Zaklopali sme u Boha a otvoril

Slovensko rozpráva o skvelej operácii siamských dvojičiek. Operačný tím viedol primár Detskej fakultnej nemocnice VLADIMÍR CINGEL.

Vladimír Cingel sa narodil 21. decembra 1960 Žiline, vyštudoval Lekársku fakultu UK, od skončenia školy pôsobí v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch, dnes je primárom Kliniky detskej chirurgie. Má manželku a dcéru (21), ktorá sa túži sVladimír Cingel sa narodil 21. decembra 1960 Žiline, vyštudoval Lekársku fakultu UK, od skončenia školy pôsobí v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch, dnes je primárom Kliniky detskej chirurgie. Má manželku a dcéru (21), ktorá sa túži s (Zdroj: SME – PAVOL FUNTÁL)

Slovensko rozpráva o skvelej operácii siamských dvojičiek. Operačný tím viedol primár Detskej fakultnej nemocnice VLADIMÍR CINGEL.

Je týždeň po operácii. Stále ste len tajnými optimistami, ako sa operujúci lekári nazvali po operácii?

„Mali sme pred operáciou rešpekt. Dopadla podľa najoptimistickejšieho scenára, kritické pooperačné obdobie sa zvládlo. Sme päť dní od operácie, deti žijú, sú stabilizované, chvalabohu, neprejavili sa chirurgické komplikácie, čo v nás živí ten tajný optimizmus.“

Boli ste šéfom tímu. Aj podľa odborníkov je obdivuhodné, ako všetko klaplo. Koľko ste to plánovali?

„Operácia dopadla podľa najoptimálnejšieho plánu, preto si myslím, že aj tam hore o nej vedeli a pomáhali. Už niekoľko týždňov sme diskutovali, či tie deti majú šancu žiť bez oddelenia ďalej, ale keďže závažnosť komplikácií gradovala, stále viac sme sa blížili k tomu, že treba operovať a k termínu.“

Nebudili ste sa v noci a nedopĺňali plán?

„Nechcem, aby to vyzeralo ako prehnané sebavedomie, ale ja sa nebudievam zo spánku pred operáciami. Teraz úprimne. Ráno som sa zobudil skôr ako obyčajne a mal som pocit, akoby som išiel na skúšku na vysokej. Pocit obáv, zodpovednosti, snahy dosiahnuť to.“


Operácia trvala 20 hodín, podľa kolegov ste si ju celú odstáli. Napriek tomu, že sa o vás starala skvelá pani Etelka, ako sa to dá vydržať?

„Občerstvil som sa aj ja, musíte si udržať hladinu cukru a tekutín, potrebujete si udržiavať svoj biologický komfort, lebo ten ovplyvní váš výkon. Ja som kávičkár a pani Etelka mi robila kávičku, ale naozaj som tam bol celý čas. Nominovali ma na šéfa tímu, to je pocta aj zodpovednosť a patrí sa, aby bol šéf tímu prítomný počas celej operácie. To je naplnenie líderskej funkcie. Myslím, že tak sa to má ponímať v každej profesii.“

Čo prvé začne pri takej operácii bolieť. Z videa lekárov v sále sme počuli, že sa sťažovali na kríže.

„V našej profesii hodiny stojíte, to je záťaž na chrbticu a končatiny. S chrbtom som na tom slušne, no ráno som už cítil nohy.“

Kto robil posledný rez?

„Aj posledný aj prvý ja.“

Aký je to pocit?

„Celú operáciu vám hlavou behajú odborné, ale aj filozofické a etické myšlienky. Keď sme chlapcov oddelili, uvedomil som si, že sme sa dostali na začiatok a vtedy som povedal, že som mal pocit, akoby sme zaklopali na dvere u Boha. Pri našej profesii sa stretávame s utrpením a so smrťou, a to vyvoláva otázky o úlohe človeka na svete, o jeho limitáciách. Zažil som niekoľko situácií, kde som cítil, že som na hranici ľudských možností a som rád, že som to mohol poznať. Človek by nemal pýchou prekročiť tieto hranice, lebo by sa stal nebezpečným pre seba a okolie.“

Ste veriaci?

„Bol som vychovávaný v katolíckej viere. Vyrastal som u starých rodičov v Terchovej, so starou mamou som každé ráno chodieval do kostola. Viera sa aj zneužíva a ja nie som človek, ktorý o tom hovorí a považuje ju za súčasť svojho curriculum vitae, ale nevyhnutne sa k tejto téme dostávam vo svojej profesii. Zažil som pocit, keď som vedel, že situácia už nie je v mojich rukách a podarilo sa. Ten pocit bol prítomný aj pri tejto operácii, nebolo to len v našich ru­kách a niekto môže povedať, že to bolo šťastie, ja hľadám hlbšiu odpoveď.“

Ako asistent profesora Simana ste boli aj pri oddelení prvých dvojčiat Andrejky a Lucky. Vtedy ich nikto nechcel oddeliť, poslali ich z Prahy do Bratislavy, pamätáte sa na to?

„Pamätám, bremeno rozhodnutia prevzal na seba pán profesor Siman. Nebol to geroizmus v zmysle, keď ste to vy odmietli, my to dokážeme. Možno ich viac mátali myšlienky ich ďalšieho života, či to zvládnu. Záleží na tom, čo vo vás preváži, či obavy z budúcna, alebo sa zaoberáte viac reálnou situáciou. V literatúre sú definované kritériá, kedy operovať a kedy nie, ale jasné veci sú vždy v živote jasné, zložitosť života je v tom, kedy to nie je jasné a treba spraviť rozhodnutie.“

Hovorili ste, že vám po tejto operácii blahoželali aj bývalí spolužiaci, ktorí sú lekári v USA. Nerozmýšľali ste aj vy o odchode zo Slovenska?

„Rozmýšľal. Jeden dôvod bol ekonomický a ďalší - začal som si uvedomovať nedostatok moderného prístrojového vybavenia v našich nemocniciach, čo vás limituje v ambíciách profesijne sa plne realizovať. Nemôžeme jazdiť formulu jedna na trabante. Jednu ponuku som mal rok po revolúcii v Juhoafrickej republike, ale mali sme v tom čase malú dcérku, manželka bola jediná dcéra svojich rodičov, takže sa bála, že je to ďaleko a odmietla. Chápal som ju. A neskôr už prevážili rodinné súvislosti. Ani ak chce človek niečo dosiahnuť, nemôže byť úplný egoista, lebo by daň mohla byť prílišná a úspech a finančné ohodnotenie by ho už možno ani netešili.“

Čo rozhodlo, že ste sa stali lekárom a detským chirurgom?

„Ako chlapec som chcel byť maliarom, ale na gymnáziu ma zaujala aj biológia. Mama nebola nadšená, že chcem ísť na umeleckú školu, nepáčil sa jej bohémsky život. Vtedy počúvali deti rodičov viac. A ako medik som sa dostal na prax na detskú chirurgiu v Bratislave, kde pôsobil profesor Pekarovič, špičkový detský chirurg. Keď som ho videl operovať, bola to nielen brilantná práca rúk, ale aj brilantné chirurgické myslenie, zatúžil som byť ako on.“

Keď novinári čakali, kým sa začne operácia, jedna sestra povedala, že vtedy, keď prídu tie pravé celebrity, nie tie na obrazovke. Bývajú lekári frustrovaní, že ich práca je nedocenená?

„Frustrácia môže mať rôzne korene a nedocenenie vytvára pre ňu živnú pôdu. Nedocenenie zdravotníkov tu je, ekonomické a spoločenské, a aj to spoločenské má už aj istý ekonomický korelát, časom sa totiž bude spájať úspešnosť človeka s jeho ekonomickým zázemím. Teraz nehovorím, že závidím Honzíkovi lepšiu figúru, ale to, že môžeme ľudí zmiasť vo vývoji hodnoto­vých kritérií.“

Na druhej strane je medzi ľuďmi nedôvera k lekárom, že ošetria dobre len známeho a toho, kto zaplatí.

„Je to veľmi citlivá a aktuálna téma a ja sa len opýtam – riešia takéto témy v Amerike, Nemecku alebo v Rakúsku?“

Dnes sa hovorí aj o tom, koľko lekári slúžia. Ako vyzeral váš týždeň po operácii? Od rána piatku do rána v sobotu ste operovali, kedy ste potom boli v službe a kedy doma?

„Nemám to zrátané. Uvedomujem si, že cieľom zákonníka je ochrana pracujúceho človeka, konečne to niekto povedal nahlas, lebo zákonník sa roky porušoval. Verím, že sa už konečne dostaneme aj do fázy, keď veci nebudú len v zákonoch, ale budú aj vymožiteľné, lebo už dnes sa hovorí, že sa bude zákonník porušovať.“

Predsa, od piatku rána do soboty rána ste operovali, v sobotu napoludnie ste boli s rodičmi u dvojičiek, v nedeľu ste mali službu?

„Bol som v nemocnici ráno, okolo obeda a večer, mali sme konziliárne stretnutia. V pondelok som bol v práci, v utorok tiež a v noci som mal službu.“

A v stredu ste celý deň operovali, až do ôsmej večer.

„To by som nemal, ale pacienti potrebujú pomoc a v takej situácii zabúdate aj na to, že ste prekročili pracovný čas.“

Sú už operácie, ktoré beriete rutinne a diskutujete aj o tom, kto sa ráno doma pohádal?

„Nijakú operáciu netreba podceniť, ale sú také, ktoré zaraďujeme medzi rutinné, robia sa často, alebo sú menej náročné z hľadiska dĺžky trvania či použitia vybavenia. Napríklad operácia pruhu alebo nekomplikovaného apendixu. Vo fáze rutinných krokov, keď sa zašíva sval, uzatvára sa brušná stena a vládne vnútorná spokojnosť, že zákrok prebehol v poriadku, sa naozaj dokážeme rozprávať o svojich problémoch, rodinách, ako bolo na dovolenke.“

Manželka má alergologickú ambulanciu, vydržalo by manželstvo lekárov, keby obaja robili v nemocnici?

„Manželka je úspešná imunoalergologička, ktorá má obrovskú klientelu. Máme jedno dieťa, aj to je prejav toho, že som v živote uprednostňoval medicínu. Obetoval som jej detstvo svojej dcéry. Dúfam, že mi to raz odpustí.“

Vraj ste amatérsky fotograf.

„Kedysi som fotil aj iné veci, ale teraz sa fotografovanie zúžilo na to, že fotím jednotlivé kroky operácií, patologické nálezy, ktoré si potom oddemonštrujeme v kolektíve, čím sa posúva kolektív odborne dopredu. Používame tie fotky pri vyučovaní medikov.“

Myslela som si, že budete hovoriť o vašom voľnom čase a koníčkoch...

„Keď som bol malý, chodil som na hríby, teraz nemám čas ísť si kúpiť hríby ani do tržnice. Trošičku športujem, hrám rekreačne tenis a squash a dal som sa na poľovanie, aby som sa trošku vyvetral. Sústredenie, keď na niečo striehnete, je dosť silné, prehluší aj pracovné myšlienky.“

Na jednej strane zachraňujete životy, na druhej strane zabíjate.

„Som veľmi neúspešný, takže keby som ukázal svoje výsledky, asi by som dostal od ochrany zvierat medailu.“

Čo si myslíte, keď vám zomrie pacient?

„Nedá sa na to zvyknúť, je to pocit, ktorý je vždy rovnako silný a bolestivý, ale musíte sa ho naučiť prekonať. Nie je jednoduché stať sa lekárom, ale niekedy je oveľa ťažšie ním zostať, a to najmä po takýchto chvíľach.“

Zomrel už niekto vašou nešikovnosťou?

„Nie a toto by bolo skutočne ťažké, aby som to dokázal prekonať.“

Keby zomreli Marek a Miško, ako by ste to niesli?

„Budem mať, už teraz mám pocit satisfakcie, že sme im dali šancu. Dala im ju najskôr mama a my sme pokračovali. Som rád, že tá šanca tu stále je a som rád, že všetci chápu, že to bolo o šanci, o tom, že my ľudia sme povinní dať šancu. Som rád, že to nie je vnímané ako príbeh o nejakej bohorovnosti, nejakej šou, nejakej ľudskej pýche, ale príbeh o ľudskom snažení, príbeh jedných chorých detí a toho, čo všetci chceli pre nich­ urobiť. Keď rozmýšľam, že zomrú, chcem, aby toto všetko v nás zostalo.“

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 704
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 529
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 155
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 747
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 005
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 838
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 7 810
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 549
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu