Za labuťou oponou

Labuťko nie je detské predstavenie. Labuťko nie je názov postavy, preto sa nepýtajte, kto ho hrá. Labuťko je v tanečnom žargóne skratka pre Labutie jazero. O tanečnom zákulisí je aj celé predstavenie.

Myšlienku nosil v sebe režisér Ján Ďurovčík takmer rok. „Čakal som na kopnutie povestnej múzy. Vedel som, čo chcem povedať, ale muselo to dozrieť,“ povedal novinárom režisér.

Komorné obsadenie dvoch tanečníkov a dvoch hercov zosobňuje tému odchádzajúceho umelca s jeseňou na tvári a prichádzajúceho talentu v tele príťažlivej baletky. „Tak ako je v Labuťom jazere kontrast medzi čiernou a bielou labuťou, tu je kontrast medzi umelcom, z ktorého padá lístie, a mladou baletkou, do ktorej sa nedá nezamilovať,“ vysvetľuje Ďurovčík.

Herci aj tanečníci pritom prekračujú mantinely svojho povolania a tanečníci okrem pohybu hrajú a spievajú, herci okrem hrania spievajú a tancujú. Celé predstavenie sa odohráva ako keby v zákulisí počas predstavenia Labutieho jazera. Diváci nazrú do divadelnej šatne, sprchy či do skúšobnej sály.

Slovenské divadlo tanca má k podobným formám totálneho divadla blízko, nové predstavenie nebude výnimkou. Výnimkou nebude ani turné, ktoré nasleduje po dvoch bratislavských premiérach dnes a zajtra v Štúdiu S.

Na scéne a v kostýmoch Martina Černého sa v Labuťku predstavia Marianna Paulíková, Ján Špoták, Marián Geišberg a Nela Pocisková.