Dušan Jarjabek: Rybníček priniesol Veľký koniec STV

Na naše stretnutie prišiel unavený, ale veselý, pretože sa mu štyri hodiny predtým narodil vnuk. Hovorili sme o správaní sa štátu ku kultúre, problémoch v STV aj riaditeľke Rádia Slovensko. Operný spevák a poslanec DUŠAN JARJABEK.

Študoval Vysokú školu múzických umení. Absolvoval postgraduálne pobyty v Sienne a Palerme v Taliansku. Bol sólistom spevohry Novej scény, Komornej opery Slovenskej filharmónie i Opery SND. V rokoch 1995 – 1998 šéfoval Novej scéne a Únia orchestrálnych hráŠtudoval Vysokú školu múzických umení. Absolvoval postgraduálne pobyty v Sienne a Palerme v Taliansku. Bol sólistom spevohry Novej scény, Komornej opery Slovenskej filharmónie i Opery SND. V rokoch 1995 – 1998 šéfoval Novej scéne a Únia orchestrálnych hrá (Zdroj: Martina Strmeňová)


Ako sa spevák dostáva do politiky?

Dostal ma tam dnes už bohužiaľ nežijúci priateľ Roman Zelenay. Stal sa totiž štátnym tajomníkom ministra kultúry Dušana Slobodníka. Bolo vtedy treba riešiť istý problém Komornej opery a SND. Roman Zelenay ma vymenoval za svojho poradcu a keďže sa nám práca celkom darila, ministerstvo ma navrhlo do Rady STV. Zároveň som bol riaditeľom Novej scény a dokonca som dostal ocenenie ako najlepší riaditeľ roka 1997. Jedna „pikoška" - bolo podané trestné oznámenie na riaditeľov Novej scény predo mnou i po mne, na mňa dodnes žiadne neprišlo. (smiech)

Zažili ste dva režimy. Aký rozdiel vidíte v prístupe ku kultúre za socializmu oproti súčasnosti?

Ak hovoríme o pôvodnej slovenskej kultúre, pred rokom 1989 bol ten prístup oveľa lepší. Existovali akcie ako napr. Týždeň pôvodnej slovenskej hudby, kde sa sumarizovali všetky nové skladateľské veci. Existovala pôvodná slovenská tvorba, žilo skladateľské i divadelné zázemie. Dnes z týchto vecí neostalo nič. Od roku 1989 vznikli na Slovensku iba dve opery. Tak asi ťažko vznikne nejaký nový Moyzes, Suchoň alebo Cikker. Prístup ku kultúre je v súčasnosti neporovnateľný s tým, aký boom, dôležitosť a náboj tomu dávali vlády pred rokom 1989.

Nerobili to komunisti najmä v duchu myšlienky „dajme ľuďom zábavu, nebudú mať čas nás kritizovať"?

Takto sa to nedá povedať. Po roku 1989 bolo treba riešiť plno iných, závažnejších problémov a kultúra jednoducho ostala na okraji. Keby to takto šlo ďalej, postupne sa na okraj dostane školstvo a tak ďalej. Pritom myšlienka, že v trhovom mechanizme má právo prežiť výhradne to, čo si na seba zarobí, je absolútne scestná.

Na západe je pomer investícií do kultúry a iných oblastí zo strany štátu lepší?

Jednoznačne. Keby sme do kultúry dávali len 1,5 percenta HDP - a vo vyspelej Európe to bývajú aj 2 percentá - mal by rezort vyše 21 miliárd. Má štyri! Nehovorme však o kultúre všeobecne, ale o menšinových žánroch. Komerčné projekty si totiž na seba zarobia, nekomerčné s tým majú problém. Prístup je odlišný už v Česku, nieto na západe. Súvisí to s prioritami štátu.
Ktosi múdry raz povedal, že o čo viac divadiel zatvoríme, o to viac väzníc musíme otvoriť. Platí to, i keď iba v prenesenom význame. Poviem príklad - v mojich časoch patrila výučba hry na klavír k domácnosti ako dnes telefón. Za socializmu dokonca existovali požičovne klavírov, kde človek mohol cvičiť, ak mu ho rodičia nemohli kúpiť. Starostlivosť v rámci terciárnej sféry bola s dneškom jednoducho neporovnateľná. Dnes sa na jednej strane naháňajú rôzne fondy, inštitúcie a podobne na liečbu drogovo závislých ľudí, na zavádzanie rôznych „pseudopredmetov" v školách, ktoré majú motivovať deti, aby sa nedostali na scestie, pritom predtým to bolo vyriešené úplne jednoducho. Ja som na takéto nezmysly ani nemal čas. Chodil som do dvadsiatich krúžkov, na hudobnú školu a jazyky.
Neporovnávajme však ideológie, pretože je jasné, že to všetko nesúviselo iba so starostlivosťou o občana. Asi by sa bolo treba trochu zastaviť a uznať, že nie všetko bolo zlé. Mnoho z toho, čo dnes objavujeme, bolo už dávno vymyslené.

Nespráva sa štát macošsky ku kultúre aj z dôvodu neschopnosti samotných ministrov kultúry?

Ale iste, že je to aj v tom. Ide najmä o priority, ktoré vláda buď má alebo nemá.

Politici pri moci nemajú seriózny záujem riešiť problémy verejnoprávnych médií, pretože ich hlavným záujmom je, aby im slúžili. Znižovanie závislosti STV a rozhlasu od štátu im nehrá do karát. Pamätáme si, čo robila STV za šéfovania Igora Kubiša, keď doslova slúžila HZDS.

No, tak pri období 1994-1998 by som sa rád pristavil. Tieto roky boli nesmierne výnimočné pre novodobú históriu SR a prejavovalo sa to aj v STV a v rozhlase. STV totiž dostala vo svojej novodobej histórii tri veľké údery - prvý prišiel v roku 1989, keď nebola pripravená na prechod zo štátnej na verejnoprávnu inštitúciu. Druhým úderom bol rok 1993 - nebola pripravená legislatíva pre vznik nového štátu a pôsobenie STV v ňom. Tretím úderom bol vznik duálneho systému, keď vznikli súkromné televízne spoločnosti.

blog12.JPG

Tie menované údery však nie sú ospravedlnením fungovania STV ako hlásnej trúby HZDS v období tretej Mečiarovej vlády.

To toľko kritizované obdobie si treba pozrieť aj z iného pohľadu. Napríklad z pohľadu rozdelenia štátu. Vznikla predsa Slovenská republika a keď berieme do úvahy odmietanie nového štátu v istých kruhoch, tak sa dá pochopiť, prečo bola STV taká ako bola. STV bola vtedy ako jedna z mála inštitúcii využívaná na ochranu záujmov SR.

Mám tomu rozumieť tak, že komentatívne prvky istých redaktorov v prospech Mečiara, preferovanie HZDS, relácie typu Fašírka, zrušenie istých humoristických reláciá a podobne súviseli s ochranou záujmov SR?

Veľmi veľa vecí nebolo za Kubiša v poriadku. Lenže to platí aj pre Materáka i Rybníčka. A najviac vecí nie je v poriadku práve za Rybníčka. To platí do dnešného dňa.

Za Kubiša bola teda STV lepšia ako za Rybníčka či Materáka?

Počkajte... všade boli iné problémy. Nemôžte porovnávať naše futbalové mužstvo dnes a mužstvo z finálového stretnutia v Chile. To sa takto nedá. STV mala vždy problémy a vždy sa s nimi snažila nejako vysporiadať. V každej dobe sa nejako chovala, bránila sa. Prečo sa nikdy novinári nechcú baviť na tému prijatia, resp. neprijatia Slovenskej republiky v rámci istých elít? Dnes pritom - chvalabohu - nikto nespochybňuje existenciu tohto štátu. Ja som ho chcel už v roku 1992, keď som bol spoluzakladateľom Kongresu slovenskej inteligencie a iní hovorili o únii, federácii, konfederácii a ďalších modeloch s Českom. Oodmenou nám bolo, že sme boli nepriateľmi všetkého a všetkých. Nepoznám jediné médium okrem vtedajšieho Koridoru, ktoré by bolo zástancom samostatnej SR. Prečo nechcete diskutovať o tomto? Prečo sa stále vraciate k tzv. nedemokratickým spôsobom v rokoch 1994-1998?

Vracať sa k tomu treba, pretože to bolo temné obdobie STV.

Iste, mnoho vecí nebolo v poriadku, alebo to predsa nie je ani dnes. A navyše - to nie je ten najzávažnejší problém. Tým je fakt neprijatia samostatného štátu istými kruhmi a vtedajšie správanie sa STV bola iba obrana. Bránila sa prostriedkami, akými vedela. Často sa do STV dostávali ľudia, ktorí boli menej profesionálni ako povedzme redaktori SME, ale určite nespochybňovali tento štát, ako to robili práve redaktori SME.

Ak hovoríte o neprijatí samostatného Slovenska istými elitami, nemôžte opomenúť, že ju v tom čase nechcela ani väčšina občanov.

To ale nikto nevie, pretože neprebehlo žiadne referendum.

Za to môžu tí, ktorí ho odmietli urobiť. Vyplývalo to však z prieskumov.

No, neviem, či väčšina bola alebo nebola za samostatný štát.

Ešte raz - prieskumy ukázali, že istá menšia časť bola jednoznačne za rozdelenie federácie, istej časti to bolo ľahostajné a väčšina bola proti.

Máte pravdu, ale uvedomte si, na koľkých respondentoch sa tie prieskumy robili. Podľa mojich informácií na 1118 až 3160. Dovolím si spochybniť vtedajšie agentúry a ich metódy v porovnaní s dnešnými, keď sú tie prieskumy oveľa prepracovanejšie. A aj dnes sa stáva, že sa úplne seknú, viď posledné voľby.

Keby Mečiar s Klausom urobili referendum, dnes by sme to vedeli exaktne.

K tomu sa ja viem ťažko vyjadriť. Lenže nič lepšie ako demokratické voľby zatiaľ nikto nevymyslel a ak sa politické reprezentácie, ktoré zvíťazili vo voľbách v roku 1992, zhodli na tom, že takéto vyriešenie problémov je ideálne, netrúfam si ich rozhodnutie spochybňovať. Alebo sa vari mal totalitne presadiť názor „menšiny" a väčšina mala byť opäť raz prinútená akceptovať to? Mal som však jedno zaujímavé stretnutie s Václavom Klausom a pri debate o rozdelení mi povedal jednu zaujímavosť: „všetci si myslia, že republiku rozdelili Mečiar s Klausom. Lenže republiku už dávno predtým rozdelili Havel s Čarnogurským". To bola myšlienka, ktorá sa dá vykladať rôzne, ja sa vám k tomu vyjadriť neviem, do politiky som vstúpil až v roku 1998. Dovtedy som bol občanom, ktorý chcel samostatnú SR a tak sa aj správal. Pre mňa je zavádzaním baviť sa o rokoch 1994 - 1998, pretože ide o tému, ktorá má zakryť tému inú. Bavme sa o tom období z hľadiska chcenia alebo nechcenia tohto štátu. A tam prídeme úplne k iným záverom.

Verejnoprávne médiá

Začnime definíciou, s ktorou má väčšina politikov problém. Čo to vlastne je, tá verejnoprávnosť?

Pre mňa je to inštitúcia, ktorá poskytuje občanovi isté penzum verejnej služby, pričom ju ten môže, ale nemusí využiť. Verejná služba sa točí najmä okolo menšinového žánru, napríklad publicistiky pre štvorpercentného diváka.

Príklady?

Publicistická relácia o školstve, nových maturitách, o zdravotníctve a podobne. Dôkazom toho, že nič také v minulom období nefungovalo, je napríklad zdravotnícka reforma. Pritom to nie je ani zdravotnícka, ani reforma. Keby si STV plnila svoje poslanie a existovali by okrúhle stoly, kde by vtedajší vysokí predstavitelia štátu vysvetľovali, o čo ide, čo sa tým sleduje a mali na druhej strane oponentov, ktorí by vedeli profesne protirečiť, dnes by sme sa vyhli tomu, že parlament musí riešiť nedostatky, ktoré tá reforma zanechala.

blog16.JPG

Ale teraz vytýkate STV presne to, čo sa nedialo najmä za Kubiša.

To sa práve dialo.

Prístup opozície do STV bol vtedy minimálny a koalícia tam reálnych oponentov jednoducho nemala.

Prepáčte, ale hovoríme o podieľaní sa opozície v rokoch 1994-1998 na televíznom vysielaní alebo hovoríme o profesnom zdôvodňovaní istej legislatívy? Otvorené diskusie predsa STV mala, začalo to reláciou O 5 minút 12, reláciami z parlamentu, z vlády a podobne. Dostali sme sa však do problému, keď mala opozícia podľa našich prepočtov okolo 10 percent priestoru. Vtedy bol zvolený tzv. tretinový model - tretina vláda, tretina parlament, tretina opozícia. Lenže aj pri tomto prepočte bolo STV vyčítané, že dve tretiny má koalícia a tretinu opozícia.
Dnes žiadny taký model paradoxne neexistuje, takže si trúfam povedať, že za minulej vlády by vyšli pre opozíciu oveľa horšie čísla ako v období, ktoré spomínate. To chcenie tu bolo, ale okolnosti boli iné a hľadali sme sa. Vznikol duálny systém, bol tu tlak médií, absolútne naladených proti SR. To bol predsa boj o charakter štátu v zmysle slovenských národných záujmov.

Ochrana slovenských národných záujmov je dosiahnuteľná nekritickou podporou jedného hnutia?

Neviem, či šlo o podporu jedného hnutia, boli tu predsa aj SNS, ZRS. Vytrhávaním z kontextu sa samozrejme dajú vždy napádať nedemokratické praktiky z obdobia 1994-1998. Podľa mňa bolo problémom najmä to, že Kubiš bol straník. Preto boli jeho rozhodnutia prijímané ako rozhodnutia stranícke. A človek so straníckou legitimáciou je vo verejnoprávnom médiu a priori pre istú časť verejnosti neprijateľný. To platilo kedysi a platí to i dnes.

Čo zmluvy so štúdiom BETA a pánom Sedláčkom, ktoré riaditeľ STV Kubiš podpísal 4 dni pred svojim odchodom? To bolo v poriadku?

Pozrite - treba si povedať, prečo vôbec také zmluvy mohli vzniknúť. Hľadal sa strategický partner na dofinancovanie STV. Podotýkam, že to bolo ešte pred referendom o privatizácii strategických podnikov. Veľké podniky ako Slovnaft, VSŽ, Slovenské telekomunikácie a podobne boli pod štátom a bola tu snaha dostať z nich nejakým spôsobom peniaze, avšak v rámci vtedajšej legislatívy. Stále sa tu totiž hralo o predaj druhého programu, o jeho privatizáciu, veď o to sa hrá prakticky dodnes. Vznikli tak návrhy zmlúv, ktorými sa zaoberali právnici v Rade STV a neodsúhlasili ich. Zmluva, o ktorej hovoríme, bola Kubišom naozaj podpísaná štyri dni pred odchodom. Ako a prečo, to vám neviem povedať, v tom čase som tam už nebol. Bolo tam chcenie členov Rady STV zachrániť program a opakujem - hľadal sa partner na dofinancovanie STV v zmysle vtedajšieho zákona a neprivatizácie druhého programu.

Je správne, ak 4 dni pred odchodom riaditeľ podpíše zmluvu na taký balík peňazí?

Vtedy som už nebol v Rade STV.

Zaujíma ma váš osobný názor.

Dovoľte mi nevyjadriť sa. Nie je to alibizmus, ale neviem, čo v tej zmluve bolo. Iste, býva zvykom, že sa tesne pred odchodom veľké zmluvy nepodpisujú. Ale poznám aj výnimky.

blog25.JPG

Spomínali ste, že nevidíte ani tak problém v tom, že zmluva podpísaná bola, ale niekde inde. V čom?

V jej vypovedaní. Dnes sa tu hádžu čísla 700 či 800 miliónov a to nie je pravda. Súdy o tom predsa nerozhodli a také čísla sú len chcením tých, ktorí tie zmluvy podpísali ako protistrana. Dávajú najavo svoj ušlý zisk. Lenže táto hra nie je o tom. Súdy môžu rozhodnúť, že neprišli ani o korunu, pretože táto veľká zmluva vôbec nebola realizovaná, neodvysielala sa ani jediná minúta.

Súdy ale právoplatnosť tých zmlúv potvrdili.

Áno, ale na druhej strane a to už je otázka pre Kubišovho nástupu Materáka - prečo boli tak hlúpo vypovedané? Materák tvrdí, že na základe stanovísk renomovaných právnických firiem - a to radšej ani nechcem menovať, aké to boli z hľadiska súčasnosti firmy. Nie Kubiš bol ten zlý, to si treba povedať úplne na rovinu.

Materák mal teda podľa vás tú zmluvu napĺňať?

Nemal ju vypovedať spôsobom, ktorý neobstál.

Prečo vôbec verejnoprávnu televíziu potrebujeme? Ak spomínate publicistiku, tú nájdete aj v súkromných televíziách. A nie zlú.

To je presne taká istá otázka, ako keby ste sa ma spýtali, či štát potrebuje TASR a či nestačí iba súkromná SITA.

Veď ani nepotrebuje.

(smiech) Ja tvrdím, že štát pre svoju existenciu musí mať garantované tieto inštitúcie zákonom, pretože ak sa už bavíme o SITA, keď je raz čosi v súkromných rukách, o pol roka to už nemusí existovať. Ak čosi nemáte garantované legislatívou, môže a nemusí to byť. Súkromné firmy vznikajú a zanikajú.

Hovoríme o potrebe existencie verejnoprávneho média. Zhodneme sa, že STV funkciu verejnoprávnosti príliš nespĺňala. Napriek tomu - žijeme...

Iste, STV funkciu neplní, ale nie svojou vinou. Ja by som sa zastal všetkých doterajších riaditeľov, pretože sú hodení do komerčného prostredia a sú v dileme. Legislatíva nie je nastavená tak, aby sa STV mohla pohybovať v duálnom systéme bez toho, aby nemusela používať pre svoju existenciu aj komerčné prvky. Veď si vezmite tie nezmyselné píplmetre, ktoré platia aj pre STV.

Čo je na nich nezmyselné?

Uvedomte si, že STV nemôže v živote „prebiť" film, uvedený na Markíze publicistickou reláciou o školstve alebo zdravotníctve. Pritom takéto programy musí STV z hľadiska plnenia verejnoprávnej funkcie vysielať. No ako to chcete spraviť? Čo je problémom STV? Dostala sa spod vplyvu štátu. Ale je naozaj nezávislá? Nestala sa opäť závislou, ale iným spôsobom? Nestala sa náhodou závislou od monopolov, ktorí jej zadávajú reklamu? A to je predsa ešte väčšia závislosť, ako tá na štáte. Peniaze z monopolov môžu ovládať STV viac ako je únosné. Rovnako, ako ovládajú komerčné médiá. A to už môžme hovoriť o ohrození duálneho systému. Viď program Slovensko hľadá Superstar. Je to skvelá relácia, ale nie do STV. Keby ju STV nevysielala, mohla mať menej pokút. Na strane druhej, asi by neprerazila do diváckeho povedomia tak, ako sa to stalo.

Bola Rybníčkova myšlienka rozdeliť dva programy STV tak, že prvý mal byť komerčnejší a druhý zameraný na menšinové žánre, zlá?

Nebola to zlá myšlienka, ale nevyšlo mu ani jedno, ani druhé.

Divácka sledovanosť je však potvrdením, že Jednotka začala byť pozerateľná. A zisky z nej by mohli byť využívané práve na dotovanie menšinových žánrov.

Ale za akú cenu tá sledovanosť stúpla? Za cenu nedodržiavania zákona, ako pri Superstar. A o akých ziskoch hovoríte? Veď rýdzo komerčný formát Superstar, ktorý všade na svete televízii priniesol zisk, spôsobil v STV - po zarátaní pokút - stratu.

Aká je vaša predstava financovania STV, ak reklamu od monopolov považujete za ohrozenie duálneho systému? Zvýšiť koncesionárske poplatky a príspevky od štátu?

Ja by som bol za minimalizovanie reklamy a otvorenie kapitoly štátneho rozpočtu. Hodina vysielania v STV a ČT stojí približne rovnako. Vieme, koľko hodín chceme vysielať, vieme, čo to bude stáť a teda vieme aj to, koľko nám chýba. Nie je predsa vina STV, že má menej koncesionárov, ako má poľská či česká verejnoprávna televízia, ale zhruba rovnaké základné výdavky.
Iné sa treba pýtať - je únosné z hľadiska atmosféry v štáte hovoriť o kapitole štátneho rozpočtu? Nebude niekto hovoriť, že ide o návrat k štátnej televízii? To treba zdôvodniť, ide o veľmi citlivé témy, pretože vysvetlenie prichádza vždy neskoro. Je zvyšovanie koncesionárskych poplatkov za súčasného stavu akceptovateľné? Veď si vezmite - ak si platíte STV v rámci nejakého balíka UPC, tak to vlastne platíte dvakrát. Platíte UPC, aj koncesionársky poplatok. To sú nedomyslené veci, ktoré treba vyriešiť.

Nedávno ste boli v STV na poslaneckom prieskume. Čo ste zistili?

Ťažko na to teraz odpovedať. Pánovi Záhradníkovi som dal písomne asi 40 otázok. Základným problémom totiž je tvrdenie Rybníčkovho vedenia, že STV je v pluse. Ja tvrdím, že je v tvrdom mínuse.

Znamená to, že Rybníček umelo skresľoval čísla?

Nie, pravda môže byť aj na jeho strane, ide o to, od akého termínu a na čo konkrétne pozeráme. Že má dnes STV na účte niekoľko desiatok miliónov je jedna vec, druhá vec je, že nie sú doriešené pracovno-právne spory, ktorých je cca 40, dnes nevieme, čo sa stane s 200 daňovými miliónmi ako inými zápočtami daní, nepoznáme rozhodnutie súdu ohľadne pokút, voči ktorým sa STV odvolala atď. Mne to vychádza okolo 400 miliónov v mínuse.

Rybníčka asi nepovažujete za dobrého riaditeľa. Ako prvý však prišiel s jasnou koncepciou a reformou.

Ja si myslím, že tá reforma vôbec nevyšla. Ten nový začiatok bol jeden veľký klam. To nebol začiatok, ale jeden veľký koniec. Dnes je situácia v STV zlá preto, lebo bolo úplne zničené interné prostredie, je tam plno pracovno-právnych konfliktov. STV prehráva jeden spor za druhým.

Nebol tam nadbytok zamestnancov?

Netvrdím, že nebol. Dnes však STV postráda napríklad remeselníkov, ktorí tam robili najzákladnejší servis. Keď sa tam zlomí noha od stola, tak si dnes štyria ľudia musia telefonovať, aby sa dovolali firme, ktorá príde nohu priklincovať. Kedysi tam bol chlap v montérkach, ktorý prišiel a zaklincoval to. Dnes to nemá kto robiť. Proste absolútne rozvrátené interné prostredie.
Navyše - STV dnes po masívnom prepúšťaní nie je schopná zabezpečovať vo svojich kapacitách výrobu programov a je odkázaná na to, čo jej dodávatelia prinesú. Ale čo ak jedného dňa neprinesú?! Bude na obrazovkách monoskop? Alebo sa zasa raz „prevetrá" archív? Nikto sa tam nezaoberá kvalitou programu.
Ja som niekoľkokrát chcel, aby bolo povinnosťou Rady STV zaoberať sa kvalitou. V období 1994 - 1998 to tak bolo. Nikto sa dnes nezaoberá komentovaným spravodajstvom, čo považujem za jedno novinárske svinstvo! Tvrdím to naschvál, lebo vy tým chudákom občanom, ktorí nemajú informácie ako vy novinári, podsúvate váš názor bez toho, aby si to všimli. A to považujem za strašne nefér. Nemal by som proti tomu nič, keby to bolo označené. Ale nie je.

Audio: Dušan Jarjabek o súčasnom spravodajstve STV.

Proti komentárom za mečiarizmu je to však diametrálny rozdiel.

Lenže pozor - na rozdiel od súčasnej STV, vtedajší komentátori za svoje komentáre brali zodpovednosť. Vy ste ich mohli zažalovať, dnes však nemáte koho zažalovať, lebo to robia všetci.

Spravodajstvo STV teda považujete za slabú zložku STV?

Za najslabšiu. Vezmite si napríklad aj publicistickú reláciu O 5 minút 12. To je asi najväčšia hrôza, ktorá môže v mediálnom priestore existovať. Ide o reláciu, kde nie je jasné, kde je zaradená, akú má koncepciu, o čom je, na čo reaguje... V súkromných médiách sú takéto publicistické relácie oveľa vykryštalizovanejšie, majú tam totiž jasné pravidlá hry.

Šéfredaktor spravodajstva Roland Kyška hovoril o ovplyvňovaní vašim straníckym šéfom, premiérom Ficom, keď mu volal a sťažoval sa, že nebola mediálne pokrytá jeho cesta do Talianska. Kyška tvrdil, že sa to dozvedeli neskoro a neboli na tú cestu peniaze. Tie vynechám, pretože ak sú peniaze na nezmysly typu Supertelo, mali by byť aj na cesty redaktorov. Že sa to však dozvedeli neskoro, snáď nie je chyba Kyšku.

Ten telefonát bol nešťastný a nebol to len tento, ale aj telefonát ministra kultúry. V tejto chvíli aj pán Fico, aj pán Maďarič, možno telefonovali svojim známym, kde si mysleli, že publicita nebude taká ako bola. Z funkcie predsedu vlády si to samozrejme Fico dovoliť nemôže. Z pozície kamaráta by som to však urobil aj ja. Ide o to, či ten kamarát bol naozaj kamarátom. Na strane druhej - STV je povinná mapovať tieto veci tak, aby premiér do takéhoto takmer schizofrenického stavu ani nemusel prichádzať, že sa pomýli a zatelefonuje. Samozrejme, že to nemal urobiť, mal to nechať na podriadených, aby z toho nebola takáto mediálna bublina. STV je však povinná mapovať takúto cestu rovnako ako cesty ministrov či prezidenta. Je to predsa súčasť vývoja tohto štátu. Sám som sa zúčastnil viacerých ciest, keď vládny špeciál letel aj s novinármi.

Audio: Dušan Jarjabek o telefonáte premiéra do STV.

Len práve toto Fico zrušil a lieta sa bežnými linkami.

Áno, pretože bol obrovský tlak od médií na prečerpávanie financií a pod. Média vždy píšu to, čo dostali nalinajkované, aby písali.

Súčasná koalícia sa občas sťažuje, že novinári sú proti nej všeobecne kritickí. Nie je to tým, že tendenčné stranícke médiá typu Slovenská republika, Koridor a Nový deň už jednoducho zanikli a istému druhu politikov chýba „garantovaný" priestor na ich prezentáciu?

Prepáčte, ale rád by som sa pristavil pri vašom tvrdení o tendenčnosti. Viete, prečo to vôbec môžte povedať?

Lebo som to čítaval.

Slovo tendenčný môžte použiť preto, lebo neexistuje tlačový zákon. Keby existoval, pretože ten, ktorý máme, je ešte z roku 1966 a podpísaný Novotným, tak nehovoríme o tendenčných médiách, ale iba o médiách, ktoré zákon porušovali alebo neporušovali. Ja som si tiež kedysi myslel - a dnes si to už nemyslím - že denník SME je tendenčné médium. Bolo to v období, v ktorom vzniklo.

blog19.JPG

Nemôžme vynechať ani Rádio Slovensko. Nedávno ste riaditeľke Zemkovej vrátili rádio, ktoré vám rozhlas zaslal pri príležitosti svojho výročia. Zemková tvrdí, že tie rádiá neboli platené z peňazí rozhlasu, ale na náklady sponzora. Nešlo teda z vašej strany iba o prázdne gesto?

Žiadne gesto to nebolo. Ja sa pýtam - ak riaditeľka tvrdí, že to rozhlas nestálo ani korunu - či to naozaj bolo zadarmo? Najmä ak to šlo zo sponzorských peňazí. Čo ponúkol rozhlas ako protihodnotu za to, že takého sponzora získal? Veď to je klamanie ako... Napokon, práve som sa dočítal, že oslavy, vrátane nákupu „spomienkových predmetov", stáli 4,3 milióna korún a z toho 2,3 bolo z rozpočtu SRo. Toho podfinancovaného verejnoprávneho rozhlasu, ktorý práve vtedy rušil pozície zahraničných spravodajcov, prepúšťal tvorivých zamestnancov, po ktorých tu nezostanú nejaké „upomienkové predmety", ale počúvané relácie.

Riaditeľka rozhlasu teda klame?

A čo? Veď ona vlastne potvrdila, že mám pravdu. Čo za to ten rozhlas musí recipročne urobiť, na to sa nepýtame? Za čo boli tie rádiá? O akého sponzora šlo? Aké bolo na neho výberové konanie? A prečo tieto rádiá? Prečo Jarjabek ako poslanec NR SR? Nie je náhodou nemiestne, aby riaditeľka verejnoprávnej inštitúcie poslala poslancovi do parlamentu poštou rádio? Nie je to provokácia? Okrem toho - dostali to všetci, ktorí sa zúčastnili osláv 80. výročia rozhlasu, alebo len niektorí? A podľa akého kľúča? Čo sa od nich spätne očakávalo? Veď to je nemiestne, to treba odsúdiť, to môže byť provokácia... Ja som podpredseda Výboru pre kultúru a médiá. My sa tým rozhlasom zaoberáme, čo sa tým chcelo dosiahnuť? Ktorí ľudia to dostali? Nemiestne, absolútne nemiestne.

Audio: Dušan Jarjabek o vrátení daru riaditeľky rozhlasu Zemkovej.

Nová scéna

Minister Maďarič nedávno odvolal z postu riaditeľky Novej scény Wandu Hrycovú, kritizovali ste ju aj vy. Čo vám prekážalo?

Wanda to ťahala do komerčnej sféry v rámci muzikálového aj činoherného prepojenia. Lenže väčšina inscenácií bola prevzatá z Česka, kde to robili súkromné spoločnosti, ktoré na tom zarábali. Úspešnosť tých predstavení vôbec nezhadzujem, ale problém vidím v tom, že u nás boli čiastočne financované aj zo štátneho rozpočtu, dávalo sa tam necelých 30 miliónov ročne. Z daní sme teda financovali žáner, ktorý si na seba všade na svete zarába sám. Chceme dotovať komerčný žáner, alebo budeme dotovať menšinové žánre, ktoré si na seba zarobiť nemôžu? Toto bola dilema Novej scény, ktorá sa vyvŕbila Hrycovej odchodom.
Okrem tých neporiadkov, ktoré spomínali médiá, bola v niekoľkomiliónovom mínuse. Tie neporiadky však príliš nafukovať nechcem, ide o veci, ktoré by sa našli prakticky všade. Viete, kontrolór ide podľa inej logiky, ako divadlo. On má svoje položky, plán, paragrafy a písmená, ale divadlo je aj o živote, o nepredvídateľných situáciách, ktoré musíte riešiť, často improvizovať, lebo v hľadisku vám sedí 500-600 ľudí, ktorých nezaujíma, či herec trčí v zápche alebo že spevák dostal horúčku. Prišli do divadla a vy ich nesmiete sklamať. Najväčší problém je v nastavení toho divadla. Prišlo tam k istému vývoju. V roku 1997 som dostal ohodnotenie ako najlepší riaditeľ roka a v roku 1998 prišiel minister Milan Kňažko, ktorý z jedného dňa na druhý odvolal bez udania dôvodu 60 generálnych riaditeľov. Medzi inými aj mňa.

A vymenoval za riaditeľa Mareka Ťapáka. Jeho prácu hodnotíte ako?

Nechcem Ťapáka príliš hodnotiť, podľa mňa nebol absolútne pripravený na to, aby mohol robiť riaditeľa divadla. Nemal žiadnu predprípravu, nevedel, kam prišiel, bola to čisto politická nominácia na pokyn Andyho Hryca ako Kňažkovho poradcu.

Kdesi ste sa vyjadrili o záujme Andyho Hryca sprivatizovať Novú scénu.

Privatizovať chceli mnohí. Ja tvrdím, že by to bola škoda, pretože divadlo je zabehané a urobil sa tam kusisko roboty aj za mňa, aj za pôsobenia Wandy Hrycovej. Jej prácu si nedovolím nejako dehonestovať. Hoci jej predstava o divadle bola diametrálne odlišná od mojej, paradoxne sme sa na mnohých veciach vedeli zhodnúť. Wanda vám to môže potvrdiť - zhodli sme sa aj na tom, že by sme Novú scénu obaja radi videli začlenenú pod SND.

blog20.JPG

Dostavba SND

Nová budova národného divadla nás stála miliardy. Bude výsledný produkt stáť za tie peniaze?

Samozrejme, že bude. Čo sa nám zdá dnes príliš veľa, o desať rokov sa môže zdať ako kvapka v mori. Divadlo sa nachádza na strategickom mieste, kde ho môžu využívať Budapešť i Viedeň. Je poznačené tým, že sa stavia už dvadsať rokov a že tie chcenia od bývalého režimu sa striedali až po nechcenie, resp. chcenie privatizácie v tomto režime. Keď hovoríme o financiách, otázka nestojí tak, či zbúrať alebo nezbúrať. Tí, čo chceli búrať, ho chceli vlastne privatizovať a zarobiť na ňom. A ak na tom vie zarobiť súkromník, môže predsa zarobiť aj štát.

Je zlé, ak sa budú v novom SND prezentovať aj komerčné projekty? A prečo by to nemohol manažovať súkromník?

Nie je, veď to tak aj bude. Ide iba o to, kto na tom zarobí. Či štát, alebo súkromná osoba.

Mierim k tomu, či by SND nemalo mať ako primárnu úlohu uvádzať predstavenia a nie manažovať taký kolos. Manažovanie odjakživa lepšie zvláda súkromný sektor ako štát.

Viem presne na čo mierite, ale dovolím si protirečiť z hľadiska poznania veci. Marketing totiž divadlo robí už dnes. Určite s vami môžem súhlasiť v tom, že štát často na manažérske posty posiela diletantov, ktorým by súkromník žiadnu zodpovednosť nezveril. To je asi nejaké rezíduum z čias, keď nikoho nepálilo, ako sa gazduje so štátnym majetkom za socializmu. Ja si naopak myslím, že verejnosť by sa mala živšie zaujímať o to, ako konkrétni ľudia nakladajú s našim spoločným majetkom - aj pokiaľ sme im zverili divadlo.

Iste. Ale súčasným výsledkom sú aj tak poloprázdne sály.

Ono sa predsa ani neráta s tým, že to bude stále vypredané. Sú predstavenia lepšie, horšie, oslovujúce takú či onakú skupinu, to je otázka dramaturgického plánu. Kultúra je predsa výkladnou skriňou každého režimu. Každý predseda vlády, či v minulosti alebo teraz, sa svojim kolegom rád pochváli operou, baletom, proste dobrým predstavením. Ešte som nevidel politika, ktorý by sa so svojim hosťom venoval napríklad dobrej knižke. Nechcem to znevažovať, ale divadlo má prednosť.

Pre divadlo je však dôležitá taká tá „správna" atmosféra, akýsi duch divadla. Stará budova ho má, nová nie.

Ona na to čaká.

Môže ho taký moloch získať?

Bol som v divadle v Sydney a to je tiež moloch. Je to otázka interiéru, exteriéru, atmosféry. „Teplosť" priestoru sa dá získať iba činnosťou, respektíve odkazom na istú minulosť. To je to, že keď prídem do svojej šatne v opere, mám tam obrázky tých, ktorí tam sedávali predo mnou. Filipovský napísal fantastickú knihu o divadle s názvom Čaro zadného vchodu. A tam práve hovorí o starých stoličkách, oponách, priestoroch, o tom duchu divadla. Nebojte sa, aj novostavba si ho získa.

Kultúra však nie je iba v Bratislave, ale aj v regiónoch. Tie majú na nalievanie peňazí do novostavby SND svoj názor. Bežný človek z Michaloviec tú budovu asi ťažko využije častejšie ako raz za život. Nebolo by efektívnejšie dať tie peniaze do regionálnej kultúry?

To, čo hovoríte, bola téza Pavla Ruska. Pravda je taká, že čím dlhšie to divadlo budeme stavať, tým bude drahšie. To znamená, že ho treba čím skôr dokončiť a začať využívať. Regionálne divadlá tam budú môcť vystupovať tiež. Veď to je národné divadlo.

blog23.JPG

Aká je garancia toho, čo hovoríte?

Garanciou je manažment a tlak naň. Keď to bude podmienkou, prečo by to tak nebolo? Môžu tam byť rôzne festivaly, sú tam dve výborné sály - opera a činohra, plus je tam zaujímavé experimentálne štúdio pre 150 ľudí. Tam je toľko možností využitia, že manažmentu sa z toho zatočí hlava.

Na záver to odľahčime - ste spevák. Ktorí naši politici majú dobrý sluch?

Politici v opozícii zvyčajne nemajú sluch na tých, ktorí sú v koalícii a platí to aj opačne. Perfektne spieva napríklad šéf NKÚ Ján Jasovský, výborní sú aj Sergej Kozlík, Milan Hort, Pavol Prokopovič, Edita Angyalová, Róbert Kaliňák.

SMK dobrých muzikantov nemá?

Tí sa tak zatiaľ neprejavili. Ale zase chodia na koncerty. Naposledy bol na mojom koncerte v Nových Zámkoch napríklad Pál Csáky.

O týždeň na www.sme.sk: Vladimír Palko o kauze striekačky, možnej koalícii s HZDS aj o spore s Jozefom Šátekom

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 28 870
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 474
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 917
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 281
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 139
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 854
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 743
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu