Tvrdí, že nie je podnikateľom v kultúre, ale jej robotníkom. Kričí to z každej jeho vety, intonácie, mimiky, gest. Jeho vydavateľstvo v týchto dňoch po šestnástich rokoch padá na kolená - z finančných, personálnych i zdravotných dôvodov. Vydavateľ výhradne slovenskej literatúry, autor a organizátor súťaže Poviedka KOLOMAN KERTÉSZ BAGALA.

Ste trojštvrtinovým Maďarom, iba jedna vaša babka bola Slovenka. Žijete v Leviciach, teda na národnostne zmiešanom území. Cítite nejaké problémy, ako to deklarujú niektorí polici?

No, aj tá babka sa vydala do maďarskej dediny a väčšinu života hovorila po maďarsky. (smiech) Nemala s tým problém. Myslím, že problém s Maďarmi majú najmä tí, ktorí žiadnych v živote nevideli. V Leviciach som nikdy nezažil opovrhovanie kýmkoľvek len za to, že je inej národnosti. Ak, tak len preto, že je blbec, či už blbec Slovák alebo blbec Maďar. Sedliacky rozum sa nemýli.

Moji predkovia pochádzajú z maďarských dedín a hoci sa prisťahovali do národnostne zmiešaných Levíc, nikdy nemali žiadne problémy tohto druhu. Okrem toho, že si po vojne museli zmeniť krstné mená z Bélu a Kálmána na Vojtecha a Kolomana. A tiež zmeniť si národnosť z maďarskej na slovenskú, aby neboli v dobytčákoch deportovaní zo svojich gazdovstiev, ktoré stáročia dedili po predkoch. O tie ich pripravili až komunisti.

Ako sa dá potom vysvetliť, že toľko voličov reflektuje na brnkanie na city práve v týchto otázkach?

Je to viac politická vôľa ako realita. U inteligentnejšieho obyvateľstva žiadna maďarská otázka ani neexistuje. Vždy sa jej chopia skôr ľudia, ktorí sú menej mozgovo vybavení. Normálny človek vidí realitu a dokonca je vďačný, že môže existovať povedľa takej tvorivej skupiny ľudí akou sú Maďari.

Ako vzniká v detstve láska ku knihám?

Poviem skôr dôsledok tej lásky - ten sa prejavuje tým, že človek sa stáva tučným. (smiech) Nenaháňa totiž na trávnikoch nejaké nezmyslené guľaté predmety, ale venuje sa charakteristickej činnosti ľudstva - leňošeniu a vylihovaniu. To, že sa knihy čítajú takto a nie počas behu, podporuje u ľudí takzvané múzické nadanie. Pamätám si, ako som počas základnej školy viackrát prečítal celú levickú knižnicu. Začal som od písmena A, týždenne som domov nosil dve igelitky kníh a kým som prešiel po Z, knižničné fondy sa doplnili a tak som šiel zase od začiatku.

Čo vám utkvelo v pamäti z tých takzvaných detských čitateľských bômb? Mayovky, verneovky...?

Ja som bol skôr „šrotovač". Čítal som všetko, čo sa mi dostalo do rúk, ale priznávam, že som bol viac „verneovec" ako „mayovec". To, že som skutočný dobrodruh, je zrejmé už z toho, že som vyliezol na Kilimandžáro, že som sa bol sám túlať po Himalájach, že mám rád vrchy, africké planiny a podobné veci. To, že som „verneovec" sa prejavovalo aj tým, že som šesť a pol roka zo svojho života strávil ako chemik. Keď som sa totiž po základnej škole rozhodoval, kam ísť študovať, nevybral som si niečo amorfné ako gymnázium, ale hneď som chcel byť vynálezcom, vedcom. Preto som šiel študovať chémiu.

Napriek chémii sa to po revolúcii skrútilo. Začali ste predávať v podchode na deke, neskôr ste si otvorili predajňu hudobných nosičov a medzitým začali vydávať knihy. Čo sa deje v hlave človeka, keď už zrazu nechce byť ani vedcom, ani chemikom, ani ničím podobným?

V dvadsiatich dvoch rokoch som pochopil, že napriek tomu, že chémii veľmi hlboko rozumiem a napĺňa vo mne tie bádateľské nutkania, chemik zo mňa nikdy nebude. Z vysokej školy som teda odišiel dobrovoľne uprostred skúškového obdobia a prihlásil som sa na Filozofickú fakultu. Žiaľ, medzitým ma na dva roky zbalili vojaci a až do revolúcie som strávil čas ako robotník, respektíve pomocný skladník. Popritom som si čítal knihy a keďže tu fungoval reálny socializmus, predstavoval som si, že budem vzdelaný robotník.

Už revolúcia však bola zaujímavá, lebo prvýkrát v živote som vzplanul so všetkými ideálmi, ktoré vtedy fungovali. Mal som dvadsaťpäť rokov a revolúciu som naozaj „rozpumpoval". Bol som vlastne prvý a jediný v Leviciach, ktorého zatkli preto, že tam niečo organizoval. Roznášal som plagátiky na večerný míting a tesne pred ním ma zatkli, celú noc ma vypočúvali, a počas nej vlastne padol aj Ústredný výbor strany. Keby sa tak nestalo, možno by som bol doteraz vo väzení, takže je to vcelku sranda.

Aký ste mali postoj k socializmu? Koketovali ste niekedy s KSČ?

Mal som to obrovské šťastie, že som sa už v roku 1983 ako osemnásťročný človek spoznal s Ivanom Kadlečíkom. Aj to bola asi jedna z príčin, prečo ma potom nevzali na Filozofickú fakultu. Po revolúcii robil nový dekan revíziu neprijatých študentov a dostal som návrh nastúpiť ako mimoriadny študent. Poznanie Kadlečíka a čítanie kníh zo zahraničia, alebo tých, ktoré boli na indexe, ovplyvnilo moje názory a dokázal som hravo odolávať všetkému, čo mi nebolo vlastné. Vždy som bol odporcom toho, aby som niekedy vstúpil do nejakých politických štruktúr.

Nedokončili ste však ani tú Filozofickú fakultu.

Áno, tým, že som mal už pomerne veľa rokov, bolo pre mňa demotivujúce, ako som bol svedkom prerodu pedagógov, ktorí boli dovtedy zarytými marxistami, na nejakých fenomenológov a zástancov iných svetonázorov. Prispelo k tomu aj to, že som si uvedomil, že môj pedagóg slavistiky, ktorý vo mne vyburcoval vášeň pre jazykovedu, je len obyčajným nacionalistom. To ma znechutilo a odišiel som. Povedal som si, že „Kali" nerobí čo nechce a radšej začne realizovať svoje rojčenie, sny a túžby. Založil som si najskôr musicshop s malým vydavateľstvom a odvtedy sa venujem najmä knižkám.

Žil som šťastný život

Kedysi ste sa vyjadrili, že stačí, ak robíte to, čo vás baví. Prišlo to až s vydávaním kníh?

Svoju živnosť som zakladal s tým, že odteraz sa budem môcť venovať svojmu hobby ako hlavnému zamestnaniu a úplne tomu venovať celý život. Všetky moje talenty a túžby sa vpili do podnikateľskej činnosti a preto ani po šestnástich rokoch, ktoré odvtedy ubehli, necítim nijakým spôsobom žiaľ alebo to, že by som vtedy urobil chybný krok. Vždy sa len utvrdzujem v tom, že som žil veľmi šťastný život. Sebarealizácia je v živote človeka najpodstatnejšia.

Podnikatelia však nebývajú samovrahovia už v pôvodnej myšlienke. Vy ste ním boli - akcent ste dávali na slovenskú tvorbu a najmä na debutantov.

Pôvodne som zakladal agentúru, ktorá sa mala venovať literatúre a hudbe, ale musicshop skrachoval z klasických kapitalistických dôvodov, pretože prišli veľké nadnárodné firmy, ktoré jednoducho podliezli ceny a všetci malí, ako ja, padli. Odvtedy som sa venoval výhradne slovenskej literatúre. Už prvou knižkou som dokázal to, že chcem vydávať autorov, ktorí sú na knižnom trhu na totálnom okraji záujmu, pretože začiatkom deväťdesiatych rokov sa všetky veľké vydavateľstvá preorientovali a začali vydávať najmä zahraničné bestsellery. V tom čase by nikto nevydal mladého začínajúceho Tomáša Horvátha alebo Mareka Vadasa.

Nebolo práve to vopred odsúdené na neúspech?

Možno vám budem naozaj pripadať ako blázon, ale na finančné efekty som nikdy v živote nepomyslel. Čo sa týka mojich vydavateľských ambícií, mojim jediným cieľom bolo vydávanie kvalitnej literatúry s veľkým L a financie boli len cestou k jeho naplneniu.

Vy osobne rozlišujete medzi knihou a literatúrou, hoci to vyzerajú byť synonymá. Nebolo práve to osudným krokom, ktorý zrel do súčasného stavu, kedy vydavateľstvo padá na hubu? Nebolo by ľahšou cestou to, že by ste vydávali aj komerčné knihy a z nich by ste dotovali literatúru s veľkým L?

Rozumiem, ale treba rozlišovať obdobie pred a po roku 1995. Pred ním som mal vydavateľstvo ako hobby, vydával som jednu až dve knihy ročne zo zisku, ktorý produkoval musicshop. Po jeho bankrote som sa rozhodoval, čo ďalej. A vyšlo mi, že sa chcem venovať len vydávaniu kníh s tým, že budem stopercentným vydavateľom. A nikdy som sa nerozhodoval podľa toho, či je mnou vydávaná knižka komerčne zaujímavá. To proste nebola moja cesta.

V roku 1995 ste vydali dve knihy - Ivana Kadlečíka a Pavla Rankova.

Áno, a také niečo sa mi už v živote nestane, pretože prvá knižka dostala cenu Ivana Kraska, druhá cenu Dominika Tatarku. Stopercentnú úspešnosť už zrejme mať nikdy nebudem. (smiech) Ďalší rok som vydal šesť kníh, potom osemnásť a neskôr som sa držal na hladine medzi dvadsiatimi až tridsiatimi knihami ročne. Pri ich výbere som sa vždy rozhodoval výhradne podľa toho, či sa mi páčia a či ich pokladám za literatúru s veľkým L alebo nie.

Nikdy som neklesol a na mnohé komerčné tituly som povedal nie

Ani dnes, keď sa vám vydavateľstvo rúca z finančných dôvodov, to nepovažujete za chybu?

Nie, dokonca som hrdý na to, že som nikdy v tomto smere neklesol a že som dokázal povedať nie na mnohé komerčné tituly, ktoré neskôr vyšli inde a mali predajný úspech. Nemyslím, že by som to mal niekedy v živote meniť.

Aký je vlastne rozdiel medzi knihou a literatúrou?

Škoda, že slovenčina na to nemá iný zvrat. V češtine je viac rozlišované medzi nakladateľom a vydavateľom, takže pristúpim k tejto terminológii. Vydavateľ je človek, ktorý sa venuje literatúre a nakladateľ je ten, ktorý nakladá s literatúrou tak, aby na nej zarobil. Ak to budeme brať takto, deväťdesiatpäť percent našich vydavateľov sú nakladatelia a majú za cieľ iba finančný prospech. Literatúrou len hľadajú cesty k finančným benefitom. Mňa takýto svet ani neláka, ani nezaujíma.

Video: Koloman Kertész Bagala o rozdiele medzi knihou a literatúrou:

Určite?

Je to možno bohorovné vyhlásenie, ale celá moja doterajšia činnosť svedčí o tom, že si to môžem dovoliť povedať.

Nemáte pocit, akoby ste boli akýmsi Blahom Uhlárom z už neexistujúceho divadla Stoka, teda osamoteným bojovníkom?

Blaho Uhlár patrí k ľuďom, ktorých si v slovenskej kultúre vysoko vážim a predčí ho málokto. K takým ľuďom patria aj Andrej Šeban, Ivan Kadlečík, Vladimír Godár... nie je ich až tak veľa. To sú ľudia, ktorí sú ochotní pre svoj talent a sebarealizáciu obetovať všetko. A som rád, že k ním patrím aj ja a myslím, že mám byť na čo hrdý. Tá moja tvrdohlavosť, to, že som čestný človek, že sa šestnásť rokov venujem slovenskej tvorbe bez akéhokoľvek zaváhania a bez akýchkoľvek zajačích úmyslov, ma presviedča o tom, že to bol správny krok. A nemienim ho nijakým spôsobom korigovať.

V literárnej práci som nikdy neurobil chybu

Neurobili ste s Uhlárom identickú chybu práve tým, že ste si stanovili isté kritériá, ktoré nepodleziete, aj keby ste vo svojej brandži mali skončiť?

Pozor! Ja som v živote, čo sa týka literárnej práce, neurobil jedinú chybu.

Z hľadiska kvality vydávaných kníh možno nie, ale z hľadiska podnikania kardinálnu.

To vydavateľstvo muselo skončiť, pretože už som nevládal vytvárať také podmienky, aby mohlo fungovať ďalej. Zdravotne som úplne skolaboval a budem sa z toho nejaký čas spamätávať. Zrejme som bol tiež veľmi zlým zamestnávateľom, keďže som nedokázal nájsť ľudí, ktorí by boli nadchnutí tou prácou rovnako ako ja, hoci dostávali veľmi slušné platy. Nedokázal som ich nadchnúť ani na to, aby preklenuli nejaké to krízové obdobie. Všetci mi dali výpoveď a teraz je mojim jediným kolegom manželka, ktorá konečne ukončila materskú dovolenku. (smiech)

V podstate moje terajšie prerušenie vydavateľskej činnosti neprišlo preto, že nemám dostatok kvalitných autorov, ale preto, lebo nemám financie z predaja kníh ako povedzme pred štyrmi až piatimi rokmi. V knižnom trhu existuje akýsi reťazec, ktorý ja napĺňam. Som vydavateľ, každý rok som vydával čoraz lepšie, kvalitnejšie a úspešnejšie knihy, ale tie články reťazca, ktoré idú za mnou, teda distribútori a kníhkupci v súčasnej dobe buď zlyhali alebo vôbec neexistujú.

Čiže vy ste ako vydavateľ nezlyhali, problémom je distribúcia a predaj?

To je najhlavnejším dôvodom, pre ktorý končím, respektíve prerušujem svoju činnosť. Kríza distribúcie kníh trvá tri roky a stále sa zhoršuje.

V čom sa zlyhávajú?

V tom, že si neuvedomujú, čo majú v náplni práce - kupčenie s knihami a nie určovanie, čo má byť vydané. Neviem, či som to vysvetlil dostatočne.

Skúste konkrétnejšie.

Musíme si zadefinovať, kto má čo v náplni práce a čo z nej pre neho vyplýva. Spisovateľ má v náplni práce niečo napísať a jeho činom je rukopis. Vydavateľ má v náplni práce vyhľadať najlepšie rukopisy podľa svojho svedomia, zaradiť ich do edičného plánu a vydať ich ako knihy. Tým práca vydavateľa končí.

Teraz to treba dostať na pulty k ľuďom.

To už je servisná služba pre vydavateľov. Jednou z hlavných činností, ktoré sú v tom reťazci potrebné, je oznámiť, že vyšlo niečo nové, dobré, teda „píár". To je ale len jedna línia. Tou druhou je distribúcia kníh k čitateľom, ktorí na ne čakajú. Funguje to cestou distribútor - veľkoobchod - kníhkupectvo. Všade, len u nás nie.

U nás neexistuje žiadna literárna kritika

Kto zodpovedá za kvalitné „píár"?

Do istej miery samotný vydavateľ, podstatnú časť týchto aktivít však majú na starosti médiá. Tie by mali vydané knihy propagovať a analyzovať formou literárnej kritiky. Úlohou médií je teda objednať si dobrého recenzenta a publikovať jeho prácu. V tomto bode však začína zlyhávanie reťazca. Na Slovensku - hoci to bude vyzerať opäť bohorovne - žiadna literárna kritika neexistuje. Tých zopár výnimiek iba potvrdzuje pravidlo.

Ako je to možné?

Jednoducho. Byť kritikom nie je z finančného hľadiska nijako zaujímavé. Musí prečítať rukopis a cez svoje skúsenosti a talent reflektovať dané dielo, dať ho do nejakého kontextu a minimálne mu dať nejaké hodnotiace kritériá. Je to náročná činnosť, samotné prečítanie knihy trvá istý čas, premýšľanie a napísanie článku detto a keď vezmeme, že výsledkom je napísanie recenzie, za ktorú sa dáva neadekvátny honorár, niet sa čo čudovať. V prepočte to vychádza na pár halierov na hodinu práce. Ľudia sa tým teda neuživia, utekajú do iných pracovných sfér a kritika je len ich bočným záujmom.

Spoločnosť by mala vedieť ohodnotiť takúto prácu trebárs aj sponzoringom, tým, že ich zamestná v ústavoch, ktoré by mali na starosti práve takéto veci. Potom by kritici nemuseli pracovať v reklamnej brandži alebo ako žurnalisti, lebo práca literárneho kritika a literárneho vedca si vyžaduje úplne iný typ myslenia.

Takýto systém naozaj niekde funguje?

Nemusíme ani chodiť ďaleko, minimálne v Maďarsku, v Čechách a Poľsku.

Presne v takejto forme?

Áno. Na Slovensku to, žiaľbohu, napriek vytvoreným mechanizmom a existujúcim inštitúciám nefunguje.

Video: Koloman Kertész Bagala graficky znázorňuje vzťahy medzi spisovateľom, vydavateľom, čitateľom a kritikou:

Načo je vôbec dobrá kritika? Mnohí tvrdia, že je to len také poučovanie o tom, ako by to robili samotní kritici, keby to vôbec robiť vedeli.

Kritika by mala ukázať autorovi, či napísal dobré alebo zlé dielo a presne toto isté oznámiť čitateľom.

Podľa recenzií, na ktoré narážam väčšinovo, kritici príliš pochváliť nevedia, až to vyzerá, že sa tu nič dobré nevydáva.

Kritika nie je od slova kritizovať. Kritikova práca by mala zahŕňať reflexiu, hodnotenie diela z literárneho hľadiska. Literatúra je totiž absolútna, žiadnym spôsobom sa nevyvíja. Nie je kvalitnejšie to dielo, ktoré sa napíše o sto rokov neskôr, lepšia môže byť akurát technika. Kritik by na toto mal prísť sám a dokázať to zaradiť v celosvetovom kontexte, teda v nadpriestorovom i v nadčasovom horizonte. Mal by vedieť porovnávať diela samotné, povedať, či sú dobré alebo zlé. Žiadnu inú úlohu kritik nemá. Nemôže určovať, ako má vznikať literatúra, aká by mala byť, iba ju reflektovať, teda ohodnocovať.

Nezlyháva z vášho pohľadu distribúcia a predaj kníh najmä preto, lebo ich primárne zaujímajú iba komerčne zaujímavé tituly a nie tie nepredateľné?

Kupci predsa v tomto smere nezohrávajú žiadnu úlohu. Teraz sa bavíme o literárnom hľadisku a to, čo spomínate, je už iná vetva. Ja hovorím, že dopyt čitateľov po knihe by mali vyvolať médiá, kupci sú až v druhom slede.

Médiá podľa vás jednoznačne zlyhávajú?

Určitým spôsobom áno. Lebo keby platili kvalitným literárnym kritikom reálne honoráre, tak by nemali problém. Bohužiaľ to tak nie je. Na druhej strane, médiá si častokrát ani nevšimnú, koľko literárnych ocenení moje knihy získali a aké úspešné sú v zahraničí.

Na Slovensku nie je žiadny distribútor

Poďme k tej druhej vetve - prečo sa kvalitné knihy nepredávajú ako teplé rohlíky?

Reťazec by mal fungovať po osi vydavateľ - distribúcia - veľkoobchod - kníhkupectvo. Na Slovensku - a to sa odvážim tvrdiť - neexistuje žiadny distribútor. Distribúciu si teda určitým spôsobom musí zabezpečovať každý vydavateľ sám. Ja by som bol veľmi rád, keby celý môj náklad odišiel do distribučného skladu, ktorý sa bude starať aj o „píár", teda o rozdanie recenzných výtlačkov, tlač ponukových listov a tak ďalej. Na strane druhej bude hľadať veľkoobchody, ktoré by zásobovali siete kníhkupectiev alebo iné odberné miesta.

Aká je realita?

U nás sa každý, kto zásobuje nejakých päť kníhkupectiev, pokojne nazve distribútorom. Pritom je to nezmysel - nazvať sa ním môže iba ten, ktorý sa naozaj a poctivo stará o to, aby sa knihy dostali tam, kam patria.

Ako by to malo fungovať?

Tak, že distribútor dodáva do veľkoobchodov, ktoré by už mali mať reflexiu od odbornej verejnosti, teda recenzie a názory na konkrétne diela od relevantných kritikov a ktoré by ich ponúkali kníhkupcom. Kníhkupectvá by mali v ideálnom slnečnom štáte vziať tieto knihy, prečítať si ich, aby vedeli, aké sú a ponúkať tak svojim verným zákazníkom nové produkty.

To sa nedeje?

Nedeje!!! Ani v jednom z tých troch stupňov. Zlyháva distribúcia v zmysle o ktorom hovorím, distribútorov si musia robiť vydavateľstvá samé. A veľkoobchody, oslovené nekomerčnými slovenskými vydavateľmi múzickú literatúru odmietajú nakupovať, knihy chcú len do „komisie", teda zadarmo, a ak ich aj blahosklonne prijmú na sklad, ležia kdesi v kúte, neponúkajú ich. Ale najhoršie je, že kníhkupci múzické knihy nečítajú, takže nevedia, aký tovar by mohli ponúknuť. Sme v situácii, ako keby niekto predával ponožky, ale nevedel by, načo sa používajú.

Kníhkupci nemajú potuchy o tom, čo ponúkajú

Vy teda tvrdíte, že kníhkupectvá ani nevedia, čo ponúkajú?

Nemajú o tom ani potuchy a dovolím si tvrdiť, že v tejto republike existuje maximálne desať kníhkupectiev. Ostatné sú len „kníhlupectvá" - strážnici svojich profitov. Stačí sa im pozrieť do výkladných skríň!

Nemá však svoju logiku, že nechcú predávať to, čo nie je komerčne zaujímavé? Sú to podnikatelia, je jasné, že to robia najmä pre zisk. Ťažko od nich čakať, že sa budú hrnúť predávať debutanta.

Už v tejto vašej otázke je zahrnutá odpoveď, pretože tiež prihliadate na to, čo hovorím ja. Pre mňa je kníhkupectvo kultúrnym stánkom! „Kníhlupec", ktorý debut múzického autora ani neprečíta, predsa nemôže mať ani potuchy o tom, či bude predajný alebo nie, či je kvalitný alebo nekvalitný. Dopyt by sa vytváral vtedy, keby bol predajca sám vnútorne presvedčený, že ponúka svojim zákazníkom kvalitu. Obráťme list a bavme sa o podenkovej literatúre, snáď to bude pochopiteľnejšie. Rowlingová nebola debutantka?

Bola.

Čítali ju kníhkupci?

Predovšetkým ju najskôr odmietali samotní vydavatelia.

Mali predajcovia pri jej debute s prvým dielom Harryho Pottera ohlas od médií? Mali. Až potom prišiel komerčný úspech. Lebo fungovali všetky komponenty, o ktorých som doteraz hovoril. A toto u nás absentuje. Naši kníhkupci jednoducho slovenské knihy nečítajú. Oni ani nevedia, keď je nejaká kniha ocenená.

Čiže je to len v ich nevedomosti a nie v strachu, že by slovenských autorov jednoducho nepredali?

Človek má hlboko vnútorný strach len z toho, čo nepozná. Akonáhle viete, že sa o polnoci na cintoríne nemôže udiať nič iné ako to, čo sa na ňom deje napoludnie, nemáte z neho strach. Keby kníhkupci čítali diela múzických autorov a sledovali, čím je ktorý literárne cenný, vedeli by, či knihu ponúknuť alebo nie. S máloktorým predavačom kníh sa dá rozprávať o literatúre...

Máme dostatok múzických čitateľov

Nebude problém aj v samotných čitateľoch? Že sa knihy proste nečítajú?

Ja nemám pocit, že by sa na Slovensku nečítali knihy. Máme tu dostatok múzických čitateľov a na slovo múzický dávam veľký dôraz. Čitateľ nemá v náplni práce nič iné, len čítanie. To je hlboko intímna a náročná činnosť, lebo nevyžaduje žiadne iné zmysly, len oči a mozog. V písmenách musí počuť zvuky, hlasy, dokonca cítiť chlad ak hrdina padne do rieky, musí cítiť chuť zmrzliny, bolesť samovraha... Literatúra je kvalitná vtedy, keď vyvolá u čitateľa pocity, zanechá silné dojmy, ktoré vedú k sebauvedomeniu, katarzii...

Celý čas hovoríte o literatúre s veľkým L, ale aj taká Keleová-Vasilková či Steelová čitateľov jednoducho zaujali. Asi tam cítili to, čo opisujete.

Súhlasím, ale predmetom môjho rozhovoru je múzická literatúra.

Mojim záujmom je oponovať vám, aby ste zdôvodnili svoje postoje.

(smiech) Vysvetlím, čo myslím pod pojmom literatúra. Bavme sa o múzických čitateľoch, nie o nečitateľoch alebo čitateľoch „neliteratúry". Čitateľský zážitok závisí od morálnej veľkosti čitateľa a schopnosti hlboko pochopiť pravdu a zmysel života, závisí od kvality prežívania vlastného života, poznania seba samého. A to sa nedá nijako ovplyvňovať. Ničím. Literatúra nedáva návod, je len katalyzátorom myslenia.

Čitateľ, ktorý aspoň raz prešiel katarziou, zažil poriadny orgazmus z čítania, nikdy naň nezabudne a bude ho vyhľadávať naďalej, v iných dielach. Urputne, ťažko a dlho, ale bude. Nemyslím, že Slováci sú taký neinteligentný národ, ignoranti a diletanti, ktorí by nedokázali precítiť literatúru. Existuje tu početná vrstva mysliaceho obyvateľstva, ktorá číta múzickú literatúru, akurát v súčasnosti nemá podmienky na to, aby sa o knihách kvalitných slovenských autorov dozvedela. Z médií, od kníhkupcov.

To je v rozpore s tým, čo ste hovorili - že ak čitateľ zažije orgazmus, bude síce ťažko a urputne, ale predsa len hľadať.

Ale to by nesmel strácať čas zarábaním na chlieb náš každodenný. To, že tu existuje dostatok čitateľov, dokazujú aj štatistiky čítanosti spred revolúcie. Nehovorím, že všetko, čo sa vydávalo, bolo kvalitné, ale minimálne Rudolf Sloboda, Dušan Mitana, Stanislav Rakús a ďalší mali také množstvo čitateľov, že tí na nich nemohli úplne zabudnúť. Zabudnúť mohli len dočasne.

Čiže nepripúšťate, že diela, ktoré vydávate, sú síce kvalitné, ale pre čitateľov jednoducho nezaujímavé?

To má viacero aspektov, ale veľkú rolu hrá to, že ľudia u nás musia neprimerane veľa času venovať zarábaniu na chleba. To je choroba celej spoločnosti.

Ako je potom možné, že tento problém majú len tí takzvaní múzickí čitatelia, keďže fanúšikovia Steelovej si cestu za ňou nájdu? Jej knihy sa predávajú v obrovských nákladoch. Jej čitatelia už nemusia zarábať na chlieb?

Pri múzických čitateľoch je možno problém v tom, že nie sú provokovaní a informovaní správnymi spôsobmi k tomu, aby sa vrátili k svojej literárnej vášni. Literatúra je nezávislá od peňazí, vznikala aj pred ich vynájdením! Existovala predsa oveľa dávnejšie, odjakživa ako orálna, nielen skriptórna.

To, že v súčasnosti civilizácia všetko vyjadruje cez financie, nie je chybou literatúry, ale samotnej civilizácie. Peniaze sú iba zástupným symbolom, nie cieľom, zmyslom. Zhŕňanie peňazí nie je v súlade s ľudským vnútrom. A logicky - ak ľudstvo v súčasnosti na všetko pozerá len cez peniaze, činí tak aj väčšina vydavateľov. Knihy sa pre nich stali prostriedkom na získavanie financií a nie službou umeniu a kultúre.

Jasné, ale nedostal som odpoveď na to, prečo čitatelia takzvanej „neliteratúry" nakupujú a tí múzickí zlyhávajú.

Pretože nemúzické vydavateľstvá majú iba finančné a nie literárne ciele. Pretože v tom ich reťazci je dosť im podobných distribútorov a kníhkupcov, až natoľko, že distribučné kanály múzickej literatúry sú stopnuté. A bez ponuky je dopyt oslabený.

Nebude to skôr tak, že jednoducho ľudia majú radšej ľahšiu literatúru?

Ale veď to sa nevylučuje. Múzických čitateľov je logicky menej ako tých druhých. Rovnako, ako je menej ľudí, ktorí neprepočítavajú všetko len cez peniaze. Kníhkupci, ktorí zabudli, že majú v náplni práce nielen vlastný zisk, ale aj šírenie kultúrnych a umeleckých hodnôt, s úplnou samozrejmosťou držia vo svojich kníhkupectvách knihy najmä pre tých druhých.

Z podnikateľského hľadiska to má svoje opodstatnenie.

Áno, z hľadiska finančného sveta je to logické, z hľadiska múzického sveta je to smutné.

Ale tak funguje svet. Prečo by práve kníhkupci mali byť samaritánmi, ktorí budú predávať kvalitu na úkor svojich ziskov?

Tak funguje svet, do ktorého nepatrím. Otvorene povedzme, že existencia môjho vydavateľstva je z ich hľadiska nezmyslom. A pre mňa je zas ich existencia smiešna, pretože ja civilizáciu, ktorá je nekultúrna, považujem za nezmysel.

Finančné kritérium mi je ukradnuté

Koľko vás stojí vydanie knihy? Aké náklady za tým sú?

Myslím, že toto nie je téma hodná mňa ako vydavateľa, lebo tak, ako sa nestarám o predaj automobilov, nestarám sa ani o literatúru z komerčného hľadiska. Mňa nemôžete posudzovať komerčnými kritériami, keďže do tej sféry ani nepatrím, ani nikdy patriť nechcem.

Zaujímajú ma náklady na vydanie knihy u vydavateľa nekomerčného formátu. A tiež to, pri akom náklade sa vám knihy začínajú rentovať.

Ale veď to sa pýtajte komerčných vydavateľov. Mňa sa pýtajte skôr na to, ako je možné, že šestnásť rokov zostavujem jeden z najlepších edičných plánov na Slovensku. Mňa nezaujímajú komerčné kritériá. Mojim činom je vydávanie kníh, nie zarábanie na nich. Rozumiete mi? Mne je úplne jedno, či knihu vydám v náklade desať kusov alebo päťdesiat miliónov kusov. Zaujíma ma iba to - opakujem - iba to, či je tá kniha z hľadiska literárneho kvalitná alebo nie. Či je múzická alebo s literatúrou nemá nič spoločné.

Iste, ale ak niečo vydáte v náklade desať kusov, logicky nebudete mať na to, aby ste vydali ďalšie kvalitné knihy, pretože ste v strate.

Ale mňa to nezaujíma, finančné kritérium mi je ukradnuté. Mňa zaujíma vznik a vydanie kvalitného diela, nič iné.

Z čoho to potom celé tie roky financujete?

Z peňazí ako celá civilizácia. (smiech) Ale fakt neviem, či je to naozaj také nepochopiteľné, že niekto vydáva knihy a je mu jedno, či na nich zarobí???

Dokázal som, že moje knihy si vedia na seba zarobiť

Ja vám verím, ale vydavateľstvo tých šestnásť rokov z niečoho muselo fungovať. Zarábalo na seba?

Bolo by si na seba zarábalo, keby ten reťazec, o ktorom sme hovorili, fungoval správne. Vtedy by som bol vo vysokom zisku.

To je hypotéza.

Mám na to aj dôkazy.

Aké?

V kníhkupectve Artfórum sme zorganizovali „týždeň môjho vydavateľstva". Za ten čas mi tam urobili také tržby, že keby som si ich dal „krát päťdesiat", o rok kupujem domy v Tatrách a môžem dávať svojim spisovateľom kľúče, nech sa tam zatvoria a konečne dopíšu knihu. To, že už o týždeň v tom istom kníhkupectve nebola vyložená jediná moja knižka, je chyba mňa alebo ich? Ja som im predsa dokázal, že moje knihy si vedia na seba zarobiť.

Mám tiež ďalší dôkaz o tom, že moje vydavateľstvo má vysoký finančný rejting, pretože keď zavrel svoju predajňu ten pobehaj Pištek, ostal mi dlžný stoštyridsaťtisíc korún. Nezaplatil mi za predané knihy! To je z môjho hľadiska obrovský peniaz. Mohol som vydať päť debutantov, alebo si kúpiť domček v lese, pretože doteraz bývam so svojou rodinou - päť ľudí - v jednoizbovom priváte. Hoci sme šťastní, nikdy v živote nebudeme mať vlastný byt. Moje vydavateľstvo funguje len vďaka tomu, že moja rodina je stotožnená s tým, čo robím a je ochotná v mene služby literatúre, kultúre hoci aj trpieť.

Potom vyvstáva otázka, prečo sa človek toľko obetuje.

Neviem si predstaviť, že by som v živote robil čokoľvek iné. Literatúra ma baví. A keď som po šestnástich rokoch dokázal, že to viem robiť dobre, že to robím na vrchole svojich možností, schopností a talentu, prečo by som mal robiť niečo iné? Ja mám jediný talent - objaviť talent niekoho iného. Skúste mi povedať jediný ľudský protiargument. Ľudský, nie finančný.

Naozaj sa nedá spraviť kompromis, že skĺbite nekomerčné s komerčným, aby sa to uživilo?

Ostáva jediná možnosť - vypustiť tie medzičlánky medzi vydavateľom a čitateľom, lebo ich považujem za choré a robiť si všetko sám. Raz si založím vlastný literárny klub a dokážem, že pre čitateľov nie je moja práca nezmyslom.

Štát nejako pomáha?

Chcete počuť o slnečnom štáte či o Slovensku?

Zaujíma ma realita.

Aj tak poviem najskôr slnečný štát - spoločnosť vždy akceptovala to, že niektorí jedinci majú väčšie nadanie ako ostatní. A preto ich vždy podporovala a cítila sa ukrivdená, ak niekto svoj talent nevyužíval. Spoločnosť, ktorá talenty nepodporuje, nebude nikdy zdravá, nebude napredovať.

Hovorme o vynálezcoch. Doteraz by sme chodili pešo alebo ťahali tyče za koňmi. Doteraz by sme nelietali do vesmíru! Čo je asi tak komerčne zaujímavé na výskume medziplanetárneho priestoru? Čo je zaujímavé na tom, že niekto skomponuje hudbu, namaľuje obraz, hľadí do mikroskopu? A toto všetko platí aj pre literatúru.

Sme nenormálna spoločnosť

A teraz Slovensko.

Sme nenormálna spoločnosť, pretože nepodporujeme dobrých matematikov. Radšej im všetci svorne radíme, aby si najprv zarobili na seba a potom si môžu po večeroch písať tie svoje rovnice... Nenapredujeme! Nepodporujeme najkvalitnejších skladateľov, divadlá... Ak, tak len tie, ktoré sú komerčné. Všetko toto platí aj pre literatúru. Nepodporuje sa progresívne umenie, len takzvané národné a komerčné. Veď to je zvrátenosť.

Žiadali ste štát o granty?

Žiadal.

A?

Dostal som iba trinásť percent požadovanej sumy. Na rozdiel od nafúkaných národniarov a darmožráčov, ktorí dostali sto percent. O rok požiadam o granty znovu. Snáď niekomu napokon dôjde, kto vydal laureátov tohoročnej Ceny Dominika Tatarku, Ceny Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska a Ceny Anasoft litera... (smiech) Veď ja nikdy nežiadam podporu na žiadne hlúposti ale pre najlepšie knihy Slovenska!

Pri článku na internete, ktorý oznamoval, že vaše vydavateľstvo končí, sa v diskusii objavila kritika, že čo je toto za komunistický prístup, ak chce niekto podnikať tak, že mu bude dávať peniaze štát.

Ale veď ja nepodnikám. Ja robím literatúru v najlepšom vedomí a svedomí. Nie som podnikateľom v kultúre, som jej robotníkom. Kritériá diskutérov sú teda irelevantné. Niežeby sa rozčuľovali nad tým, že štát od nich vyberá v rámci daní peniaze a redistribuuje ich nesprávnym smerom. Keby ich toto iritovalo, vtedy by to bola v mojich očiach normálna, zdravá spoločnosť. Ja totiž nebedákam nad tým, že som nedostal peniaze. Len poukazujem na to, že peňazí v kultúre je dostatok, len sa používajú nesprávne.

Video: Koloman Kertész Bagala o tom, že v kultúre nepodniká, ale robí robotníka:

Po tých rokoch vás dostihol syndróm vyhorenia a skončili ste na psychiatrii. Bol to priamo dôsledok vašej práce?

Výhradne. Vidíte, s akým zápalom rozprávam, že nerobím nič, čo by nebolo v súlade s mojim svedomím alebo talentom. Nijakým spôsobom sa nesnažím kritériá svojej práce zosúladiť s tými, ktoré požaduje komerčná civilizácia. Pretože sú so mnou nekompatibilné.

To, že som napriek všetkému odkázaný na to, aby som na realizáciu svojej práce používal peniaze, mi len odoberá čas, ktorý som mohol venovať len práci. Keď to vezmeme z hľadiska štátu, ten mi dal jasnú odpoveď - chce, aby som bol iba trinásťpercentným vydavateľom a až osemdesiatsedempercentným manažérom, ktorý si na svoje podnikanie zoženie peniaze. Ale ja predsa nerobím podnikateľkú činnosť, ja len slúžim literatúre, umeniu, kultúre...

Znamená to, že podľa vás by mal štát vyfinancovať sto percent nákladov na vydávanie vašich kníh?

Nie.

Lebo takto by to pochopili mnohí.

Ministerstvo kultúry vypisuje granty na vykrytie finančných strát pri vydávaní múzickej literatúry. Nezvaľujem vinu na štát, ale predovšetkým na svojich obchodných partnerov. Keby robili to, čo majú v náplni práce, o takéto granty by som predsa nežiadal. Kníhkupci sa štítia slovenskej literatúry. Nevidia v tom zmysel z komerčného hľadiska, uverili fáme, že nie je o ňu záujem. Vôbec neprihliadajú na to, že slovenské deti sa musia bez zážitku z čítania iba bifliť mená slovenských spisovateľov, ktorých oni nedržia na pultoch.

Platí, že kvalitné literárne dielo sa predá vždy?

Ak odhliadneme od jediného kritéria „kníhlupcov" predať v čo najkratšom čase čo najviac kusov, tak áno. Z múzického diela sa v horizonte povedzme sto rokov predá vždy viac kusov ako z diela podenkového.

Video: Koloman Kertész Bagala o svojom syndróme vyhorenia:

Z čoho vlastne žijete?

V tejto chvíli z lásky a najmä sebalásky. (smiech)

Vymysleli ste a dlhé roky organizovali literárnu súťaž Poviedka, vďaka ktorej sa mohli ukázať aj tí, ktorí inak nemali šancu. Bola primárnou myšlienkou snaha objaviť dobrých autorov?

Áno. Keď nezabudnete na to, že mojim cieľom je literatúra sama, je to logická odpoveď. Mojou úlohou je podporovať a povzbudzovať autorov k písaniu čo najkvalitnejších diel, vytváranie vhodného prostredia. Bola to jediná literárna súťaž, vyhlásená súkromnou osobou. V roku 1996 som ju vyhlásil prvýkrát práve preto, že som ju považoval za svoju pracovnú náplň. Dôkazom opodstatnenosti tejto súťaže je, že prežila jedenásť rokov a objavila pre slovenskú literatúru desiatky kvalitných debutantov.

Prihlásilo sa do nej veľa balastu alebo prevažovala kvalita?

Bolo to zhruba v takom pomere, ako je na Slovensku zastúpená múzická literatúra s „neliteratúrou". Na začiatku bolo v zborníku dvadsaťsedem prác, v súčasnosti stačí desať. Z tých päťsto príspevkov ročne je desať kvalitných a možno ďalších dvadsať čitateľných, ostatné netreba uverejňovať. Ich autori však môžu ďalej skvalitňovať svoju tvorbu a zúčastniť sa o rok. To je hlavné - že všetci majú šancu preraziť iba svojim talentom.

Čo je lepšie z pohľadu skultúrňovania človeka - ak číta, hoci aj ten balast a brak, alebo je v takom prípade lepšie nečítať?

Ja si vážim čitateľa akejkoľvek knižky a neodsudzujem tých, ktorí čítajú trebárs vami vyššie spomínané autorky. Akurát ja sa pri tvorbe edičného plánu zameriavam len na múzických čitateľov. Čítanie kníh nikdy nepovažujem za zbytočné. Kniha je však neľútostným zrkadlom čitateľovho vnútorného sveta.

Knihy sú nenormálne lacné

Predaj kníh súvisí aj s cenami. Sú u nás drahé?

Naopak! Sú nenormálne lacné. Asi na úrovni jednej tretiny ich reálnej maloobchodnej ceny. Stačí sa ísť pozrieť o desať kilometrov ďalej za Bratislavu do Rakúska.

Bude mať zníženie DPH na knihy vplyv na ich ceny alebo sa predajcom len zvýši marža?

Som pravičiar a finančná reforma, ktorá prebehla, bola nevyhnutná a urobená dobre. Nemali by byť žiadne výnimky, ani pri knihách. Keby som o to bojoval, bojoval by som zároveň o zvýhodňovanie vydavateľov pornografickej literatúry, Hitlerovho produktu Mein Kampf a podobných zvráteností. Skôr ma trápi, ako sú štátom peniaze z tej DPH prerozdeľované, do akej kultúry idú.

Máme dostatok dobrých slovenských autorov?

Že sa vôbec potrebujete opýtať na takúto samozrejmosť a práve vydavateľa najlepších kníh Slovenska. (smiech) Máme! A nasvedčuje tomu aj záujem o ich knihy v zahraničí. Pars pro toto, napríklad knihu mojej autorky Daniely Kapitáňovej už vydali v Česku, vo Švédsku, Francúzsku, je o ňu záujem v Poľsku, Rusku, Maďarsku... Akurát u nás platí pravidlo, že nikto nie je doma prorokom. Skúste sa dnes opýtať na jej knihy slovenských kníhkupcov.

Prečo si myslíte, že práve vy ste vydavateľ najlepších kníh u nás??

Svedčia o tom napríklad nominácie na najlepšiu knihu Slovenska, kde z desiatich kníh je päť mojich. Minulý rok to bolo z desiatich šesť. Kto sa mi odváži oponovať? (smiech)

Keď sa dáte do poriadku po zdravotnej stránke, čo budete robiť?

Nebudem sa vedieť venovať ničomu inému, len tomu, čo doteraz. Je to tak vpité do môjho sveta, že inak to nepôjde. Toho sa neviem vzdať. Raz som povedal jednému svojmu autorovi, že keď budem naozaj donútený odísť od literatúry, budem obchodovať s hnojom, len aby som tejto spoločnosti dokázal, že obchodovať naozaj viem.

Vydanie knihy Dzurindovi bol hold mojich sympatií k nemu

Povedali ste, že svojimi knihami ste ani raz nepodliezli latku kvality. Platí to i pre Dzurindovu knihu Kde je vôľa, tam je cesta?

Tú knihu som bral tak, že to bol zo spoločenského hľadiska jediný možný vklad k tomu, aby som ukázal tejto spoločnosti svoje presvedčenie.

Čiže hold vďaky Mikulášovi Dzurindovi?

Berte to skôr ako hold sympatií. Kniha vyšla tesne pred rozhodujúcimi voľbami, z ktorých vzišla vláda, ktorá urobila kus roboty pre ozdravenie Slovenska. Stačí sa poobzerať, čo všetko kaličia súčasní „smeristi"!

Z hľadiska literárneho je tá kniha v poriadku?

Mohla byť lepšia. Idete ma chytať za slovíčka? (smiech) Berte to ako akt mojej spoločenskej angažovanosti.

Prežije kniha v čase internetu?

V každom prípade prežije literatúra. Akurát bude meniť formy rovnako, ako ich menila v minulosti. Publikovala sa na zvitky, šnúrky, kože, dnes na papier... možno v budúcnosti to bude iba elektronická forma... To je jedno! Literatúra je totiž večná, okrem formy sa nezmení nič na jej podstate.

Keďže vaše vydavateľstvo končí, nedá mi neopýtať sa - prehrali ste vy alebo spoločnosť?

Vydavateľstvo skončilo, ale ja predsa žijem! Celé tie roky som robil na vrchole svojich možností a schopností, vnútorne som jeden z najšťastnejších ľudí, s akými ste kedy robili rozhovor a akí sa tu pohybujú. Nie každý má odvahu robiť svoje hobby ako hlavné a jediné povolanie. Z mojej strany teda terajšie zastavenie vydavateľskej činnosti nebolo žiadne zlyhanie. Spoločnosť nezlyhala tiež, jedine jej jednotlivci, ktorí zabudli, aký je zmysel umenia v živote.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Koloman Kertész Bagala mierne doplnil niektoré formulácie bez zmeny zmyslu pôvodných odpovedí.

Medzititulky: redakcia