Mona Lisa Leonarda da Vinciho. FOTO - ČTK/AP |
Každý deň sa mi dostáva do rúk ďalší a ďalší komentár k Da Vinciho kódu Dana Browna. Hovorím len o knihách v taliančine, nebol by som schopný obsiahnuť bibliografiu toho, čo vychádza na celom svete. Takto by som mohol citovať autorov José Antonia Ullate Faba Proti Da Vinciho kódu (vydavateľstvo Sperling), Barta Ehrmana Pravda o Da Vinciho kóde (Mondadori), Darella L. Bocka Da Vinciho kód. Pravdy a lži (Il Giornale), Dana Bursteina Tajomstvá Kódu (Sperling). Iste to nie je všetko. Ak chcete aktualizované informácie o tejto téme, len si kliknite na stránky Opus Dei. Môžete sa na ne spoľahnúť, aj keď ste ateisti. Iba že by otázka stála tak, prečo sa katolícky svet tak veľmi usiluje demaskovať a vyvrátiť knihu Dana Browna. Lenže ak katolícka strana tvrdí, že všetky údaje, ktoré obsahuje, sú falošné, dôverujte jej.
Aby sme si rozumeli. Da Vinciho kód je román a ako taký by mal mať právo vymyslieť si, čo len chce. Okrem toho je napísaný veľmi zručne a číta sa jedným dychom. Horšie je, že autor hneď na začiatku knihy uvádza vyhlásenie, že to, čo píše, je historická pravda. Pravdaže, skúsený čitateľ je zvyknutý na takéto vyjadrenia o pravdivosti, je to súčasť autorskej hry. Problém sa začína, keď zistíme, že obrovské množstvo sviatočných čitateľov tomuto tvrdeniu naozaj uverilo, tak ako v bábkovom divadle všetci diváci nadávajú zlej ježibabe.
Kopa táranín
Na odhalenie údajnej historickosti Kódu by stačil pomerne krátky článok (a už som ich čítal niekoľko vynikajúcich), ktorý by tvrdil dve veci: predovšetkým to, že celá historka o Ježišovi, ktorý sa oženil s Magdalénou, o jej ceste do Francúzska, o založení merovejovskej dynastie a o Priorstve Sionu je brak, ktorý celé desaťročia koloval v množstve kníh a knižočiek, určených pre vyznávačov okultných vied - od de Séde sur Rennes-le-Château po Svätý grál od Baigenta, Leigha či Lincolna. Už dávno bolo dokázané, že všetko je to len kopa táranín. Okrem toho, vraj Baigent, Lincoln a Leigh pohrozili, že Dana Browna zažalujú za plagiátorstvo. Možno to už aj urobili. Ale pozor, ak napíšem nejakú Napoleonovu biografiu (na základe skutočných faktov), nemôžem zažalovať za plagiátorstvo niekoho, kto napíše nejakú inú Napoleonovu biografiu, hoci aj beletrizovanú, ak bude podávať tie isté historické udalosti. Keď to urobím, prezradím tým krádež svojej originálnej myšlienky - teda fantázie, či lepšie povedané bohapustého výmyslu.
Druhá vec je, že Dan Brown natlačil do svojej knihy množstvo historických omylov, ako napríklad to, že informácie o Ježišovi (ktoré cirkev potom cenzurovala) hľadal v rukopisoch od Mŕtveho mora. Tieto ani náhodou nehovoria o Ježišovi, ale o židovských záležitostiach, ako boli eséni. Dan Brown si očividne pletie rukopisy od Mŕtveho mora s rukopismi z Nag Hammadi.
Vydarený komplot
Preto väčšina kníh s témou Kódu Dana Browna (citujem poslednú, s mnohými dôkazovými materiálmi, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Mondadori, Pátranie v Da Vinciho kóde, autorov Etchegorna a Lenoira), aby mali dostatočný počet strán na slušnú knihu, detailne a zoširoka rozoberajú všetko, čo Dan Brown kde pokradol. Hoci sú tieto knihy skvelo napísané a odhaľujú omyly spomínanej knihy, paradoxne ešte väčšmi prispievajú k jej popularite. Ak teda prijmem zaujímavú hypotézu - ktorú niekto už naozaj vyslovil - že Da Vinciho kód je satanským komplotom, každé jej vyvrátenie ešte znásobí jej účinok - akoby kričal do megafónu. Ako komplot je to veľmi vydarené, to sa musí nechať.
Prečo sa Kód tak šíri aj napriek tomu, že bol usvedčený z lži? Pretože ľudia sa nevedia nabažiť záhad a komplotov. Stačí im ponúknuť možnosť nejakej navyše (a to dokonca aj vtedy, ak im povieš, že to bol výmysel nejakých špekulantov), všetci jej hneď uveria.
Myslím si, že cirkev znepokojuje práve toto. Viera v Kód a v ďalšieho Ježiša je symptómom odkresťančovania. Ak už ľudia neveria v Boha, hovoril Chesterton, neznamená to, že by neverili v nič, ale veria vo všetko. Dokonca aj v masmédiá.
Viem, že tu vyjadrujem len pocit, ale vyslovene ma dostal istý mladý trubiroh na Námestí svätého Petra, ktorý s mobilom na uchu a s vysmiatou tvárou veselo kýval do televíznej kamery, zatiaľ čo nekonečné davy ľudí očakávali správu o pápežovej smrti.
Načo tam chodil? A načo tam chodili mnohí jemu podobní, zatiaľ čo milióny skutočných veriacich sedeli doma a modlili sa? Nebol tento truľko vari schopný uveriť v očakávaní medializovaného zázraku hoci aj tomu, že Ježiš sa oženil s Magdalénou a bol dynastickým a mystickým putom spojený s Priorstvom Sionu a s Jeanom Cocteauom?
© L'Espresso, 4. augusta 2005
Umberto Eco (1932) estetik, historik umenia, semiotik, románopisec. Okrem Mena ruže, Foucaultovho kyvadla, Ostrova včerajšieho dňa a Baudolina mu v slovenčine vyšli eseje Babylonský rozhovor a Päť úvah o morálke, a v českom preklade naposledy Meze interpretace.