Každé miesto znie inak

V bratislavskej galérii Design Factory je inštalovaná kuriózna výstava českých architektov A69: Remixy.

Ako vystavovať architektúru? Netreba sa tým trápiť - veď umenie (aj neumenie) architektúry môžeme sledovať v priamom prenose všade okolo seba. Túto otázku si však šikovne položili architekti pražsko-chebského ateliéru A69 - Boris Rodčenkov, Jaroslav Wertig a Prokop Tomášek.

Svoju tvorbu, spolupracovníkov či partnerské firmy predstavili títo traja umelci, narodení v roku 1969, v podobe kurióznej výstavy s názvom A69: Remixy. Najprv s veľkým úspechom v pražskej galérii Jaroslava Fragnera, a teraz aj v bratislavskej Design Factory na Bottovej ulici.

Priestor galérie v moderne zrekonštruovanej starej továrenskej budove, ktorej sa uprostred pripravovanej lukratívnej zóny Bratislavy podarilo zachovať svoj industriálny charakter, je na výtvarný projekt ako stvorený.

Ohraničujú ho steny jedinej zatemnenej miestnosti s reprodukciami starých fotografií istej holandskej firmy, s ktorou galéria Design Factory dnes spolupracuje. K zníženému stropu s desiatimi okrúhlymi otvormi vedie desať rebríkov.

Stačí do nich strčiť hlavu a otvárajú sa nové priestorové dimenzie. Každý malý priestorček skrýva v sebe projekt pochádzajúci z architektonickej dielne spomínaných tvorcov (realizovaný v Prahe, Chebe alebo vo Františkových Lázňach) v remixovanej, upravenej, minimalizovanej podobe.

Koncept vťahuje návštevníka do tvorby architektov veľmi nekonvenčne a vtipne. Kým telom človek zostáva prítomný vo východiskovom priestore, hlavou začína o ňom rozmýšľať, keď sa ocitá napríklad v miniinteriéri obytného domu, kde počuť príjemnú hudbu, vravu a štrnganie pohárov.

Alebo na stavbe uprostred ohlušujúceho rachotu strojov, prípadne až v úplnej tme, načúvajúc šplechotu vody v architektonicky upravenom, neprístupnom prameni. Či v pravekej jaskyni, ktorá sa pri jednej z realizácií stala architektonickým východiskom bezpečného domova.

Priestory v priestoroch prirodzene navodzujú úvahy o tom, či je architektúra umenie. Protagonisti výstavy potvrdzujú svoje umelecké ambície aj paralelou k hudbe (niektorí z nich v nej aj aktívne pôsobia).

„Vnímame ducha doby, ktorý sa musí odraziť v tom, čo vytvárame. Niekedy sú to len náznaky, niekedy akýsi spoločný fundament. Niekedy to dokonca dôjde až do formálnej podobnosti,“ hovoria architekti ateliéru A69.

„Veľa termínov, ktoré v tvorbe používame, má korene v hudbe. Keď hovoríme o tom, ako na nás ktorá stavba pôsobí, skúšame, aký zvuk by mala vydávať. Každé miesto znie inak. Ak z návrhu či zo skice cítime, počujeme konkrétny 'infrazvuk', dokážeme odhadnúť ich kvalitu."