a Burzy cenných papierov. Pred rokom neúspešne kandidoval do senátu. Vo svojej celoživotnej záľube - vyučovaní princípov otvorenej liberálnej spoločnosti - však pokračuje neochvejne ďalej. Nastolenie zákonov podľa klasika neoliberalizmu Friedricha Hayeka považuje za kľúčovú vec. "Buď porozumieme významu vlastných hodnôt a tomu, čo sme doteraz dokázali, alebo nie. A pokiaľ stratíme schopnosť túto civilizáciu brániť, budeme nahradení niečím iným. Napríklad islamom," hovorí pre SME český ekonóm Tomáš Ježek.
Raz ste zaradili Slovensko medzi krajiny, čo sa najviac približujú k ideálu slobodnej spoločnosti, ako ju vykreslil klasik liberalizmu - Friedrich Hayek. Platí to aj dnes?
Určite to stále platí. Súbor finančných reforiem, ktoré Slovensko uskutočnilo, sa stal vzorom pre ostatné európske krajiny. Neprestávam ich obdivovať, uznávať a v dobrom slova zmysle vám prajne závidím, ako sa podarili. Vaše reformy sú základom pre mimoriadne nádejnú budúcnosť Slovenska. Úprimne sa teším, ako to neskôr Slováci ocenia. A teraz len dúfam, že sa to už nikomu nepodarí pokaziť.
Hovoríte to napriek tomu, že obyvateľstvo pod ťarchou dosahu preexponovaných reforiem, čo priznáva aj SDKÚ, zvolilo novú vládu, keď Smer apeloval na sociálnu spravodlivosť?
Vždy je to tak. Nároky, ktoré kladie liberálna doktrína, sú veľmi ťažké. Je dobre známe smutné konštatovanie španielskeho mysliteľa José Ortegu y Gasseta, že kritériá liberálneho uvažovania a správania sú také náročné, že len málokomu sa podľa nich podarí riadiť. V tejto situácii si väčšina voličov rada uľaví, keď mu nejaká politická strana povie, že to všetko vlastne nemusí brať tak vážne. Napriek tomu ide vlastne len o jedno z diabolských pokušení, ktoré sľubuje úľavu, ale o jej cene mlčí.
V čom je tá ťažoba?
Stabilizovanú a rozvinutú spoločnosť rozoznáme najmä podľa toho, že z dvoch alternatívnych mechanizmov vynucovania práva leží väčšia váha na dosiahnutí sebadisciplíny, teda na tom, čo sa v celkovom kontexte spoločnosti pomenúva slovom morálka. Čím menej je spoločnosť odkázaná na využívanie donucovacieho aparátu vlády, tým lepšie. Po roku 1989 sa problémom československej spoločnosti stalo to, že naša morálka bola silne poškodená a vyžadovala v oveľa väčšej proporcii tlak donucovacieho aparátu vlády - polície, súdov či prokuratúry. No z predchádzajúceho režimu sme zdedili obrovskú nedôveru práve k týmto inštitúciám. Nemali kredit ani váhu, museli sa zvnútra očisťovať a reformovať, čo spôsobilo obdobie chaosu.
Táto nedôvera sa v 90. rokoch iba prehĺbila aj preto, že tieto inštitúcie nedokázali zabrániť podivným dôsledkom privatizácie, ktorá dostala prívlastok "divoká". Boli ste jej autorom - ako ste to vnímali?
Elita, ktorá mala byť nositeľom vzorov vyspelého morálneho správania, v mnohých prípadoch zlyhala...
Vnímate to ako jedno zo svojich životných sklamaní?
Myslím si, že malú privatizáciu sme zvládli dobre. Potom sme kládli dôraz na reštitúcie, o ktorých si dovolím tvrdiť, že tiež dopadli celkom úspešne. A čo nás sklamalo, nebola samotná kupónová privatizácia - proces výmeny kupónov za akcie sa odohral takmer bezchybne - ale to "zlé" sa stalo neskôr. Tesne po privatizácii, keď sa začalo s akciami obchodovať, sa správanie fondov vymklo pôvodne zamýšľanej koncepcii a spôsobilo bezbrehý chaos. Federálny zákon obsahoval jednu osudovú chybu, ktorá sa nemusela stať.
Nemohli ste jej zabrániť?
Ak to tvrdím, tak rozhodne nie z pozície, že po bitke je každý generál. O chybe sme dobre vedeli v predstihu - my, na ministerstve privatizácie, riaditelia sekcií na federálnom ministerstve financií, a aj Ivan Mikloš, vtedy riaditeľ odboru pre hospodársku politiku úradu vlády Slovenskej republiky. Práve ľudia pod jeho vedením boli autormi provizórneho predpisu, ktorý fungoval dovtedy, kým nebol prijatý federálny zákon. Tento predpis obsahoval veľmi nenápadné ustanovenie, ktoré hovorilo, že zakladateľ v momente, keď sa do fondu nalejú akcie kupónovej privatizácie, svoj vlastný vklad stiahne a akcionármi budú len noví akcionári. A toto sa z federálneho zákona vypustilo. Spôsobilo to situáciu, že zakladateľ pomocou svojho malého vkladu mohol ovládať celý fond, a teda rozhodoval o majetku akcionárov, čo mal iba spravovať. Takže napokon rozhodoval o cudzom majetku, akoby mu patril. Takto sa stalo, že fondy vlastne predávali právo nakladať s cudzím majetkom ako s osobným vlastníctvom. Bola to fatálna chyba, o ktorej sa vopred vedelo, že to chyba je, ale nikto ju nenapravil.
Prečo?
Zjavne to muselo niektorým politikom a úradníkom na federálnom ministerstve financií nesmierne vyhovovať, lebo všeobecne sa vedelo, že je to veľmi zlé. Pri deľbe práce medzi tromi vládami sme sa všetci spoliehali na to, že federálne ministerstvo to urobí dobre - tak, ako to má byť. V poslednej chvíli, keď sme už odchádzali zo svojich funkcií, sme sa dozvedeli, že toto ustanovenie v zákone nie je, čiže odvtedy sme boli odkázaní len na to, čo bolo schválené.
Nie je aj toto ukážkou liberálneho správania trhu?
Nie, nie, to je falošný liberalizmus!
Čo všetko sa maskuje za liberalizmus?
Falošný liberalizmus je pravý opak pravého liberalizmu, ktorý bazíruje na pevnosti daných pravidiel a ich prísnom dodržiavaní. Falošný liberalizmus pravidlá spochybňuje a podriaďuje nejakým lukratívnym a čiastkovým účelom. V tomto prípade sa za takýto účel vyhlasovala nevyhnutnosť koncentrácie majetku. Ku koncentrácii skutočne došlo, ale za cenu okrádania ostatných - za cenu poškodzovania vlastníckych práv akcionárov.
Nevyplýva z toho, že náročné pravidlá voľného liberálneho trhu sa môžu vzťahovať iba na vyspelé spoločnosti?
Tie spoločnosti sa stali vyspelými práve preto, že ich elity takéto pravidlá dôsledne rešpektovali.
Neznamená to, že by vyspelí ľudia mohli rešpektovať aj iné pravidlá, na ktorých by sa prípadne dohodli - teda že tu ide o samotnú schopnosť morálky, čo nemusí súvisieť s voľným trhom?
Nedávno mi moji študenti priniesli na posúdenie niekoľko diplomových prác, ktoré sa zaoberali tým, prečo nefunguje rozvojová pomoc. Africkým krajinám dáva svet obrovské peniaze, ale vôbec im to nepomáha. Z prác študentov jasne vyplynul záver, že len v tých niekoľkých krajinách, kde sa podarilo nastoliť právo zákona, má takáto pomoc zmysel. Dokazuje to, že zdrojom bohatstva vôbec nie je kapitál, ktorý sa dokáže fyzicky stratiť, jednoducho zmiznúť, ale schopnosť nastoliť poriadok a dodržiavať ho. A je asi pravda, že v tomto zmysle je to čosi elitárske, lebo takýto náročný program sa naozaj nepodarí každému.
Nevidíte to ako dôsledok pôvodnej kolonizácie Afriky západnou civilizáciou, ktorá sa usilovala nastoliť svoj poriadok bez ohľadu na tradičné domorodé pravidlá, ktoré nejako fungovali?
Preniesť hocijaký poriadok do inej spoločnosti je veľmi ťažké, ale tam, kde sa podarilo, aby sa nové pravidlá uchytili, to funguje. A tam, kde to nejde, ľudia stále narážajú na silné kmeňové tradície a na pravidlá iného druhu už z neskoršieho obdobia. Ide o pravidlá, ktoré fungovali v malých uzatvorených spoločnostiach a boli vytvorené na podporu nejakého spoločného cieľa. A typickým znakom veľkej liberálnej a otvorenej spoločnosti je práve fakt, že nemá nijaké spoločné ciele. Tu pravidlá slúžia len na to, aby si jednotlivci a podniky mohli čo najlepšie sformulovať svoje vlastné ciele. Táto zmena uvažovania je jedna z najťažších, lebo od každého z nás vyžaduje, aby sme považovali za blížneho toho, koho vôbec nepoznáme. Je to očividné na našom domácom príklade, keď v Čechách a na Slovensku prežíval nepochopiteľný princíp odlišného účtovania služieb pre cudzincov a domáce obyvateľstvo. Našťastie sme to rýchlo prekonali. Nesmieme predsa v poskytovaní služieb a ponuke tovarov prihliadať na to, kto je akej národnosti, kto je cudzinec a domáci, kto čierny a biely. Nejaký čas to však trvalo, kým sa napokon vžilo, ako to má byť.
Nie je opovážlivé očakávať od zvyšku sveta, aby prijal západný liberálny poriadok?
Nie, lebo je vec každého, aby sa prispôsobil pravidlám, ktoré očividne fungujú. Napríklad v Európskej únii pravidlá voľného trhu kapitálu a práce prirodzene platia a každá spoločnosť, ktorá chce do EÚ vstúpiť, by mala pochopiť, že sú tieto pravidlá osvedčené. A ten, kto ich dodržiava, získava náskok nad spoločnosťami, čo sa riadia inými princípmi. Navyše, ukazuje sa tu niečo ako konvergenčná evolúcia - keď na to, ktoré pravidlá sú vlastne najlepšie na rozvoj, príde mnoho spoločností nezávisle od seba. Ako to formuloval už v 18. storočí škótsky filozof David Hume - zákony stability vlastníctva, jeho dobrovoľného pôvodu a zákon dodržiavania sľubov sú prirodzenou zárukou rozvoja. Oproti fyzikálnym zákonom Isaaca Newtona sa síce dajú ľahko porušiť a Hume hovorí, že pokojne sa môžeme do toho pustiť - nemusíme rešpektovať vlastníctvo a môžeme prestať dodržiavať dané sľuby, ale potom musíme rátať s tým, že spoločnosť zahynie alebo upadne a stane sa bezvýznamnou. Inými slovami, ak chceme, aby spoločnosť rástla, rozvíjala sa a prosperovala, musíme mať tieto pravidlá pevne na zreteli. Veď každý môže v zime liezť v trenírkach na Gerlach, ale je isté, že tam zmrzne, hoci voľnosť rozhodnúť sa, ako sa oblečie, určite má.
Ako si predstavujete ideálne liberálne východisko pre Afriku, kde samoregulácia trhu nerieši problémy?
Všade musia byť pravidlá najprv vynútené - nevyhnutná je spolupráca ekonómov a právnikov. Právnici sú tí, čo pravidlá študujú a poznajú, a ekonómovia sledujú, čo sa deje "na dvorčeku" - čo sa s tými pravidlami deje a čo spôsobujú. Trh bez pravidiel nie je vôbec definovaný. Musíme si uvedomovať ich kľúčovú úlohu a kvalitu. A či sú dodržiavané, alebo nie.
Nenachádzate trochu pravdy aj v názoroch tých, čo tvrdia, že bohatý Západ tretí svet rafinovane vykorisťuje?
Je to podľa mňa absolútny nezmysel! Chudoba tretieho sveta je daná tým, že tam neexistuje právo a úcta k zákonom. Založiť podnik v týchto zaostalých krajinách je niečo nemysliteľné, a udržať ho, aby tento podnik nebol predmetom útoku miestnych autorít a mafií, je skoro nemožné.
Takže bez diktatúry zákona sa nepohneme dopredu?
Na to, aby sme presadili správne pravidlá, pripúšťa Hayek aj diktatúru. Veď poznáme prípad generála Pinocheta v Čile. Ak sa pravidlá odpozorované elitou majú dostať v prospech celej spoločnosti do života, tak by nemusela byť zlá ani aristokratická či elitná diktatúra.
Nie je to aj tak, že západná spoločnosť dnes potrebuje pravidlá na obranu svojich pozícií, ktoré si vydobyla ešte v čase, keď akékoľvek pravidlá prehliadala?
Západná spoločnosť má svoju pozíciu práve vďaka pravidlám, ktoré dodržiavala a ctila. Teraz je však ohrozená tým, že svoje pravidlá začína sama spochybňovať a toleruje ich obchádzanie. V tomto smere Hayek hovorí o pozitívnej úlohe netolerancie a diskriminácie. Podľa neho nesmieme tolerovať porušovanie pravidiel a dennodenne musíme diskriminovať tých, čo pravidlá porušujú - teda musíme robiť rozdiely medzi tými, čo ich dodržiavajú, a tými, čo nie. A nesmieme sa pýtať na príčiny. Ak niekto kradne a zavraždí šesť ľudí, lebo vraj vyrastal bez rodiny a jeho mama bola prostitútka, nemôže azda za to, čo napácha? To by potom znamenalo, že by sme si tu zas mali zriadiť nejakú autoritu, ktorá je schopná v každom prípade zistiť príčiny. No, a vo veľkej otvorenej spoločnosti nikto taký nie je a ani byť nemôže, kto by toto všetko vedel. Čiže liberálne pravidlá sú spravodlivou reakciou na našu neznalosť.
Raz ste povedali, že česká spoločnosť dokáže byť slobodnou, lebo nemá spoločný cieľ. Je teda bezcieľna?
Čo je spoločným záujmom občanov slobodnej spoločnosti? Liberál Friedrich Hayek hovorí, že tým záujmom nie je nejaký stav vecí, dajme tomu päťročný hospodársky plán, ale sú to práve pravidlá. Ich dodržiavaním vzniká v spoločnosti poriadok - a to je dostatočný spoločný záujem. Úlohou vlády je starať sa o tento poriadok aj tým, že ich bude vynucovať. Nie je to teda zakonzervovaný stav, ale pohyb, preto majú pravidlá kľúčový význam.
Napriek týmto víziám sa slovenskí občania po ôsmich rokoch vlády liberálnych ekonómov cítili takí vyčerpaní, že zatúžili po zmene. Ako si to vysvetľujete?
Ľudia tieto procesy nemusia dobre chápať. Na túto námietku zvyčajne používam trochu priamočiary príklad. Ak si spomenieme na veľkonočné ukrižovanie Ježiša Krista, Pilát sa opýtal ľudu, koho vlastne chce ukrižovať a koho omilostiť. A vieme, ako ľud rozhodol. Pre mňa vôľa ľudu nie je prísnym kritériom, lebo sa môže rozhodovať veľmi zle. A nemôžeme od neho chcieť, aby sa nepozeral na veci z krátkodobého a osobného hľadiska. Keď v dedine postavia nový most cez potok, tak budú voliť toho, kto to zariadil, ale nie toho, kto zabezpečil fungovanie obchodného práva. Ľud uprednostňuje obecné ciele, ale tie abstraktnejšie sú dôležitejšie.
Zasvätili ste život obhajobe liberálnemu poriadku. Jeho nastolenie sa stalo vaším celoživotným ideálom?
Presne tak, a čím som starší, tým viac v ňom vidím identitu s princípmi kresťanskej civilizácie.
Môžete byť konkrétnejší? Prečo sa napríklad rád odvolávate na kalvínsku tradíciu otcov liberalizmu?
Som evanjelik, určite preto. Nachádzam tu viac súvislostí - protestantská koncepcia Boha milosti, keď človek nepotrebuje pozemskú autoritu - ako je cirkev a pápež - aby bol uistený o tom, že bude omilostený, ospravedlnený a milovaný, lebo je to otázka jeho osobného svedomia a kontaktu s Božími pravdami a hodnotami, korešponduje s koncepciou liberalizmu. Je samozrejme veľmi riskantné vzdať sa ideálnej inštitúcie, ktorá chce garantovať kontakt s Bohom, ale zároveň je to aj veľmi náročné a nádejné. V hospodárskom živote to znamená, že vláda nie je tá najdôležitejšia páka, ktorá by mala nariaďovať dobro, ale musí to fungovať tak, aby každý jednotlivec tieto hodnoty dobrovoľne ctil a uznával. A Hayek tvrdí, že musí prevládať viera v tieto hodnoty a princípy, pričom slovo viera zdôrazňuje. No ako sa to dá zariadiť, je ťažká otázka.
Nie je to aj tak, že v globálnom svete máme odlišné viery a každé z náboženstiev sa môže odvolávať na vlastné krásne myšlienky v nich obsiahnuté?
Práveže tie myšlienky nie sú rovnako krásne. Nikto z nás nie je v situácii, aby mohol odkiaľsi zhora zo stromu nezúčastnene pozorovať, čo sa deje dole na zemi. My sme vnútri a nemáme na výber. Sme teda vnútri našej kresťanskej civilizácie a buď porozumieme významu vlastných hodnôt a tomu, čo sme doteraz dokázali, alebo nie. A pokiaľ stratíme schopnosť túto civilizáciu brániť, čoho súčasťou je aj schopnosť ctiť si jej hodnoty, tak je s nami koniec. A to nám hrozí.
Podľa vás nám hrozí definitívny koniec, ak sa odvrátime od kresťanstva?
Áno. Budeme nahradení niečím iným. Napríklad islamom. Je to skutočné riziko a ja sa obávam, že to dopadne práve takto.
Vo svojej knihe Peniaze a trh ste použili južanské americké príslovie, že peniaze sú ako šiesty zmysel. Až keď ich máte, môžete použiť ďalších päť. Aj vy si to myslíte?
(Smiech.) Nie, ide len o to, aby peniaze neboli zaťažené nejakou predvoľbou. Ak majú dobre fungovať v prospech rozvoja, musia byť čo najabstraktnejšie a najbezobsažnejšie, aby dokázali poskytnúť slobodnú voľbu tomu, kto ich má. Socialistické peniaze boli toho pravým opakom. Mali sme ich celý rad - na mzdy, investície, výjazd do Juhoslávie, mali sme bony a valuty, a žiadne z nich neboli nezaťažené.
Podľa vás je sociálna spravodlivosť ilúziou. Prečo?
Je to Hayekova myšlienka, s ktorou pravdaže súhlasím. Synonymom sociálnej spravodlivosti je spravodlivosť v rozdeľovaní, teda distributívna spravodlivosť, čo tento mysliteľ považuje za scestné, lebo v trhovom hospodárstve neexistuje nikto taký, kto by rozdeľoval. Táto spravodlivosť teda nemôže byť spravodlivá. Štruktúra zisku či miezd je výsledkom celého procesu, ale nie je to nič, o čom by niekto rozhodoval a bol "spravodlivý" alebo "nespravodlivý". Hayek prísne konštatuje, že spravodlivosť je nárok na ľudské konanie. Spravodliví musia byť ľudia, jednotlivci, ale nie spoločnosť.
Čo si myslíte o sociálnej solidarite?
Je veľmi dôležitá, ale musí vznikať na základe dobrovoľného rozhodnutia. V rozvinutých spoločnostiach, našťastie, existujú obrovské spoločenské hnutia, kde sa solidarita považuje za prirodzenú morálnu povinnosť človeka, kde boháči financujú štúdium mladých ľudí, výskum, podporujú ľudí odkázaných na cudziu pomoc, ale je to len ich slobodné rozhodnutie. Taký boháč zarobí peniaze, nedá ich ani svojim deťom, lebo od nich očakáva, že začnú od piky, ale dá ich rád na podporu chudobných. Je solidárny. Najhoršia je však povinná solidarita, keď autorita štátu prerozdeľuje cudzie prostriedky a dáva ich niekomu bez toho, aby to dokázala dostatočne odôvodniť. Pomoc štátu musí plynúť mimo trhového mechanizmu - nemá totiž používať svoju silu, aby dosiahol nejaké vopred určené výsledky k rozdeľovaniu a aby nariaďoval, ktorí ľudia budú mať väčšiu mzdu a ktorí menšiu.
Pred pätnástimi rokmi ste bez váhania hlasovali za rozdelenie Česko-Slovenskej republiky. Ako ekonómovi vám bolo už dávno jasné, že je to správne riešenie?
Určite, a bol som jeden z tých, čo pevne verili, že to prežijeme v pokoji a mieri. Napokon som riešil v Čechách vnútropolitickú krízu, keď niektorí naši politici nechceli vydať akcie slovenským akcionárom. Vtedy som bojoval ako lev, aby sa to nestalo. Nakoniec sme všetko korektne uzavreli, ale toto riziko bolo naozaj vážne. Ak by sme na samom začiatku pokazili vzťahy medzi našimi dvomi národmi, viete si predstaviť, ako by sa vyvíjali ďalej? A to nehovorím, o aký nenapraviteľný prehrešok by v tomto prípade šlo, čo sa týka súkromného vlastníctva! My sme horko-ťažko obnovili inštitút súkromného vlastníctva a takto by sme ho nenávratne pošpinili? Našťastie to dopadlo dobre.
