Odkedy sa zaujímate o politiku?
Odmalička. Noviny som začal pravidelne čítať, keď som mal šesť až sedem rokov, zaujímala ma najmä zahraničná politika.
Audio: O záujme o politiku počas strednej školy:
Prosím?
Čítať som sa naučil, keď som mal päť rokov. Ešte dnes mám pred očami veľký článok o kultúrnej revolúcii v Číne. To bolo v roku 1966 a noviny som čítal už predtým, proste ma to zaujímalo. Počas strednej školy som sledoval televízne relácie, kde sa podávali medzinárodné udalosti. Zaujal ma najmä istý dokumentárny seriál o USA a mal som predstavu, že by som snáď raz mohol robiť niečo podobné. Keby mi vtedy niekto povedal, že sa s niektorými vzormi, o ktorých bola tá relácia, zoznámim a budem môcť s nimi debatovať - napríklad s Rockefellerom alebo Brzezinskym - neuveril by som.
Dieťa sa nezvykne orientovať na politiku. Čo vás teda ovplyvnilo?
Pochádzam z rodiny, kde sa pravidelne čítali noviny, môj dedko napríklad veľmi sledoval medzinárodnú situáciu.
Čo ste chceli študovať?
Medzinárodnú žurnalistiku, ale s mojim kádrovým profilom sa to nedalo. Na jedinej vysokej škole - Moskovskom štátnom inšitúte medzinárodných vzťahov, kde sa to študovalo, prijímali iba ľudí iných kategórií - buď to boli priamo príslušníci nomenklatúry, ich rodinní príslušníci, alebo tí, ktorí mali odporúčanie straníckych orgánov. Okrem toho - diskvalifikoval ma môj židovský pôvod.
Audio: O štúdiu na vysokej škole:
Šli ste teda na Filozofickú fakultu Moskovskej štátnej univerzity.
Na prvýkrát sa mi to nepodarilo, i keď mám isté podozrenie, že tam mohlo zaúradovať naozaj všeličo. Potom som rok robil v nemocnici v meste Oriol, odkiaľ pochádzam. Na druhýkrát to vyšlo a venoval som sa vývoju v Afrike - africkým ideologickým koncepciám. Na škole som sa zoznámil aj s budúcou manželkou.
Okrem politiky ste mali počas štúdií aj iné záujmy?
Hrám na gitare, vtedy som však hral na bicie v rockovej kapele. Hrávali sme na univerzite, raz sme dokonca v súťaži obsadili tretie miesto. Okrem toho som robil s jedným estónskym priateľom diskdžokeja. V Talline sa vtedy dalo chytať fínske rádio, tak nás zásoboval čerstvými nahrávkami. Neskôr sme dospeli k názoru, že ich treba šíriť, tak sme robili na internáte diskotéky. Po svadbe sa to ale skončilo.
Čo ste počúvali?
Som priaznivcom klasického rocku, hip hop, techno ani dancefloor ma neoslovujú. Počúval som Beatles, Rolling Stones, Pink Floyd, Boba Dylana, proste dobrý gitarový rock.
Čo počúvate z našej scény dnes?
Mám rád Janu Kirschner, občas počúvam Hex. A i keď musím s poľutovaním povedať, že Jožo Ráž má neuveriteľné názory na politický vývoj, Elán považujem z hudobného hľadiska za fajn skupinu.
O príchode na Slovensko
Z Ruska ste museli alebo chceli odísť?
Nemusel som odísť, ale keď skončíte vysokú školu, máte dve deti a manželku, ktorá je z inej krajiny, navyše nechce ostať v Rusku, tak je to treba riešiť. My sme to riešili odchodom. Pokiaľ ide o štát, nikto ma v Rusku nedržal, ani neprehováral, i keď moji rodičia samozrejme veľmi spokojní neboli.
Audio: O svojich rodičoch:
Vaši rodičia pochádzali odkiaľ?
Otec z Ukrajiny, mama z Ruska. Obaja strávili počas druhej svetovej vojny štyri roky v evakuácii, po nej sa vrátili do Orla. Otcovi rodičia sa na Ukrajinu vrátiť nechceli, boli z oblasti, kde došlo k takmer totálnej likvidácii Židov.
Po príchode k nám ste robili čo?
Pokúšal som sa zamestnať v rôznych akademických inštitúciách v Bratislave a v Prahe, všade som však bol odbíjaný tým, že nemajú pre mňa voľné miesto, buď pre moju exotickú špecializáciu alebo preto, že nie som člen strany. Príležitostne som potom brigádoval v skladoch podniku Zdroj.
Prečo ste šli neskôr pracovať na Ústav marxizmu-leninizmu Univerzity Komenského?
Bol som rád, že som vôbec našiel nejaké zamestnanie. Trvalo mi to takmer rok. Rýchlo som pochopil, že so špecializáciou na africké krajiny sa v Československu neuživím. V iných odboroch sa nedalo zamestnať, dokonca ani na robotníckom poste, pretože by vraj nebolo dobré, aby človek, ktorý vyštudoval univerzitu v Moskve a je sovietskym štátnym príslušníkom, pracoval ako robotník. Bol to samozrejme normalizačný ústav a mojou úlohou bolo pripravovať nejaké rešerše v pozícii tzv. „pracovníka na paragraf 01", čo bola pozícia nižšia než ašpirantská a o predĺženie ktorej bolo treba žiadať každý rok. Bolo nepredstaviteľné, aby som na Ústave marxizmu-leninizmu UK otvorene vystupoval s nejakými opozičnými názormi.
Zaradili ste sa teda do davu, aby ste mali prácu?
Samozrejme, z tohto pohľadu som sa zaradil, pretože ťažiskovou bola vtedy moja sociálna situácia. Mrzelo ma, že som nemohol robiť to, čo som vyštudoval, ale v danej situácii to nešlo. Ako cudzí štátny príslušník som musel navyše každý druhý rok potvrdzovať svoj pobyt a bez zamestnania hrozilo, že mi ho nepredĺžia. Keby som mal možnosť inak riešiť svoju sociálnu situáciu, určite by som sa tam nezamestnal.
Dnes vás ľudia vnímajú ako pravičiara. Dáva vám niekto - obrazne povedané - vtedajšie pôsobenie vyžrať?
Verejne nie, ale existuje istá skupina ľudí, ktorá mi to pripomína. Môžem iba uviesť, že v novembri 1989 som bol jedným zo spoluautorov vyhlásenia sovietskych občanov, ktorí tu žili, a ktoré na tribúne prečítal Milan Kňažko. Bol to ešte v čase, kedy nebolo jasné, aký bude ďalší vývoj. V tom vyhlásení sme žiadali, aby Sovietsky zväz odsúdil okupáciu ČSSR v roku 1968. Áno, môj zamestnávateľ bol normalizačnou inštitúciou, ale najmä v posledných rokoch, ako sa režim postupne rozkladal, bol v postupnom rozklade aj on. Mám silný pocit, že ľuďom, ktorí mi dnes vyhadzujú na oči moje pôsobenie na ÚML UK, v skutočnosti vadí niečo iné - že otvorene vyslovujem názory, ktoré sa priečia ich nacionalistickým, rovnostárskym, nedemokratickým, vo svojej podstate totalitným predstavám. Oni sami by do podobnej inštitúcie ako ÚML celkom dobre zapadli svojim myslením ako jeho aktívna dobrovoľná súčasť.
O práci analytika
Ako ste sa dostali k práci analytika?
To bola hrboľatá cesta. V roku 1990 som sa dal na publicistiku. Cítil som v sebe istý potenciál, že moje znalosti môžem zužitkovať a prispieval som do viacerých periodík. Možno moje články - oproti iným vtedajším publicistickým výstupom - reflektovali niečo, čo bolo viac v pozadí. Politické strany presadzovali isté návrhy, ja som videl pozadie tých návrhov, tak som sa to snažil popisovať. Moje články začali mať viac analytický charakter. V roku 1993, keď sa vyhlásilo výberové konanie na miesto odborného pracovníka v Politologickom kabinete, som sa prihlásil a uspel. Tam som sa zapojil do projektov, podieľal som sa na vypracovaní štúdií o vzťahoch Slovenska so susednými krajinami, najmä s východnými - Ruskom a Ukrajinou. Možno zohralo rolu aj to, že z tej oblasti pochádzam.
Dnes ste prezidentom Inštitútu pre verejné otázky (IVO). Prečo vznikol?
Jeho zmyslom je skúmanie reality a identifikácia istých potenciálov na pozitívnu zmenu v spoločnosti.
Čiže cieľom je ovplyvňovanie politiky ako takej?
Nie, to našou ambíciou nie je, nechceme priamo vstupovať do vzťahov medzi politickými stranami. Samozrejme - pri hodnotení toho, čo sa v krajine odohráva, nemôžte nezaujať aj také stanovisko, ktoré vyznieva ako kritika istých politických síl a pozitívne hodnotenie riešení, ktoré navrhujú iné politické strany. Z tohto pohľadu sa mi to zdá celkom normálne.
Množstvo čitateľov, ktorí poslali otázky, má pocit, že analytici sú zbytoční, analytikov vo všeobecnosti označovali za darmožráčov, ktorí nič nerobia, len komentujú iných. Skúste teda obhájiť ich existenciu a potrebu pre spoločnosť.
Nemyslím si, že analytici sú darmožráči. Toto je otázka, súvisiaca s tým, čo vlastne robíme. Analýza vývoja v spoločnosti je veľmi dôležitá. Sociálna analýza je súčasťou znalostného potenciálu spoločnosti. Je to čosi oveľa širšie, ako samotné skúmanie sociálnych vzťahov. Ten, kto úlohu analytikov spochybňuje, má možnosť ich výsledky neakceptovať, alebo ignorovať. Myslím si však - a denná prax to potvrdzuje - že je o našu prácu záujem.
Možno to súvisí s tým, že analytika ľudia identifikujú najmä ako komentátorov diania v médiách.
Lenže naša práca nespočíva iba v príležitostnom formulovaní názorov na politické udalosti. To je tá viditeľná stránka a IVO je v tom naozaj dosť zručné. Podľa citačného indexu sme najcitovanejšou inštitúciou, ale to nie je najpodstatnejšia časť našej práce, i keď je veľmi dôležitá. Naša práca je stelesnená v publikáciách, ktoré vydávame. Zaznamenávame dejiny spoločnosti. To všetko je potrebné skúmať, pretože ide o súčasť našej reality. Tak ako spoločnosť potrebuje mať odborníkov na filozofiu, sociológiu, etnológiu a množstvo ďalších odborov, tak je potrebná aj politická analýza. Pre občana je zo sociálnej reality najviditeľnejší práve samotný politický vývoj. A je celkom rozumné mať aj tých, ktorí ho vyhodnocujú. Každý sa však - a to zdôrazňujem - pri zaujatí vlastného stanoviska, môže riadiť vlastným názorom. Je tu však dosť početná skupina ľudí, ktorí sa zaujímajú aj o názory politických analytikov.
Dá sa povedať, čo by sa stalo so spoločnosťou, ak by žiadni analytici neexistovali?
K niečomu takému nikdy nedôjde. Máme tu totiž aj množstvo amatérskych analytikov, ktorí sa do tejto úlohy pasujú sami.
Hovorme hypoteticky.
Mohli by unikať množstvo súvislostí. Politická analýza je dôležitá aj tým, že nastavuje zrkadlo samotným aktérom. Možno by boli autori takýchto znevažujúcich otázok prekvapení, ako citlivo reagujú na stanoviská politológov samotní politici. Jednak na intepretáciu prieskumov verejnej mienky, ale aj na hodnotenie rôznych súvislostí ich krokov. Viem o tom na základe konkrétnych reakcií politikov. A občania získavajú možnosť ozrejmiť si niektoré súvislosti.
Stáva sa, že vám politici volajú?
Nie, i keď v minulosti boli prípady, že sa ľudia z politických strán usilovali dovysvetľovať niektoré veci, ak sa im niečo z našej tvorby nepáčilo. Šlo však o výnimky marginálneho charakteru. Ja som žiadny telefonát od politika za celé tie roky nemal.
Máte s niektorými politikmi kamarátske vzťahy?
Nie. Ani s tými, ktorí sú mi istým spôsobom sympatickí. Nemám s nimi také vzťahy, aby mohli ovplyvňovať moju nezávislú pozíciu.
Netykáte si teda so žiadnym politikom, ani sa so žiadnym nestretávate?
Nie. Tykám si iba s dvoma politikmi, ale nestretávame sa. Jedným je žena, s ktorou si tykám možno už viac ako desať rokov, pretože bola takpovediac mojou kolegyňou. Ale so žiadnym politikom, s ktorým sa poznám osobne, neudržiavam vzťahy, ktoré by mi znemožňovali zaujať voči nim, alebo ich stranám, negatívny názor.
Audio: O práci analytika:
V čom konkrétne spočíva práca politického analytika?
V pravidelnom sledovaní predmetu analýzy, teda politického vývoja, vyhodnocovaní súvislostí a poskytovaní výsledkov tejto činnosti cieľovej skupine.
Skúste menej akademicky a konkrétnejšie.
Základy spočívajú v pravidelnom štúdiu straníckych dokumentov, rôznych právnych noriem, v sledovaní legislatívneho procesu, činnosti inštitúcií, v sledovaní postojov politikov, ich aktívnych krokov, vývoja objektívnych ekonomických, sociálnych makroukazovateľov, dynamiky vývoja verejnej mienky, medzinárodnej situácie. Ide teda o pravidelné štúdium viacerých zdrojov a literatúry. Možno sa vo väčšej miere ukazuje snaha IVO sprostredkovať naše znalosti a výsledky aj širšej verejnosti.
Koľko máte analytikov?
V tejto chvíli deväť.
Ľudia majú pocit, že vy osobne sa v médiách vyjadrujete ku všetkému - od dotácií pre poľnohospodárov, cez ekonomiku až po zahraničnú politiku. Že ste polyhistor, ktorý všetko vie, všade bol, všetko videl.
Nie je to celkom tak. Ak vzniká taký dojem, často vyplýva z toho, že odpovedám na otázky, ktoré sa týkajú širších politických alebo spoločenských súvislostí. Ale nemyslím si, že som sa priamo vyjadroval k poľnohospodárskym dotáciám.
To bol príklad na ilustráciu toho, že sa vyjadrujete takmer ku všetkému.
Naozaj sa snažím pridržiavať toho predmetu a tej špecializácie, ktorej sa venujem - teda politickým vzťahom na Slovensku, činnosti politických strán a rôznym aspektom činnosti politických aktérov. A dá sa to podložiť aj exaktnejšie monitoringom, ktorý robíme pre všetky naše výstupy. Naozaj si nespomínam, že by som sa vyjadroval k niečomu, čo by bolo absolútne odťažité.
Opýtam sa inak - nikdy sa vám nestalo, že vám zavolal novinár, ktorý chcel vyjadrenie k nejakej téme a vy ste ho odmietli s vysvetlením, že v tej téme nie ste doma?
Zo začiatku boli aj takéto prípady, dnes ich je už málo. Ak dokážem identifikovať niekoho u nás, kto by to mohol urobiť lepšie než ja, či už u nás v inštitúte, alebo v iných partnerských organizáciách, rád to urobím.
Znamená to, že novinárovi odporučíte niekoho iného?
Ak viem, že sa k téme dokáže niekto iný vyjadriť kvalifikovanejšie, pretože sa tým systematicky zaoberá, tak áno. Stávajú sa aj výnimočné prípady, že z nejakých dôvodov musím odmietnuť, pretože nemám čas, robím nejakú prácu, alebo sa mi zdá, že téma príliš nesúvisí s tým, čo robím. Vtedy odporučím niekoho iného a ak sa mi novinár ozve naspäť, že sa mu to nepodarilo, tak sa v rámci princípu „neodmietať médiá", vyjadrím. Stále je to však v línii základnej politickej analýzy.
Máte z nejakých iných analytikov pocit, že sa vyjadrujú ku všetkému možnému, s čím ich novinári oslovia?
Nie. Novinári sú dostatočne kvalifikovaní, aby oslovovali tých, ktorí majú príslušnú odbornosť.
Ako hodnotíte analytikov z iných inštitúcií?
Ak si vezmem tých z mimovládnej sféry, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku prostredníctvom svojich analytikov poskytuje veľmi kvalifikované postoje - napríklad Alexander Duleba, Ivo Samson, Tomáš Strážay a ďalší. Poznám aj ľudí z ekonomických think-tankov, ako INEKO, MESA 10, Nadácia F.A. Hayeka, INESS a podobne... Participujú aj na niektorých našich projektoch.
O financiách
Je post analytika z pohľadu príjmov atraktívny?
Absolútne nie. Za svoje účinkovanie v médiách som ešte nedostal ani korunu.
Nemyslím účinkovanie v médiách, ale post často citovaného a vychyteného analytika všeobecne. Je to lukratívny džob?
Ja mám v tomto inštitúte plat, ktorý mi ako tak pokrýva rodinné náklady. Mám totiž veľkú rodinu, sedem detí. Plat mám primeraný môjmu reálnemu prínosu, rozhodne by som ale nehovoril o lukratívnom džobe. Poznám omnoho lukratívnejšie pozície.
Môžme hovoriť aj v číslach?
V čistom dostávam na ruku tridsaťtisíc. To je celý môj plat. K tomu dostávam príležitostné honoráre z publikovania článkov, čo v poslednej dobe nie je príliš častý jav kvôli množstvu práce v inštitúte. Nijaké iné honoráre nedostávam. Nepoznám žiadneho analytika, ktorý by zarábal státisíce a to mám situáciu v mimovládnej komunite celkom dobre zmapovanú. Ja mám fixný plat, ale aj príjmy ľudí, robiacich na jednotlivých projektoch, sa pohybujú zhruba na tejto úrovni.
O financovaní IVO
Kto financuje IVO? A do akej miery dokáže byť názorovo nezávislý, ak ho financujú rôzni zahraniční donori?
Sme nezávislí na vzťahoch s politickými stranami, na štáte, a taktiež na vzťahoch s donormi. Vzťah s nimi máme založený na zdieľaní spoločných hodnôt. Donorov máme veľmi veľa, sú rôznej váhovej kategórie, ale ani raz sa nestalo, aby ktorýkoľvek z nich chcel ovplyvniť naše projekty tak, aby boli trebárs výsledky prieskumov, závery našich publikácií, alebo prezentácie našich výsledkov na verejnosti, v zmysle predstáv nejakého donora.
Opýtam sa inak - dali by vám donori z USA peniaze, ak by ste prezentovali protiamerické názory?
Nemyslím si, že by IVO bolo nejaké protiamerické hnutie, to je nepredstaviteľné.
To bol príklad - ak by ste názorovo nekonvenovali s názorom donora, dostali by ste od neho peniaze?
My by sme sa ani neobrátili na donora, ktorý by od nás mohol niečo žiadať, alebo by jeho názory neboli v súlade s našimi predstavami.
Odkiaľ konkrétne máte peniaze?
Prvý solídny grant sme mali z Inštitútu otvorenej spoločnosti, ten nám prvé tri roky pokrýval sedemdesiat až osemdesiat percent všetkých našich výdavkov. Od začiatku sme však mali aj iných donorov - takzvaných projektových. Podiel prostriedkov, ktoré nám Inštitút otvorenej spoločnosti poskytla, sa scvrkol na dnešných približne dvadsať percent a od polovice roka 2007 nás prestáva na inštitucionálnom základe podporovať úplne. Ďalšie zdroje sme mali od Fordovej nadácie, tá nás inštitucionálne podporovala štyri roky. Všetky ostatné zdroje boli projektové a tam je záber naozaj široký - podporovala nás celá plejáda amerických nadačných organizácií, rôzne európske, až po zdanlivo exotické nadácie. Všetko je zaznamenané v našich výročných správach. Šlo o peniaze na konkrétne projekty.
S akým rozpočtom ste hospodárili v roku 2006?
Približne osemnásť miliónov korún.
Stála počas celej jeho existencie činnosť IVO slovenského daňového poplatníka čo len korunu?
Áno. Za desať rokov našej existencie zaplatili daňoví poplatníci približne tri percentá zo všetkých našich príjmov vo forme projektov, podporených zo štátneho rozpočtu. Vo všetkých prípadoch však šlo o tendre, teda súťaže, ktoré sme vyhrali.
Ale zákazky od štátu ste dostávali výhradne počas vlád Mikuláša Dzurindu.
IVO vzniklo v roku 1997, takže zákazky od Mečiarovej vlády sme ani dostať nemohli. Ale aj tak celkom neplatí to, čo hovoríte, pretože po nástupe novej vlády v roku 2006 sa taktiež uchádzame o podporu niektorých projektov - napríklad na Ministerstve zahraničných vecí ide o projekt, ktorý je zameraný na podporu euroatlantického smerovania Ukrajiny. Taktiež máme podaný jeden projekt na Úrade vlády na Sekcii ľudských práv. Uvidíme, či nejaké prostriedky dostaneme.
V roku 2002 ste dostali od štátu grant vo výške 2,5 milióna vo výberovom konaní bez zverejnenia.
Šlo o výberové konanie, prihlásili sa tri inštitúcie a my sme vyhrali, pretože bol náš projekt najlepší.
Sú z pohľadu analytika neverejné výberové konania férové?
Môžu byť voči tomu výhrady, ale ten projekt, ktorý sme vtedy pripravili, by zrejme iná inštitúcia nezrealizovala. Naskytla sa príležitosť a výsledok našej práce bol odbornou komunitou hodnotený vysoko. Vzali sme to ako súťaž. V IVO platí pravidlo, že zo štátnych peňazí môžme čerpať peniaze výhradne vtedy, keď sú vyhlásené súťaže.
V súťažiach bez zverejnenia môže ministerstvo pohodlne osloviť len inštitúcie, ktoré mu vyhovujú a zložiť ich tak, aby vyhrala tá, ktorú si vyberie.
V tomto konkrétnom prípade to tak nebolo.
Hovorme o takých výberových konaniach všeobecne.
Samozrejme, že za tým môže byť aj taký zámer, v našom prípade sa tak nestalo.
Mnohí ľudia, ktorí podávajú projekty, hovoria - samozrejme iba off record - že musia občas dávať úplatky, aby sa ich projekt „náhodne" nestratil, alebo aby urýchlili poslanie peňazí a podobne. Máte podobnú skúsenosť?
V živote. Absolútne nie. To si ani neviem predstaviť.
Hovoria to aj ľudia z podobných inštitúcií ako tá vaša. Akurát to nikto nikdy nepovie nahlas.
Toto musím poprieť. Niečo také je absolútne vylúčené.
Ani ste o tom nikdy nepočuli?
Nie. O tom, že by mimovládne organizácie dávali úplatky, o takom niečom som ešte nepočul.
O priestore v médiách
Nedostáva IVO taký veľký priestor v médiách preto, že ste politicky najkorektnejší?
Čo znamená najkorektnejší?
Že nie ste extrém a vyhovujete názorovo každému.
Samozrejme, že extrémizmus a IVO nejdú dokopy. Vyznávame hodnoty otvorenej spoločnosti. Liberálno-demokratický režim považujeme za najlepší. To však predsa neznamená, že nezaujímame aj ostré stanoviská.
Poraďte iným think-tankom, ako preraziť do médií. Čo na to treba? Dobrý marketing, kamarátske vzťahy s novinármi? Alebo stačí samotná kvalitná práca?
Možno to nebude znieť veľmi skromne, ale u nás je nazhromaždená veľmi solídna znalostná báza, dobrá kvalifikácia, pohotovosť a flexibilita, schopnosť rýchlej reakcie a skúsenosti z novinárskej praxe.
Iba kvôli tomu určite nie ste najcitovanejšou inštitúciou.
Samozrejme, že sme ku kontaktom s médiami pristupovali systematicky. Brali sme ich ako partnerov, bez nich by naša úloha nebola úspešná. Svojho času bol výkonným riaditeľom nášho inštitútu Richard Rybníček, ktorý prišiel z mediálnej sféry, ten tomu tiež dával systematický rámec. Všetko je na novinároch, my nemôžme ovplyvniť redakčnú politiku. Predsa novinári musia oslovovať kvalifikovaných ľudí. Schopnosť kvalifikovane formulovať stanoviská majú na Slovensku naozaj mnohí, ale tým, že IVO kumuluje expertov, oslovujú najmä nás.
Vy osobne ste však najcitovanejší aj z analytikov samotného IVO. Prečo?
To sa treba pýtať novinárov. Ale bude to aj v tom, že dokážem promptne sformulovať adekvátne vyjadrenie na danú tému. Občas sa v médiách samozrejme vyskytujú aj triviálne veci, pretože redaktor žiada odpovede na jasné veci, ale to je na ňom.
Máte s novinármi kamarátske vzťahy?
Nie. Medzi novinármi kamarátov nemám. Mám s nimi intenzívne kontakty, často mi volajú, stretávame sa na tlačovkách, ale nikdy sa nestalo, aby ma niekto pretláčal po kamarátskej linke.
Po čom túžite, aby sa vás novinári opýtali a oni sa nepýtajú?
Ejha...
Po akej téme dychtíte?
To by som dlho premýšľal. Snáď by som mohol byť viac oslovovaný k niektorým trendom vo vývoji na Slovensku po voľbách 2006, pretože mám pocit, že niektorí politici, napríklad predseda vlády nie je tým, za koho sa vydáva. A myslím, že aj pri tej miere kritiky, ktorá voči nemu medzi redaktormi panuje, tento moment akosi uniká. Kritizujú ho za množstvo vecí, ale prakticky nevenujú pozornosť tej forme politickej mimikry, ktorú premiér používa. To je však na veľmi dlhú debatu. On začína zasahovať do systémových základov. Smer sa pokúša o druh politiky, ktorá ide na doraz a v niektorých prípadoch ho prekračuje.
Rozumiem tomu správne, že novinárom uniká popri kritike premiéra čosi oveľa dôležitejšie?
Novinári sa sústreďujú na čiastkové veci a nie vždy skladajú reálny obraz. Ja viem, že mozaika sa skladá ťažko, ale tu sa zakladajú trendy nie práve priaznivého vývoja, následky môžu byť pre krajinu zlé a príliš to v pozornosti médií nie je.
Rád sa vidíte v televízii a čítate v novinách?
Nie. Svoje texty mám po odovzdaní redaktorom problém prečítať, pretože ma potom napadajú iné, lepšie formulácie. I keď to, samozrejme, musím robiť. Rovnako nerád sa vidím v televízii, nerád sa počujem v rozhlase. Radšej čítam texty svojich kolegov.
Poraďte teda novinárom, ktorých iných analytikov by mali oslovovať.
V IVO napríklad Martin Bútora, Zora Bútorová, Oľga Gyárfášová, Miroslav Kollár, Jarmila Filadelfiová, Marián Velšic, Lydka Marošiová, Martina Sekulová a ďalší.
Skutočne by vás nemrzelo, ak by mali väčší priestor ako vy?
Nie. Niekedy je celkom príjemné objaviť v novinách netriviálnu myšlienku, ktorú vyslovil kolega z inštitútu. Pre IVO je to prínos.
Skúste odporučiť aj ľudí z iných organizácií, nielen zo svojej.
K téme vnútornej politiky odporúčam Soňu Szomolányi, Erika Láštica, výborným analytikom, aj keď málo citovaným, je Andrej Orogvani, je to doktorand na Brnenskej univerzite. Odporúčam tiež Juraja Marušiaka z Ústavu politických vied, Petra Horvátha z UCM v Trnave, Vlada Bilčíka z SFPA, Lászlóa Öllösa z Fórum Inštitútu, Petra Učňa z IRI a Milana Niča z nadácie Pontis.
Je pre spoločnosť dobré, ak sú v médiách vychytení možno dvaja - traja analytici? V ekonomike Martin Chren, v zdravotníctve Pažitný so Szalayom a podobne, v politike najmä vy?
Čím viac názorov, tým lepšie. Diskusiu však vytvárajú médiá a ak majú problém s oslovením iných analytikov, my si predsa nebudeme zámerne pestovať konkurenciu. Samozrejme, že by ich malo byť viac, nie je to však našou úlohou.
Prečo na Slovensku nie sú známi prakticky žiadni ľavicoví analytici? Drvivá väčšina oslovovaných sú pravičiari. Známejší je možno Eduard Chmelár. Nedevalvuje to diskusiu?
Ja poznám aj ľavicových analytikov, napríklad Juraja Marušiaka, ktorý sa tak sám označuje, dokonca s nami spolupracuje. Je pravdou, že ja sa za ľavičiara nepovažujem. Reformy tu však vždy zavádzala pravica - VPN, čo bola občiansko - liberálna strana, ďalšie reformy tu robili kresťanskí demokrati a istý čas občianska pravica. Pozitívne zmeny tu teda reálne robila pravica, nie ľavica. A to pochopiteľne vytvára komfortnejšie prostredie aj pre pravicových analytikov. Vôbec to nemusia prvoplánovo zvýrazňovať, zatiaľ čo ľavicoví áno. A práve to môže odrádzať ľudí z médií. Ak niekto urobí záver, z ktorého trčí ľavicové presvedčenie, logicky to pôsobí odrádzajúco. Pravicoví analytici niečo také nerobia.
Predchádzajúce rozhovory si môžte prečítať tu.
