Miesta, na ktorých sa nachádzajú megalitické stavby, sa od nepamäti považovali za čosi tajomné a záhadné. Privlastňovali si ich rôzne náboženské skupiny, fanatici, dobrodruhovia. Tí viedli spory so serióznymi archeológmi, geológmi či teológmi o ich pôvode a význame. Na otázky, kto a kedy ich postavil a na čo slúžili, odpovedá každý podľa svojich záujmov a vlastného presvedčenia. K tým najslávnejším - v anglickom Stonehenge a bretónskom Carnacu, ale aj k menej známym megalitom v Dánsku, na Malte a Cypre putujú každý rok státisíce turistov.
Zo západu Európy smerom na východ sa výskyt megalitov zmenšuje. Roztrúsené obrovské menhiry nájdeme na viacerých miestach ešte aj v susedných Čechách. Sú to zväčša samostatne stojace opracované kamene, kolmo zapustené do zeme. Na niektorých sa našli aj prehistorické rytiny.
Na Slovensku oficiálne megalitické stavby nemáme. Za múzeom fajansy v Holíči na Záhorí však leží dvadsaťdva niekoľkometrových kameňov aj s rytinami. Jediný, kto sa ich odvážil nazvať menhirmi, je etnológ a bývalý riaditeľ Záhorského múzea v Skalici Rudolf Irša. Ale ako to už u nás chodí, za ich nájdenie, zdokumentovanie a v podstate záchranu si namiesto uznania vyslúžil len problémy.
Nedávno sa mu však dostalo aspoň čiastočnej satisfakcie - priamo od francúzskeho špecialistu na megalitické stavby v bretónskom Carnacu, archeológa a geológa Charlesa-Tanguy Le Rouxa. O holíčskych kameňoch sa dozvedel z článku v SME.
Miesto nálezu - sídlisko
V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa v Holíči stavalo sídlisko. Pri hĺbení základov narazili robotníci na obrovské štvor- až šesťmetrové kamene. Na koncoch boli opracované, na niektorých sa našli aj primitívne kresby.
Rudolf Irša si presne pamätá aj dátum - 22. január 1988. Keď tam prišiel, zachraňoval, čo sa dalo. Časť kameňov totiž už bagrom preložili. Nález vyfotografoval, zdokumentoval a zverejnil v knihe Kamene zabudnutého času.
O osem rokov neskôr sa mu podarilo časť kameňov presťahovať. Dvadsaťdva kusov previezli na lúčku za múzeum fajansy, zvyšných dvadsať zostalo pri sídlisku - a neskôr zmizli.
Teória doktora Le Rouxa
Charlesa-Tanguy Le Rouxa vyslalo na základe článku v SME a Iršovej knihy z Paríža do Holíča francúzske Národné centrum pre vedu a výskum. Mal si kamene pozrieť osobne. Keby sa totiž ukázala ich pravosť, boli by najvýchodnejším megalitom v Európe.
Odborník kúsok po kúsku pátral prstom po kresbách a počúval vysvetlenia slovenského archeológa Ivana Chebena.
"Je jasné, že to nie sú len kamene formované prírodnou činnosťou," hovorí Charles-Tanguy Le Roux. "Všetky megalitické kamene sú prírodné úkazy, ktoré však boli opracované. Na holíčskych kameňoch vidno opracovanie väčším náradím - kameňom alebo primitívnejším kladivom silnými údermi. Na viacerých z nich môžeme nájsť aj rytiny viacerých typov."
Jedným z nich sú širšie znaky s hrubšími rysmi a v rámci nich vidno stopy pravdepodobne po železnom náradí. Podľa Le Rouxa to muselo byť v čase, keď už bol kov známy - teda prinajmenšom doba železná, keltské obdobie. V rozpätí tisíc rokov pred Kristom tisíc po ňom.
Ďalší typ rytín je pravdepodobne urobený jemnejším náradím, nemá také široké rysy.
"Žiaľ, už sa nedajú dobre zmapovať, keďže kamene podliehali poveternostným podmienkam, erózii a sú obrastené machom," hovorí Le Roux.
Na kameňoch vidieť aj rôzne typy znakov do oblúka, rovné čiary s priečnymi prekríženými líniami a antropomorfné znaky - teda už akoby zobrazujúce ľudí. Tie by podľa Le Rouxa mohli zapadať do obdobia konca doby bronzovej a začiatku železnej.
"Na mieste nálezu vidno priekopy, ktoré chránili hradisko na vrchole kopca. Často malo drevenú ohradu na ochranu pred nepriateľom. Podľa môjho názoru hradisko pochádza zo začiatku stredoveku a mohlo byť primitívnou pevnosťou. Ak si odmyslíme dnešné sídlisko a zahľadíme sa z kopca do údolia Moravy, je jasné, že ide o strategické miesto. Väčšina takýchto opevnení sa stavala okolo roku 800 - 900. Vtedy zaznamenávame nástup kresťanstva, čo mohlo byť aj príčinou jeho zničenia. Žiaľ, vzhľadom na mestské práce a výstavbu sa táto hypotéza dá len ťažko potvrdiť."
Kamene podľa doktora Chebena
Keď sme sa francúzskeho archeológa pýtali, ako zareagovali na jeho hypotézu slovenskí kolegovia, zatváril sa diplomaticky: "Pokúsil som sa im vysvetliť svoje stanovisko. Videl som, že boli prekvapení a rezervovaní, ale mal som pocit, že pochopili, aká je moja vízia. Brali to ako pohľad experta na megality."
Doktor Ivan Cheben z Archeologického ústavu SAV v Nitre, ktorý v máji v Holíči francúzskeho kolegu sprevádzal, stojí na opačnej strane barikády. S odstupom času však už hovorí tiež trochu diplomatickejšie: "Kamene sa našli pri bagrovaní kopca bez prítomnosti archeológa. Takže neviem, aká bola pôvodná konfigurácia terénu, a či tento priestor bol narušený ľudskou činnosťou v dávnejších dobách alebo pri založení lomu na pieskovec. Súčasný stav lokality ukazuje, že geologické vrstvy s výskytom niekoľkých platní pieskovca neboli narušené. V profile sa dá vidieť iba jama na uskladňovanie obilia, čo je nateraz jediný viditeľný archeologický objekt. Ani na kopci nevidno kultúrnu vrstvu alebo iné objekty, ktoré by naznačovali osídlenie tejto plochy. Priehlbina tiež nenaznačuje, že ide o priekopu. Na samotných kameňoch uložených v parku sa nachádzajú stopy, ktoré sa môžu interpretovať ako zámerné výzdobné prvky, podľa môjho názoru je ich však veľmi málo na to, aby som ich jednoznačne považoval za ucelený ornament. Podľa mňa ide skôr o pozostatky po ťažbe pieskovca na stavebné účely v nedávnej minulosti."
Spokojný Rudolf Irša
Najšťastnejší je asi Rudolf Irša. To, čo zozbieral do svojej knihy, hypotézu, ku ktorej sa postupne dopracoval a doštudoval, mu potvrdil Le Roux. Po rokoch nedôvery, ktorou ho zahrnula nielen vedecká verejnosť, ale najmä predstavitelia Holíča, sa na jeho stranu priklonil aj francúzsky vedec, ktorý podobných kameňov videl mnoho, a teda mal s čím porovnávať. "Nepochybne to je kultový objekt pochádzajúci najneskôr z doby železnej. Ležal pod vŕškom obklopeným asi sedem metrov širokou a vyše päť metrov hlbokou priekopou a ďalšími násypmi," je presvedčený Irša.
Aj v kresbách má jasno. "Podľa môjho názoru pochádzajú z doby železnej alebo z konca doby bronzovej. V dobe železnej (pred asi 2000 - 2700 rokmi) tu žili Kelti, ktorým sa prisudzujú podobné stavby v západnej Európe. Aj na neďalekom Zámčisku bolo veľké keltské oppidum - mestečko-hradisko. Sám objekt môže byť starší."
Čo s kameňmi?
Keby sme boli v inej krajine, bola by táto otázka zbytočná. Netýka sa teraz ani tak vedcov, ako skôr predstaviteľov malého mesta na Záhorí. Doktor Le Roux pripraví správu, ktorú pošle do Slovenskej akadémie vied. Naši vedci si ju prečítajú a rozhodnú sa, ako s ňou naložia.
Mesto Holíč však v tom má úplne jasno. Podľa zástupcu primátora Vladimíra Petroviča sú to len kamene. Aj posudok geológa im potvrdil, že ide len o geologické vyvreniny. Akúkoľvek možnosť, že by to predsa len mohli byť zvyšky megalitickej stavby, Petrovič nepripúšťa.
Prečo však nevyužiť čosi, čo iné mestá v ponuke nemajú. Prečo sa Holíč tak úporne bráni vyťažiť z niečoho, čo mu padlo z neba. A je jedno, či to ponúkla príroda alebo história, pretože už samy kamene sú fascinujúce. Petrovič má aj na to odpoveď: "Ja som vedec, archivár - historik, nie som dobrodruh. Nemienim budovať niečo na chimére. Chceme u nás urobiť ekumenickú svätyňu - na takýchto veciach si zakladám. Ale budovať niečo, čo by sem mohlo pritiahnuť zasa len nejakých dobrodruhov...?"
Typické pre náš región však môže byť aj to, že na mieste, kde sú teraz kamene uložené, možno bude parkovisko. Reštaurácia, sídliaca v susednom hrdzavom socialistickom molochu, sa totiž sťažuje na nedostatok parkovacích miest. "Neviem o tom, ale možno je to pravda," hovorí Petrovič.
Čo sú megality?
Megality (z gréčtiny megas - veľký, lithos - kameň) sú vztýčené kamene, ktoré môžu tvoriť päť druhov kamenných útvarov:
Menhiry (z bretónčiny men - kameň, hir - dlhý) - kolmo stojaci, hrubo opracovaný kameň.
Stéla - je podobná menhirom, je však štíhlejšia a spravidla býva umiestnená na hroboch.
Kromlechy (henge) - kamenné kruhové prstence, zložité kruhové zoskupenia vztýčených kameňov do kruhov.
Dolmeny (z bretónčiny dol - dva) - akési kamenné stoly, stavby z dvoch alebo viacerých kameňov prikryté plochými kameňmi.
Trility - napodobeniny brán s dvoma zvislými a jedným vodorovne položeným kameňom.
Alignement je aleja z menhirov.
