Katarína Laušová spomína, že do tábora zavreli aj jej manžela, hoci nebol Žid.
u, kde nemeckí nacisti sústredili počas vojny tisícky Židov. Akurát zopár nepatrných kopčekov medzi stromami pripomína hroby na niekdajšom cintoríne. Starší miestni obyvatelia si však dodnes pamätajú, ako v Novákoch Židov zatvárali a odtiaľ deportovali do nemeckých koncentračných táborov. Na istú smrť.Na Slovensku bolo síce viac táborov, odkiaľ Židov deportovali do koncentrákov v Poľsku a Nemecku, najväčší bol však v Novákoch.
Židovský pracovný tábor Nováky.
„Bol to zvláštny tábor. Gardisti sa k Židom správali strašne, ale oni napriek tomu žili svojím životom. Ja som tu ako desaťročný chlapec pásaval kravy, lebo okolo tábora sme mali my, dedinčania, svoje pozemky. V lete sme sa chodievali k táboru pozerať na Židov. Postavili sme si provizórne stany a odtiaľ sme ich sledovali. Cez tábor tiekol potok. Židovské dievčatá sa tam chodili umývať, niektoré sa aj kúpali,“ hovorí rodák z Koša, ukazujúc, kde stál tábor a kadiaľ išla úzkokoľajka, po ktorej privážali na vozíkoch do tábora materiál.
Pamätá sa, že tábor mal tri časti. Dve mali aj meno – Pavlej a Bielikej. Chotár sa však vraj už natoľko zmenil, že „keby starí ľudia, ktorí už pomreli, ožili, a videli ako to tam vyzerá, znova by od prekvapenia zomreli“.
„Židia boli síce zavretí za ostnatým plotom, strážili ich, ale aj tak boli ďaleko pred nami, zaostalými dedinčanmi. Používali kolínske, moderné topánky. Dievčatá chodili v nedeľu k potoku v plavkách. O tých sa našim ženám vtedy ani nesnívalo. Pre nás, malých chlapcov, bol tábor atrakciou. Až neskôr som pochopil, o čo išlo. Niektorí Židia nás poznali. Nosieval som im potraviny a oni nám za to dávali šatstvo.“
Zatvárali aj dedinčanov
„Ešte za vojny som chodila do Prievidze pešo krížom popri tábore. Okolo neho boli veľmi vysoké ploty. Stačilo sa tam len pozrieť, a Nemci boli hneď pri mne, vypytovali sa, kam idem. Celý areál vyzeral ako nejaký podnik. Bolo tam množstvo dielní so strojmi. Keď sa začalo Povstanie, prišli Rusi a Židia sa rozutekali. A ľudia z okolitých dedín potom tábor úplne rozkradli, rabovali, brali stroje, materiál,“ hovorí Pavlína Hagarová z neďalekej Lehoty pod Vtáčnikom.
V tábore vyrábali topánky, čiapky, koberce, nábytok, obrábali kov, bola tam farma.
„Mali ale aj lekáreň a fotografickú dielňu. Po rozohnaní tábora sa našlo veľmi veľa fotografií,“ spomína pani Hagarová.
Do tábora zavreli aj manžela jej susedky Kataríny Laušovej.
„Bol zavretý štyri dni aj so švagrom. Neboli židovského pôvodu, boli to naši Lehoťania. Jeden človek od nás ich však oznámil, že sú partizáni, tak ich Nemci vzali. Chceli sme im doniesť jedlo, ale nepustili nás. Keď chceli na záchod, dvaja Nemci s automatickými zbraňami išli s nimi, aby neušli. Rudo Tarnovský s notárom Godovičom im potom vybavili, aby ich preložili do bane. Tak sa dostali po štyroch dňoch z tábora von,“ hovorí Katarína Laušová.
Jej spomienky sa točia aj okolo listov, ktoré poslala rodinám zatvorených Židov.
„Raz sme išli okolo tábora a akurát ich hnali dnu. Keď sa Nemci nepozerali, chlapi nám dali štyri listy. Utekala som na stanicu, kúpila známky a poslala ich. Písali rodinám, že sú zavretí.“
Lehoťania sa pamätajú aj na rodinu miestnych Židov. Ich dcéru Elu vraj niekoľkí Nemci znásilnili a potom zastrelili.
„Po vojne sa však kdesi stratili, vraj ich vzali do Palestíny. Aj sme sa ich tam snažili vyhľadať, pretože tu mali lesy a po páde komunizmu ich mohli dostať naspäť, ale nenašli sme ich,“ vraví pani Hagarová.
Krúžky v tábore
Igor Baka v knihe Židovský tábor v Novákoch píše, že v roku 1942 plnil tábor dvojakú funkciu. Bol pracovným táborom, ale zároveň pre väčšinu ľudí slúžil iba ako krátka zastávka na ceste do nacistických koncentračných táborov. Z Novák vtedy deportovali do koncentrákov štyri- až päťtisíc ľudí.
Tí, ktorých nedeportovali a vládali, museli v tábore pracovať do úmoru. Ich osud bol podmienený pracovnými výkonmi, čiže úžitkovosťou. Ak však vlaky odvážajúce ľudí do koncentračných táborov neboli naplnené, dopisovali sa do transportných zoznamov ďalšie mená.
Ortodoxných Židov v tábore ponižovali gardisti strihaním brady, bili ich. Znásilňovali dievčatá a aby utajili pohlavný styk so Židovkami, posielali tehotné ženy transportom do Poľska.
V Novákoch bol zavretý aj spisovateľ a publicista Juraj Špitzer. Svoj nedobrovoľný pobyt opisuje v knihe Nechcel som byť Židom. Píše, že Židia sa napriek útlaku, mučeniu, zatváraniu do samotiek a strachu z deportácií na istú smrť snažili žiť ako ľudia. Vytvorili si táborové krúžky, divadelný dokonca naštudoval Gogoľovho Revízora, hrávali domino, šach. Vyrobili si pingpongové stoly a rakety, organizovali táborový turnaj vo volejbale.
Igor Baka, ktorý sa vo svojej knihe opiera o výpovede mnohých ľudí, píše, že mnohé, najmä menšie deti ani nevedeli o existencii iného života. Riaditeľ táborovej školy A. Bachner spomínal: „Nevedeli, že ľudia môžu žiť aj slobodne, že sa môžu slobodne pohybovať. Ako malé prišli do tábora, potom sa za Povstania dostali do Banskej Bystrice a nevedeli, čo si s tou slobodou počať.“
Podľa Bachnera sa rodičia a ich známi snažili, aby deťom nič nechýbalo: „U nás, v nováckom tábore, si ľudia museli všeličo odriekať, ale chceli, aby tým deti čo najmenej trpeli. Dávali im najlepšiu stravu a venovali najviac pozornosti.“
Hoci Židov strážili dobre platení brutálni gardisti, snažili sa, aby si dni nejako ozvláštnili. V tábore mali knižnicu, pripravovali si kurzy, školenia, vzdelávali sa.
Jedna z citácií bývalého väzňa v tábore, pána A. B.: „Tamojšia komunita žila, dá sa povedať, plnohodnotným životom. Nie preto, žeby si ľudia nevedeli predstaviť život ináč, ale preto, že boli k tomu osudovo donútení. Pocit spolupatričnosti a spätosti bol veľmi silný. To umožnilo, že ľudia, ktorí Nováky prežili, neboli natoľko straumatizovaní ako bývalí väzni Osvienčimu.“
Pole namiesto tábora
Niektorí internovaní mohli tábor opustiť na priepustky, aby nakúpili materiál pre dielne a potraviny pre kuchyňu. Mnohí to využili a po okolitých dedinách predávali predmety vyrobené v táborových dielňach.
„Chodili po dedine a predávali. Ale koľkokrát prišli aj bez tovaru – tetička, dajte nám dačo, chleba, hocičo. My sme mali Židov radi. Pred vojnou to boli síce bohatí ľudia, ale boli veľmi dobrí. Mali obchody a keď sme nemali peniaze, často nám dali aj na úver,“ spomína 90-ročná Anna Danišová z Lehoty pod Vtáčnikom.
Stará pani z Koša zase opisuje, ako raz k nim prišiel jeden muž a chcel im predať pílku na drevo.
„My sme už jednu mali, nepotrebovali sme druhú. Ale kúpili sme ju aj tak.“
Množstvu ľudí sa z tábora podarilo ujsť aj s deťmi a do tábora sa popri nie vždy pozorných gardistoch dali prepašovať zbrane.
Juraj Špitzer napísal, že v čase povstania mali v tábore okolo päťdesiat pištolí. Sám Špitzer sa v Slovenskom národnom povstaní stal veliteľom židovskej partizánskej jednotky. Oboch rodičov stratil v nacistických koncentračných táboroch.
Takto to na mieste niekdajšieho pracovného tábora vyzerá dnes.
Starší ľudia z okolitých dedín si dodnes pamätajú a vedia ukázať, kadiaľ Židov hnali do vagónov smerujúcich do koncentrákov.
V kronike železničnej stanice v Novákoch sú dodnes zachované stránky so záznamami o vlakoch smrti.
Posledné drevené baraky bývalého Židovského tábora Nováky zrovnali so zemou niekedy v šesťdesiatych rokoch. Po vojne slúžil tábor najskôr komunistom na zatváranie neposlušných ľudí, neskôr vojakom. Natočili tam aj film Boxer a smrť. Istý čas používalo družstvo niektoré domy ako slepičiarne.
Dnes je na mieste bývalého tábora postaveného zásluhou nezmyselnej ideológie iba zarastené pole.
RICHARD FILIPKO
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC a ARCHÍV
