Mohla sa rozhodnúť pre kariéru muzikálovej alebo popovej hviezdy a rozsievať smotánkovské úsmevy v médiách. Tridsaťročná LUCIA LUŽINSKÁ si vybrala ťažšiu cestu. Vyštudovala síce herectvo, stala sa však džezovou speváčkou. Stále cíti potrebu na sebe pracovať, a tak momentálne študuje na prestížnej džezovej škole v rakúskom Grazi.
Váš životopis nesvedčí o flegmatickej povahe. Je to tak?
"No, priatelia ma prezývajú aj víchrica - napriek tomu, že som v znamení rýb a takéto povahy sú vraj hĺbavejšie. V puberte som však mala obdobia, keď som dokázala dlhé hodiny sedieť v kresle a snívať s otvorenými očami. V hlave som videla celé filmy. Bolo to nebezpečné, lebo som ulietavala tak, že sa mi ťažko vracalo do naozajstného života. Tak som si povedala, že sa musím naučiť žiť aj v realite."
A plniť si sny v skutočnom svete?
"Áno, a našťastie som skoro pochopila, že sa to dá dosiahnuť iba drinou."
Prečo ste sa začali orientovať najmä na džez? Väčšina mladých speváčok sa vrhne na popovú kariéru.
"Ja som spievala aj pop. Spievala som odjakživa, všeličo. Aj na gymnázium som išla pre školský zbor, s ktorým som aj chodila po svete. Potom som spievala s tanečnými skupinami, ako sedemnásťročná som už robila prvé nahrávky. Spadla som do nejakých nešťastných zmlúv a keď som sa z nich vymotala, nahrala som vlastný album s Ďurom Tatárom, Martinom Gašparom, Marcelom Buntajom a Ďurom Kupcom. Boli tam moje pesničky, asi tretinu sme skomponovali spolu s Jurajom Tatárom."
Ten album mi ušiel.
"Ušiel každému, lebo nikdy nevyšiel. Bola som po dvoch rokoch driny unavená, nemala som manažéra, ktorý by to vedel predať. Veľa ľudí mi povedalo, že to mi nikto nevydá, lebo je to také ursinyovské, intelektuálne, komplikované. A ja som si celý čas myslela, že je to pop. Keď začali hovoriť o šansóne, definitívne som pochopila, že to asi každý vnímame inak. Fascinovala ma výrazová hudba, Ella Fitzgerald a hlavne Billie Holliday, a keď som aj spievala s komerčnými skupinami, vždy najlepšie dopadlo džezové kolo. Na komerčných angažmánoch v Japonsku a Škandinávii som pochopila, že chcem robiť džez. Je to trochu paradox, že moje oficiálne debutové CD, ktoré som nahrala so skupinou All Time Jazz Trio, teda s Borisom Čellárom, Paľom Bodnárom a Petrom Čudekom, je práve džezové. Bol to pre mňa dôležitý zlom - okrem iného som zistila, že aj ľudia u nás majú o takúto hudbu záujem."
Komerčné účinkovanie je pre mladé dievča tvrdá drina, nie?
"V Škandinávii som bola päť mesiacov, spievala som na lodi, bývala v kajute sama, bola zima, čo znamená, že svitalo o desiatej a slnko zapadalo o tretej, a tam som si povedala, že to nie je nič pre mňa. Ale bola to veľmi dobrá škola."
Čo ste robili v Japonsku?
"Spievala som v show programe dve až štyri pesničky za večer a učila sa japončinu. To bolo všetko."
Prežívali ste kultúrny šok?
"Spočiatku veľmi, niekedy som aj päť dní s nikým neprehovorila, ale našťastie tam prišiel pracovne otec speváčky Katky Korček a ten mi dosť pomohol. Najhoršie bolo, že Japonci nevedia dobre po anglicky a stále sa usmievajú. Ja som to považovala za servilnosť, aj keď som to potom prehodnotila. Oni to majú hlboko zakorenené. Mali konštantný výraz, keď som sa cítila dobre, aj keď mi bolo pod psa. Potom som však pochopila, že to je len vizuálna stránka a podstata je inde. Neskôr, keď videli, že nie som vo svojej koži, mi aj ponúkali, že mi zorganizujú párty a podobne. Boli milí."
Vo vašej generácii je viac výborne spievajúcich herečiek, napríklad Soňa Norisová, Monika Hilmerová či Helena Krajčiová. Vy jediná ste sa však rozhodli viac-menej rezignovať z hereckej dráhy a venovať sa iba spevu. Prečo?
"Keby som nevenovala hudbe všetok svoj čas, mala by som pocit, že jej niečo dlhujem. Herecká kariéra tiež potrebuje kontinuitu a nezaslúži si odstrkovanie."
Keby vám niekto zavolal, že ide nakrúcať film a chce vás do neho, pôjdete?
"Ale, to áno, keby som mala čas. Takto som už nakrútila jeden český experimentálny film - a to som už študovala v Grazi."
Vyskúšali ste aj muzikály. Kariéra muzikálovej hviezdy vás nezlákala?
"Muzikál je spojenie dvoch vecí, ktoré mám rada, v tom spojení je však z každého rožka troška a nič do hĺbky. Robím rada veci na doraz, teda buď poriadna činohra, alebo poriadne spievanie. Muzikály sú komerčný žáner, kde je daná presná forma, tónina, s ktorou už nemôžete nič robiť. Keď som si party trochu prispôsobila, nie vždy sa to stretlo s nadšením. Pamätám sa na poznámky typu ,nedávaj tam tie bluesové tóny'. Asi nie som muzikálová speváčka."
Začínali ste v Radošinskom naivnom divadle. Ako si naň spomínate?
"Spievala som skvelé pesničky, Janko Melkovič mi napísal zopár džezovejších vecí na mieru. On na prvý pohľad pôsobil, že nevie narátať do troch, a pritom mal obrovský prehľad vo všetkom. Bol doma v každej hudbe, sčítaný, chodil do Anglicka na muzikály. Mala som ho veľmi rada, škoda ho."
Navštevujete prestížnu vysokú džezovú školu v rakúskom Grazi. Prečo ste sa rozhodli pre toto štúdium?
"Hrala som s dobrou kapelou, a tí ľudia používali termíny, ktorým som nerozumela. Alebo som počula v hlave akord a chcela som sa v ňom orientovať. Chcela som lepšie improvizovať. Myslím, že dnes patrí k základnému vzdelaniu speváka to, že je do určitej miery aj hudobníkom. Pripravovala som sa na školu rok, a potom ma zobrali. Dnes som tam spolu s hŕstkou Slovákov, ktorí su výborní hudobníci."
Je to ťažké štúdium?
"Skoro všetky predmety máme spoločné s hudobníkmi. Napríklad notový zápis - niečo nám pustia a my to musíme podľa sluchu zapísať do nôt. To musíme vedieť tak isto ako hudobníci. Tento rok som musela napísať aranžmán pre štyri dychové nástroje, to tiež nebola zábava. Skúsenému aranžérovi by to asi nerobilo problém, ja som sa však nad tým trápila niekoľko dní."
Mám pocit, že práve vy by ste mohli džez priblížiť aj ľuďom, ktorých nezaujíma - tak, ako sa to podarilo napríklad Kanaďanke Diane Krall.
"Chodia na nás ľudia od sedemnástich do sedemdesiatich a veľmi dobre sa bavia. Ja som si džez nevybrala preto, že by to bola intelektuálna hudba, hľadala som spôsob spievania, ktorý by sa najviac blížil mojim predstavám. Chcela som používať hlas ako hudobný nástroj, niekedy si zaškriekať a niekedy byť subtílna. Spievať rôznymi spôsobmi, nie ako napríklad vo vážnej hudbe, kde je žiadaný istý spôsob spievania. Napriek tomu si myslím, že správna technika je len jedna, a to zdravá technika. Mňa pripravovala profesorka, operná speváčka Elena Holičková a neučila ma spievať operu, ale rešpektovala môj názor a podľa toho ku mne pristupovala."
Ste aj hlasová konzultantka, pripravovali ste napríklad Martinu Schindlerovú. Baví vás učenie?
"Baví. Je to pre mňa zaujímavé, lebo ja som sa učila na základe vlastných skúseností, a keď to dávam ďalej, aspoň si to sama sformulujem."
Keby ste mali o pár rokov menej, prihlásili by ste sa do SuperStar?
"Pred desiatimi rokmi by som si povedala, že jasné, prečo nie. Otvára to možnosti. Ak je človek inteligentný a má predstavu o tom, čo chce robiť, môže mu to pomôcť. Keby som však mala už dnešný rozum, tak asi nie, pričuchla som k džezu, a to už by, myslím, nešlo. Na druhej strane, ak by sa tam znovu objavilo swingové či džezové kolo, bola by to pre mňa výzva."
Aké sú styčné body spevu a herectva?
"V poslednom čase nad tým často rozmýšľam. Napríklad si spomínam, ako nám Martin Huba a Milka Vášáryová na škole hovorili, že rolu treba prefiltrovať cez seba. Tak isto je to s džezovými štandardmi, teda známymi evergreenmi, ktoré treba uchopiť po svojom. A tiež treba rolu znovu a znovu hrať ako po prvýkrát, zakaždým ju naplniť. Dávam si pozor, či sa skutočne do spevu vkladám celá, nechcem, aby sa z toho stala rutina."
Je momentálne hudba váš život?
"Teraz to tak je. Prednášky v Grazi sme si natlačili do troch dní a zvyšok cvičím, aby som stíhala školu, a okrem toho sa snažím uživiť. Asi to však bude tak, že keď chce človek niečo robiť poriadne, robí to stále. O gitaristovi Patovi Methenym sa hovorí, že po skončení trojhodinového koncertu ide do hotela a cvičí. Keď som však doštudovala herectvo, mala som obdobie, keď som si vedela predstaviť, že sa usadím. No potom prišiel džez, Graz a nové veci. V hlave mám veľa projektov."
Onedlho doštudujete. Možno bude viac času aj na iné veci ako hudba, čo by to bolo?
"Milujem knihy, aj keď ich teraz zanedbávam a rada by som si trochu pocestovala. A určite by som sa usadila."
A čo rodina?
"Že pôjdem do Japonska, Škandinávie, že budem robiť iba hudbu, to som sa rozhodla od večera do rána. Nemám problém v momente sa otočiť o sto osemdesiat stupňov, takže ak príde ten moment, že to pocítim, tak to skrátka spravím."
Herci aj hudobníci vydávajú zo seba množstvo energie. Ak im ju poslucháči vrátia aj s úrokmi, je dobre. Občas však každý umelec cíti energetický deficit. Ako sa s ním vyrovnávate vy?
"Takéto stavy poznám aj ja. Niekedy som taká unavená, že mám problém komunikovať aj s najbližšími a niekedy zasa taká vybudená, že nemôžem zaspať. Boli obdobia, keď ma to hádzalo z jednej strany na druhú, aj také, keď som sa cítila úplne vyhasnutá. Určite som však nehľadala riešenie v alkohole a drogách. Hovorí sa, že ryby sú náchylné na závislosti, a preto sa možno podvedome bránim, alebo je to preto, že keď toho vypijem viac, je mi strašne zle. Ak som cítila nedostatok energie, čítala som knihy orientálnych filozofií, chodila som do lesa, do dediny, medzi ľudí, s ktorými som vyrastala, obliekla som si tepláky a išla robiť do záhrady. Návrat ku koreňom. Nemôžem však povedať, že toto mám vyriešené, stále hľadám."
Koncom minulého roka ste s kapelou All Time Jazz Trio získali prvenstvo na swingovom festivale v nemeckom Glauchau. Máte veľkú radosť?
"Veľmi veľkú, pretože okrem kapelovej prvej ceny som získala pôvodne neplánovanú špeciálnu cenu za spev. Porotcovia povedali, že sa im páčilo, že pracujem s hlasom ako s hudobným nástrojom. Potešilo ma, že si to niekto všimol."
Účinkovali ste aj vo významnom viedenskom klube Birdland, čo je pre hudobníka veľká pocta. Vidíte svoju budúcnosť na európskych pódiách?
"Džez je medzinárodná hudba. Nechcem na Slovensku žiť ako v sklenej guli a o desať rokov sa triasť, že som von z kurzu a z čoho budem žiť. Chcem byť v hudbe slobodná, lebo ju milujem. A nechcem robiť kompromisy, ktoré ju zabijú."
