 "Udalostiam zo šesťdesiatych rokov minulého storočia dominuje pre mňa vždy krásna žena," hovorí výtvarník Ivan Popovič o svojej výstave aktov, ktorú po dvoch dňoch zrušili. |
Je to už pár desiatok rokov, čo sa IVAN POPOVIČ rozhodol byť slobodným umelcom. Pustil sa do všetkého, čo mohlo pohladiť dušu - kreslil, maľoval, filmoval, písal - pre deti aj pre dospelých, jednoducho, robil všetko pre všetkých. S jeho rukopisom ste sa mohli stretnúť - a stretnete sa aj dnes - všelikde. V detských čítankách, v časopisoch, vo filmoch, aj na reklamnom pútači.
Už v roku 1960 mu prischlo umelecké meno Skupina Ivan Popovič - tak ho kedysi nazval nebohý filmový režisér Elo Havetta.
Ako maliar sa predstavil minulý týždeň na svojej výstave Zlaté roky šesťdesiate a Žen(šen)ské akty. Hold ženskej kráse však vzdával veľmi krátko. Po štyridsiatich ôsmich hodinách si svoje obrazy našiel poukladané na kôpke, lebo sa komusi nepáčili. Tak sme si ich išli pozrieť do jeho ateliéru.
Minulý týždeň nastal v súvislosti s vaším menom mediálny rozruch, lebo vám nečakane zrušili výstavu v priestoroch bratislavského Štúdia L+S. Ako to bolo?
Štúdio L+S si prenajala na dva dni počítačová firma na svoj podnikový večierok. Šéfka cateringovej agentúry, ktorá priestory pripravovala, prišla a povedala - dolu s obrazmi. A hneď sa tak aj stalo. Svoje diela som našiel naukladané na kôpke v zvukovom štúdiu divadla. Ide o precedens, ktorý nemá obdobu od čias socialistickej normalizácie. Šéf divadla Milan Lasica mal v ten deň premiéru muzikálu Hello Dolly na Novej scéne a o ničom, čo sa deje s výstavou, nevedel. Dodatočne sa ospravedlnil, ale obaja sme si uvedomovali, že zavesiť obrazy naspäť, to už nejde.
Kultúrne stánky dnes bežne slúžia aj na komerčné účely. Prečo sa čudujete tomu, čo sa s nimi stalo?
Pokiaľ si klient objednáva priestor v divadle, mal by ho rešpektovať. Ak chce priestor kongresový, nech si objedná kongresové centrum, ak sa chce najesť a napiť, nech si prenajme krčmu. V Štúdiu L+S bežia výstavy už šestnásť rokov.
 Hlavičkove rozprávky - známy animovaný seriál o víle Lomničke a víle Slabejke. Na obrazovke ich kreslil a maľoval maliar Hlavička (Josef Dvořák). |
Povedzte nám niečo o tých obrazoch, aké boli?
Dominantou výstavy, obsahujúcej šesťdesiatštyri plátien, bolo dvanásť väčších a dvanásť menších obrazov, ktoré na seba kompozične nadväzovali. Výstava sa volala Intimity - Zlaté roky šesťdesiate alebo Žeň(šeň)ské akty. Stvárnil som ženy z rôznych kútov sveta v kontexte udalostí šesťdesiatych rokov minulého storočia. Obrazom dominuje vždy krásna nahá žena. Napríklad Kubánka s odkazom na päťdesiaty deviaty rok a Fidela Castra, nádherná Číňanka s Mao Ce-tungom. Aj stretnutiu Kennedyho s Chruščovom a prvému letu sputnika do vesmíru dominujú ženy - Marilyn Monroe a pekná Ruska. Povedzte, poburuje vás to?
Čo na ne hovorí vaša manželka?
Obrazy videla prvýkrát až na vernisáži. Keď sme sa večer doma stretli, povedala: ty si ma znova prekvapil. Lepšiu poklonu som nemohol dostať.
 Kuk a Bubu - sedemdielny kreslený seriál Slovenskej televízie z 1983-84. |
Ako reagovali ľudia na vernisáži?
Výstavu otvorili profesor dejín umenia Bohumír Bachratý a spisovateľ Kornel Földvári. Asi by do toho nešli, keby bol nejaký problém. Okrem nich prišlo vyše sto ľudí a nikto z nich nehádzal do obrazov pokazené vajcia.
Čo pre vás znamená erotika?
Hádam to najdôležitejšie, veď bez nej by nič živého neexistovalo. Mali by sme sa z nej radovať, nie sa na ňu dívať cez prsty. Je vždy inšpiratívna a človek vďaka nej veľa urobí. Ako keby si dobíjal baterky. Prináša základné pocity - pohodu, príjemnosť, napätie.
Prečo ste si chceli tými obrazmi pripomenúť práve šesťdesiate roky?
Vtedy sa celý svet uvoľnil - v politike, umení, hudbe aj v myslení. Prišli Beatles, hippies so svojím 'make love, not war', Andy Warhol, sputnik, Gagarin, život sa zdal nádherný.
Kedy vznikla vaša séria ženských aktov?
Chcel som ich robiť už dávno - pred dvadsiatimi, tridsiatimi rokmi. Vtedy som si nakúpil plátno a lišty, ktoré majú ešte dodnes na zadnej strane pečiatku so sumou osem korún československých za bežný meter. No nejako som na to nikdy nemal čas. Pustil som sa do toho až teraz. Bolo to vlastne vďaka Slovenskej televízii, ktorá nám zrušila prácu na animovanom seriáli o vynálezoch 20. storočia 'Mať tak o koliesko viac!'. Robil som ho so svojím synom a seriál už získal niekoľko ocenení na domácich aj zahraničných festivaloch. Tak som si povedal - namaľujem si teraz tie obrazy.
No a nakoniec si ich ľudia ani nemali možnosť pozrieť. Stalo sa vám už niečo podobné?
Áno. Asi pred štyrmi rokmi sme mali ísť s Petrom Lipom do televízie prezentovať jeho nové CD, na ktorom som otextoval jednu pesničku a urobili sme k nej aj animovaný videoklip. Ten videoklip nechceli pustiť, lebo sa im zdal veľmi odvážny. Volal sa Mäsíčko a bol o mladých modelkách, súťažiach krásy a kupčení s deťmi. A stalo sa mi to aj za starých čias. V roku 1971 mi zošrotovali knihu Žena cez palubu a o pár rokov neskôr som mal zakázaný plagát k medzinárodnej súťaži mladých filatelistov.
Čo môže byť neprípustné na filatelistickom plagáte?
Moja dcéra mala vtedy štyri roky, tak sme ju a jej kamarátku strčili do veľkej kopy bezcenných poštových známok. Dali sme im do ruky lupu, pinzetu a pre fajnšmekrov sme pridali ešte aj vzácny aršík Kde domov můj, ktorý stál vtedy sedemnásťtisíc. Už z tlačiarne si brali ľudia plagát domov, čo bolo dobré znamenie, že sa im páči. Deň po tom, čo nimi bola oblepená celá Bratislava, si ma však zavolali na tlačové oddelenie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, kde mi povedali: súdruh, ty propaguješ fašizmus, na známkach sú portréty prezidenta Tisa, kniežaťa Pribinu a hrad Strečno zo slovenského štátu. To mohla byť moja smrť. Ukázalo sa však, že plagát ani nevideli, a tak som ho vytiahol z tašky. Potom som už len sledoval, ako sa súdruh pred mojimi očami roztápa. 'Jéj, aj ja mám takú vnučku', povedal. To ma zachránilo. No na ďalší deň boli aj tak všetky plagáty v Bratislave prelepené bielym papierom.
Rozmýšľali ste o tom, či nerobíte nejakú chybu?
Od roku 1965 som bol na voľnej nohe. V ten čas musel byť každý riadne zamestnaný, a keď nebol, sedel v base za príživníctvo. Keď som začínal, bolo nás v celom Československu dokopy asi tristo slobodných umelcov, z toho dve tretiny boli cigánski hudobníci, ktorí chodili cez Slovkoncert hrávať do zahraničia po kaviarňach. Vždy som však robil svoje veci tak, aby sa môj klient aj v budúcnosti na mňa obrátil a aby som sa za svoje veci nehanbil.
Na vašich obrázkoch sa často vyskytujú bratislavské symboly. Tak veľmi na vás toto mesto vplýva?
Pochádzam z východu, ale s Bratislavou som sa v mladosti rýchlo zžil - cez prvé frajerky. Symboly na mojich obrázkoch však maľujem z celkom prostého dôvodu - vidím ich rovno zo svojej stoličky v ateliéri: z jedného okna Nový most, z druhého Hrad a z tretieho Dóm svätého Martina.
Mnohým sa dnes pri vašom mene vybavia rozprávky, ktoré pozerali ešte ako deti. Ako ste sa k animovanému filmu dostali?
Chcel som ho študovať v Prahe u profesora Adolfa Hoffmeistera - spisovateľa, kresliara, filmára, ktorého som veľmi obdivoval. Prišiel som do Prahy pyšný, lebo už vtedy som mal za sebou dve výstavy, a priniesol som tam celú hŕbu vecí uverejnených v časopisoch. Myslel som si, že budem absolútna jednička, ale neprijali ma.
 Gongo a budík, Gongo a televízor, Gongo a práčka - séria rozprávok z rokov 1980-81 |
Preto ste prišli do Bratislavy?
Najprv som sa zamestnal v Kartografickom ústave v Modre-Harmónii, no o pol roka som už bol grafickým redaktorom vo vydavateľstve Smena. A dva roky na to sa zakladal v rámci Slovenskej filmovej tvorby v Bratislave animovaný film. Bol som pri tom, a kým sa všetci spamätali, náš prvý animovaný film bol na svete. Keďže som nevedel, ako sa to podľa kánonov robí, vymýšľal som si aj potom všelijaké netradičné tvorivé postupy. Tak vznikli v roku 1974 napríklad Hlavičkove rozprávky, ktoré dnes pozerá už aj moja vnučka! A tie rozprávky, zdá sa mi, vôbec nezostarli.
Prečo sa podľa vás deťom stále páčia?
Myslím, že sú pohodové, radostné. Potešilo ma, keď ich nedávno odvysielala aj Slovenská televízia. Zaujímavé je, že keď pred tridsiatimi rokmi dostali tieto rozprávky Cenu Dunaja, o dva roky nato vyrobili Japonci vyše stodielny seriál práve na tento spôsob.
Okrem filmu a karikatúry ste sa venovali aj písaniu a grafickému dizajnu. Ako sa vám darilo?
Pánboh bol ku mne dobrotivý, lebo napriek rôznym prekážkam som mal vždy čo robiť. Keď som ako slobodný umelec začal spolupracovať s animovaným filmom, kazil som jeho normy aj svätožiaru, lebo som sa snažil robiť nielen dobre, ale aj rýchlo. Preto som nebol veľmi milovaný a z ideovo-tematických plánov som občas na niekoľko rokov vypadol. Keď som teda nemohol robiť filmy, kreslil som pre časopisy, robil plagáty, písal som a niektoré veci som urobil aj v architektúre. Možno najznámejšia vec je keramická výtvarná výzdoba Detskej fakultnej nemocnice na Kramároch a kamenná mozaika v Dome smútku v Chorvátskom Grobe. Nepovažoval som to za smolu, skôr za výzvu.
Čím vás oslovila karikatúra?
Svojou úspornosťou a vtipom.
Hovorí sa, že dnes už nie je taká atraktívna, lebo neexistujú časopisy, ako bol kedysi Roháč alebo Dikobraz. Chýbajú vám?
Pokúsim sa odpovedať jednoducho a výstižne: niekedy mám pocit, akoby sme sa za posledné roky zabudli smiať.
 Waldemar Matuška a Helena Vondráčková na výtvarnom návrhu Ivana Popoviča k filmu Pieseň 1969, ktorý bol neskôr zakázaný. Výtvarné návrhy boli vystavené v roku 1970 v Divadle na Korze, ktoré bolo vzápätí zatvorené. |
IVAN POPOVIČ sa narodil 16. októbra 1944 v Bánovciach nad Ondavou. O tri dni nato jeho rodinu evakuovali pred postupujúcim frontom. Vyrastal v Hniezdnom, do školy chodil v Kežmarku. V rokoch 1958 - 1962 vyštudoval geodéziu na Priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. Pracoval ako kreslič, neskôr ako revízor máp v Kartografickom a reprodukčnom ústave v Modre-Harmónii. V roku 1963 sa stal výtvarným redaktorom vo vydavateľstve Smena, od roku 1966 dodnes je výtvarníkom v slobodnom povolaní. Je autorom alebo spoluautorom desiatok animovaných filmov a seriálov (Hlavičkove rozprávky, Panpulóni, Strážca sen, Gongo), niekoľkých cestopisných dokumentov (Ako sa fotografuje Čína, Japonské dni Opery SND), hudobných videoklipov, rozhlasových relácií. Ilustroval desiatky kníh pre deti aj dospelých, je tiež autorom niekoľkých monumentálnych výtvarných diel. Píše pre deti (spolu s bratom Vladimírom napísali napríklad knihy Keď si doma sám, A ja sa volám Klinček), aj pre dospelých (Ezra, Žena cez palubu, Utešiteľ žien, Bar Alfa, Mejdan). Spolu so synom Davidom sa venuje reklame, plagátovej tvorbe, grafickému dizajnu. Je držiteľom niekoľkých domácich aj zahraničných ocenení za literatúru, kreslený humor, animovaný film, najkrajšiu knihu. Je ženatý, má dvoch synov a jednu dcéru.
Autor: Eva Andrejčáková FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ A ARCHÍV I. P.
