Do akej rodiny ste sa narodili?

Do dobrej, pretože ma naši veľmi slušne vychovali. Mali na to, aby sa o nás starali. Bolo čo jesť, všetkých si nás mohli dovoliť poslať do školy, mali sme teda všetko, čo je treba pre správny vývoj. Bolo to naozaj šťastné detstvo.

Ako sa vníma rodina v Mali?

Drží pokope ako skala. Ja som v podstate prvorodený syn, i keď nie úplne, pretože starší brat zomrel, bol som teda takým nedotknuteľným maznáčikom. Mal som vlastne všetko, čo som chcel.

Pochádzate z osemnástich detí.

Samozrejme, všetko bolo odtiaľ potiaľ. Rodičia dbali na to, aby som sa v škole dobre učil, aby som ju neflákal a nerobil hlúposti.

Váš otec bol guvernérom. Je to tam vážená funkcia?

Áno. Guvernérom bol dokonca dvakrát, neskôr robil na ministerstve námestníka, nakoniec aj samotného ministra a veľvyslanca. Bol to veľavážený človek v krajine.

Ako sú tam vnímaní politici?

Neviem, ako teraz, lebo som odtiaľ preč už dvadsať rokov, ale vtedy si ich veľmi vážili a mali pred nimi veľký rešpekt. Ľudia vtedy ešte nevnímali demokraciu tak ako dnes, nepoznali poriadne svoje práva a povinnosti, ale každá ďalšia generácia si ich uvedomuje viac a viac. Už vedia, že do toho môžu hovoriť aj oni. Stále je to však tretí svet. Často tam bývali prevraty, teda vysoko organizované útoky na verejných činiteľov, a to si môžu dovoliť len tí, ktorí na to majú financie a zbrane.

Zažili ste prevraty aj vy?

Jasné. Keď bol otec v prvej socialistickej vláde, jeden sa práve udial. Asi týždeň bol v base, dovtedajšieho prezidenta v nej nechali, dokonca tam zomrel. To bol náš prvý prezident po odchode Francúzov. Demokracia môže skutočne fungovať iba v krajine, v ktorej ľudia poznajú svoje práva a povinnosti, v ktorej ich nikto nemôže „odžubať". Na Mali stále veľa ľudí nejde voliť, a aj keď idú, tak so strachom, lebo im kážu, koho označiť. Mladá generácia si to pomaly uvedomuje, aj vďaka satelitným staniciam.

Starších to neovplyvňuje?

Väčšina starších je negramotná, neuvedomuje si svoje práva.

O polygamii v Mali

Máte viac mám. Je to v rodinách stále hlboko zakorenené, alebo to pomaly ustupuje?

Je to odraz náboženstva, ktoré tam kraľuje. Väčšina obyvateľstva sú moslimovia. Polygamia je teda dovolená.

Tie ženy to akceptujú?

Muž si môže dovoliť ďalšiu ženu iba v prípade, ak s tým prvá súhlasí. Keď je prvá svadba, žena nie je povinná podpísať polygamiu. V takom prípade nemôže prísť do manželstva ďalšia žena dovtedy, kým neprebehne rozvod. Ak s tým žena pri sobáši súhlasí, tak môže.

Čo vplýva na polygamiu najviac?

Ženy na Mali sú zväčša negramotné a nezamestnané, muži robia tvrdú prácu - sú trebárs poľnohospodári, rybári, chovatelia. Čiže zarábajú peniaze, sú živiteľmi rodín. Keď chce žena prežiť, musí si nájsť manžela. Žena bez muža je v neistote, pretože u nás nefunguje sociálny systém. Že máte nárok na podporu, že štát pomáha chudobným, to tam neexistuje. Keď nemáte prácu a nezarábate, končíte na ulici. Ženy sa teda snažia nájsť živiteľa. Okrem toho - je tam oveľa vyšší počet žien ako mužov. Mnohí zahynuli vo vojnách. Teda najväčšiu rolu zohrávajú vplyv náboženstva, fakt, že to zákony povoľujú, že ženy potrebujú živiteľa a že je málo mužov a veľa žien.

Nespôsobuje to problémy medzi ženami v rodine?

Samozrejme, že každá minca má dve strany. Aj tam ženy žiarlia, je to predsa len nie úplne prirodzené. V spoločnosti však ide v tomto prípade o menšie zlo. Sám som zažil, ako sa moje mamičky hádali, každá by chcela otca len pre seba. Bohužiaľ to nejde, musia sa s tým zmieriť.

Stáva sa, že sa takéto manželstvá rozvádzajú?

Jasné, ale viete... kam pôjde žena po rozvode? Sú aj prípady, že si nájdu iných mužov, alebo sa o seba dokážu samé postarať, to je však možno 0,005 percenta žien.

O detstve v Mali

Musí dieťa poslúchať všetky mamy rovnako, alebo má prednosť tá vlastná?

Nemusí, ale potom hrozí, že dostane poriadnu bitku od otca. Dieťa, ktoré je dobre vychované, by sa malo ku každej mamičke zachovať tak, ako by bola jeho vlastná. Nerobím predsa druhým to, čo sám nemám rád. Aspoň ja som tak bol vychovaný. Keď mám veľký rešpekt k svojmu tatkovi, nebudem predsa urážať jeho ženy. Raz si ich vybral, tak to rešpektujem.

Audio: O telesných trestoch v Mali:

Kdesi ste sa vyjadrili, že najstrašnejšiu bitku ste od otca dostali, keď ste v niečom neposlúchli svoju staršiu sestru. Telesné tresty sú tam bežné?

Tam je to prípustné a normálne. Človek sa môže ísť sťažovať naozaj iba na lampáreň. Tieto tresty sa tam pripúšťajú, aby im deti neskákali po hlave. Navyše to ani nezakazuje žiadny zákon. Nepoznám tam však extrémne prípady, kde by boli deti týrané. Netvrdím, že nie sú, ale nechce sa mi veriť, že by sa šlo do takých extrémov, že by dospelí nemali dosť rozumu na to, aby vedeli, že deti sú nevinné a slabšie.

Telesné tresty v rodinách praktizuje vždy otec?

Aj mamičky, starší bratia alebo sestry. Tam je to na dennom poriadku.

Čiže platí právo staršieho?

Áno. Keď neposlúchnete staršieho, je zle. Aj keby mal mladší pravdu. Vo výnimočných prípadoch súdi starší od oboch. Čiže ak starší brat neprávom potrestá mladšieho, otec ho potrestá za to, že sa nezachoval správne.

Ako trávia deti v Mali voľný čas?

Smutné je, že tam nie sú také vymoženosti ako napríklad na Slovensku. Tu sú hračky, kedykoľvek môžte ísť do predajne a kúpiť ich. V Mali na to jednak nie sú financie, jednak samotné hračky ani nie sú poruke. Deti sa hrajú s tým, čo si sami vytvoria. Ja mám drôtené autíčko, ktoré som tu svojho času vyrobil pre istú televíziu, aby videli, s čím sme sa ako deti hrávali. Takéto autíčka sme vlastnoručne vyrobili, označili názvami ako Peugeot, Citroën, Mercedes, proste značkami, ktoré sme poznali, a zabávali sme sa, ako jazdíme. Alebo sme našli pri ceste starú pneumatiku, vnútornú stranu sme namazali olejom, prekrížili ju dvoma pevnými palicami, ktoré sme previazali handrou a s tým sme utekali, ako keby sme mali auto. Čiže také primitívne hračky. Futbal sme hrávali s gumenými loptami, ktoré sme si tiež nemohli hocikedy dovoliť, alebo sme si ich vytvorili z handier a kopali do nich od rána do večera. Je to proste tretí svet, bojuje sa tam najmä o prežitie.

Tým, že deti nepoznali západné vymoženosti, boli asi šťastné aj bez nich, či nie?

Samozrejme, deti sú tam šťastné. Tým, že iné veci nepoznajú, nechýbajú im. Je kopec hračiek, ktoré by som poslal do Afriky, ale je smutné, že nech sa čokoľvek pošle do tretieho sveta, všetko sa tam predáva na trhu. Ľudia, ktorí to tam dovezú, sa na tom snažia profitovať.

Ako sa dá teda pomôcť?

Ja hovorím, že ak chce niekto pomôcť, mal by sa zaočkovať a ísť na dobrodružnú cestu priamo na miesto, pozrieť si, kto čo potrebuje, a poslať ťo. Keď niečo dôjde od nejakej nadácie a podobne, vždy sa nájde človek, ktorý to zneužíva.

Aké býva na Mali počasie?

Tam býva len teplo a veľmi teplo. Keď je dvadsaťtri stupňov, to je už zima. Vlastne vaše teplo je pre nás zima. (smiech) V marci až máji tam ani nikomu neodporúčam ísť, vtedy je tam horúce obdobie s naozaj extrémnymi teplotami. V tom čase je horúco aj nám.

Máte aj nejaké národné jedlo, ako u nás bryndzové halušky?

V Mali je viac ako pätnásť rôznych kmeňov, každý z nich má iné národné jedlo, ak sa to tak dá povedať. V našom kmeni je to takzvané tigadege, to sa varí aj počas sviatkov a strašne sa na to tešíme. Svojho času som prezradil ten recept Petrovi Novotnému a on to dal do svojej knihy. Keď som bol v Irish pube v Nových Zámkoch, objavil som to tam, tak som bol zvedavý a objednal si to. Vraj to prevzali práve z tej knihy. S tigadege to nemalo nič spoločné. (smiech) Ide viac menej o bežnú omáčku, ktorá sa tu podáva s mäsom, akurát sa do toho pridáva arašidové maslo, ktoré tomu spraví správnu chuť a podáva sa to s ryžou.

Viacerých čitateľov zaujímalo, či sú u vás sviatky typu Vianoce, Veľká noc a podobne.

Kresťania sú v Mali zastúpení slabo, ale tie sviatky dodržiavajú. Vtedy majú aj voľno, deti prázdninujú, kresťanskí úradníci sú doma, ostatní makajú. Moslimovia majú voľno počas svojich sviatkov, čiže je to rozdelené spravodlivo.

Vy ste pravá moslimská rodina?

Áno, ale keď sú Vianoce, tešíme sa, lebo aj vtedy si nárokujeme na darčeky. (smiech) Oslavujeme aj Silvestra, hoci je to kresťanský nový rok. Je v tom ten francúzsky vplyv. Ideme na diskotéky, máme ohňostroje, oslavy.

Tu sa pije víno, pivo, tvrdý alkohol. Čo v Mali?

Voda a malinovky. Coca-coly, Fanty a podobné veci sú tam príliš drahé. Ja som si ako malý musel na jednu coca-colu šetriť desať dní. Aj z tej som nalial každému kamarátovi, aby mal možnosť ochutnať ju.

Aká hudba sa tam počúva?

Máme tam obrovské talenty, televízne satelity majú vplyv na to, že sa mladí orientujú na rap a hip-hop. Starší ľudia však počúvajú domácu ľudovú hudbu. Je to veľmi zaujímavá a melodická muzika, žiadne disco. Veľmi dôležité sú texty, vo väčšine sa spieva o spoločenských a politických problémoch. Máme aj interpretov, ktorí sa výrazne presadili vo svete, napríklad Ali Farkaturi, dokonca ho občas hrajú aj slovenské rádiá, získal americkú Grammy. Jedna naša speváčka naspievala duet s Aliciou Keys. Ľudia u nás ani nepoznajú noty, ale hudbu cítia, majú feeling. Buď to má človek v sebe, alebo nemá. Raz mi Vašo Patejdl povedal, že čo tu vyskakujem, že ani noty nepoznám. A ja jemu, že za čo som mal potom zlaté platne? (smiech)

Prečo ste šli študovať do Európy?

Poslali ma do nej rodičia za trest, aby som sa konečne začal venovať škole. Doma som bol rozmaznaný, mal som všetko, čo som chcel, fičali sme s kamarátmi na diskotékach, zabávali sa. Na to otec povedal, že pôjdem do Paríža za sestrou, tá ma nebude toľko rozmaznávať.

O Fontáne pre Zuzanu

Vysokú školu u nás ste neskončili kvôli šoubiznisu?

Áno. Ako študenta ma oslovili do filmu Fontána pre Zuzanu 2 a študent potrebuje každú korunu. V tom čase som už ale vystupoval s Fredy´s Dance Group ako šoumen. Oni tancovali a ja som robil šou. Do filmu najskôr oslovili Fredyho, ale ako hlavný protagonista neprešiel, uvažovalo sa aj o Jožovi Rážovi, nakoniec to dostal Paľo Habera. A mňa si tam už nechali.

Prvý diel Fontány pre Zuzanu bol vychválený, dvojka a trojka u kritikov totálne prepadli. Ako ste na to pozerali, keďže ste hrali práve v tých dvoch?

Na kritikov pozerám pozitívne. Sú to ľudia, ktorí hovoria, ako by to robili, keby to vedeli. Väčšina z nich je deštruktívna.

Podľa vás boli tie filmy dobré?

Nič nepokazí len ten, čo nič nerobí. Ako často sa tvoria na Slovensku filmy, ktoré majú aspoň taký úspech ako Fontány pre Zuzanu? Z našich chytili masy ľudí iba tie. Veď tu máme inak len české filmy. Dobrý film je relatívna vec, lebo sto ľudí, sto chutí. Ale verím, že bolo viac ľudí, ktorí si tie filmy obľúbili, ako kritizovali. Keby ste tým kritikom dali peniaze na film, radšej si postavia domček, ako by sa mali pustiť do práce. Nikto nie je dokonalý, chyby sa dajú nájsť na každom filme. Fontány sa dodnes dávajú cez sviatky v televízii, ľudia ich pozerajú a majú z nich radosť.

S Paľom Haberom ste boli isté obdobie takmer dvojica. Neskôr ste sa nie príliš dobre rozišli. Prečo?

S Haberom sme prichádzali do kontaktu iba kvôli Fontáne pre Zuzanu, naspieval sa hit Mama Kami a musel som so skupinou Team chodiť na koncertné šnúry. Mali sme minimálne dvesto koncertov u nás i v Čechách. Vtedy sme boli veľmi dobrí kamaráti, Paľo ma dokonca vozil hore dole svojim Peugeotom. Neviem, čo sa potom stalo. Paľo sa stal veľkou hviezdou a väčšinou to býva tak, že vrana k vrane sadá. Ja som asi nebol taká hviezda a možno to nás rozdelilo. Nikdy som ňou netúžil byť. Ten rozchod prišiel prirodzene, on na mňa nemal čas, ja som si šiel svojou cestou, proste šlo len o kamarátstvo v rámci Fontány pre Zuzanu. Nikdy sme sa nejako nepohádali, občas sa možno líšili naše názory. Ja proti nemu nič nemám, je to dobrý chlapec, len trochu náladový. Musíte na neho natrafiť, keď má dobrú náladu. Keď ju nemá, môže vás veľmi uraziť.

Dal vám niekedy pocítiť, že ste menej populárny?

Ľudia sú celkovo ješitní. Aj keby mi to dal najavo, bral by som to ako hlúposť. Podľa mňa sú hviezdy len na nebi. Ľudia sú rovnakí, len niekto je na obrazovke, niekto nie, niekto nám zachraňuje život, niekto nás obsluhuje v reštaurácii, proste je to rôzne. Ja sa za hviezdu nepovažujem.

Nespyšneli ste ani na vrchole popularity, keď ste sa objavovali prakticky vo všetkých médiách?

K tomu by sa museli vyjadriť iní ľudia. Ale ťažko by ste našli človeka, ktorý by mal ten pocit. Vždy som sa snažil byť nohami na zemi a nevyvyšovať sa. Hovorí sa, že keď idete hore schodami, pozdravte tých, čo idú dole, pretože raz za nimi pôjdete aj vy. To sú veľmi múdre slová. Len hlupák si myslí, že je viac ako ostatní. Každý sme v niečom dobrý, v niečom nie a mali by sme sa vzájomne rešpektovať.

Máte v šoubiznise kamarátov?

Mám tendenciu približovať sa skôr k ľuďom, ktorí „nič neznamenajú" a vzďalovať sa ich opaku. Nechcem si pripadať ako vypočítavý typ. Je to hnusný pocit, vyhľadávať ľudí len preto, že niečo akože znamenajú, žiadať od nich pomoc. Ja takých ľudí nemám rád. Mám kamarátov najmä mimo branže.

O spore s Borisom Filanom

Spor ste mali aj s Borisom Filanom, uviedli ste, že vo svojej knihe Tam tam nehovoril pravdu o vás a vašej rodine.

Presne tak. Boris ma v tejto, ale i vo viacerých iných veciach sklamal. Beriem to však tak, že ľudí nezmením, každý sme nejaký. On to spravil najmä pre úspech svojich knižiek.

Filan teda klamal?

Bolo tam veľa nepravdivých vecí. V tom, ako vykresľoval krajinu, napísal pravdivé i nepravdivé veci. To, ako vykresľoval náš vzťah k Mali a moju rodinu, mi pripadalo nedôstojné voči mojej osobe. Človek vás pozve do svojej domoviny a mali by ste si ho vážiť.

Vy ste teda boli jeho hostiteľom a on jednoducho napísal nepravdy?

Boris si vybavil sponzorov na cestu, ale aj tak bol mojim hosťom.

Býval priamo u vás?

Nie. To som ani nechcel, lebo viem, aké sú tam náročné podmienky, to teplo by nevydržal. Potreboval by klimatizáciu a tú sme nemali. Počítal som teda s tým, že pôjde na hotel, že mu nejaký dôstojný zoženiem. Cestou tam sa však stretol s jedným Čechom, ktorý tam bol ako biznismen alebo pašerák, ten ho nalákal, že tam má vilu a že môže ísť k nemu bývať. Že mu bude platiť nejaký nájom a vlastne nemusí minúť toľko peňazí na hotel. On si tú alternatívu vybral a potom som sa dočítal, že som sa na neho vykašľal. To ma dosť urazilo, lebo to nebola pravda. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že nie som schopný niečo také urobiť. Ja svojich priateľov nikdy nezradím, zvlášť, ak sú mojimi hosťami.

Vydiskutovali ste si to z očí do očí?

Áno, ale Boris mi tvrdil do očí, že klamem. Vtedy u mňa skončil. Viem, že je to na Slovensku veľavážený človek, že ho majú ľudia radi, že má veľa fanúšikov, ale ja s ním mám osobné skúsenosti a viem svoje. Nech si myslí kto chce, čo chce. Mohol som do Mali pozvať stovky iných ľudí a rozhodol som sa pre neho. On tvrdí, že vybavil sponzora, ale o tom to nie je. Aj mne by mohlo x ľudí robiť sponzora, ale do Mali ich nevezmem. Jeho som vzal, lebo som ho považoval za priateľa a mal ho rád. Človek sa učí na vlastných chybách.

Je bežné, že takto končia vzťahy v šoubiznise?

Veľmi často.

Nebude to aj tým, že vy sám ste konfliktný typ?

Ono to tak možno vyzerá, ale nie som. Len som tým, ktorý sa o tom rozhodol hovoriť nahlas.

O vzťahoch v šoubiznise

Na čom sa kazia vzťahy v šoubiznise?

Vždy je to o peniazoch. Ľudia nedržia slovo, sľúbia veci, ktoré nevedia splniť. Každý sa snaží okrádať toho druhého. Mám pocit, že vznikla taká mafia, ktorá všetko drží.

Čo tým myslíte?

Že často spolupracujú iba s umelcami, ktorí im zarábajú peniaze.

Ide o vydavateľstvá?

Aj o vydavateľstvá, aj o agentúry. Držia si najmä interpretov, ktorí sú v ich očiach lacní, ktorí pre popularitu zahrajú trebárs aj zadarmo, pričom sa nikto nepozerá na kvalitu. Interpet pritom zarobí možno iba pätinu z toho, čo oni vyinkasujú. Zvyšok ide manažérom a agentúram. Keď im prestanete zarábať peniaze, prestanú vás podporovať. To je tá takzvaná mafia.

Vydavateľstvo teda drží muzikanta, len kým na ňom ryžuje?

To je úplne jasné. A je jedno, či je to kvalitný muzikant, či má talent a podobne. Stačí sa s nimi začať hádať o peniaze, alebo lepšie podmienky, automaticky je pre nich konfliktný a povedia mu, že sa na neho môžu vykašľať. Mne sa to celé znechutilo, aj preto som desať rokov nevydal album.

Skúsme hovoriť konkrétne - podrazil niekto aj vás?

Môžem to povedať nahlas. Šéf vydavateľstva Universal pán Riava ma dosť sklamal. Roky mi niečo sľuboval a ťahal ma za nos, aj napriek tomu, že som si vybavoval sponzorov. Bolo by oveľa jednoduchšie, keby mi povedal do očí - Ibi, idem robiť s Jankou Kirschner, nebudem sa teraz venovať tebe, ja by som si potom svoj projekt realizoval inak. Pán Peter Riava ma ako vydavateľ doslova ťahal za nos. Nakoniec sa ten projekt ani nezrealizoval, lebo bol neschopný.

Nemohli ste sa zdvihnúť a ísť do iného vydavateľstva?

Jasné, že mohol, ale viete - keď vám človek sľubuje, že to chce robiť, pripravili sme aj pilotné single, tak mu veríte. Ja som to začal brať tak, že to bola od neho taktika, aby som nebol vôbec na trhu.

Čiže za tým, že ste desať rokov nevydali žiadny album, je najmä znechutenie?

Áno. A v tom má Peter Riava dosť veľký podiel. Vďaka nemu som zmeškal dobré dva tri roky, k tomu prišli filmy Fontána pre Zuzanu, nehoda na motorke a podobne, takže sa album odkladal.

Takéto veci sa v branži dejú bežne?

Úplne bežne. Ťažko vám povedia do očí, že nemajú záujem. Oni budú len hovoriť, že ok, uvidíme a podobne.

Nemohlo stáť za vašim úspechom u nás aj to, že ste boli pre našu scénu exotický zjav, proste jeden z prvých černochov?

Je to dosť možné. Ale nemyslím si to, veď exotických černochov je na svete veľa. Skôr to bolo tým, že som mal prvý hit s Haberom, a potom som prišiel s pesničkami, ktoré boli chytľavé, milé a iné. A mal som aj šťastie, povedzme si to na rovinu.

Audio: O účinkovaní v programe Celebrity camp:

Chystáte nový album?

Áno. A ide mi ani nie tak o to, aby som sa dostal do rádií, ale o fanúšikov, ktorí nevymreli a stále mi píšu. Na treťom albume sa už dlho pracuje. Pomôže mi s ním aj Oskar Rózsa.

Aká to bude hudba?

Rôznorodá.

Oskar Rózsa je však známy skôr z iných štýlov ako je ten váš.

Ja viem. Je však talentovaný a flexibilný.

Ostanú tam africké motívy?

Áno. Som Afričan a musím ním zostať.

Kedy ten album vyjde?

Bol by som veľmi rád, keby to bolo do konca roka.

Po tej vážnej nehode na motorke ste už opatrnejší?

Áno. Hovorím si, že nikdy nemám prednosť a nikdy nemám zelenú. (smiech)

O rasizme

Žili ste v Afrike, kde sú černosi bežným zjavom. Neskôr ste prišli k nám, kde černoch bežný nebol a spoznali tak rasizmus. Ako ste to vnímali?

Viete, čo je smutné? Predtým, ako som prišiel do Európy, som slovo rasizmus ani nepoznal. Až mám slzy v očiach, keď si na to niekedy spomeniem. Černosi v Afrike vôbec nie sú rasisti. Oni ani nevedia, čo to slovo znamená.

Znamená to, že keď v Mali vidí černoch belocha, nenapadne mu, že ide o kohosi menejcenného?

Absolútne nie. Má ho rád, chce s ním byť priateľ. Sú len výnimočné prípady ľudí, ktorí žili na Západe a vedia, o čo ide, tí sú voči cudzincom trochu uzavretí. Ja keď som sem v roku 1987 prišiel a šiel po ulici, všetci sa za mnou z autobusov a trolejbusov otáčali. Myslel som si, že ma považujú za amerického basketbalistu. Ani vo sne ma nenapadlo, že som pre nich atrakcia, že niektorí na mňa pozerajú ako na opicu.

Máte aj priamu skúsenosť s napadnutím?

Áno. Normálne som po natočení filmu Fontána pre Zuzanu 2 počul na ulici, že „Vápno, Vápno". Myslel som, že ide o fanúšikov a chcú podpis. Miesto toho dobehlo dvanásť holohlavých a začali ma kopať. V panike som sa postavil v strede cesty a bolo mi jedno, či ma zrazí auto. Keď toto človek zažije len pre inú farbu pleti, je to hrozné. Stalo sa mi to bohužiaľ viackrát a považujem to za tragédiu. Aby sa niečo také dialo v dvadsiatomprvom storočí?

V čom vidíte príčiny averzie niektorých voči inej farbe pleti?

Asi v tom, že bola táto spoločnosť dlhé roky zatvorená v rámci totality a mnohé bežné veci zo západu sem nedorazili. Černosi a africké krajiny boli prezentovaní ako zaostalejše národy, žijúci primitívnejšie, necivilizovanejšie životy. Predstavovali nás ako bytosti, ktoré nemajú mozog, nerozmýšľajú. A keď toto nejaký dedko naučí syna a ten jeho vnuka, potom to tomu chudákovi, ktorý ma napadne, ani nemôžem vyčítať. Taký človek nevie, kto som, nepozná moju kultúru, nevie ani, či som človek alebo opica. Považuje ma čosi podradné. Z toho si vydedukuje, že ma môže napadnúť.

Napadlo vám niekedy, že odtiaľto kvôli rasizmu zdupkáte?

Sám sebe sa niekedy čudujem, že som tu ostal a vydržal to. Veľa známych mi hovorilo - choď preč, niekde tam, kde sú ľudia, lebo toto ľudia ani nie sú. Ale povedal som si, že neutečiem len preto, aby som niekomu urobil radosť. Okrem toho - keby som si zbalil kufre a odišiel, moje deti by tu tento problém v budúcnosti našli znovu. Niekto tu musí ostať, a ukázať ostatným, že som taký istý ako oni, že mám tak isto mozog, kultúru a svoje hodnoty.

Zlepšilo sa to tými rokmi?

Jasné, zlepšuje sa to. Pomaly, ale iste. Okrem toho - nemyslím si, že je iba mojou úlohou bojovať proti tomu problému. To je úlohou každého normálneho, rozmýšľajúceho a zodpovedného Slováka. Každý by sa mal zamyslieť, či je fér, aby si sadol a pozeral sa, ako ten problém narastá. Problémy treba riešiť, kým sú malé. Keď napadnú niekoho farebného, nemali by sedieť doma, ale ísť do ulíc a dať najavo, že sú proti tomu.

Vidíte problém aj v polícii?

Mám pocit, že v nej operuje veľa bývalých príslušníkov extrémistických skupín, lebo sa v nej dokážu uplatniť. Nikde na svete, kde je demokracia, sa to nesmie tolerovať. Pravá Európa predsa nie je taká, že bude potláčať ľudí na základe toho, akú majú farbu pleti alebo kultúru.

Máte pocit, že sú v tomto Slováci apatickí?

Sú. Mali by reagovať. Mňa už považujú za svojho, teda by sa ma zrejme zastali, ale nech to je hocijaký černoch, Arab, Číňan, akýkoľvek cudzinec, mali by urobiť to isté. Bol by som rád, keby si na to polícia dávala pozor, to je predsa závažná vec. Keď nebudú trestať vinníkov, problém bude narastať a dôjde ku tragédii. Videli ste, že Daniela Tupého zavražili len preto, lebo mal netypický slovenský výzor. Stačí, že má beloch obyčajné dredy a kvôli tomu ho napadnú. Stačí, že si dáte takéto farebné orientálne šaty a hneď máte problém. Na napadnutie stačí mať priateľov cudzincov. Máme tu totiž ľudí, ktorí ťahajú Slovensko tam, kde nechce patriť.

Sú rasistické predsudky aj v umeleckej branži?

Tam sú skôr diplomati. Boli by veľmi hlúpi, keby to dali priamo najavo. Ale častokrát som pocítil, že som iný ako oni. Ja to však najavo nedám. Hovorím si, že za to nemôžu, že tak boli vychovaní a raz, keď si to uvedomia, sa budú za svoje činy hanbiť. Povedal som si, že voči nim nebudem bojovať, a ak mám pocit, že je niekto taký, tak sa dištancujem. Lebo potom vyzerám ako ten agresívny, vyvolávajúci konflikty. Najhoršie pre nich bude, ak im to nedám najavo a ten trapas zažijú tam, kde si to najmenej želajú.

Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.

Na SME.sk pripravujeme:

VILIAM FISCHER o kardiochirurgii, láske a futbale

MIROSLAV MEDZIHRADSKÝ, kapitán dopravného lietadla o lietaní