Na obrazovke pôsobí suverénnym dojmom, pri osobnom stretnutí je skôr plachý. Sám o sebe tvrdí, že má po všetkých životných skúsenostiach problém pripustiť k telu nových ľudí. Je buď extrémny dôverčivý, po sklamaní zase extrémne nedôverčivý. Moderátor relácie Lampáreň PATRIK HERMAN.

Vaši rodičia sa rozviedli, keď ste mali šesť rokov. Ako ostane poznačené dieťa, ktorému sa zrúti základná istota - rodina?

Asi nie som jediný, kto niečo také zažil, ale iste, ostal som poznačený. Mojou výhodou bolo, že som mal otca, ktorý o mňa bojoval aj po rozvode. Dieťa v šiestich rokoch tú zmenu ešte tak nevníma, akurát sa vymení partner jeho mamy a pokiaľ nejako zapadne do jeho detského sveta, je to relatívne v poriadku. Tobôž, ak má aj naďalej kontakt s vlastným otcom. Akurát nechápe, prečo ten chodí už iba na návštevu. Na mňa horšie vplývali neskoršie udalosti.

Ktoré?

Keď som mal šestnásť, prišiel aj druhý rozpad manželstva mojej mamy. To bolo obdobie dospievania, bol som relatívne vyzretý, uvedomoval som si mnohé veci... je to vek, v ktorom sa už viete rozhodnúť, že ak vám niečo nevyhovuje, idete preč. Šesťročný to urobiť nemôže, šestnásťročný áno.

Puberta je vek, v ktorom sa rebeluje. Čo vás štvalo najviac?

Mal som problém stotožniť sa s faktom, že odchádza druhý otec a prichádza niekto ďalší, koho metódy a spôsob života ma ubíjali. To bolo na tom najhoršie. Najväčším zlomom navyše bolo, že od nás odišiel mladší brat, ktorý mal vtedy šesť rokov. Boli sme na seba neuveriteľne naviazaní, staral som sa o neho... a zrazu nebol.

Vtedy ste sa rozhodli odísť z domu.

Presne tak. Pokiaľ máte brata veľmi rád, znášate to strašne ťažko. V tej chvíli som nemal v rodine žiadneho spojenca - prišiel tam iný muž, mama mala iné záujmy a brat bol preč. Niektoré momenty boli emočne tak silné, že som to nedokázal tolerovať a ostať v tej domácnosti. Hodnoty, ktoré sa tam začali prejavovať, boli pre mňa neprijateľné a tak som odišiel, i keď som vedel, že je to do neznáma, že budem sám a podobne.

Spomínali ste, že vlastný otec o vás bojoval. Nemohli ste ísť za ním na Myjavu?

Mohol. Okamžite mi ponúkol, že môžem prísť, vybavil mi tam gymnázium, mohol som byť v rodine, ktorá bola veľmi príjemná a súdržná, mal som tam malú sestričku... Ocinova druhá manželka je skvelá žena, takže zázemie tam by bolo fajn. Lenže šestnásť rokov som vyrastal v Trnave, mal som v nej priateľov a takýto rez nebol možný. Možno keby som bol mladší, tak áno. Otec akceptoval moje rozhodnutie a zvolili sme cestu internátov a ubytovní, aby som mohol ostať tam, kde som vyrastal. Pomohlo mi mnoho skvelých ľudí, podporovali ma učitelia na gymnáziu, spolužiaci, priatelia... a tak sa to dalo všetko v pohode prežiť.

Som extrémne dôverčivý a následne nedôverčivý

Vnímate na sebe nejaké vlastnosti, ktoré vám ostali ako následok takého detstva?

Extrémna nedôvera a zároveň extrémna dôvera. Ak niekomu začnem veriť, otvorím sa mu, začnem ho mať rád, verím mu tak bezhranične a bezmedzne, že prestávam vnímať signály, ktoré by ma mali varovať - že ma niekto zneužíva a podobne. Mnohí so mnou komunikujú len preto, lebo robím v Markíze. Potom príde zlom, sklamem sa v niekom a nastáva extrémna nedôvera voči všetkým. Ak vás totiž dokáže podraziť niekto, komu ste verili, čo potom tí ostatní? Toto je zrejme dôsledok toho, čo som prežil ako dieťa a dospievajúci.

Je častým javom, že okolie sa snaží mediálne známych ľudí zneužívať?

Za tých jedenásť rokov, čo som na obrazovke, bolo takých prípadov niekoľko, ale po čase to vyšlo najavo. Možno preto si ťažko my - mediálne známi - hľadáme priateľov a normálne vzťahy na celý život. Je problémom nájsť si dobrého priateľa či priateľku, nieto ešte manželku, pretože to upodozrievanie je veľmi silné. Často si hovorím, že už radšej nič nehľadám, lebo mám problém odhadnúť, či ide o zištnosť alebo nie. Toľkokrát som sa popálil, že už nemám odvahu nič také riešiť. Tí, čo ma poznajú, vedia, že k sebe pripúšťam nových ľudí len veľmi ťažko. Ale nie som jediný, tento problém majú mnohí moji kolegovia. Rozpadávajú sa nám manželstvá, vzťahy, máme iný režim života, možno je ťažké zniesť naše maniere a prispôsobiť sa nám... Najviac si vážim priateľstvá, ktoré mám ešte spred vstupu do televízie, keď som nič neznamenal.

Prečo napriek tomu, že ľudia z obrazoviek majú často problém stabilizovať si súkromný život, naďalej uprednostňujú kariéru?

Ja robím reláciu, ktorá mi dáva to, čo by mi zrejme nedala žiadna iná. Keď som robil spravodajstvo, vždy to bolo o boji za spravodlivosť - proti zločincom, lumpom, vrahom. Na začiatku je každý novinár taký, že chce spasiť svet, a to ho strašne motivuje. Keď sa mu v tom navyše darí, vidí výsledky, súkromie jednoducho obetuje. Lampáreň je jediná relácia na Slovensku, ktorá sa špecializuje na pomoc obyčajným ľuďom. Povedzte mi inú, ktorá má rovnaký cieľ.

Dobrých redaktorov nezvesíte z klinčeka

Tiež zaujímavá téma - v Čechách ju má každá televízia (Černé ovce na ČT, Občanské džudo na Nove, Proti srsti na Prime, pozn. autora), u nás nie. Nemal by byť tento typ publicistiky doménou STV?

Mal, ale bohužiaľ nie je. Českú občiansku publicistiku som vždy obdivoval... Problém u nás je možno spôsobený tým, že nájsť dobrého novinára, ktorý má vzťah k tejto práci, má dobrý hlas, dobre vyzerá, zároveň chápe filozofiu, že treba pomáhať občanom, je problém. Ten človek musí mať cit pre túto prácu, nemôže to robiť hocikto. Mali sme mnohých redaktorov, ktorí dobre vyzerali, mali adekvátny hlasový fond, skvele sa vyjadrovali, ale tú filozofiu nepochopili. A dobrých redaktorov nezvesíte z klinčeka.

V Čechách ich tiež nezvesili a majú ich.

Majú viac obyvateľov, čiže aj väčší potenciál, ale aj inú mentalitu. Sú väčší exhibicionisti... Vidieť to aj vtedy, keď idete s kamerou robiť anketu. Slováci sú utiahnutí, akonáhle vytiahnete kameru, vyľudní sa námestie. Boja sa. Navyše Česi sa to už naučili robiť. Novinárčina tam je kdesi úplne inde ako u nás, vidno to aj na bulváre. My sa tu naň síce zlostíme, ale v Čechách by sme sa z neho zbláznili. Nekompromisne zverejní všetko, čo chce.

Znamená to, že Nový čas je len odvarom českého Blesku?

Nový čas reflektuje našu dobu a naše pomery, za ne ísť nemôže, pretože čitateľ by to už neprijal. Sme totiž konzervatívnejší a keby Nový čas útočil ako Blesk, možno by sa čitatelia vzpriečili. Ale o pár rokov to môže byť úplne iné.

Spomínali ste, že na občiansku publicistiku máme málo redaktorov. Ako je možné, že televízie dokážu vo veľkom produkovať rosničky a „celebrity", a kvalitných novinárov pomenej?

To, že niekto vyštuduje žurnalistiku, neznamená, že bude dobrým novinárom. Moderátorka počasia má úplne inú prácu, sú na ňu kladené iné požiadavky. Nehovorím, že nižšie, ale iné. Rosnička predsa nepotrebuje žurnalistické zázemie a chuť niečo riešiť, od nej sa čaká iný výsledok.

Vnímajú redaktori spravodajstva a publicistiky iných moderátorov z takzvaných ľahších žánrov ako menejcenných?

Nie. Všetko má svoje za a proti. Možno niekto menej zarobí, možno niekto musí vysielať v noci, ale o menejcennosť nejde.

Majú vôbec televízie záujem vychovávať kvalitných novinárov?

Určite áno. Lenže vy síce môžete urobiť konkurz na moderátora počasia a podobne, ale ťažko na ňom vyberiete kvalitného novinára. To už musíte vyberať niekoho s praxou, pozrieť sa na jeho výsledky, kde čo publikoval... a to nejde len tak. Hovorím to napriek tomu, že ja sám som pri štarte Markízy vyšiel z konkurzu.

V súkromí nehráme, skôr sa obmedzujeme

Nemá človek známy z obrazovky tendenciu správať sa vo svojom súkromí neprirodzene ako dôsledok toho, že ho ľudia sledujú v reštaurácii, na ulici... Nie je u neho potom zvykom hrať sa na niekoho iného?

Nenazval by som to hraním, ale obmedzovaním. Skôr veľakrát hráte na obrazovke, pretože na nej musíte byť profesionál bez ohľadu na to, že máte nejaký problém. Že ma bolí hrdlo, mám horúčku a podobne, nikoho nezaujíma, svoju robotu musím spraviť. Lampáreň má týždennú periodicitu a televízia nemôže tolerovať, že mám štyridsiatky teploty. Zažil som to viackrát a na vlastnej koži. V súkromí sa tiež nemôžem spreneveriť tomu, čo robím v práci - ak v Lampárni bojujem za dodržiavanie zákonov, nemôžem ich na verejnosti porušovať, opiť sa a vystrájať. Kto by ma akceptoval, keby ma prichytili opitého, ako robím bordel na ulici?

Hovoríte, že musíte nakrúcať bez ohľadu na situáciu. Nenahraditeľných sú však plné cintoríny. Keď ste robili spravodajstvo, dokonca ste sa zosypali a dva mesiace strávili v nemocnici. Nedostatočná príučka?

Áno, ale vysvetlite to mojej hlave. (smiech) Človek je často blázon a novinár má vždy posunutý pud sebazáchovy. Ak vás niečo strašne baví a prácu beriete ako zábavu, nevnímate to tak. Iste, potom príde zlom, že sa zosypete, ale dovtedy na to nemyslíte. Okrem toho - mal by som aj výčitky svedomia. Keby som odložil nakrúcanie pre nejakú chorobu, mojim rozhodnutím spôsobím paniku a problémy celému štábu, pretože ten má svoju prácu naplánovanú a na druhý deň ho treba inde.

Čiže v tomto smere ste nezmúdreli ani po vlastných skúsenostiach?

Bohužiaľ nie. Veď to poznáte - ak vy v novinách kvôli vašim súkromným problémom neodovzdáte svoju prácu, niekto ju musí urobiť za vás. Za mnou v televízii stojí päťdesiat ľudí, ktorým by som tým skomplikoval život. Inak, v súkromí mám skôr iný problém.

Aký?

Trebárs si vyjsť na kúpalisko. Minule som bol v Poprade, boli tam davy ľudí, všetci zrazu vstali, vyzeralo to ako septembrové povstanie popradského ľudu a hromadne ma pozdravili. Strašne som sa začal hanbiť a rýchlo som skočil do vody, aby mi bolo vidno iba hlavu. (smiech) Aj preto si vyberám najmä miesta, kde je málo ľudí - či už ide o reštauráciu, hotel, čokoľvek...

Stáva sa, že vás ľudia so svojimi problémami oslovujú aj na ulici?

No jasné, stalo sa to mnohokrát. Sedíte v reštaurácií, zrazu príde neznámy človek a hovorí: „Pán Herman, zapisujte si, mám taký a taký problém." Prisadne si a už pracujete. (smiech)

Rád sa vidíte v televízií?

Nie, nepozerám sa na seba. V čase, keď sa vysiela relácia, som sa videl už minimálne dvadsaťkrát, kým som odovzdal hotovú kazetu. Už to nie je ako na začiatku, že keď som bol v televízií, telefonoval som domov, kamarátom a podobne. (smiech)

Mne Pavol Rusko do ničoho nezasahoval

O Pavlovi Ruskovi sa dodnes hovorí, že v Markíze ovplyvňoval spravodajstvo. Vy ste v ňom pracovali. Bolo to tak?

Ja som politiku nerobil.

Ale pohybovali ste sa v tom kolektíve.

Veci by som riešil „píárovo" inak. Ale predovšetkým si treba uvedomiť, že nezávislosť médií neexistuje. Existuje závislosť tak politická ako aj ekonomická.

Čiže Markíza nebola nezávislá?

Žiadne médium nemôže byť nezávislé. Majitelia vždy majú s niekým vzťahy. Výhodou je, že Markíza má dnes amerických majiteľov, ktorí tu nesedia a nemôže im niekto zavolať, že toto a toto sa nesmie odvysielať.

Zasahoval Rusko do spravodajstva?

Ja som práve naopak zažil, že boli tlaky na neodvysielanie dvoch mojich reportáží. Šiel som za Ruskom, aby sa na ne pozrel a on s odvysielaním súhlasil.

Čoho sa týkali tie reportáže?

Jedného obchodného reťazca a na tú druhú si už nespomínam. Ja som v spravodajstve robil kriminalitu, mne tam ani nebolo do čoho zasahovať.

Ako ste vnímali kauzu Markíza verzus Gamatex, ktorá sa nakoniec vyvŕbila inak, ako bola predkladaná verejnosti?

To musela byť súhra všetkého - politických, ekonomických a osobných záujmov...

Ukázalo sa, že Rusko nedodržal isté dohody. Neberiete to tak, že svojich zamestnancov zneužil, aby bránili televíziu a sám utiekol za hranice?

Ťažko na to odpovedať, nikto mi nikdy takúto otázku nedal a ani som sa nad tým nezamýšľal. Vtedy sme naozaj bojovali a bránili televíziu, aspoň tak sme to v danom čase vnímali. Musela v tom byť silná dávka politiky, veď sa to na ňu nakoniec zvrhlo. Na začiatku tam naozaj mohlo byť ekonomické pozadie, ale nakoniec z toho bola čistá politika. Tá doba si to možno na druhej strane vyžadovala, aby sa zmenili pomery a prišla iná vláda. Ruska nechajme, toho môžeme dať bokom.

Nikomu nenapadlo, že možno s vami ani s občanmi Rusko nehrá čistú hru a používa vás na riešenie vlastných prúserov?

V tej chvíli to nikomu ani napadnúť nemohlo, všetko to bolo neprehľadné. Markíza zohrala dejinnú rolu v tom, že nastúpila nová politická éra.

Ako ste vnímali, že Rusko najskôr „vyrábal" premiéra Dzurindu a neskôr prezidenta Schustera? Má televízia vyrábať prezidenta?

Teraz poviem zvláštnu vec a možno bude znieť divne - mňa politika ako taká nezaujíma.

Nezaujímala vás ani vtedy?

Prestal som jej dôverovať asi rok po nástupe do Markízy, teda v roku 1997. Bola totiž úplne všade, kamkoľvek ste pozreli.

Preformulujem otázku - je správne, ak akákoľvek televízia „vyrába" prezidenta?

Majiteľ čohokoľvek si môže robiť so svojou firmou čo chce. Musí si však uvedomovať dôsledky.

Markíza ovplyvňovala verejnú mienku v prospech osoby, ktorú si vybral jej majiteľ.

Verejnú mienku to ovplyvnilo len dočasne. Schuster bol nakoniec prezidentom len jedno obdobie, lebo ľudia na to prišli a spočítali mu to.

Platila za vás niekedy Markíza pokutu alebo sa musela ospravedlňovať?

Ani v spravodajstve, ani v publicistike nie, čomu som strašne rád.

Za Lampáreň nás ešte nikto nežaloval

Žaloval vás niekedy niekto? V Lampárni šliapete na päty firmám aj úradom.

Nie, žiadny súdny spor som ešte nemal, skôr som vystupoval ako svedok. Pokiaľ to robíte korektne a dokázateľne, nič sa nemôže stať. Raz som natočil reportáž o policajnom funkcionárovi, ktorý toleroval a podporoval zlé zaobchádzanie s ľuďmi v cele predbežného zadržania. Mali sme z toho video a tak som sa stal svedkom. Chodil som na súdne pojednávania ako na klavír.

Museli ste niekedy niekomu zaplatiť za informáciu, aby ste sa s reportážou pohli ďalej?

Nie. Je to zvláštne, ale naozaj nie. V časoch, keď som pôsobil v spravodajstve, to tak ani nefungovalo. Človek mal kontakty, ktoré fungovali na báze dobrých vzťahov. Bolo to o korektnosti a dôvere, často aj o spoločnej snahe pomôcť dobrej veci. Žiaľ, nie všetci novinári uctievali rovnaké hodnoty. Keď sa niekto zachoval neférovo, malo to za následok okamžité zlikvidovanie dlhé roky budovanej dôvery a spolupráce.

Porušovali ste občas pri nakrúcaní zákony?

Vedome určite nie. Zopárkrát som možno ukecal niekoho, kto mi poskytol informáciu, ku ktorej by som sa nikdy nedostal, a ak, tak len veľmi ťažko. Inak, je to dnes často diskutovaná téma. Môže novinár porušiť zákon, ak pátra, ak odhaľuje neprávosti, ak to robí vo „verejnom záujme"? Alebo sa má kvôli tomu zastaviť a len sa prizerať, ako zločinci či naoko ctihodní občania pokojne páchajú trestnú činnosť? A úplne konkrétne - zverejnenie záberov zo skrytej kamery, ktoré niekoho usvedčia z brania úplatku či objednávania vraždy, je porušením jeho práva na súkromie a teda zákona, alebo nie?

Novinár by nemal pri svojej práci používať nelegálne metódy. Mnohé média to dokonca majú vo svojich etických kódexoch. Ale všetko záleží aj od toho, ako sú v danej krajine tie zákony nastavené... Či tú slobodu pri získavaní informácií priveľmi neobmedzujú, čím vlastne poskytujú podvodníkom a zločincom komfortné krytie. Ak chce potom novinár pomôcť spravodlivosti a súčasne tým neporušiť zákon, má často vážny problém... Z minulosti k tomu prirátajme aj úplnú ignoráciu niektorých médií zo strany štátu a jeho inštitúcií. Informácie sme museli získavať kade-tade, oficiálne sme sa nedozvedeli nič.

Prečo?

Pretože nemali radi Markízu a tak nám robili napriek. Aj preto sme často museli používať iných informátorov.

V minulosti sa o mňa zaujímala SIS

Venovali ste sa aj mafiánom. Nikdy na vás nikto netlačil, aby ste prezradili svoj zdroj, čím by ste ho mohli ohroziť?

Priamo nie, ale istý čas sa o mňa zaujímala SIS.

O vás?

Áno. Pamätám si, ako som ich jeden večer povodil po všetkých reštauráciách rýchleho občerstvenia. Mal som mať totiž jedno stretnutie, ale nechcel som tomu človeku ublížiť. Mal ma uviesť do obrazu ohľadne niektorých stránok podsvetia. Detaily však povedať nemôžem.

Ako viete, že vás sledovala SIS?

Tak, ako boli oni pripravení na nás, museli sme sa aj my pripraviť na nich. Nemôžem prezradiť detaily, hádam iba to, že každý systém má svoje diery - v ľuďoch, aj v technike. A oni sa tým neskôr už ani netajili. Normálne stáli pred Markízou a čakali na nás. Ku koncu bolo to sledovanie skôr komédiou. Nezaujímal som ich ja, ale moje zdroje, ktoré ma informovali.

Ako sa cíti novinár, bojujúci proti podsvetiu, keď vie, že ho sleduje tajná služba vlastného štátu? Nemá strach?

Práve preto sa mi to všetko sprotivilo. Keď to človek zažije na vlastnej koži... je to nepríjemný pocit, hoci mi nikdy neublížili. Nemal som pocit, že by som tejto republike nejako škodil, aby sa na mňa stále vešali. Bojoval som proti vagabundom, zločincom, vrahom a lumpom, tak nechápem, prečo ma nejaký štátny orgán sledoval za to, že robím nejakú službu verejnosti. Skôr mi mali robiť ochranu. A ktovie, možno to ako ochranu aj prezentovali. (smiech)

Cítili ste sa ohrozený mafiou?

Áno, tá druhá strana barikády mi často dávala pocítiť, ak sa jej niečo nepáčilo.

Ako?

Telefonátmi.

Prečo vám prischli práve tieto témy?

Začalo to nevinne, najskôr som robil zdravotníctvo a školstvo. Potom prišla vražda pred hotelom Holiday Inn a dostal som ju ja. Spracoval som reportáž a v ten istý večer bola prestrelka a vražda pri krematóriu, na druhý deň ďalšia. Tie vraždy spolu súviseli a v tom momente už to nemohol robiť ďalší redaktor, pretože to malo svoje nitky... A tak mi to zostalo.

Realitou je, že polícia nedokáže človeka pred mafiou ochrániť ani dnes, tobôž v tom čase. Prečo potom ide niekto do risku a šliape jej na päty?

V tej chvíli to bola súhra okolností - v celom spravodajstve som bol najmladší, slobodný a bez záväzkov, vhodný na nasadenie vo dne i v noci. Navyše ma to zaujímalo a bol som fanatik to toho, že spasím svet. Pud sebazáchovy som mal extrémne posunutý. Navyše som videl, že sú za mnou výsledky, že sa tí ľudia dostávajú do basy. Vtedy som nemohol ustúpiť.

Video: Patrik Herman vysvetľuje, prečo práve jemu prischli v spravodajstve témy o mafii

Mohol.

Keď mi šéf istej mafiánskej skupiny zreprodukoval denný program mojej priateľky, bolo mi jasné, že vedia o každom našom kroku. V tej chvíli by akékoľvek cúvnutie znamenalo, že vedia, aké je moje slabé miesto a budú naň tlačiť čoraz viac. Nemuselo sa to týkať už len priateľky, ale aj rodičov a ďalších blízkych. Koľkokrát som po odvysielaní reportáže musel utajene odísť preč, aby nikto nevedel, kde som. Ale cúvnutie by znamenalo, že môžem zbaliť fidlátka a v spravodajstve som skončil. Mali by ma v hrsti.

Má to logiku, ale tú má aj opodstatnený strach trebárs o tú priateľku. Keby sa jej čosi stalo, vyčítate si to do smrti.

Možno preto ten vzťah aj skončil a veľmi zle sa mi nadväzovali nové známosti. Pomaly tri roky som nemal takmer žiadnych kamarátov a priateľov, mal som strach, aby sa im nič nestalo. Býval som na Homolovej ulici a mafiáni mi o druhej v noci zavolali, že: „Tak čo pán Herman, máte chladené šampanské? O päť minút sme u vás." Nikdy som nebol tak rýchlo prezlečený a nikdy som tak rýchlo nezbehol jedenásť poschodí. Šiel som spať ku kamarátovi.

Stretli ste niekedy s mafiánmi osobne?

Áno. Raz mi bolo oznámené, že sa chce so mnou stretnúť istý človek. Mal som si povedať miesto. Pre mňa to bolo lákavé, šlo o zvedavosť a informácie, ktoré sú pre novinára dôležité. Všetkým som oznámil, kde budem, aby som bol krytý.

Bol to šéf nejakej skupiny?

Áno. Vysvetlili sme si svoje pozície, ani jeden z tých svojich neustúpil, ale bolo zaujímavé vidieť, ako dotyčný pozerá na niektoré veci, ktoré som už ja ani nevnímal. Jedna moja reportáž ho postihla po ekonomickej stránke... Tam naozaj nešlo o to, že sa stretávam s mafiánmi a robím im PR, novinár proste musí mať prehľad.

Vyhrážal sa vám?

Nie.

Žije ešte?

Už nie.

V zásade teda akceptujete aj rozhovor Erika Tomáša s Mikulášom Černákom, ktorý mu dodnes Vladimír Palko vyčíta ako PR mafiánovi?

Samozrejme, veď on mu nerobil reklamu, šlo o novinárčinu. Každý normálny človek si z toho urobí správny úsudok a toho mafiána odsúdi. Keď ako novinári zverejňujeme nezmysly, ktoré povedia naši politici, to už nie je nemorálne? Bežne rozprávajú úplne scestné veci a idú von. Vtedy tomuto národu neškodíme?

Ako je možné, že polícia nevie ochrániť slušného človeka pred grázlami?

Sme príliš malý národ a každý sa s každým pozná. Silní ľudia majú vždy svoje kontakty. Veď kde sa pozriete, tam je korupcia. Zbytočne si hovoríme, že v rebríčku korupcie je náš štát na tom celkom dobre, realita je iná. Korupcia je úplne, ale úplne všade.

Dnes už mafia nie je taká viditeľná ako v deväťdesiatych rokoch. Myslíte, že sa jej pozícia sťažila? Alebo sa len lepšie ukrýva?

Ak mám byť úprimný, v tomto smere je situácia úplne rovnaká, akurát mafia používa iné formy. Má prerozdelené nielen teritóriá, ale aj jednotlivé sféry. A štát je úplne bezradný.

Štát to nechce alebo nevie riešiť?

Tí, čo nezasahujú, o tom musia vedieť. Takže skôr nechce.

Keď ste sa kedysi s niekým stretli, bežne ste si vyberali baterku z mobilu. Znamená to, že odpočúvanie sa dalo realizovať aj pri vypnutom aparáte?

Samozrejme. Ak ste dali preč zdroj, teda baterku, nešlo to. Neviem, ako je to dnes, technika určite pokročila. Mobily bez bateriek však boli v tom čase bezpečné. Keď si dnes uvedomím, koľko sme riskovali počas tej práce a všetko na vlastnú päsť... bez ochranky, s vlastnými autami... Neuveriteľné.

Vedela vtedy Markíza toto bezpečnostné riziko oceniť trebárs finančne?

Myslím, že nie. To sa totiž nedá. Keď sa zaľúbite do baby, robíte hlúposti. Keď sa zaľúbite do práce, konáte rovnako. V mladíckej nerozvážnosti sme to riziko poriadne nevnímali. Peniaze ma vtedy ani nezaujímali. Dnes viem, že by mi nikdy nenahradili to, že by sa niečo stalo mne alebo mojim blízkym. Na západe je to inak, novinári za takú prácu dostávajú bezpečnostné príplatky, televízia ich ukrýva, keď treba, pomáha im... u nás to bolo celé amatérske. Od novinárov v amerických filmoch, ktorí disponujú skvelou technikou a zázemím, to bolo na hony vzdialené.

V Lampárni máme 80 tisíc podnetov

Ako ste sa dostali k Lampárni?

Keď sa Evka Černá rozhodla odísť do politiky, hľadal sa jej nástupca. Robil sa konkurz pre ženy, ktorý som vyhral ja. (smiech) S Evou sme boli vnímaní ako dvojičky, robili sme spolu aj kriminalitu a tak sa to bralo tak, že to po nej proste prevezmem. Bál som sa toho, lebo často sa stáva, že keď sa zmení moderátor relácie, tá zanikne, nech by bol ten nový aj oveľa lepší ako predchodca. Ľudia sa totiž často s novým moderátorom nevedia stotožniť. Ale v Lampárni to funguje. Robíte reláciu, v ktorej pomáhate, vidíte výsledky, to je proste skvelé. A mňa to neuveriteľne baví.

Ako reagujú tí, ktorí sú v relácii kritizovaní ako vinníci?

Keď za nimi ideme s kamerou, vopred sa ohlasujeme. Buď nám dajú odpoveď sami, alebo si po ňu dôjdeme. Keď sú si vedomí svojej chyby, často ju šalamúnsky vyriešia ešte pred nakrúcaním. A je jedno, či ide o štátnu alebo súkromnú sféru. Mnohokrát je problém riešiteľný šmahom ruky a proste zlyháva ľudský faktor. Prídete niečo reklamovať, dotyčný je na vás v predajni arogantný a neochotný, tak napíšete do televízie. A tá už má inú moc. Ozvete sa majiteľovi a ten úplne hotový nechápe, ako sa to mohlo stať a prečo sa o neho zaujíma televízia. Pritom ten ukrivdený by sa so svojim problémom trápil možno ešte rok.

Stáva sa, že nakrúcate reportáž a ukáže sa, že ten, čo sa sťažoval, klamal?

Samozrejme, často sa stane, že dotyčný nám nenapíše úplnú pravdu, že niečo zamlčí. Mnohokrát to ani nerobí vedome, pretože o svojej pravde je proste presvedčený. Ťažko mu to zazlievať.

Máte dosť podnetov?

Máme ich toľko, že aj keby tú Lampáreň robilo naraz päťdesiat redaktorov, stále by bolo čo vysielať. Spolu máme okolo osemdesiattisíc listov. Vieme to presne, lebo všetky sú evidované. Okrem toho, často sa vraciame k starším prípadom, aby sme zistili, či niekto dodržal slovo a zjednal nápravu svojho chybného konania.

Prečo si vlastne ľudia robia zle?

Súvisí to so všetkým možným - pozrite sa na to, aké sú dnes deti v školách, akí sme boli kedysi my. Taká drzosť, aká panuje medzi žiakmi, je až neuveriteľná. Všetky učiteľky teraz vedia, o čom hovorím. Pozrite sa na príklad úradníka - prídete za ním, je nevrlý, arogantný, nič u neho nevybavíte. Večer ide ten istý úradník do reštaurácie a rozčuľuje sa, že čašníčka je nevrlá a arogantná. Pritom jej vyčíta to isté, čo robí on sám. Našťastie existuje aj opak tých ľudí a je ich dosť.

Aká je percentuálne úspešnosť vyriešenia problémov v podnetoch občanov, ktoré odvysielate?

Okolo 60-70 percent a stále to stúpa. Médiá majú v tomto smere veľkú silu. Ale sú aj úrady a firmy, ktoré sú tak arogantné, že ich nerozhádže žiadna reportáž. Koľkokrát vám hovorca jednoducho odmietne odpovedať a kašle na vás.

Nemohol by som robiť hovorcu

Hovorcov často robia práve bývalí novinári, teda vaši kolegovia. Zmenia profesiu, zmenia aj prístup k vám?

Áno. Keď ich oslovíte v niečom dobrom, sú milí a ústretoví. Keď je to niečo nepríjemné, už je problém. Oni navyše poznajú naše potreby, preto vedia, ako to zaobaliť, aby dokopy nič nepovedali a ich zamestnávateľ bol spokojný.

Vám post hovorcu neponúkli?

V roku 1998 som dostal ponuku robiť hovorcu ministra vnútra Ladislava Pittnera. Bolo to veľmi reálne, dosť mi tá zmena imponovala, ale hovoril so mnou Pavol Rusko, a nakoniec som ostal v televízii. Dnes som aj rád, lebo asi by som sa pri poste hovorcu často dostával do konfliktu s vlastným svedomím. Asi by som nedokázal obhajovať záujmy inštitúcie, ktorú zastupujem tak, že budem klamať bývalým kolegom. Mám predsa nejakú novinársku hrdosť a česť.

Vláda a najmä premiér často napádajú novinárov pre neserióznosť. Ako ich vidíte vy, keďže sa medzi nimi pohybujete jedenásť rokov?

Mne na tom prekáža najmä to zovšeobecňovanie, že „všetci novinári sú takí...". Akým právom niekto hádže do jedného vreca tých slušných aj neslušných? Rovnako nezmyselné bolo, keď jeden politik kedysi tvrdil, že ako Markíza kopeme za mafiu.

Vladimír Palko to povedal redaktorovi Pavlíkovi v relácii Na telo.

Presne. Šlo o rovnaký nezmysel.

Mali by sa novinári kamarátiť s politikmi? Takých je totiž dosť a nielen v Markíze.

Pokiaľ sa novinár venuje politickému spravodajstvu, tak by sa nemal kamarátiť so žiadnym politikom.

Vy medzi nimi máte priateľov?

Ak nerátam Evu Černú, s ktorou som sa poznal ešte ako kolega z televízie a ktorá už v politike ani nie je, a europoslanca Vladimíra Maňku, exprimátora Zvolena, s ktorým som niekoľko rokov spolupracoval pri organizovaní táborov pre chudobné deti, tak nie. Toto sú však dlhoročné vzťahy. Neriešim politické témy, takže nikto nemá šancu ma v tomto smere ovplyvniť.

Lampáreň nebudete robiť do konca kariéry. Máte predstavu, čo bude ďalej?

Rád by som sa popri nejakej práci vrátil do nejakého rádia. (začínal v trnavskom rádiu T, neskôr premenovanom na Forte, ktoré už zaniklo, pozn. autora). Ale najmä by som chcel robiť prácu, v ktorej budem naďalej pomáhať. A musím už pomaly myslieť aj na založenie rodiny, takže si musím život trochu preorganizovať. Nechcem ísť dieťaťu na stužkovú o barlách. (smiech) Televízia je výzvou, možno ešte na rok či dva, ale keď príde dobrá ponuka... uvidíme. Nemať robotu, v ktorej sa dá pomáhať ľuďom, stratím zmysel života.

Sme povinní pomáhať iným

Venujete sa aj charite. Boli ste účastníkom množstva projektov. Robí to človek poriadne, ak je všade?

Práve preto som to obmedzil a už sa venujem najmä trom základným pilierom. Len ponúk byť niečoho krstným otcom, som dostal mraky. Všade však nemôžem byť a tak musím mnohé ponuky odmietať.

Ktorým pilierom sa venujete?

Prioritným je pre mňa združenie zdravotne postihnutých detí Iskierka v Trnave. Robíme pre ne akcie, výlety, chodím za nimi do školy, organizujem a zháňam sponzorov na koncerty a podobne... Tie decká sú strašne vďačné. To sú moje deti.

Zvyšné dva?

Organizujem každé leto detské tábory a po smrti otca, ktorý zomrel na rakovinu hrubého čreva, som založil s ďalšími super ľuďmi združenie Europacolon pre pomoc ľuďom s rakovinou hrubého čreva a konečníka. Ale keď ma zavolajú na nejaké iné akcie cez víkend, snažím sa prísť aj tam a pomôcť. Aj tento víkend idem na základnú školu v Bernolákove, kde budú moje deti z Trnavy a deti z detského domova.

Prečo sa človek venuje charite, aj keď nemusí?

Každý známy človek, ktorý priťahuje pozornosť verejnosti, by proste občas mal pritiahnuť jej pozornosť nielen na seba, ale prostredníctvom seba aj na niečo alebo niekoho iného, komu treba pomôcť. Človek si musí uvedomiť, že sme slávni iba vďaka ľuďom, ktorí nás pozerajú a akceptujú a my im to nejako musíme vrátiť... Túto vetu treba použiť na každého, kto charitu robiť nechce. Ak máme silu pomôcť niekomu, máme sa z toho vyhovoriť? Veď nás to nič nestojí, akurát čas, možno pár korún na benzín.

Čo vám to dáva?

Pozrite - môžem sedieť doma, pozerať na telku a priberať. Priberám aj bez toho. (smiech) Na to sa nedá odpovedať, to je proste povaha. Baví ma to, páči sa mi to, navyše mi to kompenzuje smutné veci, ktorým sa venujem v robote - tam som zahltený problémami ľudí, ktoré riešime. Jedenásť rokov som zavalený negatívnymi vecami - vraždy, smútok, tragédie, nešťastia, podvody, krádeže... A na druhej strane máte decká, ktoré vám poskytnú radosť. Nie je o čom. Keď mám čas, proste idem.

Pozn.: Rozhovor bol autorizovaný, Patrik Herman v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

V pondelok si prečítajte rozhovor s Paramhansom Svámi Mahéšvaránandom, iniciátorom Svetového mierového fóra a autorom systému Joga v dennom živote.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy mailom na adresu karol.sudor@gmail.com a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.