Klávesové zkratky na tomto webu - rozšířené
Preskočiť hlavičku portálu
Sme.sk | TV OKO | Tanečník Pavel Zuštiak: V živote je dôležité mať denne radosť z toho, čo robíte

rozhovor
Tanečník Pavel Zuštiak: V živote je dôležité mať denne radosť z toho, čo robíte

V Amerike žnú jeho predstavenia úspechy, na Slovensko nevedel svoju produkciu roky priviezť. Až teraz. Po piatich rokoch od založenia vlastného divadla Palissimo mohol Pavel Zuštiak zatancovať aj vo svojom rodisku - v Košiciach. Avantgardným, strhujúcim tancom Le Petit Mort/Now It is Time to Say Goodbye (Malá smrť/Teraz je čas na rozlúčku) dojal i nasadil "chrobáka do hlavy". A o to mu ide. Vyspovedať sa zo svojich pocitov a vyvolať neverbálnu komunikáciu medzi tanečníkmi a publikom.

Čo pre vás znamená tanec?

Je to pre mňa jeden zo spôsobov komunikácie. Nerozprávam však cez tradičné príbehy, neodovzdávam klasické posolstvo, ide mi o dialóg s publikom. V angličtine pohyb znamená posun. Niečo, čo sa hýbe. A ja, ako odchovanec starej školy, ak idem na predstavenie, chcem byť pohnutý. Emocionálne alebo intelektuálne. Z našich predstavení odchádzajú ľudia s plačom alebo s pocitom, že túžia po samote, aby si informácie v hlave utriedili. 

Predstavením Malá smrť ste chceli atakovať dušu alebo mozog publika?

Jedno aj druhé. Jednou z mojich inšpirácií pri vzniku tohto predstavenia boli diela amerického fotografa Joela Petra Witkina, ktorý je známy aj v Európe svojimi fotkami s mŕtvolami. Nafotil aj kolekciu s bezdomovcami, ktorých našiel na ulici v Mexiku. S ich končatinami robil zátišia. Znie to bizarne, šokujúco, no keď sa človek začne zaoberať tým, prečo to robí a kam tým mieri, zistí, že nie je povrchný. Naopak, je veľmi duchovný.

Je aj vaším cieľom šokovať?

Nie. Hoci musím povedať, že Witkin šokom spôsobuje posun vo vnímaní ľudí, hrmot v ich hlave. Dnes žijeme vo svete, ktorý nás neustále bombarduje hudbou, reklamou, novými, rýchlymi informáciami. A výsledkom je, že sme proti tomuto prívalu otupeli. Takže, ak niekto chce, aby si ľudia čosi uvedomili, musí ich šokovať.

Vo vašom súbore spôsobuje často "šok" tanečnica Gina, ktorá má pár kíl navyše...

A pritom je to jediná tanečnica, s ktorou pracujem dlhodobo. Inak svoj tím na každé predstavenie mením.

Prečo dlhodobo spolupracujete práve s ňou?

Gina veľmi dobre rozumie tomu, čo robím a čo chcem robiť. A, pripúšťam, je zaujímavá aj tým, že nie je štíhla, že tým ľudí veľmi často šokuje. Mnohí mi povedali, že keď vyšla na scénu, dúfali, že má iba držať svetlá. No keď sa začala hýbať, divili sa, kde som ju našiel, pretože je vynikajúca tanečnica.

Nie je to tak trošku zneužitie jej tela?

Zneužitie by to bolo, ak by nemala nič navyše. Ona však netancuje iba formálne - že sa pekne hýbe. Ona tancuje zo svojho jadra. A ja každého, koho beriem do predstavenia, prijímam preto, kým je. Nehľadám len tanečníkov, hľadám charaktery. Tým sa odlišujem od baletu, kde je cieľom, aby všetci vyzerali rovnako a aj sa rovnako hýbali. Ale Ginin vizuál bol pre mňa druhotný. Spolupráca s ňou nebola odo mňa prvoplánová. Prekvapilo ma preto, koľko ľudí na ňu zareagovalo. Mnoho žien za mnou po predstaveniach chodilo a bolo nadšených, že jej krása bola ukázaná a ocenená. Opakujem však - neplánoval som to. Vzniklo to náhodne.

Prečo meníte na každé predstavenie tvorivý tím?

Pretože Gina je symbolom kontinuity a noví ľudia so sebou prinášajú novú krv. Myslím si totiž, že keď sa ľudia veľmi dobre poznajú, môže sa to stať nebezpečným. Spohodlnejú. Už tam nie je prekvapenie začiatku.

Ak stále potrebujete prekvapenie začiatku, ako fungujete v partnerským vzťahoch?

Pýtate sa, či často mením partnerov? Myslel som si, že sa budeme rozprávať o tanci... (Smiech) Ale pravda je taká, že som momentálne slobodný. Viem, že chcieť stále prekvapenia je dvojsečné, lebo až v dlhodobých vzťahoch vyjdú veci na povrch. V podstate by som asi bol rád v dlhodobom vzťahu... Ale to zatiaľ nebolo v mojich kartách.

A chceli by ste, aby to bolo vo vašich kartách?

Neviem, či je dobré mať nejaké očakávania. Človek, samozrejme, od života niečo chce. Ale pracujem na tom, aby som na svoje túžby nebol upnutý. Lebo život často prináša veci, ktoré neplánujeme a sú omnoho lepšie ako tie, po ktorých sme túžili.

Dostali ste sa takouto náhodou, či riadením osudu, aj k tancu?

K tancu som sa dostal ako slepé kura k zrnu. (Smiech) Spolužiak zo strednej školy chcel veľmi ísť na konkurz do známeho košického folklórneho súboru Železiar. Poplietol však dátumy a dostali sme sa na výber do súboru moderných tancov Tremolo. Oboch nás zobrali. On po mesiaci odišiel a ja som ostal. "Osudové" však bolo pre mňa predstavenie nemeckej choreografky Piny Bauschovej. Hrala v Košiciach dve predstavenia a tie ma nesmierne zasiahli. Fascinovalo ma, koľko dokázala bez slov povedať.

A čo ste chceli vy povedať predstavením Malá smrť?

Že všetko je pominuteľné. Každý deň sa s niečím lúčime. Raz je to niečo drobné, inokedy sú straty väčšie. No každý koniec je nový začiatok.

Takže Witkinove fotky neboli jedinou inšpiráciou k vzniku predstavenia...

Nie, predchádzala mu aj osobná strata. V roku 2003 som mal robiť nové predstavenie, v ktorom mal tancovať aj jeden môj kamarát tanečník. Akurát v deň môjho návratu do New Yorku zo Slovenska však zomrel. Prišlo to strašne rýchlo. Mal rakovinu. Umrel za tri týždne. Jeho náhly odchod na mňa tak silne zapôsobil, až som sa pristihol, ako sedím v metre a všímam si ľudí, čo sedia oproti mne. Odrazu boli pre mňa dôležité všetky drobnosti, ktoré som dovtedy prehliadal. Začal som rozmýšľať o tom, ako by sa zmenilo moje konanie, keby som vedel, že mi ostávajú posledné hodiny života. Komu by som zavolal a čo by som povedal...

Komu by ste zavolali a čo by ste povedali?

Určite by som zavolal svojim rodičom. Keď mal mať otec pred troma rokmi vážnu operáciu srdca, posielala ma kamarátka, ktorá v priebehu roka stratila oboch rodičov, domov. Aby som mal všetko urovnané, aby neostalo nič nedopovedané, neodpustené. Lebo v jej živote ostalo veľa nevyslovených vecí. To ma posunulo k tomu, že som zatúžil hovoriť s rodičmi. Nechcel som, aby niečo ostalo visieť vo vzduchu.

Ak sa vo svojich predstaveniach vraciate k veciam, ktoré sa vás bytostne dotkli, nebolí vás to?

Bolí. Ale taký je život. A my sa pred ním budeme buď chrániť, alebo mu čeliť. A ja mu chcem čeliť!

Robíte vždy všetko naplno?

Snažím sa. V Amerike, keď idete do čínskej reštaurácie jesť, dostanete takú tvrdú piškótu, v ktorej je papierik s nejakým mottom. A jedno z nich, ktoré sa ma veľmi dotklo, hovorí: "Rob, alebo nerob. Nie je to o skúšaní."

Máte to motto niekde založené?

Áno. Mám ho doma v kuchyni a sprevádza ma životom. 

Čo vás ešte sprevádza životom?

Pocit, že život je krátky. Mám síce len tridsaťpäť rokov a zrejme ma ešte nejaké čakajú, no už viem, že osud prináša veľmi veľa neočakávaného, nepredvídateľného. Preto chcem žiť a tvoriť naplno. Nechcem už premárniť ani minútu.

Čomu sa teda v tvorbe vyhýbate?

Rutine. Mnoho uznávaných tvorcov urobí niečo, čo je úspešné, pravdivé a dobré a niekedy nie vlastnou vinou to potom kopíruje. Býva to aj otázka peňazí. Ľudia, ktorí ich podporujú, ich tlačia, aby robili to, čo je overené. Čo malo úspech. No mojím heslom je výrok speváčky Meredith Monk, ktorá povedala: "Ku koncu kariéry máte ľudí, ktorí vašu tvorbu milujú a ktorí ju nenávidia. Získali ste mnoho ocenení, urobili ste nespočetne veľa koncertov. A potom zomriete a čo po vás zostane? Zoznam predstavení, ktoré ste odohrali?" Z toho vyplýva, že v živote je jediná vec dôležitá - mať denne radosť z toho, čo robíte.

Je pre tvorcu ľahké vo svete, ktorému vládnu peniaze, ostať nezávislým?

Je to ťažké, ale každý má možnosť voľby. Mňa by skĺznutie do rutiny nudilo. Lebo tvorivosť, to je objavovanie nových spojení. Ak som už raz niečo našiel, nie je to už nové a nebaví ma stále dokola to "oprašovať". Chcem veci nachádzať, odkrývať. To je pre mňa pointa tvorby. 

Takže by ste nemohli byť závislý od niekoho, kto by vám dával peniaze, no zároveň si kládol podmienky?

Záležalo by to od situácie a od miery voľnosti, ktorú by mi dal.

Na akej báze pracujete teraz?

Momentálne som na akomsi medziposchodí. Aby som to vysvetlil - veľa skupín si v New Yorku zháňa peniaze a produkuje predstavenia samo. Malá smrť je prvým predstavením môjho súboru, ktoré produkovalo divadlo Performance Space 122. To znamená, že nám dali podmienky, vybavenie aj honorár. Žiaľ, situácia v New Yorku je veľmi ťažká. Nielen tým, že je tam veľmi veľká konkurencia, ale na rozdiel od Európy tam neexistujú dotácie od štátu. Všetko hradia súkromné nadácie, ktoré skupiny dva-tri roky sledujú a až potom sa rozhodnú, či ich začnú podporovať. My sme na začiatku toho druhého schodíka.

Je situácia v New Yorku ťažšia aj tým, že je vyhľadávanou kultúrnou dominantou?

V New Yorku je veľká hustota umelcov, ktorí tam prídu, aby sa presadili. Lebo, ako sa hovorí - ak to dokážeš v New Yorku, dokážeš to kdekoľvek. Podmienky sú tam veľmi ťažké, ale ľudia o to viac bojujú a ten zápal vidieť. V New Yorku po sebe človek buď niečo zanechá, alebo ostane nepovšimnutý.

Je to výzva?

Určite. A zároveň ťažká skúška. Lebo už len zohnať priestory je úžasný problém. Málokto tam má vlastné skúšobne. Skupiny si ich prenajímajú, a tak sa môže stať, že ľudia počas jedného týždňa skúšajú na troch rôznych miestach. Nehovoriac o tom, že všetko si musia platiť. Človek sa musí naučiť čo najlepšie využiť prostriedky, ktoré má.

Prečo sa potom o Amerike hovorí ako o krajine neobmedzených možností?

Lebo rovnako, ako je to komplikované, sa môže stať, že niekto príde, lebo sa mu vaše predstavenie veľmi páčilo, a dá vám šek na dvadsaťtisíc dolárov.

Pavel Zuštiak (1971) - choreograf, tanečník a zvukový dizajnér. Narodil sa v Košiciach, s tancom začínal v súbore Tremolo, pre ktoré už ako sedemnásťročný vytvoril svoju prvú choreografiu na hudbu M. P. Musorgského Obrázky z výstavy. Vyštudoval Vysokú školu ekonomickú v Košiciach, tanečnú tvorbu a produkciu v Kanade a School for New Dance Development v Amsterdame. V súčasnosti žije a pôsobí v New Yorku, kde pred piatimi rokmi založil tanečné divadlo Palissimo. Ako zvukový dizajnér pracoval pre svoje divadlo i pre choreografov Ashleigh Leiteovú a Jeremyho Nelsona. 

štvrtok 9. 8. 2007 | Andrea TOMÁSCHOVÁ
© 2007 Petit Press. Autorské práva sú vyhradené a vykonáva ich vydavateľ. Spravodajská licencia vyhradená.

Hlavné správy

AKTUALIZOVANÉ V PIATOK 0:15

Zomrel slávny kolumbijský spisovateľ Gabriel García Márquez

Významný predstaviteľ magického realizmu a držiteľ Nobelovej ceny zomrel v Mexiku vo veku 87 rokov.

ZAHRANIČIE

Rusko súhlasilo s odzbrojením separatistov na Ukrajine (štvrtok)

Putin v debate po prvý raz priznal nasadenie vojakov pred referendom na Kryme.

MAGAZIN.REALITY.SME.SK

Spočítali prázdne byty v bratislavských novostavbách

Lexxus napočítal menej ako tisíc voľných dokončených bytov, podobné číslo vyšlo aj The Advisors.

KOMENTÁR PETRA SCHUTZA

Spoplatnený obsahAgentúra FSB na Slovensku

Niektorí slovenskí novinári bránia záujmy Kremľa lepšie, než jeho šéf.

najčítanejšie
  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní
  • PLATENÉ