V polovici marca roku 1994 poskytol vedúci Úradu vlády SR a štátny tajomník Ivan Lexa rozlúčkové interview. Pod obrazom svojho dvojnásobne odvolaného šéfa povedal, že tak ako prvý raz, aj teraz odchádza "zhnusený spôsobom, akým bol pán Mečiar pozbavený svojich ústavných funkcií". Jeho mienka o predsedovi HZDS sa nezmenila: "Na politickom nebi Slovenska nemá alternatívu, čo sa týka politického myslenia, schopností i povahových vlastností. Veď prinajmenšom o triedu prevyšuje všetkých svojich oponentov. A považujem za šťastie osudu, že som mohol byť od januára 1991 po jeho boku." Potom dodal, že urobí všetko, aby mu pomohol vrátiť sa do pozícií, ktoré Mečiarovi právom patria.
O pol roka neskôr z troch miliónov deväťstotisíc oprávnených voličov Slovenska dal milión svoj hlas HZDS. Bolo ich dosť, aby sa Vladimír Mečiar a Ivan Lexa mohli vrátiť do pozícií. I na pozície.
NOC, ČO IM DALA ZVLÁŠTNU MOC
Hneď po októbrových voľbách si prezident pozval predstaviteľov parlamentných strán, aby im v príhovore navrhol, nech zabudnú na minulosť a spolupracujú na stabilite Slovenska. Keď sa za HZDS ujal slova Ivan Lexa, aj on urobil výzvu "v záujme stability Slovenska a vytvorenia pokojnej situácie". Požiadal Michala Kováča, nech sa vzdá svojej funkcie. Spôsob, akým to predniesol, zapôsobil nielen na Františka Mikloška či Bélu Bugára, ktorí ho označili za arogantný, ale aj na Jána Ľuptáka, novica vo vysokej politike: "Ak niekto na rokovanie príde, má sa zachovať tak, ako sa patrí, a nie tak, ako sa zachoval pán Lexa. Ak tu pán prezident je a bol riadne zvolený, musím ho rešpektovať," povedal predseda ZRS. (Šéf parlamentných "robotníkov" sa po vstupe do vládnej koalície rýchle naučil iným móresom. O pol roka neskôr, keď Michal Kováč rečnil v parlamente, podpredseda NR SR odišiel zo sály. Keď sa ho novinári pýtali prečo, odpovedal: "Išiel som na WC, potreboval som ísť." Na upozornenie, že práve sedí v bufete, sa už nahneval: "To je moja vec, čo sa do toho staráte. Ja som pána prezidenta nevolil. Čo je mne pán prezident!")
Podpredseda HZDS Sergej Kozlík o Lexovom extempore povedal, že ide len o epizódu, na ktorú si už o týždeň nik ani nespomenie. Samotný pán predseda nič nekomentoval, lebo takmer dva mesiace mlčal. Potom za neho prehovorili činy - najmä dlhá parlamentná noc z 3. na 4. novembra 1994. Hoci vonkoncom nemusel, prevzal moc takým zvláštnym spôsobom, že Európska únia považovala za potrebné Slovensku oznámiť, že je "znepokojená niektorými javmi politického vývoja od volieb".
Ráno, 4. novembra 1994, po dvadsiatich hodinách nepretržitého rokovania, prišiel rad na Imricha Andrejčáka, aby parlamentu navrhol nových členov Osobitného kontrolného orgánu pre činnosť Slovenskej informačnej služby. V predchádzajúcom období mal OKO päť členov - dvoch z HZDS, po jednom zo SNS, KDH a SDĽ. Jeho zloženie sa nezmenilo ani po marcovom odvolaní Mečiarovej vlády. Predsedom OKO bol po celý čas Ivan Gašparovič. Pluralitné časy kontroly SIS sa skončili na konci dlhej parlamentnej noci. Členmi OKO sa stali páni Gaulieder a Urban z HZDS, predseda SNS Ján Slota a Herbert Kraus zo ZRS. Nebola náhoda, že sa doň nedostal nik z opozície. Nebola náhoda, že sa jeho predsedom stal Ivan Lexa.
KEĎ TREBA TAJIŤ, TREBA KLAMAŤ
V polovici decembra, teda viac než mesiac po faktickom prevzatí moci, vládnuca koalícia vytvorila aj vládu. Pri jej vymenovaní premiér ocenil, že ju prezident akceptoval bez pripomienok, a preto podal ruku hlave štátu. Ako povedal - "na zmierenie a spoluprácu". Michal Kováč sa tomu potešil. O niekoľko dní ho informovali, že vládny návrh štátneho rozpočtu podstatne znížil príspevok Kancelárii prezidenta SR. Zato SIS dostala na rok 1995 viac, ako celá česko-slovenská informačná služba v roku 1992. Jej vedenie mohlo byť z tohto hľadiska spokojné. Ale iba z tohto.
Keď v marci 1993 odmietol prezident vymenovať za riaditeľa SIS Ivana Lexu, premiér navrhol Vladimíra Mitra, vtedajšieho vedúceho úradu Ministerstva vnútra SR. Vtedy na otázku, či to s niekým konzultoval, Mečiar odvetil, že "toto nie je vec opozície, do toho dokonca ani HZDS nezasahovalo a nebolo to prerokované so žiadnym hnutím". Človeka, ktorého si predseda vlády vybral, prezident bez otáľania do funkcie vymenoval. O 22 mesiacov neskôr riaditeľ, ktorého sám vybral, dôveru stratil. Vladimír Mitro to poznal veľmi ľahko - za dva mesiace ho premiér prijal iba dvakrát. Preto spolu s "námestníkmi" už 13. februára 1995 požiadal o uvoľnenie.
A stala sa zaujímavá vec. Ľudia z tretej Mečiarovej vlády to chceli zatajiť. Keď 21. februára na brífingu dostali otázku, či rokovali o odvolaní riaditeľa SIS, Katarína Tóthová veľmi úprimne odpovedala: "Za mojej prítomnosti nie." A minister vnútra Hudek dodal: "Nie, neviem o tom." Korunu utajovaniu nasadila Anna Nagyová, keď tvrdila, že o žiadosti pána Mitra sa na Úrade vlády SR dozvedeli zo správ Slovenského rozhlasu... Pritom vládny kabinet sa Mitrovou žiadosťou zaoberal už 14. februára. Prijal uznesenie číslo 88, ktorým schválil odvolanie riaditeľa SIS a uložil premiérovi, aby tento návrh predložil prezidentovi. Kancelária hlavy štátu oznámila, že Michal Kováč návrhu vyhovie - ale až v deň vymenovania nového riaditeľa. A že ponuku na nového šéfa SIS zatiaľ nemá. Prezident ju ani nikdy nedostal. Namiesto nej prišiel iný návrh. Poslanec Dušan Macuška predložil novelu zákona o SIS. Rozsahom bola malá, významom však obrovská: "Riaditeľa informačnej služby vymenúva a odvoláva na návrh predsedu vlády SR vláda SR."
KONTROLA "DEMOKRATICKEJŠIA", TEDA ŽIADNA
Podľa dovtedy platného zákona o SIS riaditeľa navrhovala vláda a vymenúval prezident. Šéfom tajnej služby sa tak mohol stať len kandidát, ktorý mal dôveru výkonnej moci i hlavy štátu. Muselo teda dôjsť k zhode dvoch ústavne nezávislých politických vôlí - vládnej a prezidentovej. Macuškova novela túto rovnováhu dôvery zrušila. Na to, aby sa stal niekto riaditeľom tajnej služby, úplne postačilo, aby mu dôveroval premiér a jeho výber potvrdili ministri. Takže sa konečne mohol stať náčelníkom SIS aj človek, s ktorým by Michal Kováč nikdy nesúhlasil...
Vladimír Mečiar sa osobne podujal túto zmenu zdôvodniť - samozrejme tak, aby nebolo jasné, o čo v nej ide. Miera demagógie v tomto zdôvodnení značne prevýšila obvyklú mieru: "Prezident vymenoval šéfa SIS a predsa sa diali veci, ktoré jej neslúžili ku cti. Bolo by preto naprosto správne, aby kontrolu a záruku nestrannosti prevzala na seba vláda, ktorá pracuje pod kontrolou parlamentu, a nie prezident, ktorý sa považuje za osobu mimo kontroly parlamentu... Podstatne demokratickejší a bezpečnejší bude systém kontroly cez vládu." Podstata tohto "podstatne demokratickejšieho systému kontroly" SIS spočívala v tom, aby ani opozícia, ani prezident nemali možnosť čokoľvek kontrolovať. Preto boli členmi OKO iba poslanci koalície, preto bol prezident zbavený svojej právomoci. Preto aj poslanci vládnej koalície novelu bleskovo schválili. Prezident ju však parlamentu vrátil na opätovné prerokovanie. Zdôvodnil to tým, že podľa Ústavy SR hlava štátu vymenúva "vyšších štátnych funkcionárov" a riaditeľ SIS takým vyšším funkcionárom nesporne je.
Vladimír Mečiar pritvrdil tón. Začiatkom apríla 1995 osobne poslancom vysvetlil, prečo musí byť novela schválená. Bol to jeden z jeho najhorších verejných prejavov. Tvrdil v ňom, že "minulý týždeň SIS dala výpoveď dôstojníkovi len preto, lebo ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať. Tým, že písomne odmietol poslušnosť, bol okamžite zbavený funkcie. Bolo to, prosím, v mesiaci marci 1995".
HĽADAL SA ČLOVEK DÁVNO NÁJDENÝ
Hneď po premiérovej reči zvolal tlačovku Vladimír Mitro, aby na nej oznámil prostý fakt: Minulý týždeň nebol zo SIS nikto prepustený! Tvrdenie, že dal príkaz na sledovanie premiéra, označil za hlúposť. Dôležitejšie ako jeho slová je však niečo iné. Deň pred vystúpením v parlamente premiér oboznámil generálneho prokurátora s výpoveďou "prepusteného" dôstojníka SIS a dokonca ich spolu zoznámil. Mečiar pána Vaľa požiadal, "aby vo veci konal včetne osoby, ktorá vydala príkaz na sledovanie predsedu vlády..." Generálny prokurátor zrejme vo veci konal, lenže do dnešného dňa nič "nedokonal". Odvtedy už uplynul celý jeden rok... Za ten čas nebolo proti nikomu vznesené ani len obvinenie - a také dôveryhodné to bolo svedectvo!
Predseda vlády zhrozeným poslancom ešte oznámil, že tajné služby sledovali aj poslancov Lexu a Danka. Lenže potom sa prihlásil Igor Urban, že pán premiér mal na mysli jeho a nie kolegu Danka... Podrobné a srdceryvné rozprávanie premiéra o neprístojnostiach v SIS smerovalo k pripravenému koncu. K otázke: "Čo je to za zložku? Pre koho to robí?" Mečiar si na ňu odpovedal: "Pre mňa nie, pre predsedu Národnej rady SR nie." Takže ostávala už len jediná možnosť: "Prezident by sa mal minimálne dištancovať, že o tých veciach nevedel alebo že tie informácie nedostal, ale, bohužiaľ, je to ťažké povedať, že o tom nevedel." Bola to logika, akou vynikal prokurátor Vyšinskij za stalinských čias: Ak SIS páchala neprávosti, tak určite nie pre vlastné potešenie. Páchala ich pre niekoho. Z čoho jasne vyplýva, že vinný je prezident...
Záver svojho prejavu premiér venoval nevyhnutnosti novely: "Kto bude naprávať deformáciu Slovenskej informačnej služby? Dokáže to pán prezident? Veď tvrdí, že táto služba patrí jemu. Prečo to neurobil doteraz?" Konštrukcia týchto otázok bola od základu falošná. Aj keby SIS za čias pána Mitru robila niečo, čo nemala (doteraz mu nikto nič nedokázal), prečo by mal za to byť zodpovedný prezident? Vari preto, lebo vymenoval človeka, ktorého mu Mečiar navrhol? Ak v rokoch 1993-94 SIS porušila zákon, čo robil parlamentný OKO na čele s Ivanom Gašparovičom, že si to nevšimol? Ak zákon naozaj porušila, ako je možné, že ani po roku neboli vinníci obvinení, nieto ešte žalovaní a či odsúdení? Na tieto otázky je len jedna odpoveď. Pán Mečiar si veľmi, ale naozaj veľmi želal, aby mohol vymenovať riaditeľa SIS vlastnoručne. Osemnásteho apríla 1995 ten slávny deň konečne nastal. Vo vláde zdôvodnil svoj výber veľmi jednoducho: "Ivan Lexa je najkompetentnejším človekom na tento post." Na verejnosti však opäť kamufloval: "Pripravovali sme aj iných kandidátov. Museli sme vziať do úvahy niekoľko iných faktov - útok na vozidlo poslanca za HZDS Matejku, ďalší poslanec mi povedal, že dostal v liste výbušninu, ďalšiemu sa vyhrážali zavraždením. Treba teda nájsť človeka schopného zobrať na seba zodpovednosť." Poslanec Pittner mal k tomu len jednu poznámku: Prijatím novely zákona o SIS už nešlo o to, aby to bol odborne schopný človek, ale aby to bol človek schopný všetkého.
BOLO DOKÁZANÉ, HOCI NEBOLO
Závery, ku ktorým dospel predseda vlády silou svojej dedukcie, Ivan Lexa a Igor Urban "zdokumentovali" fakticky. V máji 1995 predložili Národnej rade SR takzvanú tajnú správu. Ivan Lexa na nej pracoval ešte ako predseda OKO. Spôsob jeho "práce" opísal Vladimír Mitro: "Sekretárka z Tomášikovej vyvolávala rôznym dôstojníkom - na to sú na SIS-ke záznamy -, aby sa ohlásili pánu Lexovi na Tomášikovej." Oni sa naozaj ohlásili a vypovedali, hoci ich vtedajší riaditeľ nezbavil mlčanlivosti. Tento fakt nemilo prekvapil aj Františka Gauliedera, poslanca HZDS, člena OKO: "Môžem vám povedať, že dobrovoľne vypovedali tí príslušníci SIS, kde som sa ja zúčastňoval zasadnutia OKO. Dobrovoľne, dokonca s vedomím (čo som bol vnútorne dosť znepokojený, že s vedomím) porušenia zákona a s tým, že nie sú zbavení mlčanlivosti. Mňa osobne to trochu... až tak prekvapilo."
Na základe týchto výpovedí potom Igor Urban poslancom prečítal, že dvaja príslušníci SIS (Vlk a Líška) povedali o svojom nadriadenom (Orlovi), že im povedal: tajné informácie idú prezidentovi. Na základe tohto "svedectva" urobil OKO záver, ktorý sa dostal aj do uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky: "Bolo dokázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona o pôsobení voči politickým stranám a jej predstaviteľom bol nepretržite informovaný prezident." Keďže Vlk a Líška povedali, že Orol povedal, kto už by mohol pochybovať o vine hlavy štátu?! Jednoducho "bolo dokázané". Svedectvo z počutia a zo štvrtej ruky, ktoré by nestačilo ani na obvinenie vreckového zlodeja, stačilo poslancom vládnej koalície, aby "vyslovili nedôveru" prezidentovi Kováčovi. Napriek tomu, že "tajná správa" vyvolávala v parlamente búrky smiechu, premiér Mečiar s ňou bol spokojný, lebo vraj "v plnom rozsahu potvrdila, že všetky veci, o ktorých som hovoril, sú plne podložené".
Oľga Keltošová potom tvorivo rozpracovala ďalší výrok svojho predsedu. V oficiálnom vyhlásení napísala, že vraj správa OKO "dokázala", že ide "o takú istú situáciu, akú demokratický svet už pozná z prípadu Watergate, na základe ktorého odstúpil prezident USA Richard Nixon". Donútili tým Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických v Bratislave, aby vydalo vyhlásenie. Pripomenulo, že aférou Watergate sa zaoberala komisia, v ktorej boli zastúpení tak demokrati, ako aj republikáni, že ju vyšetroval nezávislý prokurátor, pričom ku každému jeho zisteniu sa mohla vyjadriť aj obhajoba, a že toto všetko zblízka sledovali médiá i verejnosť. Po ňom museli dámy a páni z HZDS na Watergate zabudnúť. Na to, že by mal prezident odstúpiť, zabudnúť nemohli.
(Dokončenie o týždeň - 10. mája)
Autor: Marián Leško FOTO SME - ALAN HYŽA
