"A ak už mám hovoriť o všetkom, viete, aký by som brala svoj úplny koniec? Idem si po tanier - pic - ležím na zemi - a je mi už jedno, aká tá polievka bude!" Takto sa končí životopisná knižka Ljuby Hermanovej Čo som ešte nepovedala, ktorú v roku 1993 vydalo vydavateľstvo Melantrich. V utorok sa teoretické pripustenie si smrti stalo realitou. Ljuba Hermanová nezomrela celkom podľa svojho priania. Odišla po dlhej chorobe v pražskej nemocnici na Malvazinkách vo veku 83 rokov. Nie však ako vetchá starenka. V predstavách niekoľkých generácií svojich fanúšikov bude stále figurovať ako žena plná života, nezabudnuteľná partnerka Voskovca a Wericha, dáma, ktorá aj po osemdesiatke dvíhala nohu nad hlavu a sršala vtipom: "Pán Boh mi dal zdravie a ja s ním na staré kolená viem hospodáriť. Trošku sa uchovávam, netajím sa tým, že sa starám o svoju tvár. Na druhej strane zasa nemám žiadnu jazvu na tele, neprekonala som žiadnu operáciu, ničím som netrpela. A je až neuveriteľné, čo to moje srdce všetko vydržalo."
Skutočné krstné meno Ljuby Hermanovej znelo Ljuběnka a na Ljubu sa premenovala až vtedy, keď sa dala k divadlu: "Prečo a kde ho mama vzala, naozaj neviem. Meno je to juhoslovanské a nikdy nebolo v našom kalendári. Keď som o tom premýšľala, napadlo mi, že mamičke mohol tú Ljuběnku našepkať nejaký ohnivý Juhoslovan." Ljuba Hermanová o sebe hovorila, že prežila dve svetové vojny a štyri manželstvá: "Vydávala som sa vždy z lásky. Ja sa totiž dodnes neriadim priveľmi rozumom, ale srdcom. A som veľmi nerozumná a ľahkomyseľná. Ale vydávať sa piaty raz už nebudem, to viem," tvrdila herečka tri roky pred svojou smrťou. Aj vo vysokom veku si udržiavala stále dobrú náladu a keďže sa občas cítila osamelá, pretože deti nemala, veľa chodila do spoločnosti, medzi ľudí.
Do povedomia niekoľkých generácií sa zapísala množstvom piesní: "Šansón, to je moje malé divadlo, moja malá dráma v kocke. Nachádzam v ňom to, čo sa mi nedostalo v činohre, teda príležitosť prežiť aj na malej ploche veľký ľudský príbeh." Ako najmä operetná herečka prešla množstvom divadelných scén. Dva roky dokonca hrala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave: "SND bolo mojím prvým skutočným a dlhodobým pôsobiskom. Na koho dodnes spomínam? Trebárs na Krištofa Veselého. Ježišmaria, to bol fešák! A spieval takmer ako boh. No a zažila som tu i niečo, čo sa hneď tak každej herečke nepodarí. Publikum po premiére jednej operety vypriahlo z kočiara koníčky a keď som sa doň usadila, samo ma ťahalo, spolu s partiou študentov, pod viechu. A predstavte si, že medzi študentmi, s ktorými som potom nejednu čašu vypila, boli traja, o ktorých som neskôr veľa počula. Prvý z nich bol istý Laco Novomeský, druhý Vlado Clementis a tretí Gustáv Husák. Mnohú čašu som vtedy za týchto študentov, ktorí mali akurát na jedno-dve deci, zacvakala. A veríte, že ma ten Husák ako prezident nikdy na Hrad nepozval, aby mi ten pohárik odplatil?"
Po Bratislave nasledovali Theater an der Wien, Osvobozené divadlo, Nové divadlo Oldřicha Nového, Divadlo v Karlíne, Reduta, Zábradlí, Večerné Brno, Studio Ypsilon, ND Praha. Prešla vari všetkými pražskými operetnými divadlami a kabaretmi. Hrala i v mnohých filmoch. Po prvý raz sa na filmovom plátne objavila v snímke Voskovca a Wericha Peníze nebo život (1932), kde s Hanou Vítovou spievala Ježkovo blues Život je jen náhoda. Nasledovali ďalšie filmové roly, v ktorých hrala najmä mladé ľahkomyseľné dievčatá. V posledných rokoch sa na scéne i v televízii objavovala v kabaretných a pesničkových programoch, v ktorých spievala prostoreké staropražské pesničky. Pohostinsky vystupovala po celej republike a divákov ohromovala bujarou veselosťou, radosťou zo života.
Posledná rozlúčka s legendárnou českou herečkou bude v pondelok 27. mája v strašnickom krematóriu v Prahe.
Autor: BARBORA DVOŘÁKOVÁ (s použitím ČTK)