Lucie Bílá: Podporou Klausa som sa zachovala ako slušný človek

Kardinál Vlk sa ma zľakol, lebo sa nechal ovplyvniť inými, tvrdí v rozhovore pre SME.sk speváčka Lucie Bílá.

Pochádza z dedinky Otvovice. Pracovala ako krajčírka, neskôr ju ako speváčku objavil producent Petr Hannig, na ktorého popud zmenila svoje pôvodné meno (Hana Zaňáková) na Lucie Bílá. Popri iných aktivitách spievala s metalovou skupinou Arakain. Po odchodePochádza z dedinky Otvovice. Pracovala ako krajčírka, neskôr ju ako speváčku objavil producent Petr Hannig, na ktorého popud zmenila svoje pôvodné meno (Hana Zaňáková) na Lucie Bílá. Popri iných aktivitách spievala s metalovou skupinou Arakain. Po odchode (Zdroj: Samo Trnka)

Kardinál Vlk sa ma zľakol, lebo sa nechal ovplyvniť tým, čo mu hovorili iní, tvrdí v rozhovore pre SME.sk speváčka Lucie Bílá.

Ako dnes vnímate Škvárovnu z detstva v Otvoviciach, odkiaľ pochádzate?

Keď som pred niekoľkými rokmi zistila, že si musím hľadať nové útočisko a nový domov, najskôr som hľadala na rôznych lukratívnych miestach v Prahe. Potom som však zistila, že ak existuje pre mňa nejaké najlukratívnejšie, najúžasnejšie a najmilšie miesto, sú to práve Otvovice.

Človek nielenže nikdy nezabudne na miesto, kde sa narodil, ale Škvárovnu mám teraz dokonca pred svojim domom. Postavila som si ho presne v centre všetkého, čo pre mňa niečo znamená. Z jednej strany mám školu, do ktorej som chodila od prvej do piatej triedy, dom, v ktorom som sa narodila, potom dom v ktorom sme bývali asi do mojej siedmej triedy, domov dôchodcov, v ktorom raz stopercentne skončím, keď sa Filípek (syn Lucie Bílej, pozn. autora) zamiluje a vysťahuje ma. (smiech) Zatiaľ však tvrdí, že si ma nechá doma. V tom domove dôchodcov mamička pracovala dvadsať rokov. Je tam aj kultúrny dom, v ktorom som prvýkrát spievala.

Pesničku Černé oči, jděte spát.

Presne. Mala som osem rokov a bolo to na MDŽ. A v blízkosti je tiež dom môjho dedka, volal sa Karel Kokoška a bol to fantastický pán. Som teda obklopená všetkým, čo mi je milé. Už len tým, že v ďalších domoch mám priateľov a kamarátov, kúsok odo mňa bývajú moji rodičia a brat, kamarátka z detstva, s ktorou som sa vozievala ešte v kočíku... Proste je to úžasné.

Ako malá ste sa so svojimi problémami zverovali hviezdičke, ktorú ste volali Helenka. Neskôr ste zistili, že je to Severka. Ešte ju používate?

Už nie. (smiech) Ale na hviezdy stále dám, i keď horoskopom príliš neverím. Nedávno som niekde čítala, že trinásteho novembra budem mať strašnú smolu. A mala som také šťastie... Vypredala som Lucernu a podaril sa mi koncert, ktorý bol asi najkrajší v mojom živote. Vyšlo všetko, čo som kedy od koncertu chcela, o čom som snívala. Všetko sa podarilo - úplne napchatá sála, ľudia stáli, tlačili sa na seba, všetci spievali moje pesničky, mali ruky nad hlavou, dupali, jačali, už som ani nemala pesničky, ktoré by som mohla spievať ako prídavky... Na konci som vážne plakala. Bolo to nádherné, s kyticou prišiel i pán prezident a povedal mi, že som dobrá. Tak je to asi pravda. (smiech) Ale nie, robím si srandu. Bol to však prekrásny deň.

Ste už po tých rokoch stotožnená s menom Lucie Bílá, alebo ste vnútorne ostali Hanou Zaňákovou?

Ja som jedno i druhé, mám rada obe mená. V dokladoch mám napísané Hana Zaňáková a nikdy sa toho nevzdám, každopádne Hanička som už len pre tých svojich doma. Pre ostatných som Lucie a je to prezývka, ktorú mám rada. Navyše - Lucie Bílá je predsa krásna prezývka.

Od Petra Hanniga som musela utiecť

V osemdesiatych rokoch vás objavil Petr Hannig. Rozchod medzi vami však nebol práve najšťastnejší, aspoň tak ste to opisovali v prvej vašej knižke Teď už to vím... Ako si spomínate na to obdobie? Lebo medzi skladbou Neposlušné tenisky a albumom Missariel sa niečo vo vás muselo zmeniť.

Ja vám odpoviem skôr príkladom - keď sa ma niekto spýta na dnešné nové hviezdy, ktoré vychádzajú, tak poviem, že im držím palce a prajem im najmä jednu vec - aby mali čas nájsť sa. Aby mali čas spadnúť, zdvihnúť sa, znovu 5.jpgspadnúť a tak stále dokola. Aby zistili, čo vlastne chcú a pochopili, že to nie je také jednoduché. Tie pády potom človeku „obalia" hlas a má o čom na javisku spievať a čo predávať. V tomto som mala veľkú výhodu. Péťa Hannig mi pomohol s prvými krôčikmi, Neposlušné tenisky boli pre mňa materskou škôlkou. Keď si ich teraz na mojom veľkom turné po Česku ľudia želali, povedala som im, že patria do rámčeka na stenu alebo do albumu, ale spievať ich už nebudem. Predsa len - dnes tiež nechodím s cumlíkom v ústach. Navyše, trvalo to len chvíľku, s Petrom Hannigom som vydržala trištvrte roka, potom som od neho musela utiecť, lebo som vnútorne cítila, že všetko musí byť inak.

V čom konkrétne?

Nemyslím, že by to bolo treba konkretizovať. Zrazu som to tak cítila.

Nemyslím vaše osobné vzťahy, ale hudbu ako takú.

Myslím, že to vám už vôbec nemusím vysvetľovať. Asi si pamätáte na skladbu Neposlušné tenisky a viete, že v rovnakom období som spievala s metalovou skupinou Arakain. To bola pre mňa skôr protestná hudba, ako to, že by som sa chcela uberať práve týmto smerom. Mala som naozaj veľkú výhodu, že z tých výšok, do ktorých ma v mojich osemnástich rokoch vytiahol Petr Hannig, som utiekla. Skočila som do tmy, nevediac, aká je podo mnou hĺbka a či sa ešte vôbec niekedy vynorím a vyplávam. Či sa vôbec vrátim. Ale musela som odísť.

Robili ste to však s vedomím, že sa naozaj možno navždy stratíte zo scény? Lebo Hannig vás predtým ťahal hore a realitou je, že ste potom padali.

To viete - predstava manažéra môže byť na začiatku pekná, ale ja nedokážem klamať. To je ako keby som rozprávala vtip, ktorému nerozumiem. Potom by sa nesmiali ani ľudia, ani ja sama. Dokonca je to tak, že aj pesničky, ktoré mi nesedia, spievam falošne. Samozrejme, pokiaľ ma niekto niekedy donútil, aby som ich spievala. Proste mi to nejde. A tak to bolo aj s Hannigom - musela som utiecť, skončila som, a trvalo mi šesť rokov, kým som sa vrátila. Zarábala som možno dvadsaťtisíc korún za rok, ale musela som to vydržať. Otec ma stále lákal domov, vedela som však, že to nesmiem urobiť. Je to ako v tých rozprávkach - musíte prejsť cez hory a doly a potom príde aj šťastie.

Nikdy som nebola nespoľahlivá

Kedy prišlo?

V roku 1992 s natočením albumu Missariel. Ale možno už aj predtým, lebo to nebolo iba tou platňou. Niekoľko mesiacov predtým som hrala v muzikáli Bídnici, ktorý by rozbehol kariéru snáď komukoľvek. To bol najkrajší muzikál, prvýkrát som stála na javisku vedľa ľudí a kolegov, ktorých som dovtedy iba míňala. Zrazu som im bola rovnocenným partnerom a myslím, že mi to nesmierne sadlo.

To, že ste sa tam objavili, niekto riskol.

Riskla to Jiřinka Jirásková.

Dovtedy sa totiž často hovorilo o tom, že ste pomerne nespoľahlivá osoba.

Myslím, že takéto informácie vznikajú tak, že ak ľudia niečomu nerozumejú, snažia sa nejako si to vysvetliť. Keď som trebárs niekedy povedala svoj politický názor, tak som okolo seba často počula - no, niekto jej to poradil. Ja som nikdy nebola nespoľahlivá. Nikdy som nikam neprišla neskoro, nikdy...

To je ako vo filmoch - vždy som v nich chcela hrať, ale preto, že mám väčšie ústa a trochu väčší hrudník, hrávala som iba čarodejnice alebo profesionálne spoločníčky. Nikto vo mne nehľadal nič iné. Na javisku som však drak, viem kričať ako tiger, ide zo mňa veľký rešpekt a možno až strach... aspoň pri tom metale to tak bolo. Tým, že som spievala s Arakainom, mnohí si to vysvetľovali tak, že som určite neskrotný živel. Ale nikdy to tak nebolo.

Šlo teda o nepravdivé tvrdenia?

Je to rovnaké, ako keď som nedávno kdesi čítala, že nemám rada svoju konkurenciu. Pritom si myslím, že kto číta články o mne, tak musí vidieť, že tu nie je snáď nikto, kto by o svojich kolegoch, a najmä o kolegyniach, hovoril tak pekne ako ja. Ľudia počujú, čo chcú počuť a vidia, čo chcú vidieť. Na nejakej nespoľahlivosti ma naozaj nikto nenachytá. Nikdy.

Z čoho to potom vzniká?

Ak ste ma dobre počúvali, tak to viete, teraz som vám to vysvetlila. Už to nebudem opakovať.

Mňa však zaujíma skôr motivácia, pozadie, prečo sa to tak deje. Je za tým naštvanosť na vás, závisť alebo niečo iné?

Nie. Myslím, že ma bolo všade veľa a ľudia si s tým nevedeli rady. Pritom sa stačilo toho dobre chytiť a začať so mnou spolupracovať, lebo kto to urobil, neoľutoval. A kto to neurobil, dnes ľutuje. Ale ja sa späť nevraciam.

Ak sa nevraciate späť, znamená to, že neviete odpúšťať?

To zase áno, viem. Ak nie, tak jedine sebe. Ale keď si vezmete reči o tom, či mám alebo nemám rada svoju konkurenciu, som presvedčená, že to vzniklo tým, že som pätnásť rokov hore. A tie dievčatá podo mnou sa zatiaľ striedajú. Vždy priletia a odletia, priletia a odletia, stále dokola. A ľudia aj médiá sa správajú tak, ako je to aj v rozprávkach - že slabí sú tí správni a bohatí sú ti zlí. Tým nechcem povedať, že som nejaká bohatá, stále sa musím obracať a na hviezdy sa v Česku naozaj môžeme iba hrať. Mnohí však budú stále tvrdiť, že tie konflikty vznikajú u mňa, aj keď to nie je tak.

Aké konflikty?

Trebárs teraz je opäť jeden problém - s Anetou Langerovou sa máme strašne radi. Je to jeden z najmilších ľudí, akých poznám. A napriek tomu pred vyhlasovaním Slávika čítam v novinách, že na tej slávnosti odmietam sedieť bila1_ctk.jpgvedľa nej. Netuším, ako vznikajú také fámy, ale je to asi rovnaké, ako keď som sa o sebe dočítala, že zbieram hodinky a mám ich doma tridsať. Pritom v skutočnosti som doma našla len troje.

Jediné, čo môžem urobiť, je to, že pri každej príležitosti budem opakovať to, čo si naozaj myslím. To znamená hovoriť, že Anetu Langerovú mám rada a budem to tvrdiť tak dlho, kým médiá neprestane baviť vymýšľať si nezmysly. Keď budeme sedieť vedľa seba, poteším sa. Koniec koncov, posledné, čo riešim, je to, kde budem sedieť na Slávikovi. To sa tak či tak dozviem až v ten deň a je to vec organizátorov, nie moja.

Nie som napríklad ani zvyknutá na takú krásnu šatňu ako u vás v Národnom divadle. Bežne mávam aj horšie priestory. Mne úplne stačí maličký stolček, zrkadlo, stolička a pohár, ale médiá ma stále stavajú do úplne inej polohy.

Nikdy som na nikoho neútočila a všetko som prijímala

Ako sa človek cíti, keď sa dennodenne - lebo u vás boli aj také obdobia - stretáva s klamstvami o sebe? Ako to s ním máva?

Na to si človek nezvykne nikdy, obzvlášť, keď sa to týka niečoho citlivého. Ak to riadne zabolí, tak je to vždy o rodine alebo o blízkych. Myslím, že dnes už mám v hlave jasno, čo znamená bulvár - je to ľahký žáner a tak je ho treba brať. Je to niečo, čo ľudí odvedie od vlastných problémov, ako keď si nejaká pani domovníčka rozpráva, čo chce, pričom to vôbec nemusí byť pravda. Ja to ale neberiem zle.

Neprispievajú však k takému stavu aj samotní umelci, keďže mnohí sa bulváru sami vtierajú?

Nemôžem hovoriť o ostatných.

Ale nie je na tom niečo pravdy? Aj u nás sa stali prípady, keď niekto sám volal z nemocnice, aby si ho tam prišli vyfotiť.

Ja si myslím, že sa to skôr deje tak, že novinám zavolá niekto „hodný". Sestrička alebo ktokoľvek z vrátnice tej nemocnice. Môže to však byť aj inak. Viem len, že môj dom je miestom, kam nikdy nikoho nepustím. Ale keď z neho vyjdem von, za tými dvermi sama zodpovedám za to, čo hovorím a čo robím. A keď ma niekto natočí alebo zneužije moje slová, ktoré som si vopred nezvážila, tak je to moja chyba. A že si bulvár píše aj nepravdy a to, čo sám uzná za vhodné, to už neovplyvním. Je to jeho vec. Mne je totiž naozaj jedno, čo si o mne myslí nejaká domovníčka.

Plače človek často, keď sa o ňom klame?

Teraz boli o mne veľmi nepríjemné články, ktoré ma doslova „sejmuli", nebudem ich však konkretizovať. Myslím, že 1.jpgje dôležité - a na tom ma za tých dvadsaťdva rokov, čo som na scéne, naozaj nikto nenachytá - že som nikdy žiadnu konfliktnú situáciu neriešila tak, aby mi niekto mohol povedať, že som sa chovala rovnako ako tí, ktorých kritizujem.

Nikdy som na nikoho neútočila a všetko som prijímala. Občas to vyzeralo až tak, že keď dostanem facku, nastavím druhé líce, ale nebola to pravda. Všetko si zapamätám, nikdy však neoplácam rovnakou mincou. Nikdy! A s bulvárom sa nehádam. Keď idem po ulici a fotia ma, akceptujem, že je to ich práca rovnako, ako tá moja. Samozrejme, že mám rezervy, dokonca obrovské, veď sú veci, ktoré človek nepovie ani svojej maminke, nieto ešte bulváru. Vyzerá to potom, že som veľmi priateľská a otvorená, ale nie je to úplne tak. Nie som hlúpa.

Čiže ste prešli vývojom, na konci ktorého je rezignácia a akceptácia bulváru?

Za tie roky som skúsila viacero možností, dokonca aj to, že som s bulvárom nekomunikovala. Ale to nejde a hlavne by som išla sama proti sebe. Nemôžem povedať, že mám medzi novinármi z bulvárnych plátkov nejakých priateľov, ale sú to ľudia, ktorých poznám a nikdy pred nimi neutekám, lebo je to hlúposť. Moje povolanie nie je len o tom, aby som spievala a aby som sa obklopovala iba dobrými ľuďmi, ale aj o tom, že sa musíte vedieť o seba podeliť. Aj preto vydávam málo albumov, lebo najskôr musím niečo prežiť, aby som mala o čom spievať. A čo prežívam, s tým sa delím.

Môj manažér robí len to, čo chcem ja

Je mnoho speváčok, ktoré vedia výborne technicky spievať, dobre vyzerajú, napriek tomu neprerazia. Čo vás od nich odlišuje?

Netuším. Môžu za tým byť anjeli strážni. Ja na nich dám. Myslím, že pri mne zatiaľ stoja.

Je za tým teda len šťastie?

To viete, že nie. Za pätnásť rokov som pobrala všetky ceny, ktoré u nás existujú. Mám deväť Slávikov, z toho dokonca deväť absolútnych, čo je fantastické. Niekto mi trebárs povie, že dostávam ceny aj vtedy, keď nevydávam žiadne albumy a vôbec ma nie je vidieť. Ale to nie je pravda. Človek predsa pracuje stále.

Tento rok som vydala dve CD, jedno bilančné, jedno nové, urobila som obrovské turné, ktoré bolo totálne našliapané, v halách som mala i päťtisíc ľudí, čo bolo skvelé. Napísala som tiež knihu. Ale aj predtým som predsa pracovala, akurát že v niektorých rokoch vás vidieť viac, v niektorých menej. Keby som vedela, ako to je, tak sa budem živiť ako producentka tých ostatných, nie? I keď - vlastne som si sama sebe producentkou. Môj manažér robí len to, čo chcem ja, všetka supervízia musí ísť cezo mňa - kostým, vizáž, texty, muzika... všetko. Keď niečo necítim ako správne, tak to nerobím.

Platí, že dobrá speváčka s dobrými pesničkami sa presadí vždy?

Nie je to pravda. Poznám množstvo dobrých speváčok, pri ktorých vôbec nechápem, že už dávno nie sú vpredu. Niečo tam proste chýba. Ale čo to je? Naozaj neviem. Pekne spievať je strašne málo. Musíte mať trpezlivosť. Nie je to teda len o šťastí, i keď ja ho mám veľa. Šťastie však má aj svoju druhú stránku - existuje kopa zlého a človek musí mať silu to všetko vydržať. Ja mám niekedy neskutočne zaťaté zuby, ale musím to ustáť.

Pred dvomi rokmi som mala obdobie, keď prišiel fenomén Superstar a z trónu ma zosadila práve kamarátka Aneta Langerová, ktorej som fandila aj ja, pretože som bola fascinovaná súťažou i ňou samotnou. Nešlo však o to, že by som vtedy urobila krok dole, bol to len krok nabok. Človek, ktorý je o dvadsať rokov mladší odo mňa, má proste právo prísť a nahradiť ma. Ja nemám monopol na ceny a je dobré, že nová generácia má svojho nového benjamínka. Je to logické. Pritom som vtedy dostala takú paľbu z médií a od ľudí... Hovorili si: „Konečne ideš smerom dole a dobre ti tak". Dokonca tam padala aj veta, že „ona si ani neobhájila desiateho Slávika". Predstavte si, čo je to za nezmysel.

Vo svojej druhej knižke Len krátka návšteva poteší ste však písali, že keď okolo vás kričali, aby vás konečne niekto vystriedal, nešlo ani tak o Anetu Langerovú, ako skôr o Helenu Vondráčkovú.

Áno, lebo vtedy mala veľmi silný rok. Akurát, že o tom všetkom nerozhodujeme my, čo sme na javisku, ale ľudia. Pravdou je, že mala taký krásny rok, že som jej s veľkou úctou dala svoju kyticu.

A hneď vyskočili v médiách hlasy, že to bola len póza.

Keď mala Helenka narodeniny, zaspievala som si s ňou na jej želanie duet. Rada som jej to splnila, bez nároku na honorár, na čokoľvek. A vtedy som tiež počula, že to bola len póza. Myslím, že keď je človek riadne vysoko, dostáva sa do situácií, že nech urobí čokoľvek, je to zlé. Pamätám si na situáciu, keď som mohla s Johankou z Arku vycestovať do Cardiffu na veľký festival muzikálov, ale vyšlo to akurát na termín, v ktorom som už niečo sľúbila. A dodržala som to.

Miesto vás tam šla tuším Lucia Šoralová.

Áno. Zhodou okolností šlo o sponzorský koncert firmy Mercedes, ktorá sa o mňa roky stará. Mala som dve možnosti 2.jpg- buď ísť za srdcom a hrať Johanku, čo je moje najkrajšie predstavenie a najmä moja životná rola, alebo hrať pre Mercedes. Musela som predsa dodržať slovo. Keby som odcestovala do Cardiffu, tak sa o mne bude hovoriť, že neplním sľuby. A niečo také ja nikdy nespravím. Pre niekoho bolo takéto rozhodnutie dobré, pre niekoho zlé. Ale nemôžete sa zavďačiť úplne všetkým. To máte ako s politikou - pred niekoľkými rokmi som sa niekoho zastala a rozdelila som krajinu na dve polovice. Prvá ma neznáša, druhá ma má rada a nikdy mi to nezabudne, vrátane pána prezidenta.

Mala som tu na návšteve jedného amerického skladateľa, s ktorým chystáme niečo väčšie a ten sa ma pýtal, ako sa mi podarilo dostať prezidenta na svoj koncert. A ja som mu odpovedala, že keď ešte nebol prezidentom, urobila som pre neho niečo pekné. A ani nie pekné, ale najmä ľudské. To vlastne nebola politika, len ľudské gesto.

Keď sa človek dostane na špicu, nezačne pred ľuďmi hrať? Je Lucie Bílá v súkromí tou istou Luciou Bílou, ktorú vidíme na obrazovkách?

Niekde som čítala, že úprimnosť je výsadou mladosti. Ale ja som úprimná aj dnes, samozrejme, v rámci možností. Úprimnosť je vlastne mojim povolaním, pretože keď prídem na javisko, predávam svoje emócie. Tie sa nedajú a ani nesmú hrať. Keď plačem, tak naozaj plačem a keď sa smejem, naozaj sa smejem. Každopádne mám šťastie a smútok rozdelené, to tak musí byť. Keď som šťastná, dám to zo seba von prakticky hneď. Ale keď som nešťastná, podelím sa o to až vtedy, keď už je to vyriešené.

To znamená, že keď teraz niekde o sebe čítam, že mám chorú štítnu žľazu, ide o dva roky starú záležitosť, ktorú už mám vyriešenú - som zvyknutá na lieky a viem, že štatistika sa v tomto smere netýka len druhých, ale aj mňa. Rada ľuďom poviem, ako som sa s tým popasovala, ale vo chvíli, keď sa to len objaví, to ešte proste nejde.

Nedokážem klamať

Keď človek stúpa v kariére, často začne mať maniere, ktoré u neho predtým neboli. Nabalili sa aj na vás?

Ide o to, čo považujete za manier.

Pýchu, rozmaznanosť...

Ja som nikdy neprestala zdraviť ani vrátnika. Nikdy som si neprestala podávať ruky s technikmi, pretože som dievča od bigbítu, a viem, že aj technika je veľmi dôležitá. Veľmi si vážim svojho zvukára, osvetľovača a mám s nimi naozaj pekný vzťah. Hýčkam si ich a neopúšťam ich. Teraz som mala naozaj veľké turné a keď som mohla, hneď som zliezla do davu, šla sa podpisovať ľuďom a robila som to trebárs aj hodinu a pol. Ale potom boli dva koncerty, po ktorých som musela okamžite odísť. Potom som niekde čítala, že som ani neostala a nepodpisovala sa. Lenže koncert trvá dve a pol hodiny, a ja som vedela, že na druhý deň ráno o šiestej musím vstať, lebo som mala vystúpenie v rádiu a v druhom prípade v televízii. Niektoré veci si proste nemôžem dovoliť, musím vyberať to, čo má prioritu.

Pokiaľ teda niekto povie, že mám manier, lebo som po koncerte utiekla, tak je to len z toho dôvodu, že musím robiť to, čo je najpodstatnejšie a najdôležitejšie. A to je môj perfektný výkon na javisku alebo v predstavení pre televíziu. Musím nejako vyzerať, nesmiem byť opuchnutá... Napríklad aj pri dnešnom rozhovore ma mrzí, že nám ho o dve hodiny posunuli pre zvukovú skúšku, pretože som sa naň pripravovala, aby to nebol výsluch, lebo väčšinou to tak býva. Svojim spôsobom to tak aj je. Potrebujem mať koncentrované myšlienky a byť pokojná, aby som vám povedala naozaj to, čo cítim. Ale cítim sa s vami fajn, takže ste mi pomohli aj vy. Ale nie je to bežné. Niekedy sa stane, že prídu novinári a tak vás zablokujú, že sa človek musí riadne sústrediť na to, aby udržal myšlienku. Ja totiž nedokážem klamať.

Video: Lucie Bílá o manieroch:

Kamera: Veronika Kročková

Ak tvrdíte, že vždy hovoríte pravdu, sú aj otázky, na ktoré odmietate odpovedať?

Určite áno, dokážem si urobiť poriadok, ale to som sa, samozrejme, opäť naučila až rokmi. Vrátim sa ešte k tým manierom - v Prahe mám malé divadlo. Je v ňom štyristosedemdesiat miest a musím sa riadne obracať, aby sme ich naplnili. Do divadla musím prinášať peniaze, ale najmä ľudí. Napriek tomu tam mám stále jeden a ten istý stolček a s kamarátkami v šatni i na javisku sa stále máme radi a kedykoľvek sme tam, tak sa objímame. Možno je to v tom, že si dokážem vyberať ľudí. Zlého človeka by som tam nenechala pracovať. Ak by som na takého natrafila, môže si to len vyskúšať, viac u mňa prácu nedostane. A to predsa tiež nie sú maniere, že si vyberám ľudí, s ktorými pracujem. Rovnako teda nie sú maniere ani to, ak si vyberám otázky, na ktoré chcem a na ktoré nechcem odpovedať.

Ku kardinálovi som nešla provokovať

Ste veriaca?

Svojim spôsobom verím. Nie som tá, ktorá by chodila do kostola, ale sú chvíle, kedy sa modlím. Som prirodzene veriaci človek a myslím, že desať božích prikázaní sú vlastne pravidlá slušného chovania.

Pýtam sa to preto, lebo svojho času ste robili rozhovor s kardinálom Vlkom a ten nakoniec na základe jeho rozhodnutia nevyšiel, pretože v rovnakom čase sa zjavil váš klip k pesničke Láska je láska. Ako ste to vnímali?

4.jpgBolo mi to vtedy nesmierne ľúto, lebo z mojej strany to nebolo myslené zle a ja som k nemu naozaj nešla provokovať. Myslím, že sa ma pán kardinál zľakol, ale najmä preto, že sa nechal ovplyvniť tým, čo mu hovoril niekto iný. Samozrejme, že klip Láska je láska je kontroverzný, ale tam nešlo o provokáciu z mojej strany, ale zo strany režiséra. V tej dobe bolo povolené všetko. Natočila som album, ktorá by mi dnes neprešiel, lebo v súčasnosti je to inak. Som staršia o pätnásť rokov a vtedy to bolo najmä o srande.

Ale ten rozhovor s kardinálom bol vážny, dávala som mu vážne otázky o témach, ktoré ma zaujímali a ktoré by ho trebárs mohli predstaviť ľuďom ako človeka. Myslím si totiž, že práve takýto človek musí mať k ľuďom najbližšie. Nesmie na nich nič hrať, kľučkovať pred nimi. Keby ten rozhovor zrušil ešte pred samotným stretnutím, tak by som sa toľko nečudovala, ale on to urobil až po ňom. V čase, keď vedel, že som tehotná, keď som mala na krku krížik, ktorý som si chcela nechať pokropiť svätenou vodou, dúfala som, že mi urobí krížik na čelo, aby bol ten môj chlapček zdravý... Bola som veľmi pokorná.

Zmenil sa tým váš pohľad na cirkev ako inštitúciu?

Chvíľu som tým bola zaskočená a bolo mi to ľúto. Hovorila som aj s arcibiskupom, ktorému som povedala, že tomu nerozumiem, veď predsa ak pochopili Máriu Magdalénu, prečo by nepochopili mňa? Možno mám trochu nejaké rožky, ale pán kardinál predsa musel cítiť, že som čistý človek. A to hovorím nahlas, lebo si to proste naozaj myslím. Mala som však veľké šťastie, že som veľmi krátko na to stretla nového anjela strážneho - farára Zbigniewa Czendlika.

Nechcem však škaredo hovoriť o kardinálovi Vlkovi, i keď raz som niekde povedala, že moja prvá kniha sa mala volať V krajine, v ktorej sa kardinál volá Vlk, je možné všetko, ale to bola skôr srandovná veta a nebola myslená zle. Je jeho voľbou, aký má prístup a ak sa ma vtedy zľakol, tak na to má právo. Nikoho nesúdim, dokonca aj keď mi chodia rôzne anonymy, nikdy sa nehnevám. Rovnako, keď na mňa niekto útočí na ulici. Každý má nejaký cieľ, ten človek môže byť v danej chvíli trebárs zúfalý a zmätený, alebo môže mať okolo seba radcov, ktorých jednoducho musí poslúchať. Nechcem teda, aby to vyznelo tak, že mám niečo proti kardinálovi Vlkovi...

Mňa zaujímalo skôr to, či to nezmenilo váš pohľad na cirkev.

Vtedy som sa zľakla a prišlo mi to strašne ľúto. Ale potom som to pochopila, pomohol mi s tým dnes už dlhoročný kamarát Zbigniew Czendlik. To je úžasný farár, s ktorým robím aj množstvo charitatívnych akcií.

To je ten, čo má na dverách „budiť iba v prípade zrušenia celibátu"?

Áno, to je on. (smiech) Pomohla som mu urobiť azylový dom. Tento človek má k ľuďom veľmi blízko a mám ho nesmierne rada.

Video: Lucie Bílá o vzťahu k cirkvi:

Kamera: Veronika Kročková

Vo svojej knihe ste opisovali stretnutie s britskou kráľovnou Alžbetou II. na Pražskom hrade. Písali ste, že žije v takom smutnom a strnulom svete, v akejsi póze. Nemáte pocit, že tak niekedy fungujete aj vy? Práve preto, že vás občas označujú za národný majetok, sama ste dokonca povedali, že nemôžete ísť hocikedy „do hospody a dát si panáka"...

Sú to iné percentá. Samozrejme, že keď som otcovi kúpila auto, je to rovnaké, ako keď som mu svojho času kúpila walkmana. Pravdou je, že ja nie som Madonna, pretože ma nemiluje celý svet. Znovu opakujem - u nás sa môžeme na hviezdy akurát tak hrať.

Mne bolo vtedy tej kráľovnej naozaj ľúto. Bolo nás tam, myslím, dvestosedemdesiat, každému z nás musela podať ruku a urobila to. Aj ona je pre mňa tak trochu príkladom - veď tá princezná Diana im naozaj urobila hanbu. Nikdy som však z ich rodiny - ani od Charlesa, ani od Alžbety - nepočula, že by o nej hovorili škaredo. Ale Diana si tie ústa na špacír púšťala. A iba niekto v tom vidí rozdiel. Ľudia proste počujú iba to, čo chcú. Pre mňa sú však frajeri oni, nie Diana.

Ja som si tento svet vybrala a neviem si predstaviť, že by sa ma niekto spýtal, či by som prestala spievať. To je môj život a bolo by to rovnaké, ako keby som prestala dýchať. Musela by som umrieť. Spev je pre mňa prostriedkom na komunikáciu s ľuďmi a tiež formou, ako zo seba dostať veci, ktoré ma trápia. Johanka z Arku žila vo veľmi ťažkom období a ja som na tom javisku naozaj hrala seba. Nie tú, čo čaká hlasy zhora, ale tú, ktorá trpí a dostáva od života a blízkych strašne zabrať. Nikto ma síce neupálil, ale... A keby Johanka ostala žiť, podala by ruku aj svojim nepriateľom. Tak to proste je.

Čím nižšie človek padne, tým lepšie sa môže odraziť

Prečo považujete muzikál Johanka z Arku - napriek tomu, že stále fungujete - za životnú rolu? Nemala by ešte len prísť?

Zatiaľ neprišla. Samozrejme, že nebilancujem, nie som na konci. O mojom novom albume veľa ľudí hovorí, že je to ako Hegerová v polovici cesty. Ale veď ja som len v jej polovici. Hana Hegerová je presne tým príkladom - to, čo dáva na javisku, čo každého z nás dostane, ako vám lezie mráz po chrbte i po troch tónoch, ktoré zo seba vydá, tá osobnosť, ktorá z nej ide, úžasná energia, to je práve ten prežitý život, tie pády.

Vidieť nie je len zhora, ale i zospodu. Čím nižšie človek padne, tým lepšie sa môže odraziť. To sú proste zákony, ktoré fungujú. Aj v mojej práci musí byť rovnováha - veselosť i vážnosť, musím byť tvrdá ale i priateľská... A tieto dary mám po rodičoch. Otec je nesmierne vtipný človek a mama má sedliacky rozum. To všetko sa u mňa skombinovalo a naviac mám úžasnú vizážistku, ktorá zo mňa občas urobí pekné dievča. Ale to musí fakt „máknout". (smiech)

Video: Lucie Bílá o tom, či nežije v umelom svete ako anglická kráľovná:

Kamera: Veronika Kročková

Premýšľali ste niekedy nad tým, čo by sa udialo, keby ste sa v správnom čase nestretli s Gábinou Osvaldovou a Ondřejom Soukupom? Lebo tí sa vedeli hudobne i textovo strafiť do vášho vkusu.

My traja sme sa stretli v podstate už na začiatku. Už sme mali niečo za sebou, ale nikto z nás dovtedy nič moc nedokázal. Gábinka bola žena v domácnosti, Ondra zase basistom u Karla Gotta, ja som bola možno taká... neúspešná speváčka, ktorá sa len „plácala". A zrazu to bol ten správny rok. Možno v náš prospech „hrala" aj revolúcia, lebo ja sa považujem za porevolučnú dieťa a oni tam patria tiež.

Moju kariéru však neutvorili len texty od Gábiny a muzika od Ondry. Bola to aj krásna vec od pána Borovca a Karla Svobodu Jsi můj pán, alebo Pie Jesu z Weberovho Requiem, Ave Maria s nádherným textom a tak ďalej. Keby som spievala len Gábinine texty, ktoré sú veľmi ostré a tvrdé, takto ďaleko by som nedošla. Naviac, ona má veľkú výhodu - jej texty nemôže spievať každý. A každá už vôbec nie.

Teraz mám však jeden veľký sen, a súvisí to práve s Hanou Hegerovou - strašne túžim po albume od Horáčka s Hapkom. To je proste fantázia.

S Hapkom ste naspievali Dívám se dívám. Dá sa však znovu napísať taká úžasná skladba?

Neviem. Asi tiež už nikdy nebudeme mať taký dobrý album, ako sme mali s Gábinou a Ondrom - Missariel. Sú veci, ktoré sa nedajú zopakovať. Rovnako tak už nebudem mať niečo ako Jsi můj pán. Prídu však iné. Hľadám a myslím, že správne veci ku mne prídu v správnu chvíľu.

Keď ste však vydali jeden album, na ktorom boli iba prevzaté skladby, hovorilo sa o autorskej kríze.

Myslíte album Hvězdy jako hvězdy?

Presne.

Tá „kríza" ma však „vyviezla" k najpredávanejšiemu CD. Aj dobrý režisér musí robiť reklamy, aby si potom mohol robiť, čo chce, trebárs nekomerčný film. Ja som vtedy robila muzikál Dracula, do toho som s Danielom Landom robila predstavenie Krysař, spievala som „popík" a k tomu heavymetal. A tak by som mohla rozprávať ďalej. Musíte to mať vyvážené, ale nie preto, aby ste sa zavďačili všetkým, ale aby ste si vyrovnali hladiny aj sám v sebe. Ja proste tú farebnosť potrebujem. Ten album bol vtedy fantastický a dodnes z neho spievam niektoré pesničky. Dokonca aj dnes, tu vo vašom Národnom divadle, z neho budem spievať tri skladby.

Samozrejme, že speváka tvoria pesničky. A tie sa hľadajú ťažko, tobôž, ak si ich nepíšete sám. Pre mňa bol trebárs dôležitý aj album, ktorý sa vola Úplně nahá, pretože som si ho urobila sama. Bolo to tak preto, lebo žiadny z autorov, ktorých som oslovila, nič neprinášal. Stratila som trpezlivosť, to sa proste nedalo. Povedala som si, že sa nedá nič robiť, vyletela som do sveta a vybrala som pesničky, ktoré sa v tej záplave svetových hitov nemali šancu presadiť, ale podľa vkusu našich poslucháčov som verila, že ich potešia. Neboli to len prvosignálne hity, to by som išla príliš lacnou cestou. A to nie je môj štýl.

Politika ma nezaujíma

Poďme k politike - kedy ste sa o ňu začali zaujímať?

Mňa politika vôbec nezaujíma.

Doteraz?

Nie, vôbec ma nezaujíma.

Napriek tomu ste zorganizovali v roku 1998 koncert na podporu Václava Klausa?

Samozrejme. Som pravičiar, ale so sociálnym cítením - to je dôležitá formulácia. Vtedy som sa zachovala iba ako slušný človek. Bola to doba, kedy mala pravica iba osem percent, čo ma až natoľko nezaujímalo, lebo som si 3.jpgmyslela, že viac, ako to, že pôjdem voliť, pre to nemôžem urobiť. Ale strašne sa ma dotklo, ako zrazu prišlo obdobie, že keď napríklad pršalo, všetci tvrdili, že je to tým, že Klaus prepichuje mraky verzatilkou. Všetko zrazu bola jeho vina. Ten náš malý český svet sa proste otočil. Mala som pocit, že každý druhý si do neho kopol. Strašne ma to rozčuľovalo. Jeho strana aj jeho blízki sa k nemu zachovali veľmi nefér, za jeho chrbtom urobili podraz. Ja som strašne spravodlivý človek a toto nemám rada.

Pozerám na televíziu, kde v priamom prenose Klaus hovorí novinárke: „Prečo na mňa útočíte, veď ste mi teraz v šatni hovorila, ako ma máte rada. Prečo nie ste úprimná?" V tej chvíli som si povedala, že takto teda nie. Zobrala som sa - ani neviem prečo - a šla som na Úrad vlády. Proste som cítila, že mu musím povedať, že ja za ním stojím.

Potom som sa rozhodla, že dám dokopy pár ľudí, o ktorých som vedela, že ho majú radi a že ho privítame v našom divadle Ta Fantastica. Lenže sme si hovorili, že štyristosedemdesiat miest by bolo málo, tak sme premýšľali nad Lucernou. Ale aj dva a pol tisíca miest je málo, takže nakoniec to bolo päťdesiattisíc ľudí na Staromestskom námestí.

Ale ak ste sa o politiku nezaujímali a nerozumeli jej, znamená to, že keby vtedy „kopali" do iného politika, trebárs Miloša Zemana, zastali by ste sa aj jeho?

Ak vám poviem, že áno, tak nechcem, aby ste ma nachytávali na nejakých menách, ktoré vám budem vyhovárať. Ale to si píšte, že áno. Musel by však byť poriadne napravo. Takáto som bola vždy. Nikdy mi nebolo ľahostajné to, čo sa deje a ak sa niekto choval nefér, tak...

Zvažovali ste vopred, čo to urobí s národom, alebo ste si to uvedomili až po tom všetkom? Lebo vtedy ste stratili veľa fanúšikov.

Nie, nezvažovala. To je presne o tom, o čom som hovorila na začiatku tohto rozhovoru - že som bola podozrivá, že je to nápad niekoho iného, nie môj. Pamätám si, že bolo vyhlasovanie Slávika a ja som mala k dispozícii minútu na poďakovanie za ceny a hlasy od ľudí. To som veľmi slušne urobila, ale zároveň som poďakovala aj pánovi profesorovi Klausovi, pretože mu v tej dobe nepoďakoval nikto. Musela som to proste povedať. Viem, že sa vtedy v sále ozvalo „ježíš, ať drží hubu". Mama s otcom vtedy vypli televízor a bolo to snáď prvýkrát, čo z toho priameho prenosu a z mojej výhry nemali radosť.

Prečo?

Logicky mali o mňa strach. Na druhý deň som dotáčala svoj film, boli tam aj moji kamaráti - technici, predtým som im nosila rezne, dávala som si s nimi aj panáka a... v ten deň mi ani nepriniesli rekvizity. Mala som toľko veľmi zlých reakcií od ľudí, ale ja som tu proste musela urobiť. Rovnako, ako som kedysi musela odísť od Petra Hanniga. Keby som to vtedy neurobila, dnes nie som tam, kde som. Keď som pred miliónmi ľudí povedala svoj názor na Klausa, opäť som skočila do priepasti, netušiac, kde je dno.

Viete presne definovať, čo vás na Klausovi tak „priťahuje"?

Je to osobnosť, charizmatický človek, ovláda množstvo jazykov, je to proste pragmatik. Vôbec nemá zmysel pre bila2_ctk.jpghumor a dá sa povedať, že nie vo všetkom si rozumieme, ani si nemáme až tak čo povedať. Ale ja nechcem prezidenta, s ktorým si môžem podebatovať o hlúpostiach. Chcem takého, ktorému verím. A teraz nehovorím len o prezidentovi. Chcem tu politika, ktorému môžem veriť a za ktorého sa nikdy nebudem hanbiť, ktorému možno ani nebudem rozumieť, ale budem cítiť, že keď niečo hovorí, vie, prečo to robí.

Keď som svojho času chodila na Floridu, videla som ho v Amerike prednášať. Vtedy zastavil prekladateľku so slovami, že to neprekladá dobre a že to bude robiť sám. A v plynulej angličtine tam „švihol" takú prednášku, že celá sála tlieskala. A takéhoto prezidenta proste chcem. Pritom sa o politiku fakt nezaujímam, nachytali by ste ma na čomkoľvek. Ale to je úplne jedno. Pre mňa je dôležité, že som pravičiarka, a keď sa ma spýtate, kde stojím, tak vám to poviem. Zatiaľ som názor nezmenila.

Je pravdou, že HZDS vám u nás kedysi ponúkalo päť miliónov za niekoľko vystúpení v predvolebnej kampani?

Bolo to viac ako päť miliónov, ale to neprekáža. Na sume nezáleží, lebo sú veci, ktoré sa za peniaze nerobia. Politiku za peniaze nerobím nikdy. Nikdy! To sa ani nedá. Politika nie je iba hlava, ale aj srdce, to človek musí cítiť. Viete, mňa strašne mrzí, že ľudia u nás strašne zabúdajú. Ako je to možné? Že si nevšímajú to, aké dnes máme nádherné „obchoďáky", že svet je voči nám otvorený, že koruna je na takej úrovni, na akej nikdy nebola... Veď to všetko je ovocie toho, o čom Klaus celý čas hovoril, to je tá pravica. To je jednoducho správny smer. Áno, pre množstvo ľudí je to tvrdé, ale už sme asi pri inej téme.

Klaus teda môže čakať vašu morálnu podporu aj v ďalších, už blížiacich sa prezidentských voľbách?

Zatiaľ po mne nikto nič nechcel. Ja si plním svoju úlohu tak, ako každý človek, ktorý chodí voliť. Niektorí to, čo si v skutočnosti myslia, hovoria iba v krčme, niektorí v práci. Ja to hovorím v krčme aj v práci. A to je jediná moja podpora, nič iné nechystám. Len stojím tam, kde som aj stála. A keď budeme mať na čele štátu znovu takú osobnosť, môžeme si len gratulovať. A ak to neurobíme, tak sme...

Fontánu pre Zuzanu nemôžem hodnotiť

Hrali ste vo viacerých filmoch, s Mariánom Labudom v Kráľovi Ubu, s Paľom Haberom vo Fontáne pre Zuzanu II. Ten druhý kritika nešetrila.

To bolo obdobie, v ktorom som sa mohla hrať a zabávať, bola som zodpovedná iba za seba, nemala som toľko povinností a taký obrovský tím ľudí, závislý na mojej kondícii, na mojich nápadoch, peniazoch, hlasivkách, na mojej sile. Pravdou je, že to natáčanie bolo veľmi fajn a stalo sa mi aj to, že som dotočila, šla na koncert a po ňom som sa za tými ľuďmi vrátila, pretože mi bolo s nimi strašne dobre. To už sa mi nikdy nestane, už to nejde.

Prečo?

Lebo to sa dá len vtedy, keď je človek mladý, nemá rodinu a toľko zodpovednosti ako ja.

Ako dnes pozeráte na samotný film?

Ja si ho už až tak nepamätám, ale boli časy, keď som niektoré veci robila aj preto, lebo som sa tam stretla s ľuďmi, ktorých som mala rada. Eva Vejmělková je jednoducho fajn človek, o Pavlovi Haberovi ani nehovorím. Ja to dnes nemôžem hodnotiť. Ani pozitívne, ani negatívne. Rovnako nemôžem hodnotiť pesničku Neposlušné tenisky. A Fontána pre Zuzanu bola niečo podobné.

A Kráľ Ubu?

Ten ma mrzí, že neprišiel až teraz. Dnes by som už vedela, ako na to, tú rolu by som hrala naozaj razantnejšie a s väčšími skúsenosťami. Každopádne, ja už teraz žiadny film robiť nebudem. Nielenže mám strašne nabitý program a zodpovednosť, ale už ma to ani neláka.

Nesmiem zabudnúť na jedno - videla som nedávno fantastický film s Bolkom Polívkom Roming, v ktorom hral aj Marián Labuda. Ak môžete, napíšte, že bol famózny, fantastický. Bol to krásny film, najmä vďaka Mariánovi. Má odo mňa veľkú pusu na čelo, naozaj ďakujem a som nadšená.

Jedno vám nemožno uprieť - napriek mnohým životným pádom a problémom na javisku neustále vtipkujete, dokonca aj vtedy, keď ste psychicky na dne. To sa ako dá? Navyše, ide o situačný humor.

Ten treba mať asi v krvi. Napríklad teraz som mala pred vystúpením v Lucerne strašnú chrípku. Keby ste vedeli, aké bila3_ctk.jpgsom mala obavy. Ale boli tam všetky médiá, prezident, množstvo ľudí, tých pravičiarov (smiech) a vedela som, že od toho, ako dopadne ten koncert, sa bude odvíjať celý môj nasledujúci rok. Nemohla som si - napriek horúčke - dovoliť povedať, že tam nejdem, že mám strach. Dve a pol hodiny som spievala ako o život a nikto na mne nič nespoznal. Nikto. Ja predsa nebudem lacno rozdávať svoje slzy, od toho sú tu iní, ktorých to baví a majú na tom postavený svoj úspech. Mňa nebaví byť národnou „chudinkou" a nechcem, aby ma niekto ľutoval. A ak sa niekto niekedy dozvedel, že som chorá, tak nie preto, že by som to niekomu povedala, ale preto, že som bola na infúziách a možno nejaká sestrička to prezradila médiám. Je mnoho takých, ktorí informácie tohto typu podávajú ďalej. Ja sa na nich ani nehnevám.

Na môj dom sa napríklad chodia pozerať ľudia z celého okolia, občas prídu až z Moravy. Pýtajú sa ma, či mi to neprekáža. Ja odpovedám, že keby som nebola Bílou, tiež sa idem pozrieť, lebo ten dom je fakt krásny. (smiech)

Vo svojich knihách pomerne podrobne rozoberáte svoje súkromie, nevyhýbate sa ani citlivým témam. Prečo to človek robí a ide s tým na verejnosť?

Až také podrobnosti tam nie sú. Musíte si to prečítať poriadne. (smiech) Ja som totiž prefíkaná.

No, je tam toho o vašom súkromí a citových stavoch naozaj dosť.

S tým súhlasím. Dala som si námahu, aby sa tie knihy nikoho nedotkli, ale ľudí pohladili a vysvetlili to, čo o mne píšu médiá. V nich totiž nemôžem povedať všetko tak, ako to myslím, ani sa nejako moc brániť, lebo moje slová sú aj tak vždy prekrútené. Stokrát budem hovoriť, že je to inak, nepomôžem si. V knihe si to však vediem ja a nikto s tým nemôže nič urobiť. Takže ak niekoho zaujíma, aká som, a čo si naozaj myslím, môže si kúpiť knihy.

A k tomu vnútornému odkrývaniu - už som dnes povedala, že moje povolanie nie je len o spievaní. Niekde som počula, že čo je koho do môjho súkromia. Ale to nie je pravda. Komediant musí vedieť - obrazne povedané - urobiť premet, zaspievať, zahrať na husliach, predať lístky a cez prestávku ešte aj rozdávať zmrzlinu. Musí teda občas ukázať i slzy a trápenia. Ja som komediant, nie hviezda. Aspoň to tak cítim a musím sa vedieť podeliť aj o svoje vnútro. Aj o tom je muzika.

Video: Lucie Bílá a jej prvý hit - skladba Neposlušné tenisky:

Video: Lucie Bílá a ďalší hit z jej začiatkov - skladba Je vdaná:

Video: Lucie Bílá a Jiří Korn - skladba Miss Moskva:

Video: Lucie Bílá a skladba eSeMeS:

Video: Lucie Bílá a skladba Stůj:

Video: Lucie Bílá a duety s českými a slovenskými spevákmi:

Video: Lucie Bílá a skladba Miluji tě:

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Lucie Bílá v prepise nič nezmenila. Medzititulky: redakcia

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 704
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 053
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 744
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 004
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 822
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 7 938
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 539
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu