj v skutočnosti) nemá vedecko-technické ani spirituálne poznanie, ale jeho nerozvážne použitie. Pád asteroidu pred šesťdesiatimi miliónmi rokmi zapríčinil vyhynutie dinosaurov a tým uvoľnil životný priestor na vývin drobného, myši podobného cicavca až po druh Homo sapiens. Zem je terčom sústavného ostreľovania kozmickými telesami, ani táto katastrofa nebola náhodná. Mimoriadne bolo na nej len to, že z nej malo prospech ľudstvo. Evolucionisti sa s podporou teórie katastrof domnievajú, že opakované katastrofy patria k hybným silám vývoja života. Zánik jedného života je začiatkom iného, nijaký druh nepretrvá večnosť. Katastrofy sa len výnimočne dejú v náš prospech a tie, ktoré si zapríčiníme sami, takmer nikdy.
Pri pohľade do budúcnosti nie ste optimistický...
Kto by bol? Veľmoci disponujú elektronikou na zisťovanie zbraní na Zemi aj v kozme, nikto však ešte nevyrobil techniku na identifikovanie motívov násilia a vojny. Politici rozhodujú podľa svojich záujmov, občania si platia organizátorov skazy. Asteroidy, vulkanické erupcie, pandémie, globálne oteplenie? Príroda sa uškŕňa - skonštruovala Homo sapiens na princípoch, na ktorých budujeme civilizáciu. Evolúcia nepozná náklonnosť k človeku ani k ľudstvu ako k vyvolenému druhu, pozná len fungujúce varianty. Fungujú, kým nás nezavedú do slepej uličky.
Stanisław Lem v knihe Summa technologiae radí, aby sme nepreceňovali evolúciu, ktorá na svojej ceste náhodných pokusov v rytme omyl - úspech - omyl - úspech priviedla milióny druhov živočíšnej či rastlinnej ríše do slepej uličky vývoja. Ak aj pripustíme, že evolúcia by bola pracovnou metódou Stvoriteľa, potom sa musíme pýtať: "Bože, prečo toľko omylov?!"
Nie som dostatočne arogantný, aby som si myslel, že poznám odpoveď. Ťažko posúdiť, či evolučný úspech nie je v skutočnosti omyl vedúci do slepej uličky a zdanlivý omyl začiatkom cesty, ktorú nepoznáme. Otázku "Pane, prečo si ma opustil?" položil Ježiš Kristus v mukách na kríži svojmu otcovi. Ani on nedostal odpoveď.
Úvodná sekvencia z filmu Planéta opíc: astronaut George Taylor sedí pred blikajúcou palubnou doskou vesmírnej lode, fajčí cigaru, zavše sa zahľadí na mihajúce sa hviezdy a prihovára sa do kamery celému ľudstvu... Nik z nás, desaťročných, v kine vtedy nedýchal. Vy ste sa kedy prvýkrát stretli s fenoménom science-fiction a zabudli ste pritom zavrieť ústa?
Mal som štrnásť rokov a v mestskej knižnici mi padol do ruky prvý český preklad Marťanskej kroniky od Raya Bradburyho. O ôsmej večer som ju začal čítať v ten deň po tretí raz. Knihovníčka ma upozornila, že zatvárajú, ale keďže som si dnes ešte nič iné nevybral, môžem si ju požičať domov. Začal som hľadať podobné knihy. Vtedy som ešte nevedel, že v každom storočí sa narodí pozoruhodne málo Bradburyov, Shakespearov a Dostojevských a počet ich diel je obmedzený. Postupne som však našiel všetku fantastiku, ktorú v tom čase mali v knižnici. A uvedomil som si, že moje prekvapenie sa podobá prekvapeniu Moliérovho meštiaka, keď zistil, že celý život sa vyjadruje v próze - akosi som tušil, že všetka beletria je v podstate fantastická bez ohľadu na to, či sa dej odohráva v roku 2050 na Marse, v Aténach šiesteho storočia pred naším letopočtom, či iskrí fluktuáciami elektrónov v nanoprocesoroch umelej inteligencie alebo nenápadne zúri v zákutiach susedného paneláka.
Prvý šok v Planéte opíc sme dostali v okamihu, keď vesmírna loď stroskotala a astronauti opustili hibernačné sarkofágy. Ale nie všetci - jedinej žene v mužskej posádke zlyhal počas spánku prívod kyslíka a zostala z nej len kostra. Skvelá ukážka ľudskej bezmocnosti proti plynúcemu času. Fascinuje čas aj vás?
Áno. Medzi hriechy mojej mladosti patrí sociologická štúdia o čase. Život sa odohráva v čase a priestore. Čas je všadeprítomný, nemožno mu uniknúť, on uniká nám. Tempus fugit, čas plynie, mení všetko okolo nás a čím úzkostlivejšie sa snažíme dobehnúť to, čo je nemilosrdne rýchlejšie ako my, tým usilovnejšie sa ponáhľame v ústrety smrti. Ale nie sme bezmocní. Minulosť určuje prítomnosť a budúcnosť, ale vieme meniť minulosť. Ustavičné prepisovanie dejín ovplyvňuje budúcnosť, ktorá sa z veľkej časti odohráva v hlavách ľudí, čo ju uskutočňujú. Každý chce pre seba čo najlepšiu budúcnosť, bez ohľadu na to, že najlepšia budúcnosť jedných je morou iných ľudí. Preto sa treba báť utópií - uskutočnená utópia sa ľahko stáva antiutópiou.
Kurt Vonnegut v Bitúnku č. 5 pracuje s časom ako s trojjedinou veličinou: minulosť, súčasnosť a budúcnosť sa odohrávajú naraz, v jednom súvislom toku. Čitateľ je potom ktosi ako Boh, lebo vidí udalosti z nadhľadu. Je vám blízka takáto predstava plynutia času?
Existujú nespočetné príbehy o alternatívnych svetoch, v ktorých sa zmenili dejiny, lebo niektoré udalosti sa odohrali inak alebo nenastali, historické postavy sa nenarodili alebo žili ináč - Napoleon zvíťazil pri Waterloo, Hitler sa v mladosti stal úspešným maliarom a nedal sa na politiku, Vikingovia, ktorí objavili Ameriku dávno pred Kolumbom, si udržali kontakt s Európou a vybudovali spoločne s Indiánmi civilizáciu odlišnú od USA... Za takými úvahami sa skrývajú dva názory na dejiny. Po prvé, existujú len jedny dejiny, ktoré sa stali tak, ako sa stali, lebo sa nemohli odohrať inak. Jednotlivé udalosti sa mohli zmeniť alebo vôbec nenastať, ale čas je oceán, ktorý napriek premenlivému vlnobitiu prílivov a odlivov ostáva večne rovnaký. Po druhé, čas sa podobá krivolakej rieke s hlavným prúdom a bludiskom vedľajších ramien, slepých, aj takých, ktoré sa opäť vlejú do hlavného toku. Záleží na ľuďoch, či si dokážu vybrať smer plavby v prúde času, alebo dokonca presmerovať prúdy života aj dejín. Každá rieka sa napokon vleje do mora a všetko sa raz skončí, aj ľudský život, ale človeku nie je ľahostajné, čo sa s ním deje na krátkej plavbe po rieke času. Niektorí tvrdia, že o tom je vlastne všetka moderná fantastika. Jej témou je najväčšie zo všetkých dobrodružstiev - dobrodružstvo vývoja ľudstva, cesta ľudstva do vlastnej budúcnosti.
Hovoríme o parametroch času, relatívnosti poznania, o mantineloch ľudstva a o vzťahu k Bohu. Sú to univerzálne témy, pred ktorými človek stojí v pokore, lebo presahujú jeho vnímanie reality. Máte aj vy svojich sedem divov, zázračných javov, ktoré si neviete vysvetliť, a preto vás fascinujú?
Za jeden z divov považujem práve číslo 7. Výrečná je už skutočnosť, že sedmička pretrvala tisícročia ako magické číslo. Je to prvočíslo, nedeliteľné inými číslami okrem jednotky a seba samej, podľa mnohých sociológov je ideálny počet členov skupiny sedem, aby sa mohli optimálne rozhodovať a účinne konať. Číslo sedem je "neľudské", veď máme iný počet prstov, orgánov a zmyslov... Sedmička je aj dôkazom "odprírodnenia" človeka, ktorý dokáže "počítať svet", myslieť v abstraktných pojmoch, vytvára symbolické systémy a s ich pomocou interpretuje reálne vlastnosti "mimoľudského" sveta. Tejto podivuhodnej zhode nášho myslenia s prírodou som sa neprestal čudovať.
Čo vás ešte okrem sedmičky posadí na stoličku?
Schopnosť údivu nad vecami a udalosťami, ktoré niekto iný vníma ako samozrejmé. Lebo údiv nie je vlastnosť faktov, ale človeka. V detstve každý deň s údivom objavujeme svet. Aj fantastika je spôsob objavovania sveta. Hľadáme ho v predstavách, ktoré sa nezaobídu bez fantázie. Prekračujeme obmedzené kruhy poznania, aby sme vstúpili do väčších. Fakty, ktoré dokážu preraziť bariéry starých predstáv, sa stávajú stavebnými kameňmi nových, ktoré sú vždy do istej miery fantastické: nikdy nie sú dokonalou kópiou skutočnosti. Fantastický svet sa skrýva v človeku, nie mimo neho.
Laik by sa nazdal, že vás ako odborníka na fantastiku len tak čosi neohúri. Napríklad, dnes vedecky uznávaná inflačná teória súvisiaca so vznikom vesmíru, podľa ktorej sa v prvých sekundách od veľkého tresku niekoľkonásobne musela zvýšiť rýchlosť úniku energie, aby sa anuloval vznik nežiaducich magnetických monopólov... Bez tohto niekoľkosekundového zrýchlenia by náš vesmír nevznikol. Vy sa nepýtate v údive, prečo sa to odohralo práve takto?
Nie som astrofyzik, ale tá otázka má v sebe čosi, pred čím naozaj stojím v nemom údive - rozhodujúce veci, ktoré ovplyvnili celý vesmír, sa odohrali v prvých sekundách jeho vzniku. A to neplatí len o vesmíre. Vždy sú to počiatočné sekundy v symbolickom slova zmysle, ktoré rozhodujú o všetkom ostatnom. Platí to aj o začiatku ľudského života. Keď spermia oplodní vajíčko, kóduje sa doň celá informácia o budúcom človeku. To nie je otázka biológie, astronómie ani kozmológie, to je otázka vyššieho princípu, ktorý nepoznáme.
Ako vnímate úvahy o tom, že človek sa raz dohovorí s mimozemšťanmi, keď nedokáže dekódovať ani reč delfínov?
Je kód, ktorý používajú delfíny, čosi ako ľudská reč? Delfíny majú mozog porovnateľný s ľudským, ale majú aj podobné myslenie? Ak ich komunikácia nie je porovnateľná s ľudskou rečou, ich myslenie nie je porovnateľné s ľudským. Pre našu aroganciu to znamená, že delfíny nemyslia. Možno vieme prelomiť bariéru nezrozumiteľnosti, ale naozaj si to želáme? Dokážeme vôbec akceptovať inakšie mysliace bytosti, nehľadáme v nich len exotickú podobu seba samých? Ak nemyslia podobne ako my, prečo by sa s nami chceli rozprávať? A o čom? Ľudia veria, že sú inteligentní, lebo vymysleli úžasné veci - koleso, dejiny a vojny, daň z pridanej hodnoty a čokoládové palacinky. Delfíny sa celé milióny rokov iba čľapkajú vo vode a dobre si užívajú. Možno si práve preto myslia, že majú oveľa viac rozumu ako človek. Aspoň dovtedy, kým ľudský rozum neuplatní tradičný dôkaz svojej prevahy - dokážeme vyhubiť delfíny, ale nie ony nás! Podľa tohto argumentu sú momentálne najinteligentnejšou rasou na Zemi vírusy HIV.
Takže, keby sme kdesi vo vesmíre našli záznamy cudzej civilizácie, nielenže by sme im neporozumeli, ale ani by sme ich nevedeli dešifrovať?
Nie je isté, či by sme ich vôbec dokázali identifikovať ako záznamy s rozumným obsahom. Skúsme sa zamyslieť, či zložitá organizácia a fungovanie spoločenstiev termitov priamo tu, na Zemi, nie je zakódovaným posolstvom akejsi nadradenej civilizácie pre nás? Zašifrovanie do podoby takmer nezničiteľného živého nositeľa zaručuje, že posolstvo prežije stotisíce rokov a prírodné katastrofy. A navyše, je spoľahlivou poistkou, že ľudia ho nerozlúštia, kým sa nedostanú na úroveň, na ktorej je tá nesmierne vyspelá civilizácia ochotná nám svoje posolstvo odovzdať. Nebudú riskovať, že s ich darom naložíme ako divoch, ktorý sa zohrial pri ohni z horiacich kníh a teší sa, ako skvele dokázal využiť múdrosť vyššej civilizácie. A to by bola jedna z najmenej desivých možností Pandorinej skrinky.
Nedostatok poznania, tajomno, trináste komnaty... Dostávame sa k základnému kritériu toho, čomu sa viete čudovať?
Sme na dobrej ceste. Prihorieva. Veľmi rád by som sa napríklad dozvedel, čo ukazujú dve zrkadlá, ktoré sú postavené tesne kolmo oproti sebe. To nikto nevie! Lebo ak sa čo i len o zlomok milimetra zmení uhol nastavenia zrkadiel, už to nie je ono!
Realista vo vás je zvedavý, čo odrážajú zrkadlá, ale vizionár vo vás to už zrejme vie...
Nevie. A to je dobre, lebo veľa vedieť znamená veľa moci alebo veľa smútku. Často oboje. Netúžim ani po jednom. Čarodejník Prospero v Shakespearovej hre Búrka môže skoro všetko a práve preto už takmer nič nechce. Je to smutný pocit, vedieť robiť zázraky a žiadne robiť nechcieť... Ľutujem všemohúcich mimozemšťanov, bezmocných proti strate údivu a činorodosti. Koniec energickej zvedavosti, koniec hľadania a nachádzania je koncom ľudského života a začiatkom vegetovania zeleniny.
Kedysi ste povedali, že moderná populárna kultúra je zrkadlom zrkadla...
Hľadači talentov chodia do klubov, aby našli skupinu, ktorá je iná ako všetky ostatné. Keď ju objavia, spravia z nej mediálny hit. Milióny ju začnú napodobňovať, obliekajú a správajú sa podľa videoklipov, sú absolútne originálni individualisti, každý rovnaký, ako všetci ostatní. Marxistická teória odrazu hovorí, že umenie má odzrkadľovať skutočnosť, ale virtuálna realita tvorí obrazy, ktoré v skutočnosti nemajú predlohu. Postava Terminátora nemá originál, ale existuje a ovplyvňuje vedomie miliárd ľudí. V dejinách umenia boli obdobia, keď sa predpokladalo, že príbeh musí mať začiatok, prostriedok a koniec. Ale život takto nefunguje, príbeh môže jestvovať aj bez toho, aby sme do detailov vedeli, čo sa stalo, čo sa stane a čo sa mohlo stať. Ani v každodennom živote nevieme, čo sa udeje s nami samými, s naším priateľom, s manželkou a možno sa to nikdy ani nedozvieme a napriek tomu si žijeme spokojne ďalej.
V Clarkovej poviedke ...a ozve sa Frankenstein... sa niekoľkým priateľom sediacim kdesi v Londýne pri pive spokojný život končí v okamihu, keď ich sled udalostí presvedčí, že komunikačný satelit na orbitálnej dráhe prevzal na seba rozhodovanie za osud planéty a závisí len od neho samotného, či ľudstvo prežije...
S tou témou súvisí paradox - človek má vyvinutý silný pud sebazáchovy, ale ľudská civilizácia ako celok nemá zabudované poistky proti samodeštrukcii. Spomínam si na českého psychiatra profesora Vondráčka, ktorý pred plnou posluchárňou vyzval asistenta, aby mu priniesol mozog. "Lidský, pane profesore?" "Nikoliv, asistente, člověčí! Lidstvo mozek nemá!" To súhlasí - štáty a národy majú svoje "skupinové mozgy", jestvujú parlamenty a senáty, ale žiadny štát nekodifikuje v ústave, že najvyššou prioritou je záchrana ľudstva pred samozničením. Nadnárodné organizácie síce vyhlasujú, že je potrebné ochraňovať ľudí pred vojnou a utrpením, prevažne však ako jednotlivcov a štáty a len v určitých rizikách. Pokiaľ viem, žiadna z nich si nevytýčila ako prvoradý cieľ ochrániť celé ľudstvo pred sebou samým, aby sa nezničilo. Vondráček bol vynikajúci psychiater.
Keď som sa kapitána Apolla 13 - Jamesa Arthura Lovella - spýtal, či NASA disponuje smernicami, ako sa správať pri kontakte s mimozemšťanmi, odpovedal: "Nemôžete napísať oficiálne smernice pre stretnutie s niečím, o čom neviete, čo to bude..." OSN tiež nevie, ako by samozničenie ľudstva malo vyzerať, a preto nedokáže proti jeho autodeštrukcii prijať opatrenia. Nie je problém práve v tomto?
Začnem od toho "ako by samozničenie ľudstva malo vyzerať". Mnohí už vedeli, ako by malo vyzerať zničenie ľudstva, teda ostatného, okrem nich samých a ich otrokov, len sa im to nepodarilo. Fantastické príbehy o pomätencoch, ktorí vydierali ľudstvo hrozbou zničenia sveta, majú predlohy v historických šialencoch od Neróna cez Džingischána a Hitlera po fundamentalistických fanatikov. Spôsobov, ako niečo zničiť, je veľa, to len tvoriť a budovať je ťažké. Ak prijmeme predpoklad, že niečo sa nedá, nikdy nenájdeme spôsob, ako by sa to dalo, lebo sme ho ani nezačali hľadať. Problém nie je v nedostatku vedomostí ani v smerniciach. Nikdy nebudeme poznať svet do všetkých detailov, a keby sa nám to na naše nešťastie podarilo, dokázali by sme ho spraviť ešte horším. Nad vedomosťami a smernicami stoja ciele, a ak si nedokážeme vytýčiť správne ciele, nemôžeme ich ani dosiahnuť. Ak v čase jadrových, chemických a biologických zbraní a nivočenia životného prostredia nebude najvyšším cieľom prežiť ako ľudstvo, jednoducho neprežijeme. Samozrejme, od cieľa k jeho dosiahnutiu vedie dlhá cesta, ale aj tá najdlhšia cesta sa začína prvým krokom. Urobili sme ho? Koľko ľudí zo šiestich miliárd si uvedomuje, že ľudstvo je len jedno a má len túto jednu planétu?
Hovoríme o konci v symbolickom zmysle, o konci, ktorý si podvedome všetci pripúšťame, no ak sa ten koniec začne bezprostredne týkať nás, pýtame sa: Prečo práve ja?
To sa pýta večné dieťa v nás, keď ho niečo bolí. Chladné zákony štatistiky nepoznajú sympatie ani zlobu, vždy sa niekomu niečo stane a tentoraz to padlo na nás. Aj preto sa súčasná fantastika stala takou pochmúrnou, lebo ľudia si uvedomili neľútostnú pravdepodobnosť, ktorá platí práve tak pre nešťastné náhody ako pre šťastné. Keď pred štyrmi tisíckami rokov vyplienili barbari mesto, pre obyvateľov to znamenalo skazu sveta, lebo mesto bolo celým ich svetom. Dnes sa zmenili dimenzie, dnes hovoríme o hrozbe zániku celej planéty, hovoríme o meteoritoch, globálnom oteplení... Naše poznanie sa zväčšuje po kvapkách, ale základný princíp sa nezmenil. Odveká obava hororu je kruto pravdivá - všetko sa raz skončí.
Niektoré predsavzatia sa však dokončiť nedajú - vy sám ste toho príkladom. Už dvanásť rokov píšete štúdiu o literárnom diele bratov Strugackých... Alebo je to tak, ako hovorí profesor Viliam Marčok, že pre autora je jeho najlepšou knihou tá, ktorú ešte nenapísal?
Asi to je tak. Pre mňa je tvorba bratov Strugackých literárnym zázrakom. Určite patria medzi najlepších autorov fantastiky 20. storočia. Chcete príklad ich geniality? V románe Piknik pri ceste vymysleli zvláštne guľôčky, ktoré ženy nosia ako náhrdelník. Tie perličky spomaľujú svetlo. Už sám nápad, že malá perlička dokáže spomaliť svetlo, je úžasný, hoci ho možno odvodiť z fyziky, lenže Strugackí nikdy nezostali na úrovni popularizačného obdivu k fyzike či k technike. Zašli o krok ďalej, prišli s nádherne šialenou myšlienkou, že tie guľôčky sú iné vesmíry a svetlo sa v nich spomaľuje preto, lebo potrebuje veľa času, aby preletelo celým tým vesmírom. Hovorím o svojom piatom dive, lebo nad takýmito myšlienkami žasnem.
Na Slovensku, ale aj v Čechách vás považujú za najväčšieho odborníka na netvorov. Dokázali ste analyzovať Godzillu, King Konga, Votrelca, Terminátora a ďalšie beštie. Čo vás na nich fascinuje?
Udivuje ma odolnosť človeka proti tomu, aby sa stal netvorom - napriek dobre vyvinutej schopnosti správať sa ako netvor.
Život nie je logický. Napriek tomu žijeme, a dokonca sa v tomto "nelogickom" svete cítime celkom dobre...
Je to zvláštne, však? Nevieme, na čo by nám bolo dobré, keby sme pochopili svet, ale neúnavne sa o to snažíme aj pomocou fantázie, ktorú považujem za svoj siedmy div.
Sedem divov teda nestačí na pochopenie sveta?
Sú aj ďalšie divy. A to sme ešte nehovorili o zázrakoch... Pocit údivu sa často uvádza ako podstata fantastiky. Nečudo, americký výraz "sense of wonder" má korene v Aristotelovom chápaní poznania sveta. A dá sa preložiť aj ako "pocit zázračného". Nie každý verí v zázraky, ale ak máme pocit, že nás navštívil zázrak, je dobré správať sa k nemu zdvorilo - nikdy nevieme, či to nebolo posledný raz.
 FOTO - JURAJ MRAVEC ML. |
Autor: reportér STV
