Cítim sa modro. Aleš

Výstava venovaná tvorbe scénografa, šperkára a esejistu Aleša Votavuv Slovenskej národnej galérii na seba pritiahla oslavné a fascinované ohlasy. Minimálne rovnako oslňujúca je aj kniha Aleš Votava z vydavateľstva Slovart.

„Nič sa nevyrovná pôvabu prvých dojmov,“ spomína Anna Grusková v monografii Aleš Votava. Prvý dojem z tejto knihy je očarenie. A tentoraz prvý dojem neklame. Je to kniha hrubá, písmenká majú rôzne farby – ako v zošite starostlivého dieťaťa. Používajú sa v nej farby na zvýraznenie a na odlíšenie, názvy sú podčiarkované, dátumy v tučnom fonte.

Nedeste sa, publikácia nedýcha zatuchnutým didaktickým pachom, ako by sa z podobne pedantného prinášania faktov mohlo zdať. Iba sa snaží neignorovať čitateľa, a preto je prehľadná, ale nie na úkor hravosti.

Je krásna, a nie je to preto, že je v nej veľa „obrázkov“, ale preto, čo je na nich – „Alešove“ myšlienky, sofistikované aj šialené, v kontúrach. Grafická úprava Vladislava Rostoku je precízna, akoby dôverovala názoru Aleša Votavu, že „dokonalosť tvoria detaily, ako šaty človeka“.

Bol taký hravý a dôsledný aj Aleš Votava? Len ťažko by si ho tak nepredstavil čitateľ. Prítomnosť hravosti pritom neznamená absenciu smútku.

Obrovská dávka života

„Aj hudobný termín blues má svoj pôvod vo farbe. I feel blue = cítim sa modro = je mi smutno.“ Zapisuje si Aleš. Ale aj mnohé ďalšie predstavy sa z tejto publikácie vynárajú. Odzbrojujúca osobnosť, s nadhľadom a vznešenosťou, energetická rozbuška, s vnímavými tykadlami, bezbranne citlivá duša.

Toto nie je typická monografia, kde si pospomína pár blízkych, vyráta sa zoznam diel a vybraní kunsthistorici zhodnotia nezmazateľný príspevok autora do slovenskej kultúry. Niečo z toho tam je, ale je v nej najmä obrovská dávka života.

Kunsthistorička Dagmar Poláčková, ktorá je pod monografiou podpísaná, približuje tohto výnimočného muža zo všetkých strán. Pozerá sa na neho s obdivom a zvedavosťou ako diváci na jeho scény, no neostáva len sedieť udivene v hľadisku. Preskúma zákulisie aj podzemie, milióny predmetov aj ľudí, ktoré na životnej, a teda aj divadelnej scéne Aleša Votavu vystúpili.

„Každý máme svoj koeficient sračiek, pod ktoré sme sa podpísali,“ spomína si na scénografov výrok Eva Borušovičová v časti spomienky a laudatio. Okrem tej tvoria monografiu ďalšie tri časti: tvorba, z rôznych strán, index. Vzrušujúce sú denníkové zápisky, z ktorých defiluje Alešova záľuba v presnom pomenovaní vecí.

A rovnako aj listy, ktoré písal svojej rodine zo študijného pobytu v Paríži raz po slovensky, inokedy po česky. Alešovi rodičia pochádzali z Čiech, Aleš sa však narodil už v Bratislave.

Duchovný aristokrat

Jeho spolupútnici mu vo svojich spomienkach udeľujú nové prívlastky - „duchovný aristokrat“, „anjel“, pán „takmer dokonalý“. Napríklad Eva Borušovičová odhaľuje „jeho“ termíny: Alešov klavír, more či Alešove cvičenie („najlepšie si zacvičíme, ak si odkreslíme sériu cvičení na brušné svalstvo do zošitka“).

V tejto časti sa to prázdno, keď odíde niekam nenávratne preč milovaný človek, ťaživo prelieva zo strany na stranu.

Do tridsaťsedemročného života a 417-stranovej knihy sa toho zmestí veľmi veľa. Od toho, ako „lotor“ Aleš na základnej škole odstrihol vrkoč školníkovej dcére až po jeho úvahy nad divadelnou kritikou či hranicami umenia.

Tá suma informácií sa zdá vyčerpávajúca, ale kniha čitateľa nevyčerpá. Aj napriek tragickému koncu, o ktorom pri nej vieme už na začiatku. Lebo obal a Alešov portrét na ňom je modrý.

Ako to blues.