Za odchodom zo zamestnania sa vraj môže skrývať aj záujem o podporu v nezamestnanosti
Preveria motívy nezamestnaných

Dávku v nezamestnanosti si vyberajú aj ľudia, ktorí majú také dobré predpoklady na to, aby si našli prácu, že ich nehodno evidovať na úrade práce.

BRATISLAVA. Na Slovensku je sociálne zabezpečenie natoľko štedré, že využívať ho sa oplatí aj ľuďom, ktorých v zamestnaní dobre platili.

Generálny riaditeľ ústredia práce Ján Sihelský hovorí doslova o zneužívaní takzvanej podpory v nezamestnanosti.

Tvrdí, že niektorí ľudia, ktorých zaradili do evidencie nezamestnaných, „úmyselne neprejavujú záujem o voľné pracovné miesta“, hoci zodpovedajú ich schopnostiam. „Chcú tam zotrvať, vybrať si podporu a potom hľadať voľné pracovné miesta.“

To neznamená, že robia niečo nedovolené. Jednoducho využívajú to, že výšku podpory zákon určuje podľa zásluhovosti na poistení v nezamestnanosti. Denná dávka totiž predstavuje 50 percent priemernej dennej (hrubej) mzdy za tri alebo dva predchádzajúce roky.

Čím vyššiu mzdu človek poberá, tým viac na poistenie platí a tým vyššiu podporu by si mohol v nezamestnanosti nárokovať. Štát mu to môže len znepríjemniť, keď od neho vyžaduje, aby sa pravidelne hlásil na úrade práce.

Nechce sa im pracovať?

O peniaze asi nejde. Fond poistenia v nezamestnanosti je pre­bytkový, potvrdila Lýdia Výborná zo Sociálnej poisťovne.

Sihelskému nejde do hlavy, že keď odevný závod Ozeta Neo v Tornali prepustí 600 osôb, textilná firma Gemtex v neďalekej Rožňave môže obsadiť len asi 30 z 80 voľných pracovných miest.

„Ako je možné, že tam, kde miera nezamestnanosti je 24 percent, nevieme obsadiť voľné pracovné miesta?“ pýta sa.

„Množstvo voľných pracovných miest a súčasne vysoká nezamestnanosť ukazujú, že špekulantov nie je málo,“ pridáva sa riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Eugen Jurzyca.

Jurzyca uznáva, že poistenec si môže nárokovať to, čo mu patrí. Za problém považuje, že štát nie je schopný „zistiť, či človek o zamestnanie prišiel, alebo sa mu jednoducho nechce robiť a vyberie si peniaze na úkor ostatných, ktorí do systému prispievajú nepretržite“.

Bývalý štátny tajomník ministerstva práce Miroslav Beblavý si tiež myslí, že úrady to nedokážu robiť. Osobne pozná prípad z Bratislavy, keď „vysokokvalifikovaného právnika nechali na úrade práce šesť mesiacov bez jedinej ponuky, a tak si vybral celých svojich takmer 150-tisíc korún podpory, než išiel opäť pracovať“.

Podporu chcú obmedziť

Sihelský už avizoval kroky na „zamedzenie možností zneužívania podpory“.

Povedal, že „chceme viac analyzovať a odhaľovať, z akých dôvodov“ človek odišiel zo zamestnania a dal sa zaradiť do evidencie nezamestnaných. „Či to sú zištné dôvody (...), alebo nejaký rozumný dôvod,“ dodal.

„Keď niekto odíde z Volkswagenu, kde je priemerná mzda 35-tisíc korún, pýtam sa: Prečo ideš do evidencie? Možno na to máš dôvody, občan, ale tak nám ich jasne povedz. My si overíme, či si ich tak aj predniesol svojmu zamestnávateľovi,“ povedal Sihelský.

Konfederácia odborových zvä­zov podľa jej poradcu Milana Buša s tým však nesúhlasí. „Každý, kto si riadne plní odvodové povinnosti, by mal mať nárok na dávku v nezamestnanosti.“

Beblavý pochybuje, že by bolo možné zistiť, prečo človek prácu stratil alebo opustil. „Čo so ženou, ktorá radšej 'dobrovoľne' odíde, pretože ju nadriadený obťažoval alebo nadriadená šikanovala?“ Dôležitejšie je podľa neho skúmať, či človek naozaj prácu chce. Inak ho úrad môže z evidencie vyradiť a dávku mu odňať.

Jurzyca by viac veril posilneniu sporivého princípu. To by podľa neho mohlo mať napríklad takú podobu, že každý si tri roky sporí na svoj účet a, ak sa stane nezamestnaným, dostane z neho peniaze; ak pracuje celý život, dostane ich pri odchode do dôchodku.